ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pravdivé je porekadlo; ľudia s ľuďmi, hory s horami. Ba, tak si človek na človeka privykne, že by si tomu ani neuveril, keby si sám neskúsil. Čo to len tak jedných k druhým tiahne? Žili u Filinov bača a traja naši kamaráti bez Paľka; nič im nechýbalo, a dnes, keby jeden deň prešiel, čo by ho nevideli, tuším by to ani nevydržali. A veru, i keď to bolo divné, najviac chýbal bačovi Filinovi. Kade chodil, čo robil, mal vždy na mysli tú chvíľu, keď sa rozhrnulo húštie v to pekné nedeľné odpoludnie, a medzi ním, priam, ako obraz v ráme, zastal neznámy chlapec; čisťučký, ako zo škatuľky, halienku prevesenú cez plecia, v ruke malý klobúčik, opretý o bieleho huňáča. Veru by si ho nejeden maliar v tých šírych horách rád odmaľoval. A keby sa mu ten obraz podaril, netak by ľudia na ňom oči nechávali. A zasa mu napadlo, ako potom Paľko sedel s nimi pred kolibou, Svätú knihu v ruke, a čítal im slovo za slovom, kapitolu za kapitolou, samé krásne, dobré veci. Tak asi vyzeral Pán Ježiš Kristus, keď sedel medzi židovskými učiteľmi. Ach, ako on tomu Božiemu slovu rozumel! Nikdy žiadna kázeň baču tak neprenikla, ako tie chlapcove reči, veru už nejednu počul v svojom živote. Mal bača celú Bibliu, aj v nej niekedy po nedeliach čítaval; a mal aj postilu s kázňami. No, odkedy Paľko Lesina každý večer chodil za nimi, akoby ktosi odstraňoval belmo z mužových očí. Tak to Slovo Božie ožívalo.

„Pán Ježiš chodil kedysi tam pri Genezaretskom jazere,“ hovoril vážne chlapec. „Dnes chodí týmito vašimi horami. Kedysi prechádzal sa zavážskými horami, keď nás prišiel hľadať, a dnes zase hľadá vás.“

A zase prišla nedeľa. Filina vychystal chlapcov do kostola. Sám zostal sedieť pred kolibou. Fidél, ktorému nedovolil ísť s kamarátmi, ležal mu pri nohách. Zrazu zastrihal ušami. Strhol sa, a že už letí ako strela do nízkeho krovia. Bača si ho nevšimol; sedel so sklonenou hlavou. Nepočul ani, že ktosi vraví so psom, nepočul ani pozdrav. Strhol sa, až keď vedľa neho zaznel svieži, milý hlas, ktorý mal tak rád!

„Dobré ráno, ujček Filina. Čo ste taký smutný — a len sám? Kde máte ostatných?!“

„Ale, vitaj, Paľko,“ potešil sa muž. Podal slnkom opálenú pravicu chlapcovi. „Keby som bol vedel, že prídeš, nebol by som poslal chlapcov do kostola.“

„Veď všade je dom Boží.“

„A ty nesieš tuším tú Bibliu, ktorú si včera spomínal.“

„Nesiem; tatíčko odišiel na pár dní domov. Dal vás pekne prosiť, či by ste ma zatiaľ nenechali s vašimi chlapcami, aby som nemusel v tej chalupe bývať sám. Vezmete ma k vám?“ Krásne chlapcove oči upreli sa prosebne na mužovu tvár.

„Ale pravda! Budeme len radi, keď s nami zostaneš,“ svedčil bača. „A čo išiel tvoj tatíčko domov?“

„Viezol si drevo; nemôže zobrať všetko odrazu. To ostatné potom naložíme na plť a zvezieme až po Trenčín. Tak som vám teda tú Bibliu doniesol ukázať.“

„To je tá po tom pánu farárovi Malinovi?“

„Áno, ujček, netak si ju vážim. Je v nej mnoho popísané aj po latinsky, tomu však nerozumiem — ale aj po slovensky. Keď sa na to písmo pozriem, vždy vidím pána farára pred sebou. Chcel som vám ukázať, čo v tú poslednú nedeľu písal, keď mu potom prišlo tak zle. Máte čas, ujček?“

