Z epiky
Autor: Samo Vozár
Digitalizátori: Martin Odler, Bohumil Kosa, Michal Belička, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Peter Plavec, Zuzana Šištíková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian
[23]
V kostolčoku malom, svetlom,
chlapci kľačia pred oltárom,
kľačia hlávkou dol’ sklonenou,
zadumenou, ovesenou.
Tak sa oni ticho modlia,
krížom svätým sa žehnajú,
k panne božskej orodujú,
mysľou k bohu zaletujú.
Sám ty budiž naším vodcom,
naším vodcom, synov otcom —
jedno nám je žitie dané,
to tebe buď posvätené.
Nepriatelia k nám pritiahli,
polia, domy nám zhubili,
polia, domy i svätyne —
ach, a kostol nám je svätý.
Tak nech tvojich chór anjelov
bude nám na cestu trúbou,
na tvých hancov, našich vrahov.
Stojí kostol tichý, prázdny,
len modlitbou zvony znejú,
i dych svätý, boží vanie
nad dedinou, nad srdciami.
Zvony znejú a zástava
kolkol kríža tiše vlaje,
za zvonením si vlávolá,
jakby ešte v pokorení
čakala o požehnanie.
Pod zástavou dlhým radom,
dlhým radom, jak deň lesklým
od zbraní a od kalpakov,
stoja chlapci rozžehnaní,
rozžehnaní s otcom, matkou.
A, hen, z diaľky jak mrak čierny
valí sa kúr, v ňom nepriateľ,
ako mravce na kopenci,
rozmrvený, rozvlnený.
Hoj, nebude nám tak čakať
kým vrah naše hlavy streští,
krv sa nám nech rozoženie
prúdom v žilách, hromom v meče.
Hurá!, bratia! — víchrom búrou —
všetkých prsia, jedny prsia,
všetkých život, len jedna smrť.
Nevláči tak oheň s vodou,
ani sokol nad jastrabom,
nebúri tak dvoje víchrov,
dvoje víchrov, hora hromov
nad vlnami, nad moriami —
jak sa ženie vojsko s vojskom,
chlap na chlapa, meč nad mečom.
Prsia ich sú tvrdé skaly,
z nichž žiaden hlas, len oheň vrie
a na tvári znoj, mráz šibe,
znoj studený, mráz horúci.
Každá rana je priepasťou,
každá smrť pád vody v priepasť,
mečov blesky hromy hučia.
A pod hlučným, hrozným buchom
stará zem má hlavy závrať,
hlavy závrať, temnú bolasť.
A blesk švihá, hrom hukoce,
meč sa zvíja, vojsko padá,
more krvi v šír sa vlní…
[23] V kostolčoku… — osemslabičný stichický nerýmovaný verš ukazuje na príbuznosti s českým falzifikátom Rukopis královédvorský (skladba Ludiše a Lubor). Vozár úmyselne nechal báseň len v neukončenom fragmente: uťal ju uprostred vykreslenia bojovej vravy, zdôrazniac aspoň potenciálne jasný akcent boja. Báseň vznikla asi v roku 1843.