Z epiky

Umrela Zenda^[30] — mladá nevesta,
ešte nedávno v kráse zžiarená,
osady skvelosť, chýrom nádherná
i vyberaných mládcov drahý cieľ —
teraz však prameň vyschnutý všech vnád,
zmarených kúziel nemý len pomník,
krás odkvitnutých ohrad trúchlivý,
pole stratených pôvabov žiaľno.
Nemo, bez rečí, mluva peknosti
jak kvet chrevedí v ukrutnej zime,
v ukrutnej zime bez čiaky jara
i bez nádeje zelených listov…
  Ach, kdes’ zanikla, Zendula milá,
sluchu i zraku ťa zbývajúcich.

v ktorú si stranu ta zaletela,
do akých krajov, pres aké medze,
povedz, či na juh, do suchlinných púšť,
či ta na sever a do brál temných,
kde nad vodami jazier skalnatých
driemeš a snívaš (len snáď nie o nás,
ó, žiaľ, ó, žiaľ, len snáď nie o nás!).
  Nože, anjelska milica, sa ozvi
i ovlaž oči zrením vyprahnuté,
aspoň snu zjav sa spánku a driemote,
abo prilietni s oblakmi od juhu,
abo sa ozvi, keď nie ináč, aspoň
poľným šumotom jazerných vetrov.
  Trúchlymi rakva plachtami veje
a pod vrchnákom tvrdo Zenda spí,
tvrdo, tvrdo, ako pena v vodách,
pena snežná po zátoňoch vírnych.
Kvíľba i lkanie, sĺz toky prýskané
hľadajú Zendu stratenú dcéru
ako zaniklú dúhu hľadá slnce —
jej otec, krížom stráňami po vodách
i po zrosených horách i nebi
v večernej žiari, v prameňoch skalných
až jej nalezne šaty rozpráskané
v rozprýsklych bleskoch a jarabé telo
čanúť vo slznej rose, v krúplom daždi…
Tak žiaľ a smútok pláčok sa z hľadania
naspäť navracia ku zvlekov máram,
kde v bielom rúchu, netklá ako rosa,
na znik spočíva Zendulina krása.
  Svokra i ženích, i družky spanilé —
čierne zjavisko — všetci nad rakvou,
každý, čo stratil, horko vykladá
a minulých dňov spomína pamäť.
Chrevedí pamäť, jak peň bez konárov
a bez velebnej koruny halúz —
veď ju nebudú dni žiadne ťahotiť,
ani viac žiadna tajnosť jej skrýš hľadať.
Družky vzájomne ešte sa pohárčia,
nejeden ešte deň, večer prebája,
pripomnú si kvety, mať, brata, zábavy,
pripomnú i teba, tvoj spolok i dušu…
Tak spomínajúc dôjdu v skon pamiatok,
ó, žiaľ ukrutný, k smrti tvej na zniku,
k zatvoreným bránam tvojeho divadla,
kdes’ ty, kráľovná hry, z javu zanikla,
zašla za tmavú oponu pohrebu —
i tak prebrodiac hojný prúd pamiatok,
ó, žiaľ ukrutný, dôjdu i k tvým máram…
  Svokra i družky, i ženích daný,
preháňajúc sa nárekmi, lkajú
a nárkov horkých trúchly a čierny roj,
chvejúc sa, dunejúc, vetrami kape.
  Kto to tam bokom, v diaľke od truhly
stojí, trúchlejší nad lejnú slzu,
i zaťatejším srdcom nad bolesť,
i zatvrdilejší nad mäkký tok strastí?
Tam ženích daný, tuto vyvolený,
ten blízky loži jej k jej rakvi má právo,
tento potajný, kradmých zrozumení,
len ako krádež do chrámu sa blíži.
  Ženích jej rakvu zasype hrudami,
Janík polievať bude hrob slzami,
ženích kol hrobu prejde šedým mnením,
Janík bude nosiť zelený rozmarín —
čerstvejšiu ešte pamäť a verný žiaľ.
  Svokra i družky, i ženích daný
prebudnú bôle, do sláh sa nájdu,
smútok sa splaší, dni sa zveselia
i zaplesá zas zatmelá rozkoš…
  Však kto strádania Janka poteší,
kto smútok v radosť, noc mu v deň zmení —
to povedz, sama Zenda, z čiernych már!