ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedem dní — čo je to za krátka, no dakedy i dlhá doba! Čo všetko sa dá za ten čas prežiť, precítiť, pretrpieť! Zobudíš sa, pretrieš si oči, je to pravda, že sú už preč?

Aj horami putujúci Ondrejko Gemerský premýšľal, či to všetko, čo za tých posledných sedem dní prežil, je pravda a či sa mu to len snívalo. Ach, nesnívalo; prišla ona skutočne, tá nemocná pani. Bývala naozaj v Paľkovej chalúpke, ale hoci jej tri razy zaniesol tam žinčicu, ešte ju nevidel. Tetička vždy povedala, že spí a že musí mnoho spať. Ach, prečo len spala vždy priam vtedy, keď on prišiel? S Petríkom sa už v kuchynke rozprávala, aj mu dala plnú škatuľu cukríkov. Paľko jej čítal už aj zo svojej knižočky a hovoril, že je temer taká pekná, ako jeho mamička doma. Len on, Ondrejko, ju ešte nevidel. Koľko sa už o to namodlil, najmä dnes ráno, aby zase nespala, keď ta príde, že by ju aj on mohol v týchto horách privítať. Nemyslieval Ondrejko predtým na to, ale keď po tieto dni honelníci — najmä Števo — znovu a znovu mu pripomínali, že veď tieto salaše patria jeho tatíčkovi, a tak i jemu, že on tu má na všetko právo. Keď mu dávali syr alebo maslo pre panie, dali hodne. „Len vezmi, však je to z tvojho!“ Táto myšlienka sa mu zapáčila. — To je všetko naše! Keď Paľko mohol povedať „naša chalupa“, prečo by on, Ondrejko, nepovedal „naše salaše, naše grúne, naše hory“. Ach, to teda ona prišla ako k nám, hoci býva v Paľkovej chalúpke. Až spevnie, bude chodiť k nám piť žinčicu, od našich ovečiek!

Chlapec ani nevedel, pohrúžený v tých svojich myšlienkach, ako prišiel na rozhranie, ta, kde sa chodníček delil na dvoje, jeden hore k Babej skale, druhý k chalúpke do dolinky. Povetrie bolo zase také čisté a z hole pokrytej bujnou trávou počul si veľké zvonce baranov, menšie ovečiek. „To zvonia naše ovce,“ usmial sa šťastný Ondrejko. A už beží smelo k lavičke, že si na ňu sadne a odpočinie. Ale neodpočinul, veď lavička nebola prázdna. Ani jedna z víl a lesných panien, o ktorých rozprával Števo, že v jánskej noci vychádzajú z Babej skaly a tancujú na lúkach, nemôže byť krajšia ako tá, ktorá sedí na lavičke. Ach, iste žiadna nie je taká krásna! Širokú lavičku s dobrým zadným i bočným operadlom zakrýva koberec — samý kvet. Kvetovaná poduška oprená je o bočné operadlo, a o tú podušku opiera sa biele rameno. Do úzkej, malej dlane podoprené je čelo. Krásne, tmavopopolavé oči hľadia ďaleko, vysoko k horám.

Chlapec postavil krčah a zložil si ruky. Tak hľadí na tú ľaliovo-bielu tvár a na tie ústa, ani čo by ich Pán Boh len k spevu stvoril. A zase mu je tak okolo srdca, akoby ho ktosi bral a niesol kdesi ďaleko, ďaleko do krajiny rozpomienok. Škoda, že sa pani, zahalená do bledožltého, kašmírového šálu, nepozrie na chlapca. Veď aj on je pekný a aký pekný! V sobotu mu poslal pán doktor nové šaty, skoro také, ako Paľkove, lenže košieľku vyšívanú — samý kvet, so širokými rukávmi, nohavičky úzke, vyšnurované krpčeky, okrúhly klobúčik so stužkami a malú vyšívanú kabaničku. Aj Petrík dostal nové šaty, také, aké nosieval, gemerské. Veľmi sa Ondrejko potešil, že už bude celkom rovný svojim kamarátom. Keď boli včera všetci traja v kostole, netak sa ľudia po nich obzerali.

Nuž, keby pani radšej pozrela sem! Veď takého pekného, malého Slováčika ešte nevidela. Ale nepozrela; zato zbadal sa chlapec. Ach, veď to bola ona, iste ona! Kto by druhý na jej lavičke sedel! Okrem toho mala vedľa seba tú peknú mačku. Ona už bola hore a on jej ešte len niesol raňajky! Oneskoril sa iste — ach! Veď žinčicu bolo treba ohriať! Kedy bude raňajkovať?

Dodal si smelosti a pozdravil. Pani sa strhla, otvorila veľké oči a netak sa zahľadela na nesmelo pristupujúceho chlapca.

„Dobré ráno,“ pozdravil sa Ondrejko. „Nesiem vám žinčicu, ale už iste neskoro. Však som sa dosť ponáhľal, nehnevajte sa, prosím.“

„Ty mi nesieš raňajky?“ užasla pani. Vstala. Odobrala chlapcovi ťažký krčah. „Veď ti to bolo ťažké!“

„Nebolo,“ osmelil sa Ondrejko a uprel svoje krásne oči na paninu tvár. Ó, či bol šťastný, že ju konečne aj on vidí, aj že s ním prehovorila, ba vzala ho i za ruku!“

„Ako ťa volajú?“

„Ondrejko.“

„A bývaš aj ty na salašoch?“

„Áno, bývam u baču Filinu. Som tam veľmi rád.“

Pani pokročila s chlapcom. Krčah si niesla. Bola len tak stredne vysoká, ale mala postavu, krok a každý pohyb ako nejaká kňažná.