„Ach, mám, syn môj, veď je nedeľa. Len čítaj.“

„Vy tomu iste lepšie porozumiete ako ja, keď ste starší. Je tam čosi veľmi dobré: ,Mnoho som zameškal, celý doterajší život je zmrhaný,‘“ začal chlapec, a jeho hlas znel tak úctivo, ani čo by čítal Sväté písmo. „Keby som aj chcel, nič napraviť nemôžem; je neskoro. Duše odišli na večnosť a žalujú tam na mňa, že som ich neratoval. Neprídu už späť, žeby som ich mohol odprosiť a milovať. Ó, aké slávne je to slovo: Milosťou ste spasení; je to dar Boží! K tomuto svätému daru sa utiekam, svätý Bože a Spasiteľu môj! Viem, že si mi odpustil, že si trest mnou zaslúžený vzal na svoje plecia. Objímam Tvoj kríž, Tvoje za mňa prebodnuté nohy a ďakujem, ach, ďakujem! Raz sláviť budem večne sväté Tvoje meno Ježiš.“

„Vidíte, ujček, tak tomu veril pán farár Malina.“ No, chlapec sa zarazil, veď bača sedel, hlavu dolu sklonenú a práve hlasno zaplakal.

„Keby som aj chcel, nič nemôžem napraviť; je neskoro. Duše odišli, žalujú tam na mňa,“ opakoval si v plači. „To je to, čo až po zem tlačí a všetok statočný, poriadny život od tých čias nič nepomáha…“

Aj chlapec podoprel do malých dlaní kaderavú hlavu.

„Ujček, nechceli by ste mi vyrozprávať, čo vás to tak trápi? Nemôže to byť ten hriech, že ste chceli vášho Ištvánka utopiť, ako mi Petrík rozprával. Však Ištvánko sa neutopil. Ja, keď ma niečo tlačí a niekomu sa vyznám, hneď mi je ľahšie. Však aj apoštol Jakub to káže: ,Vyznávajte sa jedni druhým z hriechov.‘ Je pravda, že som ešte len chlapec, ale už viem, ako môže duša i srdce bolieť — a niet tu nikoho. Dá mi to Pán Ježiš, že vám budem môcť rozumieť a potešiť vás.“

Muž pozrel na chlapca; utrel si fúzy. „Keď to mám komusi povedať, ako sa mi už roky žiada, poviem to najradšej tebe. Pán Boh ti dal už viacej múdrosti ako mne starému, tak ako jej mal Samuel viac než starý Eli.“

Bača prešiel k svojej penke, kde vysedával. Paľko položil sa k nemu na trávnik. Knihu pritiahol k svojej hlave a ruku položil na hlavu k nemu sa túliacemu Fidélovi. Tak čakal trpezlivo.

„Keď ti Peter porozprával, aký bol zo mňa chlapec, nemusím to už spomínať,“ začal muž pochmúrno. Celý jeho zjav nepristal do toho krásneho nedeľného rána.

„Nuž, tak sme rástli my dvaja, a môžem s dobrým svedomím povedať: Mali sme sa s Ištvánkom netak radi. Ja som mu nikdy nezabudol, že zamlčal rodičom, ako som ho odbehol v tej núdzi. Presvedčil ma, že rodičia nás majú obidvoch radi. Nuž, tak bolo všetko dobre a bolo by snáď navždy dobre zostalo, keby mamička po smrti svojej sestry nebola k nám doviedla svoju neter Ivku. Dievča bolo malé, pekné. Mňa sa spočiatku bálo, s Ištvánkom išlo hneď kamkoľvek. No keď som ho raz zachránil pred zlými psami, odvtedy sa už len mňa pridŕžalo. Tak to bolo, keď sme rástli, i keď sme dorástli. Ty ma ešte nerozumieš, syn môj, preto len toľko poviem: keď už z nás boli mládenci, nebolo na celom šírom svete pre nás krajšieho dievčaťa. Mne sa zdalo, že nad všetky hviezdy krajšie žiaria jej čierne oči, že také ľalie a ruže, ako boli na jej lícach, nekvitnú na žiadnom kríčku. V tom čase sa začalo húfne sťahovanie do Ameriky. Neraz som si myslel, ako len môžu ľudia pre ten mamon chodiť tak ďaleko do sveta, keď je aj tu u nás napriek našej chudobe tak pekne a dobre. Pre mňa boli tie hory a doliny ako raj, a v srdci samá pieseň — tam ani nebo. Ach, ale niet na zemi raja, a nebo je vysoko. Raz, ako som sa vracal z panských salašov domov — bolo už podvečer — sedeli mamička s tatíčkom pred domom a radili sa o nás, ako to častejšie robievali. Nechcel som ich mýliť; zostal som sedieť neďaleko a počúval.

