ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Slávna to múdrosť! Z kapsy trčí mu merťuk, v hlave má samé čísla, na ústach ľahké reči, naskrze nepatriace sa v prítomnosti tvojich dcér. Veľa šiku, veľmi veľa namyslenosti, túžba po radostiach a zábavách. Hlúpe plány: píly stavať, svet naprávať! Budeže to píla! Veterné mlyny. Vetra dosť! Vietor, púhy vietor!“ Tieto slová hovorila päťdesiatročná ženská na drevenej verande naširoko rozloženého panského domu. Večerný chlad zavieval do záhrady, cez ktorú sa rútil rýchly potok. Asi na pol míle od Jabloňového poskočný syn horský zanechal svoje vodopády, papradie a žulové balvany, aby prebehnúc cez dedinu, zvlažil peknú, no dosť divú záhradu panského domu. Krátky bol život bystriny, asi o pol hodiny vrútila sa do väčšej rieky, tečúcej cez dolinu, ohradenú nebotyčnými horami.

„Anička, ty prísne súdiš. Pravda, že za našich časov bolo to ináč; časy sa zmenili, a my sa musíme podrobiť prúdu, ktorý zastaviť nemôžeme. A o píle i môj muž rozmýšľa a schvaľuje Hermanov plán.“ Odpovedala o niečo mladšia pani, v belasom čepčeku, spod ktorého dobývali sa hladko učesané gaštanové vlasy.

„Prosím, milosťpani,“ ozval sa sonórny hlas mužský, „pani Cerovská veľmi správne súdi. V tomto ohľade sa časy nemenia. Po všetky veky liezli po zemi pochábli, či v parochniach, či v železnom odení. Dnes nosia fraky — to celý rozdiel. A s tou pílou má to háčik. Veď i Jablonský má dať peniaze.“

Hlas sa ozval spod verandy. Tam pri bazovom kre sedel asi tridsaťročný muž, dosť nedbale, po dedinský oblečený; veľký slamený klobúk mal v tyle, belunká košeľa odrážala sa od barnavej brady. Šedý letný kabát sotva bol ustrihnutý dľa módy. Darmo volali ho obe dámy na verandu: „Voľnejšie sa cítim, keď nemám nad hlavou dosky,“ riekol a zostal so svojím záhradným stolcom na piesčitom priestore pred verandou. Vysoké ružové kríčky, pravda už z väčšiny odkvitnuté, stáli v hriadkách.

Anna Cerovská prívetivo pozrela na svojho prímluvcu.

„Však mám pravdu, pán Dušan? Moja sestra plesá, keď priletí Herman — ba pardon, pán Armin Bauer, akoby boh zná kto. Neverím ja takým ľuďom.“

Anna Cerovská plietla pančuchu. Na štvorec prekrižované ihlice počali sa živšie mihať v bleskoch zapadajúceho slnka, klbko na jej lone mykalo sa, popúšťajúc niť.

Eugen Dušan sa zamračil a odfúkol koliesko modrého dymu do vzduchu.

Pani Mária Jablonská bola nemilo dotknutá. „Čo len máš,“ riekla k svojej sestre; „Herman je nám rodina, prišiel k nám čo hosť, vari mu dvere mám ukázať?“

„Ah, daj sa mi bože rodiny!“ riekla Anna Cerovská, pohrdlive stiahnuc [perný]; „náš pes a váš pes preskočili susedov plot! Jeho matka bola síce dcérou akéhosi Podolského — no vydala sa za Nemca, skaderuka—skadenoha; a čo Nemec, to nevedz. Náš nebohý tatuško — pánboh im daj slávu večnú — nikdy nič nedržali na Bauerovcov. Doma seď, svoj chlieb jedz, hovorievali.“

„Pozor!“ ozval sa hlas spod verandy. „O vlkovi reč a vlk sa blíži.“

Dolu potokom po pieskovom chodníku blížili sa tri osoby. Dve dcéry Jablonskej s Hermanom Bauerom.

„No pozri, Marka,“ šeptala zlobno Anna Cerovská, „či to krok seriózneho muža? Aká hľadaná elegancia, aké oprávnené sebavedomie!“ Mária Jablonská vzhliadla a oči jej utkveli na postavách dcér. Mladšia Ela kráčala rýchlo popredku, staršia Adela šla za ňou; po jej boku mladý muž.

