ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mlčte vy včuľ diela dňa a kázne
a skutky z dolov vyrojte sa temných.
I panujte tu nad hroznou chvíľou.
Beh sa tu vecí len líči svätý,
právo a byt sa rušia v základoch,
a čo zem, nebe čaká po zákone
rodniska času: tu doba zlostná
všetkomätúcou predbieha rukou.
Ó, hojné lono prírody sa zastav
i zakľaj tvojich pramene plodov,
bo samopašné môžu okamženia
ti tvory tvoje bárskedy vychvátiť.
Ó, ó, ó! Prepadená chvíľa
i prepadené pásma šerých hodín.
Zastaňte duchy i bdiaci anjeli
na stráži sveta: bo sa zlých duchov
túla roj — a čo nájde, bez výstrahy
všetko pomúti, zbalácha a zničí.
Ó, nastojte nám! By čert nepodbral
postať, na ktorej šľachetný muž stojí,
by sa nepriečil chorý um zdravému,
ak ešte jesto zdravý um, jak tento,
ak ešte má sa kde rozsudok oprieť.
Ach, zle súdiaci rozsudok, čos’ súdil
bohu i svetu odsúdený ten súd.
Nebolo dobrých kráľovstvo to duchov
a na najlepších peklo zamerilo.
Bo keď by blahé chvíle včuľ vládali
a povetrie by nevládlo šaľbou:
Sok i kochánok neželel by korisť
včuľ, len padnúti v násilí mohúcu
a v neprezretej sieti planých duchov.
Hodiny vzchodia, ako črieda šerá,
a opájajú dušu človeka:
Tam blaho lejú, tešia sa nad ním,
tam v šláre čiernom krvavú nosia čiaš’
a čiaš’ k vypitiu v rukách nechávajú.
Tak zarečený bol kalich aj toho,
čo v rukách zostal padlej obeti,
čo ducha zblúznil, stroskotal spolu…
Či tak si slabo vieš skrývať kľúče
príroda, matkou, čo sluješ svých detí?
Kde si blúdila, že si dopustila
nazrieť do zdrojov oku šteklavému,
i že si ruke do stroja máchnuti
dala a pruh si porozpúšťať svätý!
Ach, tak už mdlé sú osnovy tvoje,
s tebou stráž mdlá je anjelov a duchov.
Pusťte opraty, čo sú vám poddané,
nech ju stroskotá, keď mu svet sa rúti.
Tak zrobte chrevedný rujen hanbu a sled
stokom ti od prírody vykázaným —
a jak tá mladosť v nádeji dá zhynúť,
zrob, nech kvet jari jeseňou zahynie,
preskoč velebu leta, zdar ovocia,
a severom, čo vládneš, zmar všetko,
čo malo skvieť sa, honosiť a dĺžnu
v zárode hojnom rozriešiť štedrotu.
Oh, mladosť, mladosť, špatno zahanbená
a špatné vence vytknutých nádejí.
Poruč sa bohu a z zeme odputuj,
bo žreb kaličí ťa v tvojich nárokoch
a čo je tvoje, nasilu preč trhá.
Nemáš ty už viac povstania tuná,
ani tie tvoje krajších dôb nadchnutia.
Ty sa preč odprac a zavrž prúd skutkov,
nech si zachádza, jak vie, osud si s ním.
Odprac sa a plač, odpracme sa i my
a plačme v temných kútoch našich chyží,
bo peň i čerstvá našich rokov haluz
klesla a zvädla! Plačme, bratia, plačme!

MORENA:

Čo utŕhate na cti mojej ríši?
Čo ma budíte z dúm mojich?
Tríbenia môjho a diežm’ mne slušných
predmet a okres je v výsadách svätý.
Čo život podá, trudom ho posvätí
a namietaniu kviľbyplnému;
ja som len koniec, čo zatrie strasť všetku
a čo žeravo žehnaným túžbam
záverku robí,
vlnobytných dňov troskot čo kojí
a pohodu čo leje a hlasť žrebov?
I preč’ lajete ma ohováraním
a prekáraním, že mne v obeť padol?
Preč’ sa vadíte s kráľovstvom hrobu,
že o jeden je smútok viac v obzore,
o jeden prameň viac je vašich sĺz?
Keď večnosť vdýchnuť životu neviete,
tak čušte a sa nepriečte s nami.
I nebuntujte znikom podrobení!