,Teda ty myslíš,‘ hovorila mamička, ,že jeden bude musieť do tej Ameriky?‘

,Vieš, žena moja, keď tam ľudia skôr prídu k niečomu ako my tu. Statočne sa trápime a len priam čo žijeme,‘ vzdychol si tatíčko. Bol on dobrý človek, ale už prácou veľmi zodraný.

,A ktorý aby išiel?‘ spytuje sa úzkostlivo mamička.

,To im dáme na vôľu. Ja myslím tak: jeden nech zostane doma a vezme si Ivku, aby si ty mala pomoc. Druhý nech na niekoľko rokov ide do Ameriky, a keď si tam nagazduje a Pán Boh mu pomôže šťastne sa navrátiť, môžu potom gazdovať spolu. Nerád by som, aby sa po našej smrti kde-ktorý rozišli; dobre im je spolu.‘

Videl som, ako si mamička vydýchla. A do mňa ani čo by dakto nôž vrazil. Oni istotne čakajú, že ja pôjdem! Ištván im zostane a vezme si Ivku. Tej noci som doma nenocoval. Prišlo na mňa zase také súženie ako za chlapectva, lenže silnejšie a strašnejšie. Kde som vzal silu ráno vrátiť sa, neviem. Ivka bežala mi naproti a ako som ju zazrel, hneď som si povedal, že ja veru nikdy do Ameriky nepôjdem, a že Ivka nikdy nesmie byť iného, len moja. Na Ištvána som od tej hodiny nemohol ani dobre pozrieť, hoci mi nedal príčiny k hnevu. Mali sme lúku za močiarom. Išli sme ju na druhý deň s Ivkou pohrabať, a tam som si dievča nahovoril. Nedarilo sa mi to hneď, no ja som toľko prosil, toľko sľuboval, až mi ona konečne sľúbila, že za iného nepôjde.

Keď už bola vec vybavená, Ivka viazala si batoh trávy, a ja som sa obzrel; videl som Ištvána odchádzať po chodníčku. On nás počul, no my sme ho nezbadali.

Na druhý týždeň mali sme nejakú prácu v meste K. Ištván povedal, že pôjde on. Mamička bránila; chcela, aby som vraj išiel ja, že on je akýsi chorý. Bol naozaj bledý, prepadnutý, ako po ťažkej chorobe alebo pred ňou. No, ja som sa vzoprel, a tatíčko mi uznal; mal pre mňa prácu.

,Poď ma vyprevadiť,‘ volal ma potom na druhý deň Ištván, keď sa už odobral od rodičov i od Ivky. Nuž, išiel som. Kráčali sme strmo až ku krížu. Tam on zastal. Pozreli sme na seba.

,Mamička mi povedala, aké úmysly má s nami tatíčko: jeden musí do Ameriky,‘ začal hovoriť. ,Ty to nemôžeš byť. Videl som vás vtedy na lúkach. Tatíčko chce, aby si jeden z nás vzal Ivku. Nuž, ona je tvoja, čo by som ja tu ďalej robil? Raz za detstva som ti zavadzal, až si sa ma chcel zbaviť v tom čiernom, ťažkom hrobe. Druhý raz ti zavadzať nebudem. Moja mamička by sa so mnou ťažko lúčila. Musíš jej to uznať, veď majú len mňa. Tak jej to lúčenie chcem usporiť. Ale tebe som chcel povedať pravdu, aby si sa uspokojil a nič mi už viac nezávidel. Však ti všetko nechávam: rodičov, otcovskú zem aj Ivku. Dvom patriť nemohla. Bolo mi to tam na lúkach veľmi ťažko. No, keby si ty musel zniesť to, čo som ja v tej chvíli zniesol, ty by si to nevydržal; tak je dobre, že si ona zvolila teba. Mne bolo, akoby som sa zase topil, lenže ten močiar, do ktorého si ma tam zhodil, bol hlbší. Mamička povedala, že som chorý. Tu ja neozdraviem, skôr tam — ďaleko. Podávam ti ruku na rozlúčku; i ty mi podaj svoju bez horkosti. Rozlúčme sa ako bratia.‘

Viem, že som mu ju podal bez slova. On vzal svoje veci. Zbehol po chodníčku do húštia. Nahol som sa cez kríž, že ho ešte raz uvidím — aj som uvidel. Pozdvihol svoju krásnu tvár, pokrytú hlbokým smútkom, k priesmyku, kade napokon mohol uvidieť našu chalupu. Slzy mu vyhŕkli z očí. Chcel som spraviť krok, chcel som ho zavolať späť, že mu tu nechám všetko a pôjdem ja. Ale nebolo vo mne sily. No, tak som ho nechal odísť navždy. Nikdy sme ho viacej neuvideli.“

Bača znovu hlasno zaplakal a Paľko s ním.

