ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kdes’ sa tu vzala, biedna pútnica,
pri vlnodúrnej Rimave
a preč’ sem ideš, cudzia devica,
piesne rozlievať boľavé?
Nie je dno melké rieky pod tebou
a v ťažkých prúdoch zvierať vie,
nie tichý splav je tu našich žrebov
a nie pohoda, oj nie, nie!
Ďaleká cesta od Aluty^[28] sem
a za Alutou Ind ďalej,
v moriach, oblakoch hynie jeho zem,
jak ja hyniem, idúc od nej.
Kde Ganges a Ind valnistý beží,
tam vlasť je otcov, tam vlasť má!
Kde javor hrobu pamiatku streží,
tam mať leží, tam mať je má!
Strasti som lepšie s trudom čakala,
horkosti ma preháňajú,
ďaleký bôľ to a strasť nemalá,
kde z rúž’ tŕne ostávajú.
Spomienka sa jej do sĺz žaloby,
cesta ďaleko zmenila,
pod plačom jak by mala striasť hroby
úval, noc sa zľútostila.
Dieťa jediné, kde viac kochané,
jak koniec múk — pri nej čuší,
a tá ho v tichej plachte ustlané
vinie, privíňa ku duši.
--Čučuj mi, čučuj, poklad spanilý,
ty niť ma k svetu držiaca,
daj nebe otcov tvojich ti sily,
do líčok krásu mesiaca.
Krásu mesiaca, akým sa valy
v lahodách Indu ligocú,
keď cez tôň’ hájov, pres bájne skaly
blesky jak sny v ňom mihocú.
Znáš ty Alutu, nelíčených kraj,
jak môj dumný Aurolo je?
Znáš viac indických krajov a krás báj,
kde ríš’ zhaslá mých otcov je?
Koľmo je vyšší trón nad kľakaním,
koľmo modla pred vzývaním —
toľmo kniežatská Almína bola
z záletníkov skvelých kola.
Večernej piesne ponurý znie šum,
zunie po brehoch Rimavy,
pieseň divoká — čanúci to rum
a čerstvých dôb obraz tmavý.
Ktorému srdcu zun sa ten vkráda
skoro sa, skoro vyspieva.
Almína trudne, Almína stráda,
Almína dušu vylieva…

— — —

Kdes’ sa tu vzala, biedna pútnica,
pri vlnodúrnej Rimave,
prečo rozsievaš, Indu devica,
svetom tie rany boľavé?
Ďaleká cesta od Aluty sem
a za Alutou Ind ďalej,
v moriach, oblakoch hynie slnce, zem,
myseľ v dĺži neprebralej.
Voda sa duje, hrmí a zviera,
nad ňou Almína čnie nemá,
tamto na východ do šier pozerá:
tam vlasť je má, tam vlasť je má!
Lepších som sama svetov nechala,
horší ma včuľ nechávajú,
ja biedna stvora a osiralá
blúdim od krajov ku kraju.
Cestu ďalekú do sĺz žaloby,
v hlboké nárky zmenila
a plačom jak by mala striasť hroby
úval, noc sa naplnila.
Dieťa jediné, kde viac kochané,
jak koniec múk — pri nej sníva,
a tá ho v bielej plachte ustlané
ku sebe stíska jak divá.
Čučuj mi, čučuj, anjel spanilý,
ty moc pred smrťou držiaca,
daj ti tvých otcov krásu a sily
nebe, do líc blesk mesiaca.
Daj blesk mesiaca, akým sa valy
vábneho Inda ligocú,
keď cez tôň’ hájov, nad bájne skaly
blesky jak sny v ňom mihocú…