ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď boli Turkom rohy už zlámané,
Viedeň sa k nohám váľala —
chodí kráľ Matiáš^[3] v krajiny poddané,
ako sa svedčí na kráľa —
pánom k výstrahe, chudobe prispieva,
tresce, kárava, tak všade chodieva.

Dnes sa on baví na skalách muránskych,
stade ku Hronu prechádza —
na cestu kráľa veľa osôb panských
streľbou i krikom sprevádza,
cafrangy, štverne striebrom sa ligocú,
ostrohy koňom po bokoch brinkocú.

Večer veselý — a ľud na diváky
toho sa zbehol táboru,
kráľ všech častuje — na ražniach bujaky
naplňujú páchom horu,
vínce červené z bezdných tečie sudov,
pri hudbe fujár, huslí a i dudov.

No, ľudia boží — takto kráľ prerečie —
dosť tej už bolo zábavy —
čo dnes necháme, to nám neutečie,
aj zajtra deň nás oslávi —
pred svitom ešte na horu pôjdeme,
tam obed s sebou hor’ si vynesieme.

Tábor si ľahol. Len kedy niekedy
ozval sa šepot hovorov,
ach, ich všech spanie sladostne zachodí,
ako mesiačik nad horou.
Len kráľ sa za ľud ešte svoj modlieva,
keď sa pomodlil, v driemotách spočieva.

Prosnuli. A hneď leženie sa celé
na nohy stavia pred kráľa,
no ako deti vo máji veselé
na horu každý hor’ cvála —
ten nesie flintu, ten zas má kulače,
ten zas baranca, ten chleba pagáče.

Cesta je strmá, nechce sa rozprávať —
mrzí tá kráľa nemota,
chcelo by sa mu málo pozabávať —
veď on hneď fígeľ vymotá,
káže si doniesť ukryté motyky,
do nich zapriahne pánov ak’ kaliky.

Pánom sa taká hostina nezdala
na lačné brucho kopati —
ale čo robiť? Mocné slovo kráľa.
Oni museli pristati —
s spusteným nosom motyky chytajú,
kopú, dobre si dušu nevydajú.

Bračekovci mí — takto hľa vidíte,
nerobte krivdy chudobe,
ťažká ich práca, kým si vy hoviete,
buďte verní ich žalobe.
Takto kráľ Matiáš smiechom rozihraný
svoj zástup vedie ku holi na stráni.

Jedia i pijú, kto čo si doniesol,
sused suseda ponúka,
pod nimi more prestiera sa lesov,
Hron sa krajom divo súka,
oko po diaľnych krajinách pozerá
i diaľky šedé meria len a meria.

Pyšná je myseľ na horách vysokých,
veľká ak’ obor nesmierny,
svetov povstáva tam z mrakov hlbokých
obraz tam tvorenia verný,
tam vo zvlnenom citov rozmietaniu
božstva pablesky nekonečne planú.

Slnca už úpek pomaly prestával
i ľud sa dolu poberá.
Všetkých dušami jeden cit pohrával —
milá ku kráľu dôvera.
Vy ste už prešli ako pútnik spešný,
pamäť družiny nezotrel čas bežný.

Tamto na karte hole tej šedivej
vyryl kráľ Matiáš vidličku,
čo v krutých vetroch, v búre hromov divej
skvie sa na spôsob krížičku —
hoľa pamiatkou tou je posvätená,
hole Kráľovej^[4] má večného mena.

Premknuli veky, ak by plesol dlaňou,
bôle časov sa zvrátili,
len orol niekdy letiac strmou báňou
nad hoľou temne zakvíli,
lebo biedneho niekedy ovčiara
pri ovciach tichých dutnavá fujara…