ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slamený domček, biela izbička,
na dachu kvitne hromotresk;
ale v izbičke mladá Anička —
dolinou krása, chýrny lesk.
Plno šuhajcov je na doline,
každý si ku nej zalieta,
však žiadny nie je k chuti dievčine —
lásku, námluvy preč metá.
Láska sa nedá naprávať čistá,
srdiečko hľadá, hlas jeho,
nie je jej kvôli milosť farbistá,
pojí sa z žriedla samého.
Jeden jej kvietky, druhý obrúčky,
iný zas darúva šatky,
ten perly, stužky tisne do rúčky —
však to k jej srdcu zrub krátky.
S nádejou horkou prichodiac ku nej,
s zármutkom každý odchodí,
všetci sa zhrozia kúpy netunej
a jak ich za nosom vodí:
Za darúnky im posmešky platí,
alebo plecom omŕda,
len zboku okom na nich zavráti,
peknými slovmi pohŕda.
Či srdca nemá, či je čertica,
či sa len tak ukazuje?
Už dozrievajú panenské líca,
aj lásky čas sa zbližuje.
Minula zima, i jar nadišla,
zliezli už jarky a ľady,
modrá fialka na svet vynišla,
pozakvitali záhrady.
Pozakvitali — všetko sa teší,
len Anča žiale rozsieva,
nejeden jun sa s pluhom temeší,
o zátvrdnej dievke spieva.
Tam pri fujare pastierik oviec
zármutkom div neumiera,
tam, či má skočiť zúfalý lovec,
zo skál na priepasť pozerá.

— — —

Dolu od hory samým večerom
dve sa šerejú tieňavy,
akým k bielemu domku zámerom
zavádzajú svoj krok pravý?
Jedna je baba, chýrna veštica,
a za ňou stúpa syn mladý,
blíza, že Janka tá záškodnica
vedie ku dievke v vohľady.
„Len sa zďaleka okolo nej maj,
že by si v hanbe neostal,
len tak naľahko jej krásu všímaj,
nečulým sa byť prísne staň.
Ak ti do očí bude nazerať
núkajúc, ak fatinkovať —
zriedka dač’ musíš od nej odberať,
bo ťa môže očarovať.
Ty máš zlatisté, tá vlasy čierne —
tie sú vrtkavé, neverné,
a oči tmavé tie sú zvádivé,
merkuj si na svoje sivé.
Tieto zápästky jej dáš strieborné,
dáš jej červené jahôdky,
voňavku túto, kvietočky hôrne,
na sviežosť očí kus vôdky.“
Tak ho učila chytrá matička,
sladúška svojho, Janíčka.
Či tak vykoná a nepomrví?
To k jeho láske krok prvý.