„Prečo nedoniesol žinčicu Peterko alebo Paľko?“ spytovala sa, aby dostala Ondrejka do rozhovoru.

„My sa zamieňame.“

„Zamieňate? Však teba som ešte nikdy nevidela.“

„Nesiem toto už po tretí raz. No, vy ste, prosím, vždy spali.“

„Tak? Teda som si odspala tvoju návštevu? Zato ťa dnes tak ľahko nepustím. Musíš si u nás odpočinúť. Hľa, tetička nás už čaká.“ Pani postála a temer veselo podávala krčah tetičke Moravcovej.

„Pozrite, kto nám dnes priniesol žinčicu. Vy sa však už poznáte; len my sa vidíme po prvý raz. Prosím dobré raňajky pre svojho hosťa.“

Tetičke sa akosi triasli ruky, keď brala krčah, a že sa musí ponáhľať, rýchlo zohriať žinčicu.

Kto by to bol Ondrejkovi povedal, ako ho Pán Ježiš vyslyší! Peterko videl paniu len v kuchynke. Jeho zaviedla si do izbietky. A ako tam mala pekne: plyšovú pohovku i kreslá a všeličo také, ako v kaštieli Gemerských. Smel s ňou na tej pohovke sedieť a prezerať veľký album. Samé krásne kraje a mestá. Ukazovala mu ich i menovala.

„A tam ste všade boli?“ odvážil sa spýtať. Jej tvár osmutnela.

„Bola, Ondrejko; no, teraz mám len jednu túžbu: Zostať navždy v týchto horách a nemusieť nikdy viac vidieť ten zlý, podvodný svet tam vonku.“

Potom priniesla tetička raňajky a Ondrejko musel prisadnúť ku krásne krytému stolíku. Navykol si v kolibe sa pomodliť pred jedlom. Urobil tak i teraz a v radosti, ako srdce prekypovalo, doložil: „Ďakujem Ti, drahý Pane Ježišu, že si ma tak veľmi vyslyšal.“

Pani niesla už pohár k ústam, zložila ho a ako zahanbená sklonila tiež hlavu. Slza zavisla jej pritom na zlatých riasach. Keď sa chlapec najedol, spýtala sa ho zrazu, o čo Krista Ježiša prosil. Priznal sa, ako veľmi túžil ju vidieť a že kamarátom temer závidel. Potom si prosil dovolenie obzrieť ešte i druhú knihu, ktorá ležala na malom stolíčku. Tam zase boli samé podobizne ľudí. Kukol spod rias na paniu. Veď asi na desiatich obrázkoch bola tam ona, ale mala také všelijaké divné šaty na sebe. Na jednom obrázku šaty rozpustené ako plášť a korunu na hlave. Pod obrázkom bolo vytlačené: „Mary Slavkovská v úlohe Márie Stuartovej“. Chlapec podoprel si malú kučeravú hlavičku do malej dlane a myslel.

„Čo sa tak dívaš na ten obrázok?“ pohladila ho pani po zlatých kučerách.

„Ste to, prosím, všetko vy na tých podobizniach? To ste snáď hrali divadlo?“

Užasla. „A čo ty vieš o divadle? Bol si snáď už v nejakom?“ Zakrútila hlavou; veď to nebolo možné.

„Nebol som.“ Chlapcova tvárička osmutnela.

„Čo ti je, Ondrejko?“ privinula ho pani k sebe.

„Ach, keď aj moja mamička je iste na všelijakých obrázkoch, a ja ju nikdy neuvidím.“

„Mamička?“ podivila sa pani. „A nie je ona sedliačka?“

„Ó, nie,“ zažiarili chlapcove oči. „Ona je chýrečná speváčka. Ale ja ju už nikdy neuvidím, lebo na mňa už dávno zabudla; — a tak nemám nikoho, ani mamičku ani tatíčka, i keď ma jemu prisúdili. Bývalo mi nad tým veľmi smutno, no odkedy prišiel k nám Paľko a ja som uveril v Pána Ježiša a prijal Ho do srdca, nie som už taká opustená sirota, veď On ma miluje, On je so mnou.“ Chlapec zamĺkol, bo pani tak veľmi obelela v tvári; rameno, ktorým ho objímala, kleslo a hlboký závzdych prekĺzol jej perami.

„Tetička!“ skríkol preľaknutý chlapec a nie márne. Tetička Moravcová vbehla do izby. Umyla na smrť bledú paninu tvár akousi voňavkou. Postlala jej podušku pod hlavu a vyložila nohy na pohovku. Po chvíli začala pani zase pravidelne dýchať. Tetička vzala chlapca za ruku a vyviedla ho do kuchynky. Na jeho úzkostné otázky povedala mu len, že jej pani je ešte veľmi slabá a že si musí odpočinúť. Ondrejko jej musel vyrozprávať, čo spolu hovorili. Tetička si pritom vzdychla, pohladila ho a povedala: „Darmo je; prísť to muselo; čím skôr, tým lepšie.“ Nebránila Ondrejkovi odísť domov, ale krčah mu niesť nedala.

