ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Lutišič odložil nedofajčenú, dávno zhasnutú havanu na bronzovú mištičku, hlavu oprel na peľasť a po divnej vnútornej práci rozpomínania klesol do polosna. Mnohé mu prešlo mysľou, a keď sobral všetko dohromady, nebolo v celom hodiny úplne šťastnej…

Všetko, čo predumal od rána, opätovalo sa v jeho duši skomolené a čudnou fantáziou polosna, pomäteno, vo zveličených, poprekrúcaných formách; poriadok času a miesta prestal, osoby a deje popreplietaly sa chaoticky. Z bohatého klubu peštianskeho, v ktorom Dr. Zernko rečnil čudným činom Chalupkovo Mor ho!, našiel sa Andrej na lavici slovenského gymnázia nepripravený, bez penzumu, a trápil sa, ako pôjde s veľmi vysokou dámou na líšky v ošúchanom kabátiku; Máriu Gregušovú videl v Monte Carlo za ruletou, a hneď potom Gašpar Skladanský mieril na neho v Aue z ťahanej pištole priamo do čela. Javno videl blyskotať sa jeho oko zpoza mušky. „Do čela mi mieri; Gažo, Gažo, čo som ti urobil?“ Štrbík bez kabáta a vesty, s vyjavenými očami beží a za ním s bičom Hugo Gróciuš, prešporský profesor filozofie práva… Strany ošúchaného „Észjogu“ padajú s neba ako špinavý sneh. Teta Lota objíma Andreja suchými ramenami a Paľko volá o pomoc prenikavým, škrekľavým, vtáčím hlasom.

Malý kŕdeľ rozvadených vrabcov so škrekom hodil sa s ostrešia na verandu a zobudil Andreja. Vrabce na to nepodbaly, vadily sa ďalej ako na svojom, čeperiac chvosty a bijúc rozšírenými krídlami o koberec. Andrej ich kŕmieval otrusinkami, preto boly také smelé.

,Ach, so Skladanským sa mi prisnilo,‘ pomyslel si Andrej a hneď pocítil, že s neho soskočila „macholia“, ,dávno tu nebol, vták; tuším, tiež zabúda!‘

Vtom bolo počuť kroky od záhrady. Vrabce so škrekom vybrnkly na ostrešie a ztadiaľ rovným trepotným letom stratily sa v húšťave obrovskej lipy. ,Vari sa mi ide sen splniť!‘ podumal a upreno hľadel k záhrade, očakávajúc, že na úzadí kvetného koberca zjaví sa vysoká, elegantná postava s hrivou barnavých vlasov, v ruke maliarsky rebríček s mapou.

„Vitajte, vitajte,“ zavolal Andrej veselo, hoci ho očakávanie sklamalo, posunul peľasť nahor a sadol rovno na diván, podávajúc svoju podlhovastú, žilnatú ruku Miroslavovi Štrbíkovi, ktorý bystrými krokmi vybehol hore schodmi verandy. Štrbík už uspel mierno stučnieť; duchovný stav jeho bolo mu badať na vyholenej tvári a celom zovňajšku. Priblížil sa k divánu a potriasol podávanú pravicu Andrejovu.

„Aký pyšný, odkedy má slávne stražianske štallum! Vari vám renegát odpadol od srdca? Kde sú naše prešporské časy! Pamätáte sa ešte na „Váhu“ a „štrudelvirta“?“ Andrej prešiel s divána na fotel s vysokým operadlom.

Miroslav Štrbík málokedy prichodil k svojmu niekdajšiemu žiakovi; nemohol mu odpustiť srázne odbočenie od slovenskej pravdy, ktorej ho tak ohnivo učil a ktorá mu predsa bola jasná ako tento letný, ambrózický deň. Hneval sa, že Paľko Hlaváň ho lepšie poznal, pálilo ho, že pokiaľ Andrej Lutišič bol v biede, vedel radovať sa s radujúcimi sa Slovákmi a trúchliť s trúchliacimi, ale keď bez zásluhy, neočakávane zbohatol, nielen zabudol na všetko, ale ešte vývodil v maďarskom šovinizme a lial slovenské sily i groše do cudzieho koryta. Či už naozaj všetko, čo príde k silám, ku grošu, k vede, vehlasu, šťastiu, musí opustiť svoj národ slovenský? Je to boží trest, či kliatba, či nenapraviteľná plemenná neresť a podlosť?