„Vidíš,“ pokračovala Cerovská, „pravý obraz nášho nešťastného brata Kazimíra. Pamätáš, keď nás navštívil z Pešti? I on bol synom toho nového ducha — no bol zeman, mal majetok, a tak viac práva k podobnému nažívaniu. Teraz všetko študuje, každý biedny čert chce byť pánom. Čo z toho vyjde? Bieda, nešťastná opustená žena. Ďakujem za ten svobodársky smer!“ Cerovská hovorila vždy tichšie, a predsa vždy zlobnejšie. Ihly len tak lietali v jej bielych rukách.

Tu dobehla Ela, kľakla si k nohám matere a položila na jej lono ohromnú kytku horských kvetov. „Mamička — tam vám bolo krásne! Až nad vodopádom sme boli. I čmeliak ma uštipol,“ a tu priložila ruku k ústam, „ešte to páli. Ah, moje črievičky,“ vtom skočila a vydvihla sukienku tak, že bolo vidno jej malé nôžky po priehlavky. Črievičky očerveneli, ba miestami bola kožka oškúlená. Biele punčošky boli mokré. „Cez potok sme museli, cez machy a skaly. Bola vám to radosť!“

„Ako kozlence po skalách,“ podumala Anna Cerovská a zaškúlila na blížiaceho sa Hermana; „a v spoločnosti tohoto — [[[-]“ nedomyslela.

Herman Bauer prišiel s Adelou. Eugen Dušan vstal zo svojho stolca a hľadel na mladíka polozlostne.

Jablonská pozvala Eugena k večeri — on neprijal pozvanie a vzdialil sa. Zádumčivým pohľadom pozrel na Adelu, ktorá sotva spozorovala, že sa odoberá.

„Bol to asi zaujímavý rozhovor, čo tento prekliaty Nemec viedol s Adelou! Ako horeli jej líca.“ Dušan tak premýšľal, kráčajúc cez lúku. Cítiac sa osamote, zakričal silným hlasom — len tak vospust sveta. Na jeho ohlas zakrákal vo vysokej tráve chriašteľ.

Veranda oživla. Herman rozprával hladko, umne, a znal ľudí zosmiešniť. Ela aspoň podchvíľou sa chichotala, Adela sa len usmiala na dobrý vtip. Len pani Cerovská sa necítila dobre. „Luže ako vajda,“ pomyslela a odišla do svojej chyžky.

Na verandu priniesli lampu, pokryli stôl. Tu zarachotil voz.

„Tatuška, tatuška!“ riekla Ela a zaplieskala dlaňami ako dieťa.

„Ela pozná rachot otcovej bričky,“ povedala ticho Adela.

„Veď je muzikálna,“ riekol Herman, „ujcova brička ide do dur.“

No nik sa nezasmial. Všetci očakávali, či blížiaca sa brička skutočne sa zvrtne z hradskej na poľnú cestu, vedúcu do brány domu, nad ktorou skvel sa starý nápis: Stirps et virtus.

Elu neklamalo „muzikálne“ uško. Pán Jablonský skoro vítal sa so svojimi.

„Milé prekvapenie!“ vítala Jablonská svojho muža.

„Čos' nám doniesol, tata?“ pýtala sa Ela a bozkala mu ruku, zhybnúc sa k nej. Ľahko to tak sviežemu, chutnému drieku. Herman potriasol mu ruku.

„Nič, nič, deti! Zachcelo sa mi dnešný večer zažiť v kruhu svojom. No a Adela?“

Adela stála v tôni mohutnej lipy; nikdy netískala sa do popredia.