„Pošli odpoludnia Paľka, on sľúbil moju paniu doviesť k vám. Od zajtra má chodiť na salaše piť žinčicu; tak nariadil pán doktor.“

„A keď je nemocná?“ staral sa chlapec.

„Nie je už nemocná, len slabá; a tú slabosť musí rozchodiť.“

Ach, keď na svete niet sladkosti bez horkosti! Keby sa tam nebolo stalo to čosi divné, bol by sa chlapec navrátil domov celý hrdý a blažený. Takto ho našiel bača Filina neďaleko uplakaného a keď si ho vzal do silných ramien ako také malé jahniatko, ovinul mu chlapec obe ruky okolo krku a vyrozprával všetko.

„Báťa, ja som iste povedal niečo zlé, hoci veru neviem čo, a ona sa nad tým zarmútila,“ plakal Ondrejko.

„Neplač,“ chlácholil ho muž. „Povedal si len, čo ti Pán Boh vložil do úst. Však keď pani odpoludnia príde, bude všetko dobre.“ S tým zaniesol bača zomdleného chlapca do jeho drevenej chyže, položil na posteľ a sadol si k nemu. Pohládzajúc ho po vlasoch, čele a sluchoch, uspal čochvíľa svojho ustatého chránenca. Ešte sa potom na neho smutne podíval a odišiel. Asi o pol hodinu videli ho honelníci sviatočne oblečeného schádzať smerom k Babej skale. Mysleli, že ide do mesta a divili sa, prečo už zase, veď tam bol len včera.

V tom istom čase znel v Paľkovej chalúpke usedavý plač, ktorý tetička Moravcová nijako nemohla utíšiť. Tam vravela plačúca pani: „On tu bol, on, moje zlaté, krásne dieťa, a ja som nevedela! Ten ťažký krčah mi sám priniesol! Túžil ma vidieť, ale nepoznal ma. Ach, kdeby, keď ja som jeho nepoznala! Že ho vraj jeho matka dávno zabudla? Nie je pravda! Všetka sláva tohto sveta nemohla mi nahradiť stratený poklad. Otče môj, otče môj, keby si ty vedel, čo sa stalo z tvojej dcéry! Ty si ju učil skladať ruky k modlitbe, ona i to zabudla — tak ako všetko. Nešťastná, zradená žena, zhavranená mať! Keby si to vedel, ako sa tvoje výstrahy doslovne splnili!“

Plakala pani, horko plakala. Nebolo pre ňu potešenia. Nebýva ho pre synov a dcéry, ktoré nohami pošliapali dobré rady rodičov a potom ich zastihlo všetko to, čo im bolo predpovedané.

Konečne vyšla tetička von. No, počula kroky v pitvore. O chvíľu sa vrátila, spytujúc sa, či smie pustiť dnu baču Filinu, žeby rád s paňou hovoril dač dôležité.

O chvíľočku sedel bača v izbe. „Prišiel som za vami, pani Slavkovská,“ začal vážne. „Tomu hriechu, aký už roky páchate na mojom malom chránencovi, musí byť raz koniec. Pán doktor mi povedal, že ste jeho matka, tak ako môj pán je jeho otec. Nuž, či to útle, citlivé dieťa ozaj má tak vyrastať, ako ktosi napísal:

Muž vravel prísne. Pani vystrela zalomené ruky prosebne oproti nemu.

„Čo ja môžem urobiť? Veď mne ho vzali a Gemerskému prisúdili. Môj advokát urobil všetko, čo mohol, ale márne.“

„A mali by ste ho rada? Chceli by ste sa o neho starať, ako sa sluší na statočnú matku, keby vám ho môj pán vrátil?“

„Hja, či by som chcela? Zaslúžim si, aby ste sa ma takto pýtali. Či veríte, alebo neveríte, bača Filina, všetko by som dala, keby som ho len mohla dostať naspäť. Veď ono ma nehodnú miluje.“

„Áno, ono vás miluje, ako len také opustené deti milovať znajú. Preto som prišiel za vami, pani; dnes — alebo nikdy — dáva Pán Boh príležitosť, aby ste svoj poklad dostali naspäť. Váš bývalý muž sa veľmi zadĺžil. Správca dostal rozkaz, predať Gemerský majetok. Ak máte dosť peňazí, (pán doktor povedal, že máte), kúpte ho z prvej ruky, prv, než naň siahnu Židia. Keď váš advokát napíše jemu, že dáte majetok prepísať na chlapca, ak vám dá pán Gemerský čierne na bielom, že chlapec zostane len vám, on sa pojedná! Hovorieval vždy, že Gemerský kaštieľ zostane Ondrejkovi, ako prvorodenému. Každý na okolí o tom vie. Nebola by to taká veľká hanba pre ten rod, že rodičovské bydlo museli predať, keď by majetok predsa zostal jeho synovi. Je to pekný majetok; keby sa múdro spravoval, niesol by oveľa viac úžitku, ako nesie dnes; aj keby ste si pripožičali, bolo by ho hodno kúpiť.“