„Nie na mojej strane je pýcha,“ riekol Miro s úsmevom a sadol na stolec pri stole pred divánom. Andrej mu bol písal pred týždňom: „Myslím, že i spravodlivý hnev musí miznúť, keď topiaca sa duša volá o duchovnú pomoc. Zahĺbil som sa do náboženských záhad, stalo sa mi to potrebou v mojej neresti. Mám predtuchu, že skoro zanechám svoju sklenú kryptu a zamením za kamennú, ľahnúc si k dobrodincovi svojmu Imrovi. Príďte, keď si času uhradíte, vypiť s lazárom pohár dobrého vínka. Ale sa obrňte, drahý priateľ, nájdete natvrdo uvareného neverca.“

Mirko nemohol neprísť na úprimný priateľský list a dúfal, že azda ho nakloní k nejakej obeti pre stražiansku národnú propagandu. Priateľstvo bohatého, keď i odpadnutého človeka môže osožiť v časoch, oživených a sľubujúcich konečné precitnutie polomŕtveho kotlínskeho kraja. I v búrkach, ktoré zďaleka hrozily, prospieť môže slovo Andrejovo. Veď už len to, že nezúri a nekamaráti sa so stoličnou klikou, posmeľuje veľmi mnohých. Nadto prosil ho bol i Skladanský, s ktorým sa raz sišiel u Andreja, aby časom navštívil Andreja, ba Štrbík mu i sľúbil písavať o položení priateľovom. Pravda, Andrej nesmel sa dozvedieť o láskavom „policajnom“ dozore svojho druha a opravdivého pobratima.

„Pán farár, odpusťte môj nerozvážený lístok! Verte, človeku býva niekedy úzko! Hľa, už cele do vášho revíru ženie ma bieda!“ (Zasa len bieda, podumal Miro, a stará nechuť v ňom skrsla.) Andrej ukázal na roztvorenú knihu na stole; bola to apologia kresťanstva od Luthardta. „A tam leží Biblia, a nadto ešte i slovenská; rád bych pohovoriť o večných dielach, časné mi už zhorkly, že hovorím s Jóbom: ó, by zahynul ten deň, v ňomž som sa narodiť mal, i noc, v nejž bolo rečeno: počatý jest pacholík; bár by deň obrátený bol v temnosť, v ktorom som sa narodil!“

Štrbík bral do rúk knihy na stole ležiace.

„To by bolo po mojom: Luthardt, Biblia — tu Augustínove konfesie… ale čo,“ otvoril knihu, ktorá sa mu namanula, „keď pri bielom anjelovi vidím temného démona — hľa, Nietzscheho „Also sprach Zarathustra“ a tu zasa Büchner, Darwin, Renan, Moleschott!“

„Podľa Písma, pán farár, podľa Písma: všeho skúste, a čo dobrého, toho sa držte!“

,Tys volil to dobré,‘ pomyslel si farár a doložil hlasno:

„Písmo arci nikdy neklame, ale my sa veľmi často klameme, i so samým Písmom. Nekáže ono páliť sa na všetkých plameňoch. Raz s vysokého múru spadol murár a nič sa mu nestalo, ešte sa polepšil, prestal piť. Nuž či mám i ja vyjsť na ten istý múr a soskočiť, aby som stratil lámku?“ Andrej sa usmial Mirkovmu žartu a bol rád, že neprejavuje nechuť pohovoriť s človekom, ktorého nemal za čo milovať.

