ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okolo adventu na tvrdej jeseni,
keď list opŕchne v horách šušlavý,
práve, keď sa mesiac v štvrť druhú premení,
z hrachovských rumov^[16] úžas sa zjaví.
Rumy tie pred časom bývali hradbami,
z nich sa odvíjal hluk a vojska dav,
ale už tie davy zanikli s časami,
len charý ešte chýr o nich zostal.
Miesto tvrdých múrov — krehké teraz steny,
miesto víťazov — pavúkov včuľ snemy,
tu i tu sa ešte kameň zahodený
ukáže ako pamätník nemý.
Spomína báj, povesť, činy starých pánov,
keď na kuruca sa von váľali,
keď sa zo dvora dol leštenou bránou
krepkí šuhajci jak búrka hnali.
Dumní v sile svojej, nemí v prudkom činu,
viac sa bránili, ak’ prepadali,
spokojní na sebe v každú súr hodinu
jak za kúzelným slovom stávali.
Tajomní v podnikoch, v mysliach zanorení,
jak roj havranov v čiernistom rúchu,
po bokoch meča mor chvie sa v pyšnom snení —
s víťazstvom chodia o chladnom duchu.
Jeden jak všetci bol, všetci za jednoho,
márnosť, trud sa ich nikdaj nelapil,
bývalo všetkého, však ale nič mnoho,
žiaden o zajtra sa z nich netrápil.
Čo im deň požehnal, s tým sa častovali,
z tureckých vínce črepov píjali,
husle, fujar’ i spev, k nim zniace ostrohy,
nechybovali na krepké nohy.
Od zeme do zeme, rúčky vykasali,
na tráve mäkkej sa sprobúvali,
toliarmi a nožmi neba diaľ merali,
ktorý čo znal — o láske bájali.
Jak by všetkých ich mať jedna porodila,
boli jak ruka ruke podobní,
všetkým im ale sudba zaveštila
naraz spadnutie, jeden kar hrobný.
Viac sa karbaníkom čiernym podobali,
čo živým čaria, žijú s mŕtvymi,
jednakí vždy v sile sa neobstarali,
za osudami čakajúc svými.
Hradovou ich búrkou zvali po doline,
obšírne chýry o nich lietali,
že sú vedúchy a s satanom v rodine,
zberba i všetci tajne hádali.
Turecké ale už hordy sa splenili
jak rudá hrdza na sviežom listu,
útok treba jeden, by sa vyništili,
aby osvietili slávu kalnistú.
Hor’ sa, družstvo i zbraň! — prepovie vojvoda
dumný na zámku Hrachova šerom,
hor’ sa! — jak z prameňov vyvalená voda,
zajtra zhrmíme za naším smerom.
Keď žiara zorničná na horách zasvieti,
rozlúčime sa s našimi hviezdami,
vráta sa rozlietnu — my osudné deti
pôjdeme — len smrť a trýzeň s nami!
Zrkadlia sa hory, lúky, vrch mesiacom,
rimavské vody z temna dunejú,
a v tom vôd želaní, v plače vĺn šumiacom,
pohrebné spevy po boji znejú.
Pohrebné tie nôty sa kolembávajú —
val pekných chlapcov naveky stíchol,
po búrke v spanilých spánkoch spočívajú,
plameň junácky už si vydýchol.
Všetci zašli ta v mrak!
Len sa jeden zvýšil
i neodišiel s tým’ tam dušami,
osud len sa jeho s ich vedno nezriešil
i neodkapal medzi ranami.
Ostatok trúchlivý, rodič sĺz a trudu,
keď sám ostane ku karu druhov,
on sa do vírneho války honil prúdu —
„kde si, čierna smrť?“ —
volal, klial s túhou.
Minul deň i druhý, a už pokonného
do chladnej zložil brata mohyly,
javora do rovu vsadil zeleného
a s tým žalosti a plačlivé víly.
O polnoci clivej bozkal hrob trúchlivý,
kľakol — sa streštil, pádi jak divý,
a v smuhe tônistej octne sa, octnieva,
javor samotný s vílami spieva.

— — —

Teraz kto chodíte Rimavou v advente
po tichých brehoch z dedín k dedine,
tu si krajšie otcov časy pripomeňte,
ktorých pamiatka na vnukoch hynie.
Čujte temné valy tam medzi vŕbami
a horký s nimi plač a žalosti:
vekov tých ste deti, ale boh sám s vami —
či máte srdce i ich čulosti?
Tam, hľa, stín dajaký šerie sa lúkami,
plno ho všadiaľ, všiaď sa nadhodí —
z hrachovských rozvalín skrsne a vychodí,
jak pohreb a kar blúdi s slzami.
To on, zvyšok dobrých druhov i šarvancov,
za duchmi zašlých túžiac trúchlieva:
zíde jak krútňava z priepadistých šancov
a pri mesiaci žiaľbami spieva.