„Ujček, povedzte mi to ešte do konca,“ prosil po chvíli. „Čo tá jeho mamička-chudera? A ako ste jej to povedali?“

„Ach, ja som jej to nepovedal, chlapec môj,“ stíšil sa Filina. „On sa o všetko postaral sám. Mala mamička strýčneho brata. Ten prišiel na tretí deň k nám. Doniesol, čo mal Ištvánko z mesta priniesť, aj list od neho, kde rodičov pekne prosil, aby sa nehnevali, že tak odchádza do Ameriky. V liste zase ani jedným slovom nevyzradil, že som ho v bahne súženia utopil. Bol to veľmi pekný list. Mali sme ho odložený na pamiatku. A keď mamička, chuderka, umierala, kázala si ho dať do truhly. Usiloval som sa nahradiť im syna. Neraz, keď už tatíčko nežil, požehnávala ma mamička za tú dobrú opateru. Ale pokoj srdcu mi to predsa neprinieslo.

Ten strýčny brat, ktorý nám Ištvánov list priniesol, mal úmysel ísť do Ameriky. Opatril si lodný lístok, ale čosi mu prišlo do cesty. Požaloval sa Ištvánovi, že nemôže ísť, a on ho uprosil, aby mu ten lístok predal. Vypožičal si od neho aj koľkosi peňazí na svoju čiastku. To sme mu my potom museli vrátiť, lebo tá loď nikdy k cieľu neprišla; utonula za búrky. — Nuž, tak vidíš, Paľko, predsa som ja len svojho brata utopil. Keby nebol utekal predo mnou, mohol ísť druhou loďou a mohol dodnes žiť. Takto zomrel, a jeho smrť žaluje pred Božou tvárou na moju nešľachetnosť. Však ma Pán Boh dosť skoro potrestal. Krátko som sa tešil so svojím šťatím. Odkedy prišla istá správa, že sa loď potopila, Ivka mi len tak chradla. A keď sa nám narodil synček, aj zomrela. V horúčke, neznajúc, čo hovorí, prezradila, ako Ištvánka mala rada, a ja som poznal, že túžba za ním mi ju umorila po mojom boku. Nuž, oni sú tam obidvaja, a ja tu sám a sám.“

„A ten váš synček — kde je?“

„Aj toho mi dobrý Pán Boh vzal. Keď mamička umrela, nemal ho kto tak opatriť, ako treba, a za tri dni bol už u Boha. Všetko som ti povedal, môj chlapec, so všetkým som sa ti priznal, ale ty mi nerozumieš.“

„Rozumiem, ujček, nemyslite. Viem, že vás srdce bolí nad tou krivdou, aká sa stala vášmu Ištvánkovi pre vašu závisť. Ja viem, že sú to ťažké hriechy. No, či by ste nemohli tak, ako pán farár Malina, objať kríž a nohy Pána Ježiša? Viete, tak v duchu, vierou, a prijať Boží dar — spasenie. Tu na druhom mieste je poznačená zase táto výpoveď: ,Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov, z ktorých prvý som ja!‘ A tu je napísané: ,A ja si pripadám ako ten najhorší, najhriešnejší z hriešnikov, ale verím, verím, Baránku Boží, že i za mňa zomieraš, a kladiem svoje srdce pod Tvoj kríž, nech tečie naň Tvoja svätá krv.‘“

„To sú tam naozaj veľmi dobré veci, Paľko. Nechaj mi tú knihu na nejaký čas, aby som v nej mohol osamote čítať, ak by sa aj nado mnou zmiloval Boží Syn a odpustil mi moje ťažké viny. Teraz čítaj tam, kde sme ostatný raz prestali. Prinesiem aj spevník; zaspievame si. Budú to naše služby Božie.“

Bača priniesol a boli to krásne služby Božie. Prišiel Kristus skrze svojho Ducha, obživil Slovo Božie mladej duši, ktorá s ním stále chodila ako Enoch, i tej, ktorá mohla volať: „Blúdim ako stratená ovca; hľadaj svojho služobníka.“