„Ostatne toho milého Zarathustru mi môžete smelo odpustiť,“ riekol krotko, „on nie je pre mňa ,vysokým múrom‘. Mne, nebojte sa, nenahovorí, že som ,nadčlovek‘. Nur ka furcht net! Nadčlovek o jednej nohe! A potom, kto všetko zapiera, iste ženie vody na mlyn tým, ktorí aspoň niečo tvrdia. Na takú negatívnu akciu musí prísť reakcia kladného, ona sa i vo mne búri.“

„No, strašné zapieranie, s takou geniálnou smelosťou a úprimnosťou vrhané, zanecháva chaos v hlavách, zvlášte mladých. Či nebadáte, že dnes už z každého kríčka čviriká ,nadčlovek‘ so žltým zobákom? Nemyslite, že každý z mladých ptencov prečítal a poňal Nietzscheho: z piateho, hodne už nečistého potôčika napili sa pokalenej, schválne pokalenej vodičky. Žongléri „vedy“, „vedectva“, pochytia jednotlivé, pravda, najtuhšie vety, a vperú do mladých hláv, pravda, s cieľom nečistým. A čo môžete dobrého vôbec očakávať od mudrovania, ktoré má úlohu zničiť „poveru, že je duša niečo nesmrteľného, večného, nedeliteľného“! A potom druhý raz kričí váš prorok krajného dekadentstva vo filozofii: „von z vedy vieru v dušu!“ To je všetko dogmatika, i Kant i Hegel sú dogmatici, a Sokrates bol naozaj kaziteľ mládeže a zaslúžene pil bolehlav, Platón je hotovým nešťastím ľudského pokolenia, a Kristus vrahom šťastia národov! Nuž či to nie je vysoký múr, ba srázna priepasť pre mladé duše?“ Miroslav nevrle odložil knihu na stôl…

„A potom, čo sa tu diviť, ako niečomu novému, ako odkrytiu? Veď je to len ohňom blýskavého štýlu prihrievaná stará kapusta büchnerovská, darwinovská a moleschottovská! Inu, hovoria, že prihrievaná kapusta lepšie chutí ako svieža!“

„A neprihrievame my všetci vôbec staré kapusty?“ razom spýtal sa Andrej, oprúc hlavu o vysoké operadlo fotela.

„A čože chcete bez duše? Čo vás nepokojí, prečo ticho nepožívate svojho ohromného majetku, prečo sa staráte o niečo, čo v ňom niet, prečo voláte starého priateľa, ako píšete, z duchovnej potreby? Čo len vykonáte bez duše!“ Mirovi padly oči na krásnu krajinku nad divánom; ona žila mu pred očami… Ukázal na ňu ramenom:

„Bez duše! Či tam, na tom krásnom obraze, necítiť duše umelcovej? Či je to mašina, či je to fotografia? Nežije duša umelcova v onom priehľadnom tieni, padajúcom s antickej ruiny? A v tej diaľke, ktorá sa prepadá do hĺbky… Len to ešte chýba! Emancipáciou mäsa čochvíľa ubijú telo, jedmi a hnismi ho napustia, a teraz už idú dušu zabiť. Mnoho hovoria o hygiene, ľudí robia otrokmi hygienických pravidiel a ustanovizní, ale do tiel vrhajú otravu nesmiernou slobodou mäsa, a duše trávia negovaním!“

„Ale, vidíte,“ zamysleno riekol Andrej, pohladil si mäkkú čiernu bradu a uprel zrak do ďaleka, „vy by ste ako Slovák a Slovan nemali tak strmo súdiť, tak cele odsudzovať Nietzscheho, tohto vášho vraha. Lebo je vrahom Slovanstva, a to kapitálnym: je Bismarck, preobrazovaný na poetofilozofa. Tie jeho dravé, groteskné nápady budú stáť mnoho vrelej slovanskej krvi. Ale veď práve od vraha treba sa učiť. O katedrálnych dôležitkároch ani nehovorím, a o chlapcoch škoda slova stratiť. Ale od priameho, úprimného vraha bezprostredne možno sa učiť. Či by nebolo prospešno pre vaše dielo národné (cirkevné vaše dielo patrí na iný vrub) dobre uvážiť jeho učenie o dvojakej morálke. O panskej morálke totiž a o morálke otrockej. Keď som to čítal, silno prišla mi na um vaša slovenčina a vôbec celá vaša slovančina. Nesmejte sa, necigánim: hanebný renegát často premýšľa o vás a vašom diele… Nedarmo som behal s vami po „poliach bratislavských“, sedával pod Šlosberkom u Šteinera!“ Andrej sa usmial a hodil rukou…

