ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, stávajú sa na svete veci, nad ktorými sa nevieš ani dosť prenačudovať. Tak bolo aj v Gemerských salašoch. Žili ešte na okolí ľudia, ktorí dobre znali starého Filinu, bačovho otca. Pamätali sa, ako im rozprával, že jedného chlapca vystrojil do Ameriky a druhého oženil doma, a že keď si Ištvánko nagazduje niečo za morom, vráti sa domov a všetci budú spolu gazdovať. Aj to si pamätali, ako prišla správa, že sa loď rozbila a že veru Ištvánko už neuzrie svoju vlasť. A čo sa nestalo! Prešlo vyše tridsať rokov, a Ištván Pribylinský sa predsa len vrátil domov. Objavil sa tu, ani čo by bolo už zmŕtvychvstanie, kedy more vydá svojich mŕtvych a oni zase prídu. Prišiel si vraj pre dcéru a vnuka. Ale keď ho ovanula vôňa milovaných slovenských hôr, bude on môcť zase odísť ďaleko za more? Či nepocíti, že bol ako vyhnanec roky v cudzine? Dobre mu tam bolo, veľmi dobre, ale doma nebol. Ach, keď sa len v otčine, aj v tej čiernej zemi sladšie spí! No, kto opíše úžas všetkých troch chlapcov, keď vyšlo najavo, kto to prišiel bačovi Filinovi, že ten jeho Ištvánko.

Keď sa to Paľko dozvedel, nevydržal medzi ostatnými. Utiekol do hory a tam sa od radosti vyplakal. Ďakoval Pánu Ježišovi, že baču Filinu navždy potešil. Ej, bolo ešte spasenie, aj keď sa loď roztrhla! A predsa sa on len dočkal svojho Ištvánka! Pán Ježiš mu ho vrátil.

A ešte bolo dač pre Paľka veľmi dobré! Nemusel už len on čítať ľuďom zo svojej knižočky. Smel sa sám posadiť k nohám ujčeka Ištvána — s ktorým sa hneď veľmi ľúbili — počúvať Božie pravdy z jeho úst. To bola pre chlapca radosť!

Ondrejko sa zase veľmi tešil, že báťa Filina je jeho rodina, a tak aj Petrík. Netak sa chlapci objímali; veď sú vraj strýčnymi bratmi a už až do smrti budú spolu! A kto vypovie, akú radosť mala pani Slavkovská, keď ju zase po prvý raz doviezli do koliby. „Preto sa mi hneď zdalo, že som medzi svojimi, že som prišla domov,“ hovorila bačovi, „a vás, báťa Filina, mala som hneď rada ako dcéra.“

Dozvedela sa potom všetko o malom i veľkom Ištvánovi. Sám bača jej to vyrozprával. Otec zase jej hovoril: „Veľmi som nad tým žialil, dcéra moja, keď som si to všetko porozvažoval, že som nedal domov vedieť o sebe. No, už vidím: všetko to naše zlé Pán Ježiš obrátil vo svojej láske na dobré, mne tam v Amerike a Petrovi tu doma, keď sa nám dal poznať obidvom. ,Tak privodí ich k žiadostivému brehu.‘“

Báťa Filina ukazoval potom bratovi Ondrejkov majetok. A keď už pani vládala, zaviezli sa všetci do kaštieľa. I Petrík a Paľko museli ísť s nimi. Chlapci sa tam v parku hrali s loptou, ktorú priniesol deduško z Ameriky. Pre paniu sluhovia vyniesli skladaciu pohovku, lebo pán doktor kázal, aby odpočívala v tôni košatých divých gaštanov. Hľadela na rozihraných chlapcov a tešila sa z ich radosti. Ondrejko kedy-tedy odbehol od kamarátov. Pribehol za mamičkou, položil kaderavú hlavu vedľa jej hlavy, bozkal ju, pridal jej bozk a zase hlasitým „haló“ bežal za svojou loptou. Ach, veď kto môže pochopiť, koľko radosti skrývalo teraz to malé, predtým také opustené srdce!

Medzitým dvorský^[15] ukazoval (správca nebol doma) paninmu otcovi gazdovské staviská a dobytok, nakoľko tento nebol na paši. Videl pritom dvorský, že sa pán Slavkovský netak rozumie gazdovstvu. Keď upozorňoval na jedno-druhé, čo malo byť ináč, pán Slavkovský povedal vážne: „Vidím“; a na koniec vyriekol: „Tu sa bude musieť začať gazdovať od základu ináč, aby bolo lepšie ľuďom, zvieratám aj zemi.“