„Ach, bača Filina,“ vzala pani do malých rúk mužovu tvrdú pravicu. „Ako vám len poďakovať za tú krásnu, dobrú radu? Neviem, či môj kapitál postačí, ale mám vzácne šperky; keď tie predám, ľahko vyplatím, aj nám ešte do začiatku zostane. Nie som taká neznáma v gazdovstve, ako myslíte. Som farmárova dcéra. Len kto to pre mňa kúpi? Môjho advokáta tu niet.“

„Zavoláme pána doktora. Zaveziete sa s ním k pánu správcovi S. Kúpite si majetok sama. Má rozkaz predať majetok pod rukou. Keď bude váš, až potom začnite vyjednávať o chlapca. Aspoň ja tak myslím. Ale Ondrejkovi sa ešte dnes priznajte ako matka, nech sa chlapča netrápi. Prídite odpoludnia k nám; pošlem Paľka pre vás.“

Filina vstal. „Nebol by som dnes za vami prišiel, keď ste ešte slabá, ale kúpa náhli, a Ondrejko tak veľmi plakal, až sa celý triasol, že vám iste niečo nedobré povedal, keď ste omdleli. No, to chlapča je veľmi útle. Potrebuje nielen spevnetia u mňa — to je len pre telo — ale jeho srdce potrebuje matku. Otcom však sa mu stal Boh na nebesiach. — Tak, s Bohom.“

„Bača Filina!“ zastala pani mužovi cestu. „Viete vy, prečo som sa rozišla s Gemerským? Alebo myslíte, keď som speváčka, že som mu ušla ako neverná žena?“

„Pán doktor mi povedal, že vám môj pán ublížil. Ja sa ďalej nepýtam. Máme my každý dosť na svojom hriechu. Boh nás vidí. On nás zná. Nesúďte a nebudete súdení.“ Drsný Filinov hlas znel temer jemne. Podal panej ruku a odišiel. —

„Ujček Filina! Už sa vraciate z mesta?“ zaznelo mu v ústrety pod hoľou, kam sa pobral obzrieť stádo. Paľko bežal mu oproti. V ruke nesie plný ručník krásnych hríbov.

„Nebol som v meste, Paľko. No, čo ty tu robíš?“ Potešil sa Filina, usadajúc na machom porastený peň. Chlapec s rozkošou hodil sa do vysokých machových podušiek.

„Niesol som Števovi list, ktorý mu doniesol horárov chlapec od mamičky. Netak sa potešil. Bola nemocná, ale už sama píše. Chvála Bohu!“

„Aj ja som rád; je to poriadna žena. A syn, keď už nemá matku, nemá nikde domov,“ prisvedčil Filina. „Kde si našiel tie hríby?“

„Pravda, pekné? Zazrel som ich. Jožo hovoril, že na večeru bude variť guláš. Zídu sa nám.“

„To áno. Ale najkrajšie vyber a vezmi odpoludnia paniam do vašej chalúpky. Azda im budú milé.“

„A mám naozaj ísť pre tú paniu? Nebude jej to ešte ďaleko?“ staral sa chlapec.

„Myslím, že nie; veď pôjdete pomaly.“

„Keď je ona taká slabá, ujček.“

„Videl som; idem od nich.“

„Tak? Videli ste? A že od nich idete? Stavili ste sa idúc cestou z mesta?“

Bača chvíľu mlčal, akoby rozhodoval. Potom uprel orlí zrak do chlapcovej tvári. „Paľko, ja ti niečo poviem. Dá Pán Boh, pomôžeš mi v jednej ťažkej veci.“

„Rád, ujček, len povedzte.“

„Pán týchto salašov je Ondrejkov otecko; to vieš, pravda?“

„Áno, to viem.“

„A tá pekná pani tam, to je jeho mamička.“

„Ale, čo nepoviete?“ vyskočil Paľko, no hneď si znova aj sadal. „Ako to, že nie sú spolu a Ondrejko nie je u nich?“

„Keď sa rozsobášili, a on si vzal už pred rokmi druhú ženu.“

„A dovolil im to Pán Ježiš? Však sa mi zdá, že On hovorí, že sa to nesmie?“

„Vieš, Paľko, svet robí všeličo, čo Pán Boh zakázal — aj toto. Ja viem, že je to hriech, no už je to tak a napraviť sa nedá. Tá pani, prv než si ju pán Gemerský vzal, bola chýrečnou speváčkou v Amerike. Musela byť veľmi pekná, veď je aj dnes. On ju doviezol do Európy medzi svoju rodinu. Tá sa naňho hnevala, keď pani nebola z panskej krvi. Nepekne sa oproti nej správali, a on sa jej, ako sa patrí, nezastal, lebo nakoľko ho ja poznám, nie je on ten človek, aby mohol obrániť ženu oproti celému svetu. Snáď už aj oľutoval, keď sa mu ponúkali všelijaké grófky, že si tak s ňou zaviazal svet. Ako to medzi nimi bolo, neviem. Len toľko viem, že ona raz, keď nebol doma, vzala chlapca a odišla preč. Bývali vtedy v Pešti. Ináč sa živiť nevedela — no, tak dala chlapca do opatery cudzím a išla zase k divadlu. Z toho bol potom proces. On ju žaloval, že ho opustila, ona sa vrátiť nechcela, nuž, tak ich súd rozviedol. Chlapca prisúdil otcovi, a tak dostal sa až sem k nám. Kým bol Ondrejko u tých ľudí, kde ona naňho platila, tí mu o nej rozprávali iste samé dobré veci. Keď však prišiel ta, kam ho dal otec, môžeš si myslieť, že tí o nej dobre nehovorili. Tak má chlapec, chudáčik, všelijaké myšlienky o svojej matke, a predsa po nej túži. Bol som dnes preto u tej panej; chcel som jej poradiť, ako by si mohla chlapca vziať k sebe a prihlásiť sa k nemu už dnes. Preto som to tebe, Paľko, rozprával, aby si ty Ondrejkovi povedal, kto to dnes k nám príde.“