„Ty ľadová panna!“ riekol veselo otec, keď ho objala. „No ale hladný som, deti.“

I Anna Cerovská prišla uvítať švagra, len málokedy sa stalo, že by bol prišiel domov pred sobotou. Imro Jablonský patril k tým šťastnejším ľuďom tohto plačlivého údolia. Výnosné i čestné úrady sypali sa mu do lona — bol najzamestnanejším mužom celého okolia. Celý týždeň trávieval v meste, obyčajne len sobotami prihrmel na svojej bričke do Jabloňového. Darilo sa mu, kvitol, ako sa hovorí. K starému, zdedenému majetku pripojil ženbou a šťastnou špekuláciou majetky nové, rozsiahle. Jeho pričinením povstala v meste sporiteľňa, ktorej účastinári zvolili ho za riaditeľa. Okolo neho hynuli a hebrejčili sa zemanské majetky — on držal sa svojím finančníctvom na površí ako mechúr. Jeho živé oči svietili šťastím, v posunkoch javil sa nepokoj, no i noblesa. V nedeľu šiel so ženou i dcérami do dreveného kostola, do patronátskej stolice, opatrenej trojuholnými mriežkami z mäkkého dreva. Tvár jeho bola vážna, keď počúval starého kazateľa a prijala svetský výraz, až keď zanechal brány kostolné. Vyplniac takto sumárne povinnosti svoje voči bohu a rodine, zase zmizol na týždeň a pohrúžil sa vo svoje výnosné diela, hrával v kasíne od šiestej do deviatej preferans. V zime, pravda, celá rodina vtiahla do poschodového domu na dosť strojnom námestí. Jabloňové i iné majetky bol prenajal — podržal si len dom, záhradu a niektoré blízke zeme.

Imro Jablonský sadol si do pohodlného koženého stolca na verande, oprel hlavu o vysoké operadlo a udrel rukami o nohy. Priniesli pečienku. Domový pán pozorne krájal a počal chutne jesť.

„A teraz vám poviem novinu,“ riekol, kladúc do úst kus pečienky.

„Nuž — asnáď v kúpeli bál?“ opýtala sa Ela.

„Dnes hovoril som s Kazimírom,“ riekol vážne Jablonský. Cerovskej odpadol z pleca hodvábny ručník, oči sa jej široko roztvorili. Anna Jablonská nachýlila sa nad stôl. Ela zavolala: „Ah! bude to zas bonbónov!“

„Teda sa vrátil?“ Skoro jednými ústami zadivili sa obe staršie sestry.

„Vrátil — a ako vrátil! Biedno vyzerá, nič nevykonal, k ničomu sa nedostal. Ponevieral sa po ministerských kanceláriách — peniažky pošli. Už je zas v Podolí, v starom hniezde.“

„Bol so ženou?“ spýtala sa Gerovská.

„Sotva! Prosil ma o prostredníctvo. Bol som u Elišky. Tá ani počuť. Od oných smutných čias chodí v čiernom, pravá mníška.“ Jablonský upil si z krištáľového pohára vína a utrel servítkom ústa. „Ah! mne odporne boriť sa s cudzou biedou! Každý človek má svoju.“ Ľavou rukou počal sa pohrávať so zlatou hodinkovou retiazkou.

„Biedny brat! Tak prefurtáčil život!“ poznamenala Anna a pozrela najprv na Hermana, potom na sestru. „A u vás silno zaviazol?“

„Pah, pravdaže silno,“ roztržite odpovedal Imro a hľadel na nočných motýľkov, ako tisnú sa celými kŕdľami k sklám lampovým, ako padajú na biely obrus a popálené trepú krídelkami. „A ja som s ním tiež zamočený. Tak asi polovička majetku leží u nás na zmenkách. No počúvam, že má tiché zmenky. Vaše staré hniezdo sa rúti.“