— — —

„Šťastlivý večer, panna láskavá“ —
vo dverách vraví veštica —
„daj nám nocľahu, noc je tak tmavá,
zašla v mrakoch večernica,
cesta obťažná, sem-tam chodíme,
my sme v tom kraji neznámi,
my žiadnu starosť vám nezrobíme,
dáte nám pod pec kus slamy.“
Strýček šedivý príchodzích víta —
čo máme, dáme vám vďačne,
strýček tetičku, by sadla, pýta,
Anka zas Janka rozpačne.
„Pripravže, dievča, dákej večeri —
veď sa to človek umorí,
dobre, že vás dač’ v ten večer šerý
nezaviedlo ta cez hory.
Ja som už neraz aj sám sa táral
od mrku až hen do rána,
tri ráz som k jednej skale prifáral —
zlých báb tam metla preháňa.
A čo som počul od múdrych ľudí,
vraviacich o hôrnej panne,
čo bola krajšia nad všetky čudy,
chodiac v belavom vigane.
Chlapcov lákala, jedného zviedla,
keď po horách drozdy chytal —
potom vždy chorel, duša chrevedla,
jak by ho sám čert začítal.“
„Ver’ hodnú, kmotrík, devojku máte“ —
baba pretrhla starého,
očmi hádzala iskry rozžaté
jak v tmách z uhľa žeravého.
Odfúkla zhorka a päsť zamknula,
sivé jej vlasy vstávali —
vtom sa spamätá… sa usmechnula,
divá jej z líc vľúdnosť páli.
„Prepáčte, švagrík, tá cesta horká
všetky mi sily zmorila…“
„Ach, vy ste taká milá zhovorka…“
„V krku mi zadrela žila.“
Aničku dačo na srdci pichá,
čo — sama nezná, čudného…
Hneď jej je lepšie — však sa ostýcha,
keď zrie na Janka švárneho.
On, jak keby ho mala zastreliť,
streží po dievke očima,
darmo sa snaží prsia zoceliť,
v žilách mu horúca zima.
Ver, čert nedrieme! Čo nevyriadil?
Anča mlieko presolila,
hrnok sa s kašou dymom začadil,
medovec s octom zmútila.
„Kýhos’ paroma, dievča, zrobilo,
či si rozum potratilo?
Pred tým šuhajcom ver ti to chvála,
ver si sa mi zachovala!“
Nie je, chudina, sama príčina,
teraz jej čert rozum vodí —
chcela by zlepšiť — a čo počína?
Naleje do mlieka vody.
„Už ti musela striga porobiť,
ja som to nikdaj neslýchal…“
V rozpaku, v hneve, čo mala robiť,
láska a posmech ju pichal.
Čo Anča jedlom nepochutila,
nahradil strýček rečami.
Tetička slúcha, pilne svedčila —
bohvie, kde blúdi mysľami.
Janko na lávke, Anča pod pieckou
v tôni sedia proti seba —
tých bys’ nezvábil žiadnou poviestkou,
sú jak žeravá pahreba.
Popol odhrebú, iskry vyfŕknu,
plameň sa s blnkom rozvatrí,
keď prvé slovo mladí prevrknú,
prúd sa milosti odhatrí.
Časom sa stretli očma náhodne,
časom sa vedno usmiali,
potom sa smele mali slobodne,
jak by sa dávno poznali.
„Nos ti nakrivo, chlapče ničomný,“
skríkne stará na Janíka —
on ako na znak kúzla tajomný
bránu srdiečka zamyká…
Ledva šofranná skrsla zornička,
hostia sú už ísť hotoví…
Čo ti je, pekná, čo, holubička,
prečo ten pozor smútkový?
„Dajže dač’, syn môj, z toho batoha,
by nás Anka pamätala“ —
on ani ona, duša úbohá,
nevie, čo od Janka vzala.
Jemu mrkotne a jej je clivo,
ľahko sa zísť, ťažko lúčiť,
matky je slovo silnô, strašlivô,
musia sa nebu poručiť.
Matka so synom jak dva havrany
zmizli od Ančinho boku,
jak keď ukryjú hrobové brány,
tak sa stratili jej oku…

— — —

Na strmej stráni kukučka kuká,
rybka na vodách pleskoce:
Ančurke srdce od túžby puká,
striga sa v diaľke chichoce.
Hore dolinou, dol za vodami,
z východu hľadí k západu,
však pusto, ticho pod oblokami —
Anča zostala na ľadu.
Či sa jej snilo, či mala zdania,
Janka si v mysli maľuje,
v obrazoch celá je rozihraná —
pod pieckou sa s ním byť čuje.
Jakby k nej vlasy jeho vždy viali,
keď vietor lúkami chlabí,
tie oči, ústa u nej zostali,
tak všetko si dušou vábi.
Kde je on a skiaď prišiel? Jak z neba,
jakby do pekla sa stratil,
akého ruka ho vodí žreba,
že aj znak po ňom zatratil?
Nik jej nepovie, nik nevyčíta,
bárs do pece perly hodí,
nech sa rákoša veštcov opýta,
nech oň k mŕtvym, živým chodí.
Pamiatky drahé po ňom pozerá,
sto ráz ich k srdcu pritíska
a vždy jej z očí sĺz tok vyviera,
jak jarný prameň z žiliska.
„Ver sa ti stalo, ver sa ti zviedlo“ —
v temnej komore vykladá,
nie je jej k chuti voda a jedlo,
ani sliepočky, záhrada.
Tie pekné hriadky nik nepolieva,
divia sa — ruža, ľalia,
veď ich, chudinky, zabúda deva,
pošpotajúc sa ich zbíja.
Pod slnečník si do tône sadla,
pod jeho listy široké,
tam v tichom plači a túhach chradla,
dumajúc mysli hlboké.
Už jej tie slzy vyjedli oči —
u nej vôdka od šuhaja,
jaj bože — už si ich ňou pomočí,
už ich tým čertom vyhája.
Prvý raz prstom mokrým potrela —
tie sa dievčine zjasali,
ešte tou cestou naspäť pretrela —
hneď sa jej zmenil svet calý.
Čo sa to stalo, jaj bože milý,
aká to farba po kraju,
biele obláčky jak ožĺkajú,
hory sa v zlaté zmenili.
Je ako šafran ruža červená,
rozmarín jakby voskový,
je ako žĺtok voda z prameňa
a klinček jak dukátový.
Jak keď do žiare strmo zasvieti,
tak jej očami ločkuje,
v zreničkách ihrá, divne šepletí,
mihalničkami skaluje.
„Tu si mi, Janík, tu si, môj milý,
chceli nás vedno rozlúčiť,
však tu zostaneš, anjel spanilý,
zostaň — sa musíš zaručiť.
Oj, nejdi, nejdi — mať tvoja kliata,
tá ťa odo mňa splašila,
ty si tak dobrý, dušička zlatá,
ja som ťa už osmútila.
Tá ťa kárala, ja budem tuľkať,
budem ti priprávať šatky,
budeme v jednej vode sa čuľkať,
ach, nechaj, nechaj dom matky.
Ona tak divná, nezná milosti,
bitangom si u kazára,
ja aj tvoje sny hájiť z radosti
budem od múch a komára.
Však mi nepôjdeš, ach, nejdiže mi,
nejdi, môj poklad stratený —
pôjdeme svetom do diaľnych zemí,
keď ti tu kraj náš v chuť není!“