V horách stíchlo. Bača hľadel na zamysleného chlapca. „Povieš mu to, Paľko?“

„Áno, ujček, no musím najprv poprosiť Pána Ježiša, lebo to nie je malá vec. Dobre, že je Ondrejko už Božou ovečkou. On ešte aj tej svojej mamičke pomôže nájsť Pána Ježiša. — Tak, to by sme už teda mali. Ale, ujček Filina, kedy mi vy poviete, že ste Ho prijali, že Ho máte?“ starostlivý, láskyplný chlapcov hlas vohnal slzy do mužových očí.

„Sám neviem, čo ti mám povedať, chlapec môj. Je mi to samému divné; odkedy som tak nedávno urobil, ako ten Zacheus, akoby tej veľkej ťarchy, ktorá na mne vždy ležiavala, viacej nebolo. Chvíľami sa mi zdá, že Syn Boží skutočne je pri mne a dakedy, keď si čítam v Biblii, ani čo by býval v mojom srdci a otváral mi oči. Nuž, neviem, chlapec môj, čo mám ešte robiť.“

„Ach, ujček,“ dal sa Paľko od radosti skákať. „Však ste Ho už prijali! On prišiel, tú ťarchu vám sňal a zahodil preč za Boží chrbát.“

„Čo vravíš, chlapče?“ užasol muž. „A to by bolo všetko?“

„Áno, to je všetko. My máme Jemu len uveriť. Však viete, ako hovorí: ,Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie.‘ Nuž, vy ste išli k Nemu, a On vám ho dal. Však veríte, že On je pravdovravný?“

„Verím, chlapec môj, už verím, aj rozumiem všetko, tak ako ten Zacheus. On prišiel, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo; prišiel hľadať mňa, strateného hriešnika, a ja som sa Mu dal nájsť.“

Keď o chvíľu kľačali pred Bohom, muž i chlapec, bola v nebesiach veľká radosť, že zase jeden človek prijal Ježiša Krista, lebo ktoríkoľvek Ho prijali, dal im moc stať sa deťmi Božími. Tak písali anjeli meno do knihy Baránkovho života. Písali, že uveril Peter Filina, že jeho ťažký hriech vyniesol Ježiš Nazaretský na kríž, tam podstúpil zaň trest smrti a tak že bolo jemu, Filinovi, všetko odpustené a on bol prijatý za Božie dieťa na veky, na večnosť.

Pomodlil sa Filina po prvý raz z celého srdca k Bohu ako k Otcovi. Poďakoval Baránkovi Božiemu za Jeho smrť, no, poďakoval Mu i za Paľka, že ho poslal do gemerských hôr.

„No, tak,“ z hlboka vzdychol si chlapec. „Keď som už s vami hotový a nemusím už Pána Ježiša za vás prosiť, môžem lepšie prosiť za Ondrejkovu mamičku. Veď On mi to dá, aby ona čím-skôr začala myslieť na Neho.“

Kúsok išli potom obaja spolu, ale bača zamieril na hole a Paľko bežal späť ku kolibe; a tak si pritom spieval, až mu všetky hory odpovedali.

Netak bolo popoludní v kolibe živo. Chlapci v nej toľko čistili a upratovali, že si už nikde nenašiel ani zrniečka prachu. Ondrejkovi nanosili kvety, aby uplietol veniec.

Uplietol hodne dlhý; sám bača ho potom pribil okolo dverí.

„No, ja už pôjdem,“ oznamoval Paľko. „Poď ma, Ondrejko, odprevadiť. Videl som tu neďaleko pekné kvety, natrháš ich; dáme ich na stôl.“

„Veru, bude už čas, aby si išiel,“ prisviedčal bača, „a choďte spolu.“

Ondrejko poslúchol veľmi rád. Veselo rozbehli sa chlapci do hory a našli čochvíľa hľadané kvety.

