ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase prišla nedeľa. Dnes z koliby nikto nešiel do kostola. Skoro ráno si prečítali oddiel Slova Božieho, zaspievali pieseň, pomodlili sa a každý šiel svojou stranou. Filina dostal pozvanie od správcu gemerského majetku; musel ísť do kaštieľa. A chlapci že sa pôjdu podívať do Paľkovej chalúpky; do vnútra nie — veď kľúč mal pán doktor, len či je tam už drevo dovezené, a ako ho furmani uložili. No, kto opíše ich úžas, keď dobehli po chalúpku! Všetky okná na nej videli otvorené a na kuchynskom sedela veľká biela mačka. Okolo tvári mala zo srsti ako čepiec, oči okrúhle, modré ako sova. Široký a dlhý chvost mala spustený z okna. Na hrdle mala perličkami vyšitú stužku a na nej pozlátenú hrkálku. Keď ju zazreli, netak sa všetci potešili, že nemajú so sebou psov. Fidél išiel s pánom a Dunaj brúsil kdesi po horách.

„Veď tam už ktosi býva,“ žasol Ondrejko.

„Veru, iste; tá mačka by tu sama nesedela,“ prisvedčil Paľko. Pozorne obišli okolo chalúpky. Vo dvorčeku bolo drevo už porúbané i uložené. Potom sa poradili, keď panie už prišli, že im treba ísť po kvety. Kým sa vrátia, budú snáď už v chalúpke hore.

Keď sa asi o hodinu vrátili, niesol každý veľkú kytku zelene a kvetov. Paľko ich všetky tri poukladal; on bol v tom už majster. Ondrejko niesol svoju kyticu pred sebou v oboch rukách; ani dobre na cestu nevidel. Petrík ju niesol ako snopček. On prvý zazrel, že sú dvere otvorené a že sa z komína dymí.

V tom zastala vo dverách staršia pani v čiernych šatách a v bielom čepci. Dobrá ináč tvár bola celá ustaraná, a pani sa tak dívala pred seba, ako keď si človek povie: No, ale čo si ja teraz počnem?

„Ona iste niečo potrebuje,“ rečie Paľko, a už bežia chlapci k chalúpke.

Pani na pozdrav odpovedala po česky. Dobrá tvár sa jej vyjasnila. Hľadela v úžase na chlapcov a ich veľké kytice.

„Vy ste iste opatrovkyňa tej nemocnej panej,“ začínal Paľko rozhovor, „a my sme pánu doktorovi sľúbili, že jej budeme nosiť kvietky; tak sme i teraz priniesli. Už nám i trochu povädli, ale keď ich dáte tam do potôčka, zase ožijú.“

„Ďakujem vám pekne, to moja pani bude rada.“

Pani odobrala chlapcom kvety, položila ich stopkami do potôčka.

„Keď ste tu ešte celkom neznáma, snáď aj niečo potrebujete, čoho v horách niet,“ staral sa Paľko. „Radi vám poslúžime, len povedzte.“

„Veľmi budem vďačná, chlapci, keď mi poslúžite. Všetko sme si priviezli, len soli a chleba nemáme, lebo taška, v ktorej bolo jedlo, zostala nám iste v koči. Prišli sme miesto dnes ráno včera neskoro večer. Preto nás pán doktor nedoprevadil, a ja som tu ešte cudzia.“

„Ó, veď my vám soli a chleba hneď donesieme! Naša koliba je tu blízko,“ horlivo ohlásil sa Petrík. „Aj žinčica už bude. Poď, Ondrejko!“

„Majú nám z koliby nosiť mlieko a chlieb,“ prisvedčila pani.

„To od nás,“ ubezpečoval Ondrejko. „Ale už musíme ísť, aby ste to mali čím skôr.“

„Ja zostanem s vami,“ rozhodol Paľko. „Chalúpka patrí môjmu tatíčkovi, a hoci vy to tam máte ináč, ako sme my to mali, ukážem vám predsa, kde si jedno-druhé môžete dať.“

„Tak? To je vaša chalúpka? Ty mi naozaj najskôr poradíš, kam to všetko porozkladať, čo sme priviezli. Len ako ťa volajú?“

„Paľko Lesina; ten druhý chlapec je Petrík Filina a ten tretí Ondrejko Gemerský.“

„Akože sa menuje?“ užasla pani.

