Z epiky
Autor: Samo Vozár
Digitalizátori: Martin Odler, Bohumil Kosa, Michal Belička, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Peter Plavec, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian
[1]
V čiernych mrakoch hromy bijú
a dážď z dachov sa leje;
suché púšte vodu pijú,
v kvete rosa sa skveje.
Pri ohníčku na košíčku
pradie, pradie dievčina,
myslí o svojom Janíčku,
pre vreteno sa zhýňa.
Tleje raždie na ohníku,
len niekedy sa vzbúri —
myslí dievča o Janíku,
srdce sa jej zachmúri.
Ach, smutno jej pri praslici,
niť nerovná, trhavá,
pusto hľadí po lavici,
kde jej milý sedáva.
Ach, milý môj, premilený,
prijdi, prijdi ešte raz…
Ach, tých očí blesk plamenný —
mňa zachodí strašný mráz.
spadlo na zem vreteno…
Dievča trpké slzy leje,
hľadí v nebo vzbúrenô…
[1] V čiernych mrakoch… — báseň po prvom uverejnení roku 1967 vyšla aj v reprezentatívnom výbere balád slovenských básnikov s názvom Stojí, stojí mohyla (Bratislava, Tatran 1978, s. 136; editori Jozef Hvišč a Cyril Kraus). Pri tejto baladickej skladbe hodno zaznamenať, že súčasne s ňou v roku 1843 Samo Vozár zapísal z gemersko-malohontianskej oblasti 29 ľudových piesní (diplomaticky sme ich pretlačili v knihe z roku 1967, s. 322 — 327). Aspoň v poznámke v textovej úprave uvedieme ľudovú baladu, ktorú Vozár zapísal pod číslom 20:
Čo sa stalo vnove
v tom Beňovom dome?
Zabil Beni manželku
pre cudziu frajerku.
Pekne hudci hudú…
„Čudujte sa ľudia,
čo mi robiť budú?“
Rúčky mu viazali,
nôžky mu putnali,
jeho drobné deti
žalostne plakali:
„Apo náš, apo náš,
čo ste urobili,
keď ste nás za drobna
tak osirotili?“
„Deti moje, deti —
veď som sám nevedel
o mojom neštestí!“
Rúčky mu viazali,
nôžky mu putnali —
jeho drobné deti
žalostne plakali…