„Sadnime si trochu,“ povedal Paľko, keď natrhali kvety a dali ich do neďalekého pramienka, aby nezvädli. „Rád by som ti niečo povedal. Nepamätáš sa nič na svoju mamičku?“

„Na moju mamičku?“ užasol Ondrejko. Tú otázku nečakal. „Len veľmi máličko sa pamätám, že bola veľmi pekná a mala taký krásny hlas.“

„A keby si tak zrazu prišla pre teba, bol by si rád?“

„Pre mňa?“ krásne chlapcove oči otvorili sa naširoko. „Veď ona pre mňa nemôže prísť, keďže už nepatrím jej, ale tatíčkovi.“

„A čo ti tie panie, kde si býval, o nej hovorili?“

„Že odišla od tatíčka, aj odo mňa, keď mala radšej divadlo ako nás, lebo že sa tam niekedy aj ľudia miesto koní zapriahli a tak ju viezli a dávali jej krásne šperky.“

„A ty si tomu veril?“ zamračil sa Paľko.

„Nie, ja som tomu neveril, lebo som ju mal rád, veľmi rád.“

„Ani never! Mne báťa Filina povedal, že ona preto odišla, keď rodina tvojho tatíčka nemala ju rada, lebo nebola z takého panského rodu, ako oni. K divadlu išla len preto, že sa ináč živiť nevedela. Tvoj tatíčko ju doviezol veľmi z ďaleka; ta sa vrátiť nemohla. Čo mala robiť? Čo je divadlo, ja neznám. Ona že tam pekne spievala. To však snáď nebolo zlé. Keby bola znala Pána Ježiša tak, ako Ho my známe, On by jej bol iste ináč poradil a pomohol. A ak to, čo robila, bolo zlé, keď Ho raz pozná a poprosí, On jej to všetko odpustí; ale my jej o Ňom musíme rozprávať — ty a ja.“

„My? Však je ďaleko, veľmi ďaleko!“

„Never, Ondrejko. Pán Ježiš nám ju poslal až sem. Tá pani v našej chalúpke — to je ona.“

„To že je ona?“ vyskočil Ondrejko. „Áno, áno; je to ona! Veď taká bola. A ten hlas! Teda preto sa mi zdalo, akoby som počúval ďalekú povesť, keď hovorila, keď som sa na ňu díval. Poznával som ju, ale ona ma nepoznala,“ smutne vzdychol si chlapec a oči zaliali sa mu slzami.

„A ako ťa mala poznať v tých sedliackych šatách? Však sme ťa my dvaja s Peterkom sotva poznali.“

„Myslíš?“ potešil sa Ondrejko. „Paľko, vezmi ma, nech idem za ňou. Veď ona nevie, že som ja jej Andráš, ona ma nepozná.“

„Už vie; ujček Filina tam bol. On jej povedal pravdu.“

Ach, tak ma vezmi so sebou, lebo ja som ju veľmi zarmútil — až temer umrela.“

„Nedbám, poď! Iste to Pán Ježiš tak chce.“

*

A keby ako dlho Ondrejko Gemerský žil, nikdy nezabudne, ako to bolo, keď sa v chalúpke otvorili dvere a von vyšla krásna pani v šatách ani tie nezábudky pri potôčku. V ruke niesla si široký klobúk a ten jej vypadol, keď s výkrikom: „Ondrejko môj!“ rozbehla sa im oproti a keď on pribehol k nej, ako keď strela letí.

„Mamička, moja mamička!“ — a už ju držal okolo hrdla. Ona pri ňom kľačala a túlila ho k sebe. A plakali obaja a Paľko s nimi.

„Ach, mamička moja, ja ťa mám tak rád! Pravda, som tvojím a ty si ma už nedáš,“ prihováral sa s plačom Ondrejko. Pohládzal krásne líce i čelo panino.

„Áno, ty si môj,“ vyskočila zrazu, „a ja si ťa nedám nikomu, nikomu na svete. No, poď synček môj, musíme ísť za báťom Filinom. On sa o to postará, aby mi ťa nesmeli vziať.“

Nuž, toto Ondrejko nikdy nezabudne, ale ani to, ako potom spolu kráčali ku kolibe, ako ich tam privítali a aký to bol krásny čas, to odpoludnie a ten večer, lebo Ondrejkova mamička nocovala v jeho chyžke aj s tetičkou Moravcovou. Bača s tým už rátal. Poradil sa s tetičkou, poslal Števa a tento priniesol z chalúpky paniam, čo bolo treba: hlavnice, plachty, prikrývky a ešte čo také. Sedel teda Ondrejko pri svojej mamičke i večer, keď Jožo piekol na ražni baranča a Peterko pomáhal tetičke v kotlíku variť polievku.

Bača rozprával o živote na salašoch a mnoho pekného zo svojich skúseností pri stáde. Potom tam vonku spolu večerali. Zaspievali večernú pesničku, pomodlili sa a Paľko čítal zo svojej knižočky. Na Filinovu žiadosť čítal 15. kapitolu ev. Lukáša o dobrom Pastierovi, o žene, ktorá stratila groš, a o márnotratnom synovi, ktorý mal dobrého otca, a predsa od neho utiekol, a ako mu bolo zle na svete dotiaľ, kým sa k svojmu otcovi nenavrátil. Všeličo pekné pritom Paľko rozprával, ako to len on vedel. Netak ho všetci počúvali. Keď stíchol, už len vatra praskala a hviezdy na nebi svietili ako také množstvo očí. Mesiačik osvecoval končiare vrchov a dolinky. Kedy-tedy zazvonili ovečky v košiaroch.