Anna Cerovská sa zasmútila. Ona vzývala staré časy a milovala svoj otcovský dom. A teraz, tak sa zdá, mal by prísť do cudzích rúk. Obe sestry pochádzali zo slávnej rodiny Podolských. Ich otec Samuel bol podivínom, no dobrým gazdom a pyšným zemanom. V dome dbal na prísny poriadok, vychovával dcéry prísne, skoro kláštorsky. Jablonský vedel sa zblížiť k mladšej — povstala láska. Otec nechcel nič vedieť o sobáši, veď je tu ešte staršia sestra — a po staršom do mlyna. No srdce Podolského nebolo tvrdé, plač dcérin ho pohol, ale nezvrátil jeho zásadu. K starému pánovi chodieval trikrát do týždňa penzionovaný major Joachim Gabriel Cerovský, znamenitý piketista. Bol to tichý, málomluvný človek. Raz po zakončenom pikete (Podolský bol vyhral) otec zavolal Annu, staršiu dcéru svoju do chyže. Na stole ležali karty a izbou kundolil sa dohánový dym. Oznámil jej sucho, že sa bude o mesiac vydávať za urodzeného Joachima Gabriela Cerovského, tri razy raneného, takým a takým krížom ozdobeného, majora v penzii. Anna požmolila rožtek svojej zásterky, zaplakala a o mesiac bola už paňou a za dva roky potom vdovou Cerovskou. A tak bola cesta voľná i pre Máriu a Jablonského. Hja, princípy sú princípy. Starík skoro potom zomrel, zanechajúc jediného syna Kazimíra, preto tak menovaného, že starec odvodil svoj pôvod z Poľskej, hoci Podolie leží na Slovensku. Kazimíra tútor poslal do škôl bez dozoru, bez ďalšej starosti oň. Šuhaj túlal sa od gymnázia do gymnázia — pokým prebŕdol až do ôsmej triedy, poznal aspoň tretinu miest, v ktorých boli gymnáziá. V Pešti bol zapísaný na univerzite a zaujal potom bez skúšok stoličný úrad v meste. Pôvodne čestne osnovanému šuhajovi bridila sa stoličná služba; utiahol sa do Podolia a stretnúc kdesi Elizabetu Krasinskú, sirotu po schudobnelom statkárovi — zahľadel sa do jej veľkých očí a vzal si ju za ženu. Ľahký, na pohyblivý život navyknutý Kazimír skoro zunoval tiché žitie i krásnu ženu. Podolie zašumelo poľovkami, hostinami, hýrením nikdy nebývalým. Darmošľapi celého kraja zarazili tam svoj šiator. Bože náš, a čo je u nás po stoliciach hladných darmošľapov, žijúcich temer výlučne z hostiniek! Na očiach jemnej, útlocitnej panej páchali sa nehanebnosti — pod protekciou manželovou. Vrchol všetkému položil Kazimír tým, že v zúrivom návale hnevu spáchal proti svojej žene, ktorá pred ním na kolená padla, surový prečin — a vyhnal ju pohanenú von! Strašne zúril — celá dedina sa zbehla. Ženičky vyrvali úbohú z rúk opitého zúrivca. — Nato odišiel svetom — pár rokov túlal sa a viedol neriadny život. No všetko sa zunuje.

O týchto veciach dumala rodina Jablonského — vždy tichšie a tichšie bolo na verande.

Hermanovi sa nepáčili tieto familiárne rozhovory — vstal ticho a stratil sa v temnote záhrady. Vysoké lipy a neobyčajne veľké jasene halili chodníky do hustej tmy, bárs už nebo zabelelo sa mesačným svitom. Záhrada hraničila so starým cintorínom, práve takými stromami zarasteným ako ona. I tam čneli ozrutné lipy — pod nimi trávou zarastená zem sa vlnila starými, zabudnutými hrobmi. V tôni najkošatejších líp černel sa drevený, dosť veľký kostol s nízkou, šindolom krytou vežou. Vetchý plot delil panský park od parku mŕtvych.

Herman oprel sa o parkan. Od kostola sa niesli sladké flautové tóny. Čisto, ľúbezno vinuli sa z tmy, šumeli lístím starých stromov a tratili sa v šume nepokojnej bystriny.

„Čo to za romantického pastiera?“ podumal Herman a bystro pozrel ku kostolu. Tam iba neisté kontúry kostolnej strechy, tiene a šerenie sa starých kamenných krížov. Podul vietor — zahrala podivná hudba v korunách stromovia. Do nej miesil sa hrkot bystriny a nad týmito miernymi zvukmi panovala mocná, melancholická, trasľavá pieseň flauty.

„Herman!“ bolo počuť zvonný hlas Elin.

Mladý muž preskočil bystrinu a bral sa k domu. Medzi stromovím blýskala sa lampa na verande. Na hranici lampového svetla stála Ela. Bála sa ďalej pod tiene starých stromov. Skoro počula krok Bauerov.