— — —

Tak sa Anička trasie radosťou,
smeje sa, plače veselá —
však koho s toľkou víta čulosťou,
koho pred sebou zazrela?
Či zlé, či striga jej porobila
a očí rozum zmútila —
miesto Janíka nad slnečníkom
zastala s toľkým povykom.
Slnečník stíchly, to denné zieľa,
čo sa za slncom skrucuje,
a keď za horou noc ho zastrela,
hlavou jak spitý zdriemuje;
to steblo driečne, listy, kvet tklivý,
ona horúco objíme,
i jak vo smrti človek strašlivý
s smiechom korisť v hrôzach tríme…
Dni, noci tajdú — pilne Ančurka
pri svojom drahom sedáva,
ju neodženie ani dážď, búrka,
ani mátoha túlavá.
S zlatou kužeľkou k nemu si hapká
už pri zlatistom mesiacu,
za list, jak rúčky, žltý ho lapká
i pritíska na hruď vriacu.
Dač’ mu šušloce, jak by do ucha,
poviestku zas mu vykladá,
okolo brnká ani tá mucha,
ktorá nevie, čo len hľadá.
„Čo tak obraciaš od mňa hlávočku,
či ťa bolí, či ťa trápim?
Polož ju, polož sem k môjmu bôčku,
veď ju ochladím, zastrábim.
V noci si krotší, povoľný viacej,
len tie komáre pľuhavé,
čo sa do tvojej tváre jasiacej
ženú jak sršne pichľavé.
Ale vravže už, preč’ si tak smutný,
Aničke nedáš slovíčka,
čo večne dumáš, jak bys’ nechutný…
Ach, ja úbohá Anička…
Vieš ty, že mňa to bolí, spať nedá,
nesrď sa, nemrz, dušička,
či ti snáď hrozí nejaká bieda,
v mrakoch ti zašla hviezdička?
Nože, no, povedz, hoc len daj znáčok,
pôjdem ju letkom odpýtať,
budem z popola vyberať máčok,
za teba pátričky čítať…“
Ale slnečník, ako slnečník,
čože mal, chudák, povedať —
mnohý by šuhaj bol v ztom zlý rečník,
neznal by nič odpovedať.
Neznal by, neznal — tá ho morila
viacej a viacej slzami…
Čos’ tak Ančurka, čo si zvinila,
žes’ pod takými kárami?
Ona si túžby, srdce vylieva,
jak sú tie líčka zbiedené,
ale pred milým jej hlas vytlieva,
ako v jazerách hlavene.
Kto by ju, ozaj, nepošanoval,
kto by bol tak zatvrdený —
bodaj si každý stokrát zachoval,
čo robí duch nabažený…

— — —

A čože Janík, či už zabudol,
kde iskru srdca utratil?
On matke často s drnčaním húdol,
že by sa k Anči navrátil.
Prosil, zaklínal, volal na svätých,
ale sa matka len smiala,
túžba pálila citov rozžatých,
však bez prieduchu zostala.
Žeby sa zabol, ho posielala
po horách lístie sčitúvať,
alebo drobné mu nakladala
božie kravičky poľúvať.
Bol sa ukrádal a že ukropí
ta, kam ho pud lásky láka,
však čo svým plačom svet ten zatopí,
nieto, ach, pomoc nijaká.
Jak o svých žilách, tak o Jankovi
matka vie dobré i plané,
ak nie je pri nej — ju žalosť troví,
srdce jak pleso zbúrané.
Od čulosti ho dobre hneď nezje,
lenže to čulosť čertova,
nech jej preskočí len ak’ mak medze,
už ho roztrhať hotová.
Koľko ráz, chudák, utiecť sprobúval,
ale sa pobrať nestačil,
bo na matkin hlas jak kantár cúval
a sa hneď pred ňou zobačil.
Upie a baží, hnieti v ňom tesne,
trápi ho láska moriaca —
nech len jak svrček stará zahlesne,
naspäť sa do nôh jej vracia.
Boky si podprie, úsmešným okom,
hvízdne, zavádzač, do chuti,
a ten, neborák, jak fujak skokom
ako pochabý sa krúti.
Ach, len ’ký to bes v žene tej sedí,
nemá svedomia, milosti.
Čo? Sú v jej moci všetkých zlých čriedy,
lachotiac sa na škodnosti.
Čím viacej baží, tým si viac ťaží
srdce i žreb svoj Janíček,
každý krok jeho na biedu vraží,
nemá kľudu, nemá sníček.
Matky nešťastnej syn on nešťastný,
obidva v priepatkách tonú —
zjavím vám obraz divý, úžasný,
odhalím temnú záclonu…