Zrazu zdvihol bača sklonenú hlavu a povie hlasom, akým nikdy nevravieval:

„Tá stratená a nájdená ovca som ja, deti moje. Mne milostivý Pán Boh všetky moje viny odpustil. Pán Ježiš si ma hľadal a našiel, a ja som sa Mu už odovzdal celý aj s našou kolibou. Modlime sa.“

Sňal klobúk, zložil ruky a pomodlil sa „Otče-náš“ tak, že nikto ešte nepočul tak modliť sa. Nezabudne túto chvíľu Ondrejko Gemerský. No, ja myslím, že ju nikto z prítomných nebude môcť zabudnúť.

Keď už v kolibe všetko stíchlo — ani psy dnes nebrechali — bača, ako vždy, obchádzal dookola, či nikde nič zlé nehrozí, prv než sa aj on odoberie na odpočinok. Obišiel i drevenú chyžku a zarazene postál. Veď na malej Ondrejkovej lavičke pod oknami, okrútená v šále, osvietená mesiačikom sedela pani Slavkovská. Ruky mala okolo kolien ovinuté, hlavu naklonenú a meravo hľadela do krásnej, hviezdnej noci. Zakašľal, aby sa ho nezľakla. Zodvihla hlavu a prosebnе ukázala mu miesto vedľa seba. Poslúchol.

„Povedali ste, bača Filina, že tá stratená a nájdená ovca ste vy,“ začala svojím krásnym hlasom smutno. „Tá žena, čo ten groš stratila, som zase ja. No nielen to, aj márnotratná dcéra.“

„Ako to myslíte, pani?“ spytuje sa Filina vážne.

„Keď Paľko rozprával, aký bol ten otec dobrý a ako ho ten nezdarný syn opustil, myslela som, že práve tak som ja urobila svojmu dobrému, drahému tatíčkovi. A preto sa mi od tých čias tak viedlo, ako sa mi viedlo,“ vzdychla si hlboko.

„Vyrozprávajte mi to. Som už starý muž, mohol by som vám byť otcom; ja vám porozumiem.“

„Áno, vám poviem všetko. Veď či ste mi neratovali moje biedne dieťa, keď nemalo nikoho? Či ste sa oň nestarali ako otec?“

*

„Bývali sme na krásnej farme v Amerike. Môj deduško prišiel ta z Čiech i s babičkou ako mladý človek. Kúpili si malú farmu. Pričinili sa a Pán Boh im žehnal. Boli to dobrí ľudia. Dúfali v Boha. Mali syna a dcéru. Syn chcel študovať. Dali ho vyučiť, no nepomáhal im v gazdovstve. - Museli si privziať robotníka, ktorý pochádzal tiež z kraja a veľmi sa im hneď zaľúbil, lebo veľmi pristal do ich rodiny. Raz, keď deduško ťažko ochorel a myslel, že už zomrie, dal si zavolať svojho robotníka a prosil ho, keď je ešte slobodný, ak tam v kraji nikoho nemá, aby sa priženil k jeho dcére. On že ľahšie bude odchádzať z toho sveta, keď bude vedieť, v čích rukách nechal dcéru i ženu. Že dcéra má krásneho, dobrého mladíka veľmi rada, to vedel. Nuž, on si pýtal najprv čas na rozmyslenie a potom rozpovedal deduškovej dcére svoje osudy v starej vlasti. Aké boli, neznám. Keď ona i napriek tomu chcela ísť za neho, spravili deduškovi po vôli a nikdy to nikto neľutoval. Môj tatíčko bol na moju mamičku veľmi dobrý. Nemala príčiny žialiť, že za neho išla. Deduško z choroby vyšiel. Ešte roky pracovali spolu so zaťom a všetko sa im darilo, takže za jeho pomoci prešli z malej farmy na veľkú. Ja sa pamätám už len na tú veľkú. Moji rodičia mali len mňa. Strýc Vojtech, ktorý bol už vtedy profesorom v New Yorku a ženatý, radil, aby ma naši dali k nemu, že musím chodiť do škôl, aby zo mňa bola „lady“.^[7] Deduškovi sa to ľúbilo; nuž, tak som bývala doma len cez leto, no cez zimu u strýca a v školách, až zo mňa naozaj vyrástla lady. Strýc zbadal, že mám dary na spev; aj učitelia mu to dosvedčili. Dal ma — bez toho, aby naši doma vedeli — učiť spevu. Mne sa to spievanie veľmi páčilo, a ešte viacej chvála, ktorou ma zasypali poslucháči, keď som spievala na školskom koncerte.

Medzitým stala sa v našom dome veľká premena, takže som svoj domov temer ani nepoznala, keď ma zavolali k úmrtnému deduškovmu lôžku. Naša farma bola neďaleko hôr. V tých horách boli pár týždňov misijné zhromaždenia. Celá naša rodina chodila počúvať prednášateľov, ktorí tam mali náboženské prednášky; celá rodina, ako sa to hovorilo, prešla na stranu Kristovu. Nezabudnem nikdy, aký blažený zomieral deduško, ako nás všetkých požehnával a ako zmužilo niesla babička jeho stratu. No, ja som po prvý raz rada utekala od drahých rodičov naspäť k strýcovi. Moji milí zaviedli si doma služby Božie. Spievali piesne na česť Baránkovi, o ktorom tvrdili, že ich vyslobodil z hriechu. No, mne sa tie piesne nechcelo spievať. Na mňa leteli ešte i tie múry nášho domu.