„Kadeže blúdite, pán inžinier? Čaj vám vychladne.“

„Počúval som flautu. Či u vás mŕtvi pískajú?“

„Ah, to iste rechtorov syn! Slúžky hovorili, že sa tieto dni vrátil z Viedne. Milo Holan sa volá, snáď ho poznáte, veď i on bol v Prešporku.“

„Neznám. No pekne píska ten rechtorov syn. A vy ho znáte?“

„Z detinských dôb. Za niekoľko rokov neprišiel domov. Už by som ho sotva poznala. A tatuško je zlý na rechtora pre akési histórie — sama neviem prečo — nuž syn keď i prišiel, neukázal sa u nás. Tatuško riekol raz, že je to nebezpečný človek, aj tetuška sa hnevá na rechtorov, keď dajú synov do škôl.“

„Tetuška sa tuším i na mňa hnevá a nie som rechtorský syn!“

„Ah, tetuška je dobrá, iba tvár má takú prísnu!“

„Vy sa na mňa nehneváte, Ela?“ nežno riekol Herman a chytil ju za ruku.

Ela neodtiahla ruku, ale zasmiala sa hlasno.

„Čo to za smiechy?“ ozvala sa Mária Jablonská z verandy. Vrčali jej v hlave slová sestrine. „Ela, sem poď!“

Mladí ľudia prišli na verandu. Ela žmurkala očima, blesk lampy bol tuhý. Na verande panovala tichosť. Zádumčivo hľadela Adela na popálených nočných motýľov, panie vzdychali. Imro Jablonský zložil ruky a krútil palec o palec, raz sem, raz tam. Cez šum stromov a hrkotanie bystriny predierali sa zvuky vzdialenej flauty. Len keď živšie podul vetrík, tratili sa a umlkali.

Spoločnosť pobrala sa spať.

Tma na verande. Svrčok, ktorý mal dieru svoju tam pod ňou, posmelený tichom počal svoj spev. Úzky kosák mesiaca plával po nebi. Za parkanom od hradskej objavila sa mužská postava.

„Tys magnetovou horou, ty bielokamenný dom,“ šeptal nočný pútnik. „Aký mier sídli zôkol—vôkol a v tom mieri pramení sa môj nepokoj.“ Eugen Dušan oprel sa o plot a hľadel na dom, slabo osvetlený lunou. Tably obločné belaso trblietali sa v nejasných lúčoch uzunkého kosáka. Šindol strechy černel sa nad bielou stenou. Asi polovica domu zahalená bola v tôňu ohromnej lipy, stojacej u verandy.

„Čože ma núti k týmto námesačníckym vychádzkam? Prečo som sa vrátil z tichého svojho príbytku?“

Eugen Dušan bol statkárom v Humennom, nebohatým, no sporiadaným. Skorá smrť otcova odvolala ho od štúdií, ku ktorým cítil dar i náklonnosť. Aby nestratil dedičnú škvarku, zanechal pestovanie bohatej hrivny, ktorá ležala v jeho hlave a srdci. To často stáva sa u našich drobnejších zemanov. V dedinke Humennom, pol hodiny od Jabloňového, nad vlnami rieky prežíval svoju mladosť, verný súc svojim mladíckym ideálom, verný v teórii, no nečinný v praxi. U nás veľmi ľahko zamŕzajú horúce city; avšak i keď nezamrznú, zriedkakedy zodpovedajú im činy. Chýba sila, chýba stálosť. Dušan bol vodcom, bol veliteľom mládeže, planúcej za slovenskú myšlienku. Bože môj, ako klesol z trónu, keď ho zatopili vlny skutočného života. On cítil svoju detronizáciu — a zúfal.

A teraz bez cieľu blúdi okolo Jablonského pyšného domu — okolo domu chlebárovho! Jasné, prísne oči Adeline zaujali ho, jej potemnistá, záhadná príroda, jej studený úsmev, ten bôľny výraz na perách, jej mlčanlivosť, tichý chod, nezvučný, akoby zastretý hlas — ako mocne to všetko pôsobilo na muža, ktorý zaostal, zovšednel v hluchote dedinskej. On počul, pocítil v bytosti Adeline j dávno odznelé tóny jarej mladosti — ona pozdala sa mu byť zosobneným ideálom mladých rojčení. „Ona je Slaviankou, celá jej duša to hlása, jej krotké slovo zvučí duchom naším.“

A divno, napriek svojej silnej náklonnosti nevedel sa jej zblížiť. Ona sa mu nevyhýbala, ale odstrkovala ho výsosťou svojho bytu. Koho nepochopujeme, toho sa štítime. Už dva roky je Eugen tichým hosťom u Jablonských a ešte neprehovoril s Adelou úprimného slova. Ako voľno, priateľsky vedel sa pozhovárať s Elou!