Zatiaľ pripravila kuchárka panstvu skvostný olovrant a podávala ho vonku pod gaštanami, aby pani nemusela chodiť do vnútra. Kaštieľ kúpili so všetkým, čo v ňom stálo a ležalo. Ej, keby vstala pyšná pani Gemerská, babička posledného pána, a videla, ako jej damašky prestierali a porcelán servírovali pre tých slovenských krpčiarov, veru, že by sa obrátila vo svojej skvostnej rakve. No, už to bolo tak a nedalo sa zmeniť. Bača Filina si svoje veci vybavoval s gazdinou. On pri olovrante jedol máličko; veď nemohol odtrhnúť oči od chlapcov, ako pomáhali a ako Ondrejko ponúkal kamarátov. Aj pani mala z nich veľkú radosť. Pán doktor sa im tiež srdečne smial; pritom sa staral, aby jeho pacientka nezabudla jesť. Do všelijakých pripravených sladkostí ju nenútil; zato ovocie jej netak chválil. Len pán Slavkovský bol akýsi zamyslený. On akoby sa len musel nútiť do rozhovoru.

Keď sa po olovrante chlapci znova začali hrať a pribrali si dvoch synkov dvorského na pomoc, odišiel pán Slavkovský do hustého stromoradia a stál potom na rozhraní, skadiaľ bolo vidieť kus predtým iste krásnej, dnes pustej záhrady. Zrazu sňal klobúk a modlil sa. Keď skončil, stojí bača pri ňom.

„Neľúbi sa ti niečo, brat môj?“ spytuje sa starostlivo. „Myslíš, že sme kaštieľ kúpili pridraho, keď je všetko také poničené?“

„Nemyslím, Peter; ba lacno je to kúpené i napriek tým škodám,“ prívetivo usmial sa brat na brata.

„A predsa si taký ako nie svojej vôle.“

„Tlačila ma istá starosť, Peter. Zložil som ju práve k nohám nášho nebeského Otca. Už sa netrápim. On iste všetko spraví. Tebe, brat môj poviem, aká bola. No nechaj to zatiaľ pre seba. Moju Marušku teraz — keď je taká slabá — voziť do Ameriky nemôžem. Tu v našom rodisku najskôr ozdravie. Môj milý vnúčik tam nemusí byť, keď tu má z čoho žiť. No, keď Maruška prevezme majetok, potrebuje správcu; a ťažko nájsť takého, ktorý by ju neklamal. Tak som si myslel, na čo jej je správca, keď má ešte dosť mladého otca, ktorý by vedel farmáriť aj v Európe.“

„Ach, Ištvánko!“ užasol Filina.

„No, vieš, to má svoju veľkú prekážku. Farma je síce písaná na mňa. Švagra Vojtecha mám len vyplatiť; on by mi teda neprekážal. Ale moja dobrá, milá žena v Amerike narodená. Bude chcieť z domova do cudziny? Ju by som nechcel v ničom ukrivdiť. Musím jej najprv všetko opísať a ak z jej odpovede vyrozumiem, že by ju to nestálo príliš veľkú obeť, išiel by som pre ňu. Farmu by sme predali a kapitál uložili, lebo prikupovať k tomuto majetku by som nechcel. Je dosť veľký, aby nám stačil a nás vyživil. Veď ja by som si ako správca chlieb pre seba i pre svoju Anežku zaslúžil, a ona by si konečne mohla odpočinúť; dosť sa už napracovala.“

„Vo dne, v noci budem prosiť Pána Ježiša,“ prisvedčil Filina, „aby tvoju ženu naklonil, žeby súhlasila. Už aj preto, že je tu okolo nás samá tma. Nikto sa nestará o duše. Ony neznajú Pána Ježiša. Veru som si ani nevedel predstaviť, ako budeme ďalej pokračovať, keď nám ten chlapec odíde. Ty nám ho nahradíš.“

„To sotva, Peter. Pán Ježiš má v Paľkovi zvláštneho služobníčka. Tú mieru Ducha Svätého, akú má toto dieťa, ja nemám. Zato mám skúsenosti so svojím Bohom. Posledných desať rokov utrpenia ma veľmi spojilo s Tým, ktorý hovorí: ,Znám tvoje bolesti.‘ Myslel som pri svojom predsavzatí na to a zatúžil som tu doma byť svedkom Božej milosti. I to ma veľmi tiahne sem do môjho krásneho domova. Preto mám nádej, že Anežka bude súhlasiť a my prídeme. A bude to predsa tak, ako tvoj tatíčko ľuďom hovorieval: „Ištván si tam za morom nagazduje, príde, a oni budú žiť spolu.“ Nuž, keď aj už nie všetci, aspoň my dvaja. Ak mi to Pán dá, že prídem — vieš, čo prvé urobím?“

„Neviem.“

„Postavím našu chalúpku; nebude ďalej zrúcaninou. Prichystáme to Peterkovi. Veď toho si ty vychováš, aj mu dáš k tomu pozemok a tie políčka. Spolu sa o neho postaráme, ak bude žiť.“