— — —

Bolo ich dvoje, paneniek švárnych —
Marka, Kahyla v dedine,
oboch sa srdce nad iných márnych
mládencov k jednému vinie.
Nadišla jeseň, prišli vohľady,
Marka si Miška dostala,
šuhaj je pekný, chýrny a mladý —
ale Kahyla vystala…
Vystala? Komu — v rukách čertovi
pomstu čiernu zavarila,
a aby ten pár zmárnila nový
s strigami radu pestila.
Bola v pôrode Mariška práve —
aká to kol domu búrka,
morili matku strigy psohlavé —
po nej zostala Ančurka.
Po smrti milej s dcérkou chodieva
v žalosti Miško horami
a z hôr sa zblíži ako blesk deva,
Ančurku pestí medami.
Dva aj tri razy, cez deň ta beží
a vidmo pilne prichádza.
Čo je to? Na jej on hrudi leží,
hárči sa, žarty vyvádza.
Veď to Kahyla — ju vposled spoznal —
Marka, ach, tá v hrobe čanie,
v žalosti za ňou urobiť čo znal,
najliep’ keď k živej pristane.
Mŕtvi odchodia, obeť tiež s nimi,
zato však slasť nech neberú,
kto by s neduhmi moh’ byť takými,
by nezatkal bôľov dieru.
Vo skalných tôňach, tam pod limbami,
pri mesiačku sa ľuľkali,
straka krákorí — a s radosťami
k Ančure Janka dostali…

— — —

„Kde mi je dieťa, huh, ty neverný,
tak si si sľuby zuchoval,
ešte nezaschol dobre hrob čierny,
už si sa s druhou ľuľkoval.
Kde mi je dieťa, kde sa potĺka,
vrav, nevera sprepadená,
či si ho hodil dakde pod vlka,
duša ťa kľaje, hlas ti umĺka,
vrav, vrav mi na spočinenia!“
Tak z temných bytov Marienka chodí,
na muža kričiac, na Miška —
a on jak zo sna plachý sa hodí:
„Mariška“ — plače — „Mariška“.
Ale Mariška už v hrobe leží,
kohút rozlučnú zaspieval,
na doskách kvietok smrekových leží —
Miško na veky spočieval…