„Ako to myslíte?“

„Vy žalujete sa neprestajne na utlačovanie, a sami doňho leziete! Keby vás doňho nehnali, sami by ste doňho vliezli. Veď nielen na kancli, ale v literatúre, na voľbišti, v piesni i próze kážete utrpenie, krotkosť, odpúšťanie, poslušnosť, napríklad kresťanskú poslušnosť vrchnostiam, menujúc ich od Boha ustanovenými. Odpusťte, to by bol pekný Boh, čo by také niečo ustanovil! Toto, hľa, volá Nietzsche otrockou, chabou, stádnou, ovčou morálkou. Nuž keď sa jej chcete pridŕžať, teda trpte, škoda sa žalovať. Žalovaním a lamentom kazíte estetickú stranu bôľu a utrpenia! Nebadáte, že proti vašej asketickej morálke, celú vnútornú silu a mužnosť podlamujúcej, stojí iná, panská, ktorá hovorí, že proti slabému je všetko dovolené: násilie, lúpež, mučenie, zvádzanie diev, umŕtvovanie vašich šľachetných pudov. Tak hovorí ich katechizmus, ich „čo jest to?“ a oni sa ho pridržiavajú doslovne: násilničia, lúpia, mučia, zavierajú vás pre pletku do dier ako púdlov, dcéry ľudu vášho sú im tovarom na uspokojenie vilnosti. A myslíte, že ich to bolí, že ich páli svedomie pre skutky ukrutné a tyranské, že ich niekedy nadíde strach pred odplatou, spravodlivosťou? Ani im vo sne neprichodí niečo také… Naopak, duchovný otče, oni veselia sa, keď vy trpíte, presvedčení, že len to vykonali, čo smeli a museli vykonať. Vy ich činy a zločiny proti vám páchané menujete hriechom, zlodejstvom, zlom! Toho oni nikdy neuznajú, ani len nepochopia. Dobrom je pre nich skutočne iba súhrn ich fyzických a morálnych vlastností; ich sila, panskosť, krutosť, nemilosrdie, využívanie a zneužívanie cudzích síl a mokov, to sú pre nich všetko ctnosti, áno, ctnosti, milý môj pán farár! Silou, surovosťou, ukrutnosťou bránia panské postavenie svojej krikľavej menšiny oproti ohromnej väčšine následníkov morálky otrockej. Povinnosti majú len oproti seberovným, oproti slabým majú len korbáč, opraty, a keď sa opovážia len pohnúť, väzenia, putá a galeje. Lož je, že by kriminálny kódex bol pre všetkých okrem kráľa a jeho rodiny. On slúži na ochranu panskej morálky oproti možnému otraseniu jej zdola. A vy čo na toto všetko? Otvoríte ústa, roztvoríte knihu kníh a potešujete svojich otrokov „večnou spravodlivosťou“, „pravdou“, ktorá vraj musí zvíťaziť, a na konci koncov odmenou, odplatou za všetky útrapy v nebesách. Ach, oni vám s radosťou prepúšťajú nebesá, „vám a vrabcom“, ako hovorí vtipný Židko Heine, ale zem si držia sami!“

„I páni i otroci sú pod jedným a tým istým zákonom božím!“ riekol ticho Mirko, nemôžuc razom podvrátiť toľko nashromaždených tvrdení svojho bývalého žiaka. „Veď vídame, ako sa i pánom dostáva blenu — i králi, prví predstavitelia vašej panskej morálky (veď ktože je od nich silnejší?), kládli už jemné hlavy na špinavý, krvou poddaných zafarbený nátoň; ostatne, každý národ má i silných i slabých, majúcich i nemajúcich, práve ako má zdravých i chorých. A čo sa nás, národu verných ľudí, týka — my nepredstavujeme nijakú kastu, nijakú vrstvu, tak málo panskú ako otrockú, my sme rezultáty a výslednice celého národa so všetkým, čo nachádza sa v jeho lone, so všetkým silným i slabým, panským i otrockým, jemným i hrubým, ctnostným i hriešnym. U nás je len tá kapitálna chyba, že náš národ radi opúšťajú jeho silní, v ňom a ním k sile prišlí synovia.“ Andrej zbadal narážku, ktorú nemohol zapieraním odraziť, lebo bola pravdivá i vzhľadom na neho, zato začal ohnivejšie odôvodňovať svoje náhľady.

