ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kostolčoku malom, svetlom,
chlapci kľačia pred oltárom,
kľačia hlávkou dol’ sklonenou,
zadumenou, ovesenou.
Tak sa oni ticho modlia,
krížom svätým sa žehnajú,
k panne božskej orodujú,
mysľou k bohu zaletujú.
Sám ty budiž naším vodcom,
naším vodcom, synov otcom —
jedno nám je žitie dané,
to tebe buď posvätené.
Nepriatelia k nám pritiahli,
polia, domy nám zhubili,
polia, domy i svätyne —
ach, a kostol nám je svätý.
Tak nech tvojich chór anjelov
bude nám na cestu trúbou,
tvoje hromy nech sú zbroje
na tvých hancov, našich vrahov.
Stojí kostol tichý, prázdny,
len modlitbou zvony znejú,
i dych svätý, boží vanie
nad dedinou, nad srdciami.
Zvony znejú a zástava
kolkol kríža tiše vlaje,
za zvonením si vlávolá,
jakby ešte v pokorení
čakala o požehnanie.
Pod zástavou dlhým radom,
dlhým radom, jak deň lesklým
od zbraní a od kalpakov,
stoja chlapci rozžehnaní,
rozžehnaní s otcom, matkou.
A, hen, z diaľky jak mrak čierny
valí sa kúr, v ňom nepriateľ,
ako mravce na kopenci,
rozmrvený, rozvlnený.
Hoj, nebude nám tak čakať
kým vrah naše hlavy streští,
krv sa nám nech rozoženie
prúdom v žilách, hromom v meče.
Hurá!, bratia! — víchrom búrou —
všetkých prsia, jedny prsia,
všetkých život, len jedna smrť.
Nevláči tak oheň s vodou,
ani sokol nad jastrabom,
nebúri tak dvoje víchrov,
dvoje víchrov, hora hromov
nad vlnami, nad moriami —
jak sa ženie vojsko s vojskom,
chlap na chlapa, meč nad mečom.
Prsia ich sú tvrdé skaly,
z nichž žiaden hlas, len oheň vrie
a na tvári znoj, mráz šibe,
znoj studený, mráz horúci.
Každá rana je priepasťou,
každá smrť pád vody v priepasť,
mečov blesky hromy hučia.
A pod hlučným, hrozným buchom
stará zem má hlavy závrať,
hlavy závrať, temnú bolasť.
A blesk švihá, hrom hukoce,
meč sa zvíja, vojsko padá,
more krvi v šír sa vlní…