„Gemerský; jeho tatíčkovi patria tie tri salaše. Ondrejka dal pán doktor len preto k bačovi Filinovi, že bol veľmi slabý. Tu mu je dobre. Odkedy žije, ako my žijeme, a nie ako páni, ozdravel a spevnel. A čo tá vaša pani, mohla v noci spať?“

„Ach, moja pani!“ vzdychla starena. „Keby ona vedela! Či v noci spala, neznám; zato spí teraz, ako už dávno nie. No, poď, Paľko, vojdime potichúčky.“

Dobre, že je medzi izbou a kuchyňou pitvor; nepočuť tak všetko. Nuž, netakú dobrú pomoc dostala pani v Paľkovi. Odnosili spolu z kuchynky, ktorá vyzerala ako jarmok, kufre, kapsy, prikrývky, plášte, ručníky do čistej komôrky, o ktorej pani ešte nevedela. Niektoré veci tam uložili na policu, ktorú už Lesina spravil, iné rozvešali na klince po stenách. Jeden kufor pani vyprázdnila; boli v ňom riady a všeličo do kuchyne. To jej Paľko hneď ta odnosil, aj uložil do novej skrinky. Ba daktoré veci aj povešal pri sporáku. Jeden z obrusov prestrel potom na stôl, keď najprv vyhľadal prútenú metlu, ktorú tiež tatíčko uplietol a on mu doniesol na ňu narezané prúty. Zamietol ňou kuchyňu, lebo tými vecami sa nanosilo hodne smetí a prachu. Bežal s krčahom pre vodu a hneď v ňom priniesol aj jednu kyticu. Postavil ju potom na prikrytý stôl. Práve ako skončil, bežia jeho kamaráti celí uhriati. Ondrejko niesol krčah s úzkym hrdlom, opletený slamou, a zavretú konvičku s mliekom, Petrík hodný batoh na chrbte.

Keď sa pani vrátila z komory, ani očiam neverila. Na stole na drevenom tanieri leží čierny chlieb, soľ v novej drevenej soľničke, na miske syr, na tanieriku čerstvé, zlatožlté maslo a v konvici mlieko. V sporáku veselo blkotal oheň. Chlapci sedia pri okne na lavičke a Paľko stojí pred nimi.

„Ale, deti moje, už ste tu?“ divila sa pani. „A čo ste to všetko priniesli?“

„Chlebíček a soľ, však ste pýtali. Žinčica je tu v tom krčahu. Mlieko sme priniesli vám, lebo vy nie ste nemocná,“ horlivo vysvetľoval Petrík. „A Ondrejko povedal, že tá vaša pani dnes snáď tiež nebude chcieť piť žinčicu a že si iste uvaríte kávu. On vám vypýtal aj maslo a syr. Však to môže — veď raz bude všetko jeho.“

Ba, mysleli zarazení chlapci, prečo vyhŕkli panej z očí slzy. Zotrela ich a bozkala malých poslov.

„Máš pravdu, Ondrejko, dnes uvarím kávu. Budete všetci raňajkovať so mnou. Zatiaľ sa snáď i moja pani zobudí.“

Kým sa káva uvarila, dozvedeli sa chlapci, že sa pani menuje Moravcová, a že ju môžu nazývať tetičkou. Narodila sa vraj v Krkonošiach, práve v takej chalúpke; že s rodičmi odišla do Ameriky, aj sa tam vydala, a keď jej muž zomrel a vlastnú dcéru tiež už nemá, slúži už desať rokov u svojej panej a opatruje ju ako svoju dcéru. Ani sa chlapci nenazdali, len keď mal každý pred sebou krásnu šálku so zlatým okrajom, plnú voňavej kávy i veľký kus buchty. Našla sa predsa tá domnele stratená kapsa. Ej, škoda by bolo bývalo tých dobrých českých buchiet, keby sa boli stratili!

Práve keď sa naraňajkovali, zaznel z izby zvuk strieborného zvončeka. Tetička odbehla ani mladica.

„Už snáď aby sme išli,“ radil Petrík. Ondrejko hľadel na Paľka, čo tento povie. Jemu sa podarilo prilákať k sebe krásnu micku; sadla si k nemu a oboma labkami — ako veverička, brala si namočenú buchtu. Teraz mu sedela už na kolenách a priadla.

„Nemôžeme tetičke nechať tak tie riady, keď si ich kvôli nám zašpinila! Veď tu nemá nikoho,“ bránil Paľko. No, tak bežal on s plechovými nádobami pre vodu. Peterko zase, že donesie dreva. Ondrejko zostal zatiaľ v kuchynke sám, a vtom sa otvorili dvere na izbe; bolo počuť najprv tetičkin hlas, potom druhý. Ach, v Ondrejkovi zhrnula sa všetka krv k srdcu. Taký to bol hlas čistý, krásny, taký, ach, ani čo by znel kdesi zďaleka, veľmi zďaleka, z tajomnej ríše rozpomienok. Čo vravel, nerozumel. Mačka vytrhla sa mu z rúk, zdvihla svoj dlhý chvost, skočila ku dverám. Boli len privreté, odtiahla si ich labkou a zmizla spred očí zamysleného chlapca. Ani si to dobre nevšimol. Tak bol zaujatý tým hlasom, ktorý už nepočul! Až kamarátov príchod ho vyrušil. Paľko umyl riad, Petrík poutieral, upratali všetko, čo mohli a tichučko vykradli sa potom von.