— — —

Anča sa strýcu do rúk dostala
peknými jarmi kvitnúca,
Kahyla s Jankom do hôr skapala
jak skala v vlnách hynúca.
Ona s čarami sa oberala,
veštienky stríg odúčala,
v dierach korienky, zieľa zbierala,
lieky, zočnô vyvárala.
Tam mŕtve hlavy, jaštery živé
po izbe voľne behajú,
a temné kúty, steny plesnivé
zelenkasto osviecajú.
Časom je tichá, krotká, nábožná,
potupno dumá a húta,
zas jak nad peklom pani zámožná
v náramoch svojich je ľúta.
Zíde jej dačo na myseľ vírnu
a Janka chytá a stíska
a zas mrákotu na čele čiernu
plesavý hnev v ohni blýska.
Janka, na svete poklad jediný,
na rukách nosí, vyvíja,
vlasy jej liecu do povaliny,
skáče a päsťami zbíja.
Janík je schopný — za matkou snadno
mysľou ide, keď mu vraví,
keď s ním báječno, čudno, neskladno
vedie polnočné rozpravy.
Zeliny, kvety už pozná všetky,
s jástoňami sa skaluje,
o svete báji, sní pripoviestky,
jak sa mu ten svet zjavuje.
Aj lieky varí, ak matka chorá,
nič sa od smrti netrápi,
čo aká nech je v hore potvora,
s každou sa baví, ju lapí.
Len jedno ešte to vymôcť nevie,
jak matkinu moc občiahnuť,
lebo keď sa tá rozsoptí v hneve,
on musí veľbám podľahnúť.
„Skiaď je to ten srd? A v čom jej sila,
či má pri sebe raráška?“
Táto ho hádka deň-noc trápila,
to hútania prietrž ťažká.
Darmo, to jemu hodiť sa nechce,
dosť sa borcuje a húta —
matka na blázna sladko sa rehce
a on padá v manské putá.
Tak žila jak tá sova v samote,
čo v tmách huhle, dňa sa bojí,
ďaleká svetu, v divej hluchote
o ľudí, jak hrob nestojí.
Nech sa svet sškvarne ako babečka,
nech prepadne bez nádeje,
nech slnce zhasne jak bledá sviečka,
mesiac nech vietor zaveje.
Nič sa ju netkne, všetky podoby
slastí ľudských zapomnula,
nad ňou švihajú zápustné doby,
sama pred časom schradnula.
Vlasy sšuchrané, predtým havranie,
teraz jak srieň sa belejú,
oči vysmahlé do hlavy vžrané
z popolov truda slevejú.
Časom sa ako jarabá páva
v pýche a srde zbujarí,
čulosť nebeská v citoch povstáva,
oslnom svätosti žiari.
Kto by ju videl v ten čas — nadšenú,
zrak ten cez svety čiahnúci,
pokoj i slahu v duši stavenú,
a duše výraz kajúci —
či je svätica, či že vyhnaná
z nebeských krajín bohyňa,
neznal bys’ — lebo v slzách zmáraná
podstatou neba sa tkýňa.
Taká Kahyla — divná, burácna,
velebná zas jak moc božia,
hneď mieri k nebu, hneď peklu vzácna,
jak sa v nej chvíle trvožia.
Nenáchodno ju sledom špehovným,
nie je trest babských rajkaní,
miesty len skrsne zjavom mihovným
jak sen v opilcovom škraní.
V kormútnych nociach časom pri hrobe
Miška čuť vzdychy stonavé,
i ako vidno v bielej podobe
pádi cez cmiter spechave.
Pocestný na to bludný videnia
v hruď sa prežehná, pokloní:
„Buď všetkým kára nám odpustená!“
On od toho, to od neho honí…

— — —

A ty kdes’, Anča, ach, kdes’, úbohá,
rozprávaj, ’ak sa ti darí,
ver si úžasná ani mátoha,
jak hrobov plachty pleť tvári.
Kedyže bude koniec tej káry,
preč’ tak dlho je pustená?
Nad slnečníkom len jednak marí —
to jej milenec, blaženia.
Tôňava zlostná jej oči šiali,
zem, nebe žltým zaliatô,
ruža, ľalia a obzor calý,
lisknú sa mláky ’ak zlato.
Zachádza leto, letí aj jeseň
a prsiam niet, niet milosti,
víchor sprobúva sverepú pieseň,
priúča svet mijúcnosti.
Pália na nebi žiare jesenné,
jak plameň na vetre vražia,
už ovce s smútkom zdurné, zvetrenné
pri liatovcoch domov bažia.
Lastovky čriedne sa ponáhľajú,
letia cez hory, oblaky,
do dier sa skalných hady skrývajú,
na zimu škrevetia vtáky.
Srieň, osuheľ sa páperí sivá
po lúkach, boroch, záhrade,
všetko zachváca mráz a hmla divá
a ku skonaniu sa pradie.
Ale komu tak, jak tebe, milá,
život sa trúchlo odpriadza,
komu jak tebe, Anča spanilá,
svet v hydnom mraku zachádza?
Malas’ milého, a už ho tratíš,
v rukách už sa ti pominie,
kým sa jedenkrát sotva obrátiš,
potešenie ti zahynie.
Mala si kvietok — ach, ten blud milý,
ktorý ti dušu sladieval,
malas’ milého — dni ti zázrili,
a v vlastných rukách ti zmdlieva.
V rukách ti mrakne slnečník zlatý,
vetry ho zimné podťali,
hlavičkou ešte skrehnutou kláti,
zmrel — a k jej srdcu sa valí.
Kvet sa rozpŕchol, list sa sšušoril,
a celý do hrobu padá.
„Čo sa ti robí?“ — Anka hovorí.
„Ach, jak ťa šmuha ovláda…“
Ešte ho bozkať bárs len raz choce,
pred očma však jej ten mizí,
jak keď topiace slnce zligoce
a biely sniežik preč slizí.
Ešte posvätné má v rukách zvleky,
vrúcou parou zotavuje,
ale tie zmrakli na večné veky,
vietor ich búrny sfukuje.
„Počkaj, ach milý, preč neutekaj,
i ja za tebou poletím,
ach, nie tak strmo, veďže ma čekaj,
sic za tebou nedoletím!
Ja som tak ťažká, ty si ľahučký,
sem-tam po lúkách tancuješ,
nenechaj ma tu, podaj mi rúčky,
či ma tak nič nešanuješ?
Janík môj drahý, jaj, nestrašže ma,
nejdi tam ku tej priepasti,
Ježiši Kriste, už ho viac nemám!“
Anča volá v hroznej strasti.
Úchvat vidí aj pád slnečníka,
jak ho vietor sem-tam skrúca,
jej sa, blahúške, zdá, že Janíka
zrie, že sa jej v bezdno rúca…

