ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Muráňom, v tých rozsadlých skalách
vatra blyští dumná, rozjatrená:
a pri vatre Stabor,^[19] sokol lesov,
sedí s Vornom,^[20] dávnym dobrodruhom,
Vornom verným v pádoch a košiari,
v slasti, strasti stálym účastníkom.
Vatra prská, blýska rozjasaná,
nedoviata žiadnym od hôr vetrom —
po vodách sa, po temnohučiacich
a po žriedlach, po skalnom dni žiari.
Len tôňavy smrekov krásnorastlých
prevanú v jej svetle jak duchov roj,
čo sa hopká, chveje na povetrí
a polnočné tance vodí v kúroch.

Vorno, Vorno, zastarané srdce,
ale mladé k žitiu potupnému —
povedz, či si vždy tak ešte dávny,
jakos’ býval v slahách, teraz v strasti?
A či radšej telo s prachom zmiešaš,
ak opustíš slávnu lesov voľnosť?
Vorno, Vorno, nože, no, rozprávaj —
kde sme žili, kde nežili vedno.
Javor povie, skala, povesť bájna,
však kde zmizli, v ktorej lesov stráni,
kde sa tratí pokonná ich stopa —
či s zármutkom zišli a zúfaním,
-----File: uk0086.png---\slavomir.kancian\zuzana.sistikova\dusan.kroliak\--
by laj zberná ich sa sudbám smiala?
To nedlžno žiadnym vedieť slychom,
šľak je žiaden nehoden nás zradiť —
objav a znak buď prekliaty každý,
jak tie skaly tuto meravé, hľa,
čo nás chýriť a zvestovať budú
vravbám špatným a ukazovaniam.
Jak sa točil hluk za naším bleskom,
nech tak čuší tichosť naším znikom.

A Stabor sa jak or zostrožený
vzpne v bujarom duchu, pyšnej sile,
zbraňou zatne divou v pustú skalu
a tá zjačí bôľno; bôľ sa nesie
od nej dolu radom po zápoľách,
po dolinách, dolu na roviny,
až stráňami zdunkoce Kohúta
a zavíja jak pes na vetrení.
Veštec^[21] vtedy, čo sa v skalách skrýva,
s oblakami pláva, vetrom chodí,
keď to počul, liskot zbrane revný,
z skalnatej sa loži hor’ ako pstruh hodil
na nohy, a hľadajúc uchom i zrakom,
skiaď sa valí ten všetečný hluk,
čo smie rušiť jeho sen a stánky.
A tak jastriac vo tmách sivým okom,
na homolách stane si Kohúta,
jastrí, vieti, až zobáči samých
zákerníkov v útrobe a dumách —
to hromujúc, to jak hrobné plachty,
prešibané bledou smrťou, žiaľom.
I omäkne na nich jeho srdce,
na bývalej pýche, teraz smútku,
čo stratenú najviac hlodá slávu.
Tak obmäknúc na srdci i hneve,
prerečie dol dolom a stráňami:
„Stabor, Stabor, čo ťa, synku, bolí,
či ti zvädli hory, s nimi mysle,
či ťa núdza beznádeje degví
a duša ti hrdá pre skľúčenosť?“

Ale Stabor nechce odpovedať,
nemý mu je teraz svet, hluk, život —
len ťažký prúd sĺz sa z očí valí,
jak hus v vlnách, v nich sa bolesť tápe,
čelo mračné, hrste zapästené,
ako strela zaťatý do skál zrak,
kýžby chcel noc, zem a nebe spáliť,
ním prebrodiť tajností mrak kalný.
A za pánom Vorno v malom myslí,
vypliešteným okom v vatru vetiac.

V rukách tvrdých baltu držiac ostrú,
Stabor ešte zrie raz na zbraň svoju,
jeho pýchu, teraz zvlek trúchlivý,
i ešte raz rozvlní sa pamäť
v hneve žiaľu o svoju minulosť —
a zbraň vrhne do priepadlísk temných,
až sa ozve noc, ríš hrobných duchov…

— — —

Po prtiach chodí ovčiar dumajúc,
prevádza ovce od studne k studni —
ovce po bujnej sa belejú tráve,
ovčiar s fujarou veselý s nimi.
Kde Stabor, Vorno, stáli ich telá —
zakliate stanú včuľ postavy.
Stabor na zápoľ pozorom spretý,
v vytuchlej vatre Vorno zrak pasie,
naproti v skale rana vyťatá,
ktorú vyťala zbraň Staborova.
Z vyseklej rany slizké kanú zdroje,
jak zabudnuté slzy stiecť z pohrebu…

Nezaháľajže, fujarník ladný,
ale čo vládzeš, len spievaj a nôť:
Spievaj si o snoch, Marke a kliatbach,
i spievaj dačo o hôrnych divoch,
o bájnych koziach, činoch zbojníkov,
o verných druhoch, mocnom ich zboru,
lesnej fujare i o Staboru…