Nie prvú noc takto blúdi. Keď dusila ho samota a hrýzol bôľ — vstal — a pohľad na strechu, pod ktorou býva záhadná víla, uspokojil jeho rozháranú hruď. Ráno, pravda, zovrela v ňom krv, kypel jedom nad svojím počínaním.

Psi zavyli v blízkej dedine, im ozval sa reťazový pes vo dvore Jablonského. Strašlivo, úzkostné odrážal sa ich brechot o horské stráne.

Eugen hľadel na krajný oblok. Vrchná jeho čiastka zakrytá bola mladým, do výšky vyhnatým agátom. — Tiene drobného, riedkeho lístia padali na obločné tably.

Oblok sa pohol, zazvonil. Ľavé krídlo sa pootvorilo.

V mátožnom svetle mesačnom zjaví sa biela tvár, zatienená oblakom voľne rozčesaných vlasov. To krásny profil Adelinej tváre; to jej obnažené biele rameno. Už zmizla tvár i rameno, krídlo zostalo otvorené.

V záhrade zaškrípe piesok pod obozretným krokom. Z tieňa líp vyjde muž. V Eugenovi hlasno zabúchalo srdce. Chlad mrazivý objal mu prsia, šíril sa po údoch, len hlava blčala plameňom; v slychoch bila tepna. Tuším vyskočí struja krve z jeho slychov!

Sotva dýchal. Muž v záhrade zastal, obzrel sa. Eugen mienil poznávať postavu Hermana Bauera.

„Romeo a Julietka,“ zašeptal, sám ale upadol do zástoja Othellovho. Päste jeho sa nevdojak zaťali.

Divno, postava nepodišla k obloku, ale stratila sa v tieni líp. Oblokom zase blyslo ramienko — oblok sa zatvoril. „Kto to môže blúdiť po záhrade?“ pýtal sa samého seba Eugen. „Snáď kmín, snáď palič?“ Uhol sa za plot a počúval. Počul šust trávy, potom dupnutie skoku. Na parkane, neďaleko Eugena zabeleli sa dve ruky, potom vykukla hlava. Ľahkým, pružným skokom prešinul sa neznámy cez parkan.

„Kto to?“ zavolal duseným hlasom Eugen, hotový tigrím skokom vyrútir sa na votrelca.

Neznámy sa obzrel a ticho zastal.

„I ja mám právo spýtať sa, kto to?“ ozval sa melodicky pevný hlas.

Eugen sa zarazil. Podišiel bližšie. Uzrel mladého, vysokého šuhaja. Otvorenú, bielu tvár osvietil mesiačik.

„Dobrý večer, pán Dušan!“ s tichým smiechom riekol neznámy; „to veru divné stretnutie sa po troch rokoch! Vy mňa už nepoznáte. Miloslav Holan, váš žiak — ako vidíte, romantik!“

„Milko, kde ste sa tu vzali?“

„Hjah, romantické vrtochy. Navštívil som nocou dejište svojich chlapčenských hier! Večer taký krásny, škoda spať. A ten starý špekulant sotva by ma trpel vo svojom parku za dňa. Ani tetkám nechcem byť nepríležitým. A predsa som tu šumné ich dcérky prenášaval cez bystrinu a učil ich červíka stokýňať na udicu. Zdalo sa mi, že brnknul oblok! Hop, cez potok. A tu nájdem vás. Snáď tiež romantika?“

„Nie, nie, Miloško! Mňa tak prekvapilo brnknutie obloka ako vás!“

„Nuž, snáď krásnej Adele dusno. Či je taká krásna, ako bola pred tromi rokmi?“

„Veľmi šumná! No čo po tom! Pre nás, brat môj, nekvitnú takéto ruže.“

„Nedbám; pre nás niet vôbec vetra.“

„Zbohom!“

„Dovidenia!“