— — —

Vidíte, čo to tam na tej stráni,
čumnej, hrdlolomnej skale,
ako obláčik ľahko ťahaný
snuje sa po sinom brale,
čiernym jak uhoľ je zarúšené —
či búrku nesie, zvestuje,
je jak hrôzy znak tam objavené,
pomstu okoliu vzkazuje.
Vlasy na vietor ako fáteli,
jak ľahký páper zvlnené,
ako tá sosna tak tam čumelí,
oči na priepasť spustené.
Jak hrozo’ nemá tak prísne čuší,
jak na turni mesačnica,
nech ju z pokoja žiaden nezruší —
veď to panna Slnečnica.
Tam na tie skaly smútievať chodí,
milý v tej hĺbke zanikol,
len časom slýchať, jak nočné vody,
po nej plač a hlasy krikov.
Jednému v srdci, chudá, vštepila,
jednému verná pristala,
jak prvá iskra ju roznietila,
v taký sa požiar rozžala.
Kým na vrch skaly slnce dopadne
a zájdu žiare červené,
potom na priepasť ešte raz zhliadne
a dolami sa dol ženie.
Od skál na skalu jak koza divá,
jak srna skáče grúniky,
zľahka jak priepel sa prepadieva
dol zápustnými chodníky.
A dolu idúc si prespevuje,
do pol jak dieťa veselú,
do pol jak hrôza v skalách žaluje
zadumenú a zvetrelú…

(Spieva:)

„Išla Zorula dolu dolinou,
noc má v duši, noc je tu von,
dačo dunieva pustou skalinou
a temný cengá pred ňou zvon.
Čo sa to bliští tam na javore,
aký to ohník, kahanec,
charý ligoštek v veľkom obore —
veď to zlatý svätojánec.
Poď sem na ruku, svietenček malý,
posvieť na slepom chodníku,
nad noc nebesá tvoj lesk rozžali,
dali ťa v rozkoš pútniku.
Ona ho zdvihla — čo sa to robí,
aký sa pred ňou div tropí?
v rukách jej kvitne pekný mládenec,
odkliaty jej zaľúbenec…“

— — —

Pieseň sa niesla trúchla, trúchlivá,
a kto jej zmysel zrozumie?
Nôta jej prostá, však žalosť divá
v jej zunení túžno šumie.
Neplače nikdaj tak bolesť žiadna,
jak keď sa smiechom odieva,
ani je nikdaj nie tak výhradná,
jak keď si o šťastí spieva.
Bolo jej dobre, ach, aspoň v blude,
srdce si pri ňom bláhalo —
veď málo v skutku, len v snoch, v prelude
šťastia človeku zostalo.
Hviezda našeho žrebu sa jasá
a skaza od nás preč fŕka:
hviezda západom hynie a klesá
a vidok náš sa tmie, mrká.
Temné ozveny v skalách dunejú,
ako žiar je mesiac zlatý,
kroky po bralách smelé sa chvejú,
vo šmuhách sa jej stín tratí…

