ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otlačené podľa Besied a dúm I, 1883, s. 43—175. Zobrané diela II, 1907, s. 1—144.

Edičná poznámka

Vydávanie Vajanského prozaických textov kladie na editora ťažké úlohy. Predovšetkým je to otázka základného textu. Obyčajne sa zaň vyberá vydanie „poslednej ruky“, ktorým by bolo v prípade obidvoch malých románov ich otlačenie v druhom zväzku Zohraných diel (1907). Ale ako sme už konštatovali (Ivan Kusý: Osudy Vajanského diela, Kandidát, Tatran 1967, s. 309 až 320), Vajanský „pilnú revíziu" a „svedomité opravovanie" textov vykonal až po generačnom boji s hlasistami. Pri nich sa aktivizovala svetonázorová zložka jeho umeleckého diela, ktorá bola vždy konzervatívnejšou zložkou Vajanského-spisovateľa. Potom do tohto vydania nevnášal iba dekoratívne prirovnania z dejín kultúry a umenia, ako aj lyrické vsuvky, ale pridával aj ideologické poznámky a hodnotenia (tu bol takto postihnutý najmä Pustokvet). Ukázalo sa teda, že vydanie „poslednej ruky“ nivelizuje autorov vývin a že práve ono je žriedlom interpretácií, ktoré mu ubližujú v rozpore so skutočným pôsobením diel v literárnom procese. Preto ho bolo treba odmietnuť ako základný text.

Za základný text sme pri oboch románoch vybrali prvé uverejnenie. To je tiež výsledkom istého procesu. Z románu Letiace tiene sa zachovalo viac variantov rukopisu i čistopisu. Autorské zásahy v nich, ako konštatovala Marianna Mináriková-Prídavková (Vývin textov Vajanského diela, Slovenská literatúra 24, s. 3—37), sa tiež „sústreďujú na cizelovanie štýlu, dekoratizovanie a rétorizovanie pôvodného textu, zexpresívňovanie, zvýšenú frek¬venciu funkcie kontrastu, ,ornamentalizovanie' štýlu novými epitetami, vsuvky úvah, zmeny a úpravy charakteristiky postáv“. Mohlo by sa povedať, že najrealistickejší bol prvý koncept. Vajanský však pri ďalšej práci jednak dovršoval vyjadrenie svojho zámeru zodpovedajúcimi štylistickými prostriedkami a pre vydanie akceptoval aj pripomienky Jaroslava Vlčka a jednak v literatúre pôsobil len uverejnený text.

Problémy boli aj v úprave textu pre súčasného čitateľa. Spisovná norma v časoch pred sto rokmi bola ešte rozkolísaná. Czambelovo a Škultétyho kodifikačné úsilie sa ešte len začínalo, a tak najmä v Letiacich tieňoch miešajú sa pozostatky spisovného chaosu s Vajanského cieľavedomým úsilím vytvoriť kultivovanú literárnu reč. To znamená, že v jeho jazyku je ešte dosť toho, čo neskorší vývin jazyka prekonal. Vajanský si požičiaval mnohé slová z iných slovanských jazykov — v rozpore s tradovanou mienkou ide najmä o bohemizmy, menej o rusizmy. Preto opravujeme výrazy ako napríklad patrovýna súčasný tvar poschodový. Napriek tomu, že Vajanský sa cieľavedome usiloval o živú hovorovú reč kultúrnych vrstiev, objavujú sa v jeho reči aj pozostatky latinského slovosledu aj podliehanie formálnym pravidlám tých čias (napríklad zvratné zámeno kladie za sloveso).

Rozoznať chybu od toho, čo tvorí dobový a individuálny charakter štýlu, je neraz viac vecou literárno-historickej úvahy ako filologického rozboru. Usilovali sme sa však zasahovať čo najmenej, aby sa zachovali lexikálne i syntaktické zvláštnosti, ktoré prispievajú k charakteru „vozvýšeného“ štýlu Vajanského. Úprava nevybočuje zo všeobecne prijatých zásad.