ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nedeľu ráno priniesol pán doktor akési listiny. Boli priam všetci v kolibe pri raňajkách. Keď ich pani prečítala, objala Ondrejka a polo s plačom, polo so smiechom hovorí: „Synáčik môj, už môžeš smelo povedať: „naše hole, naše ovce“. Všetko som ti to kúpila, Ondrejko môj, všetko je to tvoje. Len neviem, či budeme smieť povedať: „Náš bača Filina“. Toho ti kúpiť nemôžem. Ten len sám musí rozhodnúť, či zostane u nás. Popros ho, aby zostal.“

„Nepros, Ondrejko,“ usmial sa bača, „ak ste so mnou, áno s nami so všetkými tu spokojní, my radi zostaneme, pravda, parobci?“^[10]

„Radi, netak radi,“ prisvedčili mládenci.

Rozchýrilo sa po všetkých troch salašoch, že pani Slavkovská kúpila gemerský majetok a že ho dá písať na Ondrejka, ak jej pán Gemerský prepustí syna. Nikto nepochyboval, že tak urobí. No, pán správca S. dal jej hneď výpoveď, že ho volajú na grófsky majetok za direktora.^[11] Snáď si pani nájde dákeho statočnejšieho človeka. Im sľúbila hneď zvýšiť mzdu, len čo sa usporiadajú veci okolo majetku. Zavládla teda všestranná radosť. Tuším aj tie ovečky cítili, že sa im Ondrejko stal pánom. Tak vyzváňali svojimi zvončekmi, až milá vec.

Po salašoch ozývala sa čochvíľa „panina“ pieseň, ako ju nazvali: „Má víra pohlíží, Beránku na kříži“. Naučili ju chlapci všetkých, kto sa učiť chcel. A kedy by sa Slovák nechcel učiť novú pesničku? Keď tetička Moravcová videla, aká je pieseň všetkým vzácna, vyzradila Paľkovi, že má ešte z Ameriky prinesenú celú knižočku takých pesničiek. Nuž, Ondrejko poprosil svoju mamičku, aby im zase daktorú spievala. Nevyhovárala sa. Každý deň ich nejakú novú naučila, a jedna bola krajšia ako druhá. Nevedeli, že ich učí piesne, pred ktorými utekala z rodičovského domu, ktoré tam nechcela ani počúvať ani spievať. Bača dovolil, aby parobci aj z oboch druhých salašov zbehli podvečer k jeho kolibe. Prišli radi za tými pesničkami. Mali hlasy dobré, čisté ako večerné zvony. Naučila ich pani jednu spievať aj štvorhlasne. Keď prišla nedeľa, učili sa celé odpoludnie a večer spievali, len sa to tak po horách ozývalo ako krásna hudba.

V tú nedeľu Paľko čítal a rozprával, ako prišiel Pán Ježiš bývať z Nazaretu do Kafarnaumu, keď Ho v Nazarete nechceli, a že aj dnes, keď niekto Pána Ježiša nechce, On ho k tomu nenúti, ako ani tých Nazareťanov nenútil, ale ide preč, navždy preč. A potom prosil všetkých, aby Pána Ježiša preč neposielali, ale Mu dovolili, žeby smel bývať s nimi. „Mne by to bolo veľmi ľúto, keby tieto salaše boli ako Nazaret, a On by nás opustil a šiel ďalej do Kafarnaumu. Kde je On, tam je nebo, tam je svetlo. On zahojí každú bolesť. Koľko len ľudí vyliečil v tom Kafarnaume! Ale kde niet Jeho, tam je tma. A je to tak ako v tej balade: ,Oj, už niet spasenia.‘“

Veľmi zamyslení rozchádzali sa potom všetci na odpočinok. Ondrejko spal síce tuho, no napriek tomu sa mu zdalo, že svoju mamičku počul plakať. Videl jej ráno na očiach, že sotva mnoho spala. Tak sa ju neopovážil budiť. Radšej sa vykradol po prstoch von aj so šatôčkami a tam sa obliekal.

Raz, keď Jožo doniesol veci z mesta a dostal od tetičky Moravcovej olovrant, začal svoju novú paniu veľmi chváliť; a naraz sa úprimne spýta:

„Prečo sa len ten pán Gemerský s ňou rozišiel? Veď jej podobnej druhej na svete nenájde.“