— — —

V chatke Kahyly uhlie sa trávi
a zžiera raždie brezovô,
vzbĺkne, zhasína žúžoľ žeravý,
zas sa rozsvieti nanovo.
Tam von sa víchor na sneh naháňa,
čo jak páper poletuje,
chudák, ležiska nemá a stánia,
za víchra hnaním harcuje.
Strecha na chatke sa jak šíp ježí,
jakby ju zoral rafkami,
voda sa vzdúva v úzkom nábreží
rozkúskanými vlnami.
Čo to sprašťalo, pre milosť Pána?
Do stráne dub charý letí,
cez skaly letí, v dol sa preráňa
a havran čierny škrevetí.
Pod vatrou v izbe skromná, pokojná
v dumách zastala Kahyla,
veď dávno väčšia jak tam von vojna
v prsiach jej sa prevarila.
Janík, čo práve drevo zhotovil,
ešte raz v oheň položil.
„Pekné to drevo“ — matku oslovil
a v svých mysliach sa uložil.
„Pekné to drevo“ — hovor nasnúva,
matka ho však nepočúva,
keď duch zbažený slovom si hľadá
ukojiť, čo sní a žiada.
Keď bol na dreve, samým už zmrakom,
keď sa s bremenom navracia —
na skale bielej sa jeho zrakom
zjavila ženská stojaca.
Kým sa spamätal, z očí skapala,
jakby ju vietor odniesol,
len obraz šerý v mysli ostala
s šeriacim sa krajom lesov.
Za to mu drevo je tak pamätné,
o ňom by bájil, hovoril
ako to vtáča na jar štebetné,
keď mu cit jazyk roztvoril.
Jak koho vábny cez deň sen morí,
jak sa mu v duši oskvieva,
chcel by na zvedy ísť ta do hory,
tak ho šteklí, pichá, zhrieva.
Dačo v ňom zblysne dávnovídané,
po čom bolestne bol túžil —
však jak povetrie do rúk lapané
blesk sa v tmách mysli pohrúžil.
Na nohy skočí, letí k výhľadu,
na výhľad búrka sa tiská,
jakby sa všetko hnalo ku pádu,
s víchrami kuvik tak píska.
I zem sa tvrdá v temnom oboru
pohýna, z temna dunkoce,
zima zavýja páľnu cez horu,
les sa jak spitý trepoce.
Dobrý hospodár aj psa svojeho
nepošle teraz von z dvoru:
Janku je úzko kol srdca jeho
za videnú v skalách stvoru.
Či je veštica väčšia od matky
a tá zaniesla búr túto,
či je pocestná a hľadá chatky
a tú mu v srdci žiaľ, ľúto.
Ale kde pôjde, v stráň lesa ktorú,
ísť mu strach pred matkou bráni —
v nej sa nepokoj jak búrka v moru,
jak oheň vzdýma sfujaný.
Duj, duj, vetrisko, a kuvik s tebou,
vydurte roje hrobové,
nech sa zasmejú duše pohrebov,
ktoré pod kríž kňaz zapovie;
duj, duj na chmáry jak noc žalára,
do tvrdých zamkni svet sklepov,
nech viny nádej do dňa vyhára,
nech kárnosť dôjde svých žrebov.
Dôjde, neujde, zápustom zhynie
v horúcom živlov vrielisku,
nech je skon klzkej žitia hodine
v zmenách hravému zjavisku.
Duj, a duj, druh môj, vieš, že sme neraz
ja a ty závodom stáli,
ty jakos’ býval si aj vždy teraz,
mne staré schvaty zostali.
Schvaty zostali, čo vypálili
ľudskejšiu pažiť na duši
a pôda pustá, ňou len moch hnilý,
čo vetrom schne a dážď suší.
Tvoje chlapenie, moje plamene
zišli sa — nikdaj nič lepšie,
a moje túžby na žiaľ vstavené
zneli jak za vetrom tepše.
A surma tu dnu a surma tu von,
živel tam, tuná duch búri,
a svet sa zviera, jak na súdny zvon,
s ním zúfalstva ston ponurý.

— — —

„Ratujte, ľudia,“ — čos’ v pred dom stuká,
„zahynúť príde mi v noci!“
A v oblok klope jak smrti ruka,
prosiac úzkostno pomoci.
„Kto to tak pozdný, tu nešľakaná
žiadna k tej chatrči noha —
či si, dušička, snáď zatáraná,
či si bezbožná mátoha?“
„Odomkni, chlapče, dvere, závory!“
Matka na Janka zavolá —
ach, tam v tých očiach ’ký oheň horí,
do pol radosť — pol nevôľa.
Ako ľalia sa kloní biela,
keď ju obije ľad a dážď,
tak Anča vkročí divá, zvetrelá
a zarúšená v čierny plášť.

— — —

„Ja som Ančurka, Anča úbohá,
však vy neznáte Aničku,
ach nie — veď tá je dávno nebohá,
dávno svet nezná Aničku.
Ja som jej sestra, sestra jej vlastná,
vedno sme rástli, kým žila,
ja som jej srdcu bola účastná,
matka nás jedna kojila —
ona sa matku hľadať pobrala,
ta, ta — ďaleko do neba,
mňa samučičkú, samú nechala
sestričku biednu na seba.
Jej túžba tam sa už s matkou kochá,
veselí tam sa s Janíkom,
sestru namýta žiaľ a macocha,
bitang je bez skrýše celkom.
Ani matičku, ani sestričku
nemám, ach, ani Janíka,
macocha spásla biednu Aničku
a odmárnila Janíka…“

