ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dakedy utekajú dni ako myšlienky a týždne ako sen. V nasledujúcich týždňoch, ktoré tak preleteli, zaviedol bača Filina Paľka domov. Spoznal jeho rodinu. Prišiel práve Jurigovi syn aj nevesta z Ameriky a Lesinovci mali starosť, kam sa vysťahovať. Všetci sa Paľkovi veľmi potešili. Jeho mamička a babička nevedeli, ako si ho len upohládzať. Starý Juriga sa i vyplakal, keď ho chlapec objímal.

Lesina sa požaloval bačovi, že má starosť o svoju ženu, keby musela bývať s mladou Jurigovou. Bola to krikľavá osoba a mala dve najmladšie deti hodne neposlušné. Kvôli nim vrátili sa do kraja, lebo staršie im pomreli. A tu mu dal Filina radu, aby vzal ženu i s jej matkou a Paľkom a presťahoval sa do zimy do svojej chalúpky v Gemerských horách. Pani Slavkovská mu vraj chce darovať malý kúsok hory (t. j. tie stromy), pretože horár ide ten kus hory vyrovnávať a čerstvo vysádzať; medzitým že sa mu trafí dáke miesto na presťahovanie. Potrebujú si vziať len šaty a drobné veci, nábytok sa nájde v kaštieli: postele, stoličky, stôl, aj čo treba do kuchyne.

Ej, netak tej rade boli všetci vďační! Nuž, v tých týždňoch, ktoré tak leteli, prešli pani Slavkovská s otcom a tetičkou Moravcovou do kaštieľa. Každý deň ráno doviezla sa do koliby a zostala až do večera. Dakedy aj nocovala v Ondrejkovej chyžke. Inokedy zase zobrala chlapcov so sebou. V kaštieli, pod dohľadom pána Slavkovského, konali sa premeny. Keď záhradník dostal peniaze a mohol sa s pánom poradiť, s radosťou začal pracovať. Za dva týždne by si záhradu už ani nepoznal, no ani kaštieľ. Čo bolo vonku a vnútri opadané, murári opravili, maliari vymaľovali; stolári opravili parkety, dlážky, okná i dvere. Pri tom opravovaní našlo sa dosť pekných drevených stolíc, postele, stôl a čo bolo treba do Paľkovej chalúpky, aby sa tam Lesinovci, keď si to po svojej chuti zariadia, mohli cítiť ako doma. Ešte aj Dunaj dostal peknú búdu; nebude na neho pršať.

Tak prišiel zase krásny letný podvečer. Pred kolibou bolo pripravené všetko k vatre. Bača Filina povolal všetku svoju čeľaď a povedal, že bude slávnosť. Aká, to nik ešte nevedel. Horami, smerom od chalúpky, kráčali Petrík a Ondrejko a medzi nimi Paľko. Pred nimi kotúľajúc sa kedy-tedy jeden cez druhého, bežali Dunaj s Fidélom. Boli tiež radi, že sa zase vidia. Chlapci išli od Lesinov z návštevy; niesli si všelijaké poklady: striekačku, ktorá dostriekala na najvyšší končiar stromu a drevených vlkov, ktoré sa krútili temer štvrť hodinu. Od Paľkovej babičky dostali plnú škatuľu sušených slivák plnených orechami, o ktorých Ondrejko tvrdil, že sú lepšie ako figy a datle.

„Dnes bola moja mamička veľmi naradovaná,“ rozprával Ondrejko Paľkovi. „Prišiel konečne list od mojej babičky z Ameriky. Mne dali len môj, kde mi babička veľmi pekne píše. Však ti ho potom ukážem, však Peterko.“

„Áno, veľmi; a dala aj mňa pozdravovať,“ tešil sa kamarát.

„Čo písala mamičke, neviem; no, mamička bežala za deduškom, hodila sa mu do náručia, plakala a smiala sa. Iste nechcela, aby som ich rozumel, rozprávali sa po anglicky. No, však nám to povedia. A báťa Filina hovoril, že budeme mať slávnosť. A vieme novú pesničku, takú krásnu! Tú budeme spievať; tá sa bude iste ľúbiť aj vašim,“ chválil sa Petrík.

Nuž, bola to pekná slávnosť. Najprv sa na dvoch ražňoch piekli dve jahniatka. Bača Filina rozdával po kuse všetkým znamenitého syra, lepšieho než klenovský. Pani Slavkovská delila zase hrušky a veľké štepené slivky. Števo doniesol bol dva krčahy kyselky, zapiť baraninu. Tetička Moravcová rozdeľovala koláčiky. Všetci obsluhovali peknú, tichučkú Paľkovu mamičku i jeho dobrú starú babičku a tiež aj tatíčka. Potom si posadali okolo vatry. Pán Slavkovský sa pomodlil, otvoril Sväté písmo, čítal Žalm 103. a veľmi pekne rozprával o veľkej, odpúšťajúcej Božej láske. Potom sa spievali tie krásne pesničky, ktoré sem pani priniesla. A zase musel Paľko čítať v svojej knižočke. Čítal o Korneliovi, ktorý s celým svojím domom prijal Pána Ježiša. Tak pekne Paľko o tom rozprával, ako bolo u toho veľkého pána smutno, hoci sa aj často modlil aj mnoho dobrého robil, keď neznal cesty do tej pravej slnečnej krajiny, keď nepoznal Pána Ježiša. A aký bol potom šťastný, on i jeho pobočný rytier i jeho poslušní vojaci, keď prišiel ta apoštol Peter a s ním sám Pán Ježiš, a oni Ho prijali do svojho domu. Potom dala pani pokyn a horami niesla sa Paľkom ešte nikdy nepočutá, krásna pesnička, ktorá k jeho rozprávaniu tak výborne pristala:

Ba, tak sa tá pieseň niesla horami a na tvárach skoro všetkých poslucháčov, ktorí sedeli okolo vatry, bolo vidieť, že ju už prežili, najviac na vážnej tvári Filinovej. A potom bolo zase tak ticho, že počul si ohlas zvončekov. Nebo bolo síce pokryté búrkovými mračnami, na západe kedy-tedy križovali sa blesky a v diaľke podudlával hrom. No, búrka bola ďaleko a dnes sem nepríde.

Zrazu vstal bača Filina. A keď najprv v hlasitej modlitbe poďakoval Pánovi Ježišovi, že prišiel, aby aj tu u nich hľadal a spasil, čo bolo zahynulo, vysvetlil potom, čo to majú dnes za slávnosť, ktorá vraj jeho teší najviac. Nielen pani Slavkovská, ale i jej otec zostanú bývať v Gemerských horách. Zajtra odchádza pán Slavkovský pre svoju ženu do Ameriky. Keď tam svoj majetok predá, príde hneď naspäť do rodiska, aby ho už nikdy neopustil. Bača mal pritom ozname oči plné slz. Ach, veď to bola naozaj preradostná správa!

Kto opíše tú radosť, ktorá potom nastala? Ondrejko objímal mamičku a deduška, túlil sa k báťovi Filinovi.

„Zostaneme doma, doma, u báťu Filinu! Nepôjdeme ďaleko do cudzieho sveta, ach, zostaneme v našich horách! Veď tu bude s nami i Paľko!“

„Áno, syn môj!“ pritúlil deduško chlapca, „zostaneme doma. Budeme tu žiť spolu pre Pána Ježiša a On s nami.“

O chvíľu vatra pohasla. Hlasy zatíchli. V diaľke podudlával hrom, križovali sa blesky, ale nad kolibou svietili jasné hviezdy. Okolo stavania obchádzal bača Filina, dozerajúc, či dakde nehrozí nebezpečenstvo. A zase tam pri lavičke — ako nedávno — postál. Sedeli na nej spolu otec s dcérou, ktorá prestala už byť márnotratnou; veď vrátila sa najprv k nebeskému, potom k zemskému otcovi, prišla domov a bola prijatá. Chcel ustúpiť, no oni ho čakali.

„Vedeli sme, že ešte pôjdeš okolo,“ robil mu miesto brat vedľa seba. „Maruška ťa chce o voľačo prosiť.“

„Mňa?“ užasol bača.

„Áno, vás, drahý strýčko. Prestaňte byť bačom; prídite medzi nás. Dáme vám len vrchný dohľad. Utvorte s nami rodinu.“

Pani prosila celým srdcom. No, bača zakrútil hlavou. „Ďakujem vám, dcéra moja,“ hovorí hlboko dojatý, „chcem s vami tvoriť rodinu, ste mi všetci veľmi drahí; ale moje povolanie mi neberte. Začal som ho kedysi ako nešťastný človek. Ono ma v zármutku potešovalo. Zrástol som s ovcami, s prácou i s prírodou. Teraz, keď otvorilo sa tu nebo nado mnou, nechajte ma pri tej nebeskej bráne. Nech vás to nemrzí, že vy ste majetní statkári a ja chudobný bača. Čo potrebujem k životu, to si statočne zaslúžim. Mám kde bývať; nie som už sám, veď vy ma máte radi. Budete chodiť za mnou, ja zase za vami, najmä teraz, kým sa ty, brat môj, vrátiš. Ale jedno by som vás prosil: keď máte viacej, než k životu potrebujete, dajte Paľka do škôl. Jeho otec to ťažko nesie, že nemá na to peňazí. To, čo mu Pán Boh dal, žiadna škola mu síce nedá; ale keby ľudia s takou vierou stáli na kazateľniach, muselo by svitnúť našim národom.“

„Ó, báťa Filina, ďakujem vám! Myslela som ja to isté, len som sa neodvážila s Lesinom o tom hovoriť.“ Pani zavrela tvrdú bačovu ruku do svojich. „Verte, všetko radi pre Paľka urobíme. Nám priniesol svetlo a záchranu. Nech ju v ďalšom živote prinesie tisícom.“

Tichá, tajomná noc zapadala nad svetom, rušená iba tiahlymi zvukmi fujary. Števo mal dnes nočnú stráž, no tak si pískal:

Ale noc unikala a nevráti sa nikdy viac. Čo na tom? Veď za ňou svitne nové ráno a v ňom nová Božia milosť pre tých, ktorí prijali Pána Ježiša, a ktorým On dal moc byť synmi a dcérami Božími.

Kiež by Ho chceli prijať všetci!

(1922)