„On sa s ňou nerozišiel, ale ona s ním,“ zamračila sa starena. „Je to zlý, neverný človek. Ona chuderka ho tak milovala, tak mu verila! Keď si ju vzal, mala veľký kapitál; tak už len z jej peňazí žil, z jej míňal. Hral v karty a všeličo iné horšie. Kým sme prišli do Pešti, bola už obraná zo všetkého. Chcel, aby aj tam ďalej spievala. Ale jeho rodina všetka na neho ako šášky.^[12] Mala krásne šperky; povedal, že jej ich uloží v banke. A on ich vsadil,^[13] lebo boli konské dostihy, a on prehrajúc stávku, potreboval mnoho peňazí. Keď ma videl, že ju varujem, aby si nedávala všetko z rúk, falšou ma dostal od nej, že robím medzi nimi hriechy. Keď sa jej už nemal kto zastať a bola už zo všetkého obraná, začali s ňou zvysoka, jeho mať, švagriné, i on sám. Ona sa narodila v Amerike; tam sa musí so ženami zaobchádzať ináč. Napriek tomu celý rok im to trpela, keď jeho len mala veľmi rada. Ale raz videla svoje šperky na jednej dáme. Spýtala sa jej, kde ich kúpila. Tak sa dozvedela, že boli vsadené a prepadli. Bolo okolo nej dosť nemilosrdných ľudí; tí jej potom otvorili oči, akého má muža, ako ju oklamal a okradol, že ju nikdy vôbec rád nemal, len jej peniaze. To ju urazilo najviac. Ani hodinu ďalej nechcela byť pod jeho strechou. Zobrala, čo mala posledné — predovšetkým svojho synáčka a ušla do Viedne. Tam som ju našla ťažko chorú. Pýtala od Gemerského, aby za ňou poslali jej veci, že je chorá. On pýtal chlapca, ona ho dať nechcela. Aby nám ho nevzali, sama som ho zaviezla do Krkonoš k svojej rodine, kde mu bolo dobre. Stadiaľ, keď skončil proces, jej ho vzali, lebo bol prisúdený jemu. Nuž, keď ona vtedy chlapca nedala, on jej poslal len čo také chatrné z jej šiat a bielizne. O jej krásne, drahocenné rúcha podelila sa jeho rodina. Nuž, tak s ňou naložili a nebolo nikde ochrany. V tom najhoršom pomohol jej strýc z Ameriky, ktorý ju bol dal študovať spev. Mohla si statočne zaplatiť za chlapca, a odišli sme najprv do Berlína, potom do Ríma, stadiaľ do Paríža. Ona spievala, aby sa vyživila, no tiež, aby si vyzískala u ľudí česť, ktorú jej Gemerský chcel vziať, keď sa s ňou rozviedol a všeličo na ňu žaloval, čo nemohol dokázať. Potom sme boli v Anglicku a konečne v Rusku. Tam sa jej viedlo najlepšie. Keby bola chcela, mohla sa stať bohatou kňažnou, ale ona už na mužov nemohla ani hľadieť. Čo by boli tí páni za to dali, keby sa s nimi bola tak prívetivo rozprávala, ako tu s vami hovorieva. No, čím bola v správaní prísnejšia, tým sa ju viac nasužovali, až už ďalej nevládala žiť. Povedala, že chce ešte vidieť svojho chlapca, skôr ako zomrie. Dlho sme sa nemohli dozvedieť, kde je chlapča. Až raz náhle ochorela vo vlaku, a tu jej poskytol riadením Božím prvú pomoc doktor H. Od neho sa dozvedela pravdu a on nás potom doviedol sem. — Tak, už vieš, prečo odišla od Gemerského.“

„Ten lotor, cigáň, kmín! Tak ju oklamal, okradol! Keď našinec ukradne sliepku alebo hus, už ho zavrú, a takému pánovi sa všetko prepečie! Ale veď ona by ho, chuderka, mohla žalovať, a všetko by jej musel vrátiť,“ hneval sa Jožo.

„Musel by, ale ona nechce. Jej na tej mamone nezáleží. Chce mať s ním navždy pokoj. Ale aby on o to chlapča nerobil nejakú drahotu, písala som nášmu advokátovi, ktorý to s ním má vyjednávať, aby mu pohrozil procesom o tie šperky a kapitál, ak chlapca neprepustí dobrovoľne. Moja pani sa nikdy nedozvie o tom, čo som urobila. Náš advokát je jej dobrý priateľ. Je to statočný človek a poctivý, nie ako tí druhí, čo sme mali predtým.“

Že si Jožo tieto správy nenechal pre seba, je isté. A tak zvedela Filinova čeľaď, akého majú pána, len keď už prestal byť ich pánom. Všetci do jedného stáli na paninej strane. Veľmi ju ľutovali a priali jej, aby čím skôr mala čierne na bielom, že chlapec patrí jej a že otec nemá na neho viacej práva. Netak úctivo ju pozdravovali, keď sa niektorý s ňou stretol. Chodila chuderka vždy taká zamyslená a smutná. Len už medzi tými chlapcami sa rozveselila.

Ale aj v kolibe chvíľami boli všetci zamyslení. Veď už počítali dni, kedy príde Lesina pre Paľka a vezme si ho. Keď to Ondrejko so slzami v očiach hovoril mamičke, zľakla sa, až jej líca obeleli. Jej ani na myseľ neprišlo, žeby mal Paľko odísť, ani si ten kraj nevedela predstaviť bez neho. Na druhý deň odprevádzal ju práve on do chalúpky. Sľúbila mu peknú pesničku; išiel si pre ňu.

„Paľko, ty že nás už chceš opustiť?“ Začala zrazu a vzala chlapca za ruku.

