Z epiky

Za dedinou, humny slamenými
zletujú dva krkavci, to dravci,
i zletujú, pilne okom strehnú,
kedy zletí holub z dvora sivý.
A oni ho, dva krkavci dravci,
chytia, srdiečko mu roztrhajú
a piera mu vydrú šírym poľom,
šírym poľom vetrom het rozsejú.
  Hej, nie to dva krkavci a dravci,
čo zletujú na krídlach nocových —
veď to dvoje zbojcov zakuklených
za dedinou čaká na šuhaja
i tak striehne večerom i nocou.
Oči ich sú jašterice divé,
srdcia sú im dve ži’adla jašterčie —
a jašterka do západu slnca
nezdochne, bárs v kusy roztrhaná,

lebo v plameň požiarny hodená —
údmi trhá, sipí, ži’adlom lechce.
A dva zbojci, krkavci a dravci
nespočinú v srdci jed variti,
ani ľúta neomdleje im zbraň,
kým šuhaja, svetlé slnce krajov,
neporazia, v mračnú noc nezvrátia.
  Nebude vám, zbojci, psy, krkavci,
teplú chleptať krv mladú junácku,
ani v jeho mládenecké prsia
zbraň vraživú ostrým pichať koncom.
  Viem ja strelu rezkejšiu od vašej,
i ráznejšiu ako šable vaše.
A tá skrsne ako hnev na tvári
víchrom, prúdom v očiach zapálených —
tvár je taká — nebe vyvedrené,
vyvedrené a hneď zamračené,
zamračené v blesky, hromy silné,
hromy silné do dubov i vrahov.

  Čo sa dlho smeje, rázne káre!

  A nad hlavou, jak z ruky pustené
flóry na tvár devy pousnulej,
mrak sa skrúti, blysne, hromom tresne…
Prsia zbojcov jak dub roztrhnutý
prasknú a sa zvrátia jak lomy skál.
  A po šírej, splašenej doline
ešte v dlhom rozbúrenom hneve
vrie a stoná ohlas nespokojný.
  Slnce jedno vzchodí nad dedinou,
slnce druhé ide von dedinou,
svetlo jedno svitá nad dedinou,
svetlo druhé svitá von dedinou —
svetlo-slnce nad oblakmi chodí,
slnce-šuhaj na koníčku letí,
na koníčku podol zbojcov zimných
poľom ide, ide dol’ za riekou…