Z epiky
Autor: Samo Vozár
Digitalizátori: Martin Odler, Bohumil Kosa, Michal Belička, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Peter Plavec, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian
[5]
Od slávnej Prahy, od Bielej hory[6]
Jiskrovej[7] zbrane huk zvoní
a jak mrak za ním chytré tábory —
seč sa Slovenskom rozroní;
surma a divý skáz’ požiar
nes, ktos’ chytil války pohár
a koho pýcha za slávou honí.
Po Váhu, Hrone voje sa nesú,
Rimava v vznecu plápolá:
„Sem k váľavému, chrabrí, sa plesu,
sem sa do boja, sem!“ — volá —
Zvolen, Sitno pod zástavou
rukou túži k nim čakavou,
Kohút[8] i kolmá Hronu Homola.[9]
Zbraň blyskoce, hnev sa v krvi topí
a vrie válka neskrotená,
ohlas lopôt na skon stená:
a kto sa ku nám pristráni,
meč český toho ochráni —
sila v ňom Davor, veniec Šťastena.
Klesol Huňad[10] v sile prepanštelý,
jeho stratou Ipeľ slinie,
od Tatier dol, jak je ten kraj celý,
Čech víťazí, Čech sa šinie:
Poprad, Slaná i Rimava
zbrannou hudbou sa rozvráva
a v krajinskom romoní Budíne.
Boj sa schytil, boj sa vírny stelie,
jak vĺn prúdy rozločkané,
tratia sa z nív prápory zvetrelé,
tíše driemu prácne zbrane;
vetry šumia, vody hučia,
spor sporu letí v náručia,
jazva sa strábi vyschlej rane.
A nad popolmi na dumných rumoch —
dediny, mestá vstávajú,
na nedostupných skalách a čumoch
zámky jak čudá vzrastajú:
Muráň,[11] Ľupča[12] i Maginhrad,[13]
Divín,[14] čo stráži Novohrad,
jak za čarovným prútkom prýskajú.
Na cudzom poli víťazstvo slávia,
však vlastný dom žhá v plameni,
rozbroj sa dráždi, pútka sa vzmáva,
Čech Čecha káce a plieni —
kácania huk, pádov hromy
Jiskrovi sa upiac lomí
a — pomsta v pätách — Jiskra v strmeni.
Ronia sa domov jak roj zblúdený,
po nich pustne a ples smúti,
ešte neobschol voj skrvavený,
už do nových rán sa rúti.
Vodca chytrý, rozpaprený,
v ťažkej zbrani zadumený
cvalom jachá na zápustnej púti.
Dunaj a Hron z hier dňa rozpenený
vrú, dač spievajúc krajami:
a z Bielej hory vietor zdurený
s trúchlivými hudie chýrami…
Na zem ľahne v dlhom dychu,
strežiac českých zbraní slychu
Slovák, s kalnými stonúc veštbami.
[5] Od slávnej Prahy… — báseň vznikla 20. apríla 1845. Z Vozárovho rukopisu ju prvý uverejnil Peter Kellner-Hostinský: spojil ju s básňou s incipitom Okolo adventu… a nazval novým názvom Junák hrachovský (almanach Tábor, 1870, s. 42 — 49). Ide však aj motivicky s dejovým posunom dvoch storočí a s patričnými sujetmi o dve samostatné básne (tak sme ich uverejnili aj v roku 1967).
[6] Biela hora — vyvýšenina pri Prahe, na ktorej bolo roku 1620 porazené české stavovské povstanie: porážka znamenala koniec samostatnosti českého kráľovstva. Vozár však Bielu horu spomína v reláciách o dve storočia skôr, čo pripúšťa i výklad, že mohol mať na mysli časť Bielych Karpát na rozhraní Slovenska a Moravy (ako v známej starej balade Rabovali Turci až po Biele hory…).
[7] Jan Jiskra z Brandýsa (zomrel po roku 1468); český diplomat a vojvodca. V službách uhorského kráľa Ladislava Pohrobka bojoval na Slovensku proti Jánovi Huňadymu (bitka pri Lučenci roku 1451). Z týchto bojov neskôr čerpal námet Ľudovít Kubáni (Valgatha) a Alois Jirásek (Bratstvo).
[8] Kohút — 1409 metrov vysoký vrch v Muránskej planine medzi Revúcou a Slavošovcami
[9] Homola Hrona — autor má zrejme na mysli 1459-metrovú Poľanu — horský krajinný celok v severovýchodnej časti Slovenského stredohoria; alebo ide o 1439-metrovú Fabovu hoľu na rozhraní povodia Hrona a Rimavy…
[10] Huňad — Ján Huňady (1409 — 1456), uhorský magnát, vojvodca, protiturecký bojovník a gubernátor Uhorska. V polovici 15. storočia viedol na slovenskom území ostré boje s Jiskrovými vojskami. Huňadyho syn Matiáš sa stal neskôr uhorským kráľom.
[11] Muráň — Muránsky zámok pri obci toho istého mena v Gemeri
[12] Ľupča — zámok v Slovenskej Ľupči pri Banskej Bystrici
[13] Maginhrad — ruiny hradu nad Nižným a Vyšným Skálnikom pri Rimavskej Sobote
[14] Divín — ruiny hradu v rovnomennej novohradskej obci. Na dokreslenie atmosféry Samo Vozár v básni uvádza takmer všetky rieky Slovenska: Váh, Hron, Ipeľ, Poprad, Slaná, Rimava…