ON:

Čujte ju, bratia, a nedrážte bič jej,
bo má spôsobov sto a sto vám škodiť.
V smútku, v radosti, v pokoji, v zápale,
všetko jej jedno, ži’adlo vás jej uštkne
a nákaz plný vaše kvasí dychy.
Nie vek a chará starosť nosí hroby —
veď od kolísky každý mih je len skok
cez toľké hroby, čo vpred nás zvierajú.
A duch už dávno v človeku odomrel,
kým údy tela zrachocú do rakvy.
Duch chráni telo, istí proti skazám,
kým sa moc zdravá ešte v ňom perestí:
Však keď už charý je a bez otavy
do smútku halí sa, čo ako súmrak
veští, že slnce zašlo, sa noc chýli.
Noc, čo zatieni deň žitia ľudského
a v neprebratý zmorí do hrobu sen.
Oj, nedržte ma dlho na výslní —
veď sami kedy smrť si predcítite
a budete i zmierajúci duchom
len mátohami strašiaci sa seba.
Sámže, či cudzou padne rukou obeť
jedno je, bo už v duši sedí úmor
a len hodinu čaká na kyn žrebu.
Oj, hrozné, hrozné vysvetlenie smrti.
Zvážte to, milí, a vyhovorte ma,
neplačte nad mnou a pamätajte ma!

MORENA:

Odstúp sa od nás a nedodievaj sem,
nezbeda slepá!
My a vy, nikto z smrteľných nevie,
v ktorú hodinu bohovia zosnujú
odchod človeka a kedy vypadne
z potoka časov deň žitia zemského.
Veď isté, že len oni sú bez konca!
Veď každým lonom nový hrob nastáva…
Z lona ľudského len nový hrob zraje,
že od kolísky stavisko je rakev.
Čo tvory z ľudskej ruky sa vysvietia
na zánesivej hladine sveta —
to jak bublina na vodách jarabá
zvrie len a zájde, a nik nepozná,
kde ruka tvorcu sa vypečatila,
kde tvor je z ruky umnej vytečený.
Stáva i hynie jedno druhým všetko,
a nič netrvá, len zmena priepadná…
Iďte, kde ísť vám! A nežehrite
nad ním, čo sám si rozrúchal stroj ňadier
a svätolomnou sa sám rukou zničil.
Sú doby v dušiach, ktoré skiaď sa berú,
zrak a reč chabá prenietiť nevládzu,
a ktoré, keď sa v prúd vospustný pustia,
moc ruky ľudskej zastaviť nezdolá.
I pokonajte válku s vládnym žrebom,
čo nevládzete držať, dajte vetrom;
nad neborákom, čo vás len predišiel,
zasaďte v mysli neuvädlú pamäť!
Ríš’ ale moju nelajte žiaľami
a nerušte ma v posmrtných dumách.

BRATIA:

Tu nič hádanie a žiaľ nespomôže,
pokorme, bratia, šľahám sa sudebným.
Čas sa uháňa a na horách zora
vstáva nad nocou, jej trúchlym obsahom.
Oj, poďže slnce, poď, a sa podívaj,
povedz, čos’ našlo a čo si nechalo,
keď si nás včera spočinkom zverilo?
Nechalos’ zemi junáka hodného,
našlos’ si po ňom len vychladlé miesto;
miesto z spočinkov — nachodíš nás vstávať
z búrky a z noci klokotných úžasov.
Môžeš už chodiť, blúdiť, sa nevrátiť,
noci sa žiadnej viacej obávať niet:
bo šľahu viac tá nevládze takú
nám zaťať a žreb v nej sa sám presilil.
Ba čo tvrdého mohlo by dôjsť na nás
bude to len tlk v tlkotnom už srdci,
len jedna nitka! Straty pásmo on je!

CHÓR:

Obstúpme telo a zbytky chmúrne
obviňme do prekáraných plácht,
s plachtou položme na čierne máry
a pri šerom dni nesme zvlek drahý.
Nesme, nesme po roklistých cestách,
po skrytej stráni, úvaloch tichých.
Tam, v tmavých doloch, kde tôňa večná,
zložme hranicu z voňavých štepov
a na hranicu, ó, žiaľ!, zložme telo,
a pusťme na ne prúd plameňov čiernych.
Popol však svätý zberme v popolnicu
a zachráňme ju v mohylu vážnu.
Mohyla dolou zarastie zelím
a vietor nad ňou prehúdať bude;
ale v mohyle hlboko, tam dnu,
pokoj je svätý, neprebraný sen.
S telom popredku, tak pochod trúchliacich
zozadu nech stúpa po vážnych krokoch.
I tak pôjdeme s márami o svite,
nie väčšmi plačúc, lež slušno mužom.

A po skonanej púti postojíme
nakopiac tichých tam mohylu dolín…