ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od slávnej Prahy, od Bielej hory^[6]
Jiskrovej^[7] zbrane huk zvoní
a jak mrak za ním chytré tábory —
seč sa Slovenskom rozroní;
surma a divý skáz’ požiar
nes, ktos’ chytil války pohár
a koho pýcha za slávou honí.

Po Váhu, Hrone voje sa nesú,
Rimava v vznecu plápolá:
„Sem k váľavému, chrabrí, sa plesu,
sem sa do boja, sem!“ — volá —
Zvolen, Sitno pod zástavou
rukou túži k nim čakavou,
Kohút^[8] i kolmá Hronu Homola.^[9]

Zbraň blyskoce, hnev sa v krvi topí
a vrie válka neskrotená,
tam spor, tam sen do hrobu sa klopí,
ohlas lopôt na skon stená:
a kto sa ku nám pristráni,
meč český toho ochráni —
sila v ňom Davor, veniec Šťastena.

Klesol Huňad^[10] v sile prepanštelý,
jeho stratou Ipeľ slinie,
od Tatier dol, jak je ten kraj celý,
Čech víťazí, Čech sa šinie:
Poprad, Slaná i Rimava
zbrannou hudbou sa rozvráva
a v krajinskom romoní Budíne.

Boj sa schytil, boj sa vírny stelie,
jak vĺn prúdy rozločkané,
tratia sa z nív prápory zvetrelé,
tíše driemu prácne zbrane;
vetry šumia, vody hučia,
spor sporu letí v náručia,
jazva sa strábi vyschlej rane.

A nad popolmi na dumných rumoch —
dediny, mestá vstávajú,
na nedostupných skalách a čumoch
zámky jak čudá vzrastajú:
Muráň,^[11] Ľupča^[12] i Maginhrad,^[13]
Divín,^[14] čo stráži Novohrad,
jak za čarovným prútkom prýskajú.

Na cudzom poli víťazstvo slávia,
však vlastný dom žhá v plameni,
rozbroj sa dráždi, pútka sa vzmáva,
Čech Čecha káce a plieni —
kácania huk, pádov hromy
Jiskrovi sa upiac lomí
a — pomsta v pätách — Jiskra v strmeni.

Ronia sa domov jak roj zblúdený,
po nich pustne a ples smúti,
ešte neobschol voj skrvavený,
už do nových rán sa rúti.
Vodca chytrý, rozpaprený,
v ťažkej zbrani zadumený
cvalom jachá na zápustnej púti.

Dunaj a Hron z hier dňa rozpenený
vrú, dač spievajúc krajami:
a z Bielej hory vietor zdurený
s trúchlivými hudie chýrami…
Na zem ľahne v dlhom dychu,
strežiac českých zbraní slychu
Slovák, s kalnými stonúc veštbami.