Smutno ma otec prepúšťal — môj krásny, dobrý otec. No, mala som pred sebou ešte jeden polrok školu a ešte jednu skúšku. Tešili sa drahí moji rodičia, že už potom budem cele ich, veď mali len mňa, pre mňa pracovali a gazdovali. Strýc súhlasil vo všetkom so mnou. Jemu sa práve tak nechcelo vkročiť na úzku cestu, ktorá vedie k večnej sláve, ako mne. So školským rokom skončilo sa i moje vyučovanie. Vracala som sa domov s tým úmyslom, že si od rodičov vymôžem dovolenie, smieť nastúpiť do opery ako speváčka. Vyše pol roka som o to doma bojovala prosbami, slzami, no márne. Môj otec bol ku mne anjelsky trpezlivý a dobrý. Mamičke a babičke častejšie prešla trpezlivosť. Ale ako sa tieto vaše žuly nepohnú, tak ani otca nikto nemohol priviesť k tomu, aby zrušil svoje slovo, že mi nikdy nedá dovolenie k tomu kroku. Nuž, keď mi ho nedal, vzala som si ho sama.“

„Čo ste urobili?“ sústrastne spytuje sa bača. Pani zaplakala.

„Ušla som z domu, zanechajúc list, že ľúbim svet, že chcem v ňom a s ním žiť, že ľúbim slávu a nedám sa na farme zakopať. Ušla som k strýcovi. Môj drahý otec prišiel si hneď pre mňa. Prosil, prehováral, ach, ale ja som sa s ním vrátiť nechcela, ani nevrátila.“

„Až sa ti ten svet a márnosť ukážu ako mydlová bublina a tvoje srdce plné sklamania bude si zúfať, potom si spomeň, že máš otca, a vráť sa domov. Do tých čias sa k nám hlásiť nemusíš. Stojíme na dvoch cestách: naša je úzka, ale vedie vysoko; tvoja široká, povedie ťa z vysoka do hlbokej priepasti. Naše modlitby ťa budú vždy ohradzovať ako ohnivý múr. Viem, že zakúsiš mnoho zlého, mnoho žalosti práve preto, že naše modlitby zabránia, aby si nemohla tak hrešiť, ako budú hrešiť iní okolo teba.“

To boli jeho posledné slová. Ach, bača Filina, a ja som predsa išla na tú širokú cestu. O krátky čas bola zo mňa slávna speváčka. Na rukách ma ľudia nosili. Mne, jednoduchej farmárovej dcére, pre tie dobré školy, ktoré som vychodila, otvárali sa najvyššie spoločnosti. A ja som ako ten márnotratný syn zabudla dosť skoro na svojich rodičov, na svojho tatíčka. Potom prišiel Gemerský, a ja som išla s ním, hotová pre neho opustiť všetko, aj svoju slávu. Sľuboval mi, že aj ako jeho žena budem smieť ďalej spievať. Aj to dodržal, kým sme boli v Amerike a v Taliansku. No, v jeho vlasti to už nebolo možné.

A potom prišlo všetko tak, ako môj drahý otec predpovedal. No, o tom nechcem vravieť. Chcela som povedať len to, že ten márnotratný syn som ja.“

„To ste vy, moja pani, len spolovice; veď ten syn sa vrátil, a vy ste sa ešte nevrátili.“

„Nie, máte pravdu, ja som sa ešte nevrátila. Keď som opustila zradného muža, hanbila som sa vrátiť domov taká opustená, zradená, o všetok majetok pripravená. Keď som prosila strýca, aby mi pomohol, poslal mi síce peňažnú podporu, ale s prísnym napomenutím, aby som sa alebo vrátila k mužovi, alebo aby som išla späť k rodičom a činila pokánie. Ale ja som nechcela činiť pokánie. Mne sa zdalo, že všetci ľudia zhrešili proti mne, a len ja že som nevinná. Žiť som musela; no tak znovu som začala spievať, i keď so zlomeným srdcom. Svet ležal mi čochvíľa zase pri nohách. No taká opustená, spoznala som ho potom v celej jeho špatnosti. Pravdu mal môj tatíčko: ja som nemohla tak hrešiť, ako druhí okolo mňa hrešili, a tak musela som mnoho, mnoho trpieť, až som už ďalej nevládala. Moje zdravie bolo podkopané, zrušila som zmluvu a vybrala sa hľadať svojho syna. Chcela som ho aspoň ešte raz vidieť, prv než zomriem. Tak, to je všetko.“

„Nie, to nie je všetko,“ láskavo usmial sa Filina vstávajúc. „Koniec bude, až sa dcéra navráti najprv k nebeskému a potom i k zemského otcovi, On, ktorý prijal mňa, prijme iste i vás. Teraz ale prosím, choďte už na odpočinok a myslite pritom, že tam ďaleko váš zemský otec snáď práve teraz sa modlí za vás. A ten nebeský nás tak miloval, že nám svojho jednorodeného Syna dal. Dobrú noc!“

O chvíľočku svietili hviezdy už nad tichým kúskom zeme, kde ľudia pospali.