— — —

Ako na mukách balácha, vraví,
ako v záchvatoch veštica,
v očiach sa jej zdá, všeličo staví,
čoho je nie pamätnica.
V mysli jej šarie jak hviezda v chmáre,
všetko v nej vraví, čo žila,
čo s jej životom v kúzlach a čare
osudov ruka robila.
Vidí, čo nikdaj, len v snoch videla,
o matke veští, Janíku —
ako Kahyla ju kojevala
nosenú ta do hájiku.
Jak v penách vzrastlá labuť jazera,
keď si pred smrťou v skon spieva,
keď jej ostatná žiara večera
v vodách tônistých zhasieva —
tak aj Kahyla sa roztrúchleje,
žiale ju mäkké zalejú,
v tvári nadchnutie sa jak žiar skveje,
vzdychy jak šarkany vejú.
„Poď sem, dcéruška, už dosť trpenia,
poď sem, do vrúcej náruči,
kým sa ustelie von búr skrídlená,
duša sa s zemou rozlúči,
po divej búrke zem si spočinie,
hory váľavé zastanú,
prsia ochladnú, duša uplynie,
zvleky na chranbu ostanú.
Poď sem, dcérka má, prepáč mej ruke,
ktorú len osud mi vodil,
skadiaľ som čiahla, bôľom a v muke
za mnou sa smútok všiaď rodil.
Žreb si nás a trud za cieľ vyvolil,
nebe na nás kríž hodilo,
ale čo zemský srd tu rozpolil,
spojí sa tam hor’ zas milo.
Tam hor’ matičku, otca tvojeho
vidíš, ty zemský anjelu,
oj, hoďte hoc len kropaj vlažného
na dušu moju strápelú —
milosť, ach, milosť…“ — Slová zmierajú,
zadúchne Anče do očí,
z tých sa šliam’ farby lesk premieňajú,
z tône svetlý svet vyskočí.
Čo to za zázrak sa pred ňou staví,
čo sa jej šarie, čo snila —
najkrajší žitia zjav sa jej zjaví
a najosudnejšia chvíľa.
Tam vidí Janka, matku tam jeho,
ktorá už všetko odspala.
„Či je ten dávny?“ — hladí milého —
„Janko môj!“ — A vtom skonala…

— — —

Tam dvoje zvleky ležia trúchlivé,
jako srny vyhonené —
macocha s dcérou slzolúdivé,
vzájomnou ranou strávené.
Kým slnce svitne, pekná zornička,
vzlietne v nebe dvoje duší,
tíško Kahyly stojí izbička,
telo spí, trud sa neruší…
Čo sa tu deje, kto čo tu robí,
treskom-pleskom všetko zmiera,
či sám Lucifer šašky, šprým tropí,
jak hrach z lúštin duše zbiera?!
Janko skôr čušal, potom zvolával
na matku, Anču — zdivený,
čo je vo veci sám nepoznával,
bo smrť poznaná mu neni.
Čaká deň, aj dva, až sa zunuje,
plače, sa mrzieť počína,
ale čo viacej viac mu vzdoruje —
mať, Anča sa nepohýna.
Že si niekoho sem pricituje,
porady že bude pýtať,
pustil sa von z hôr a tak putuje,
by tajomstvo znal odčítať.
Keď rozpovedal, ľudia sa smejú
na netrebnom Janíkovi —
čo z nich potvrdiť každý umejú,
pred ním to príbeh je nový.
„Smrť — hm — čo to je?“ — Tak v sebe dumá,
čo to za pravda umierať,
len tak ufurdiť jak bez rozuma,
ani sa len neodberať?
„Počkajte, veď by vám sa to zišlo,
ani ja vedieť vám nedám,
bodaj len k pomste čoskorej prišlo,
mrzte sa potom — ja nedbám!“
Vrátil sa ešte raz ich navštíviť,
aj kňaz sa s ním na cestu dal,
však sa im chodník — musia sa diviť —
žiaden ku cieľu neudal.
Blúdili sem-tam, ale šľapaje
nijako nikde nezhliadli,
i dom i znaky jak rôs krupaje
naveky z očí prepadli.
Na mieste jednom Janko poznával
po vyrezanom dubisku,
že on to rezal — kňazu rozprával,
ale prázdno kol miestisku.
Kňaz, už strápený, sa na tom mieste
pomodlil za dvoje duší,
že vraj neboli na dobrej ceste,
na dušu hriešnu sa duší…

— — —

Či boli, či nie — Janko neslúcha,
kde sa dom podel, mudruje,
len to mu nijak nejde do ducha,
že si s ním všetko fačkuje…