„Veru, už na druhý týždeň príde môj tatíčko,“ prikývol vážne. „Ešte máme potom asi na päť dní robotu s drevom a potom už pôjdeme.“

„Ty však ideš rád domov, však?“

„Veru, rád,“ priznával úprimne. „Veď som svoju mamičku už týždne nevidel, ani deduška, babičku, všetkých, ani oni mňa. Budú radi, keď prídem, a ja najviac, že budeme zas spolu.“

„A nebude ti ľúto za kamarátmi? Oni už teraz plačú za tebou.“

„Ba, netak mi bude ľúto aj za nimi, aj za ujčekom Filinom. Mám ho rád, tak rád, ako môjho pána farára Malinu. Som vďačný Pánu Ježišovi, že je ujček zdravý, že neumrie, ale bude o Pánu Ježišovi rozprávať svojej čeľadi a každému. Len jedno ma trápi, že aj odídem a nedozviem sa, čo vy, pani, urobíte s Pánom Ježišom! Naučili ste nás také krásne pesničky; do smrti vám za ne budem vďačný. Tak ste nám ich krásne spievali ani anjel z neba; a neveríte tomu, čo ste spievali. To ma bolí, lebo to bolí Pána Ježiša. Včera ste nás učili pieseň:

Tak by vám to pekne pristalo, keby ste sa Mu dali vziať na ruky, ako keď pastier nesie zatúlanú ovečku, a netak dobre by vám bolo v tom Jeho náručí; to ja viem najlepšie. Keď som bol tu medzi vami, neraz sa ma zmocnila taká tesknota za mamičkou; ale keď som si zmyslel, že On je so mnou, hneď mi bolo dobre a bol som ako doma. Veľa zlého vás už stretlo na svete a je vám neraz smutno, pravda? On by vás potešil. Ale ak Ho necháte odísť, tak ako tí Nazareťania, On pôjde ďalej a vy budete vždy sama. Ondrejko mi povedal, že máte dobrého tatíčka a že ten váš tatíčko patrí Pánu Ježišovi. Nuž, aj Ondrejko Mu patrí; oni obaja k Nemu raz pôjdu, a vy zostanete sama.“ A Paľko sa rozplakal.

„Neplač,“ povedala pani zvláštnym hlasom, „veď ja nechcem patriť k tým Nazareťanom. Chcela by som ísť na tú úzku cestu, ale nemôžem trafiť. Som príliš hriešna, aby ma Boh prijal. Dokiaľ mi môj zemský otec neodpustí, nemôžem hľadať Božiu tvár.“

Ďalej v rozhovore neprišli. Zastali pri lavičke, lebo oproti ide im tetička Moravcová, celá bledá.

„Osobitný posol doniesol telegram; prosím, podpíšte.“

Pod paňou sa podlomili kolená. Sadla na lavičku, podpísala a dala tetičke. Potom sotva rozbalila papier a číta, číta, aj vidí aj nevidí. Pred očami robia sa jej ohnivé kruhy. Podala telegram chlapcovi: „Paľko, prečítaj mi to.“ A Paľko čítal:

„New York, sadám na loď, idem za vami. Tvoj milujúci otec.“

„A je to tam naozaj, Paľko?“

„Je!“

„Ach, tatíčko môj, tatíčko môj! On ide za nami, on ešte miluje a odpustil! Paľko, modli sa so mnou, bo mne sa čosi stane!“

Pani s horkým plačom padla na kolená. Nuž, Paľko sa modlil: „Ďakujem Ti, Pane Ježišu, že on ide, že odpustil a miluje. Ale on je ešte ďaleko, a Ty si tu. Keby Teba chcela prosiť, Ty by si odpustil, lebo Ty ešte viacej miluješ. Amen.“

Život a smrť je v moci jazyka. V Paľkových slovách bol život. Uverila pani, že dobrý Pastier je skutočne tu, že prišiel až k nej. Raz pred Ním utiekla. Dnes nechcela utekať, nie. Dnes vyznávala Mu svoje previnenie. Ach, veď už dobre vedela, že proti Nemu najviac zhrešila, že Jemu sa to protivila, pred Ním do záhuby utekala, Ním pohŕdala, keď po nej vystieral svoje prebodené ruky, aj za ňu na kríži pribité. Nechcela spievať Jemu na česť, nenávidela piesne Baránkove. Jej sa chcelo spievať ľuďom, i spievala, a oni jej za to zlomili srdce; a On, ktorým pohŕdala, prišiel za ňou až sem. Nechcela počúvať chýrečných kazateľov; no, tak jej poslal do cesty dieťa, a to ju priviedlo až k nohám dobrého Pastiera, a On ju nezavrhol, oj, nie! On ju prijal. Nerozumel Paľko, čo sa pani modlila. Hovorila po anglicky. No, tomu hlasu rozumel. Pán Ježiš bol pri nej; ona to vedela a hovorila k Nemu. Vstal potichúčky a úctivo sa vzdialil z miesta, ktoré patrilo teraz len jej a Jemu.