„Ako neopúšťať, ako môžu i zostávať pri vás, keď ste iba stádom poslušných otrokov, nepekných, klesajúcich pod čiernou prácou, veční parias — a tam na druhej strane sú silní, krásni, naparfumovaní, jemní, interesantní — vždy radostní a vždy plesajúci nad tým, nad čím vy plačete… A to ide od veľka do mala, od vecí hromadných až po jednotlivosti! Vy čakáte spravodlivosť! Či nevidíte, že ona je celá pri nich a za nich, takže vám nič z nej neostalo? Vám prisúdiť spravodlivosť zakazuje ich kardinálny zákon, zákon ich panskej morálky. Ľudia teda utekajú od nešťastníkov a kvôli tisícorakým výhodám pripojujú sa k tamtým. Či to nie je pochopiteľné?“

„Vy teda ospravedlňujete odpadlíctvo od národa pre osobné výhody a pôžitky, vy odrodilstvo uznávate za požiadavku vyššej evolúcie?“

„Vidíte, brat môj,“ priateľským, kolegiálnym tónom pokračoval Andrej tak, že farárovi prišly na um dávne časy a prechádzky na Kozí vrch; „vy priveľa lamentujete na takzvané odrodilstvo. Treba sa tomu bližšie prizrieť, a uvidíte, že opravdivého, schválneho renegovania národnosti je ešte i u Slovákov málo; poškrabte hociktorého takzvaného renegáta, nájdete zemka a Slováka, možno pôvodnejšieho alebo bezprostrednejšieho než vy, ,upovedomelí‘. Renegovania je málo, ale áno, veľmi mnoho pridávania sa k morálke panskej, a odťahovanie sa od morálky otrockej. Ostatne v tom smysle renegujete i vy a všetci vaši inteligentní prívrženci… Vari vzdelanie, škola, groš nepreobrazúva i vašich ľudí na savce viac-menej dravé? Nemáte takých príkladov odrodenia sa? A ťažko je to i zazliť, keď môže človek voliť medzi zemiakom a ananásom, a najmä nám, ktorí sme sa zrodili v onej panskej mravouke, podľa nejž žili dedovia i pradedovia naši. Vy kážete nákovu, a my kladivo, lebo sme boli cez pokolenia kladivami. Nákova, nediv sa, že na tebe tlčú — a keď spievaš pod údermi kladiva — teda zaspievaj — železno! Bez železa a ocele nebude z vás nič… amen! A dosiaľ toho nebolo! Domy stavali ste z dreva, a železom ste iba kopali a orali, ale netvorili ostrím jeho národnú česť, slávu a podanie! Pluh a pastierska fujara nemá histórie, tú má iba meč!“

Mirko videl nejedno ťažké semiačko pravdy v ľahkej pleve, ktorú mu Andrej zručno sypal pred oči; uznal, že keby slovenská vec víťazila, naberala síl, odrodilstva by vlastne ani nebolo; i to uznať dosť horko mu padlo, že povstávajú i medzi svojimi kladivkári, ktorí kujú pre seba. Dokázať mu falš jeho logického skoku, keď kasty smiešal s národmi, stavovské rozvrstvenia s organizmom živým národa, bolo by mu ľahko, no nebolo v záujme dobrej veci Andreja plašiť v jeho vlastnom dome, a o odrodilstve hovoriť ešte viac u takého významného odrodilca bolo dosť chúlostivé.

Preto bol rád, keď sa dvere od domu otvorily a Matej s Katarínkou niesli raňajky na dvoch tácňach, postavili na slobodný stôl uprostred verandy. Andrej bol rozjarený rozhovorom, často vstával, živo posunkoval a zasa sadal do fotela, blýskajúc svojimi očami. Štrbík hľadel na neho udivene; miatly sa mu predstavy: či je to známy nepriateľ, renegát, a či Slovák, a či nejaký exotický cudzinec v tomto exotickom kúte? V bohato vyšívanom indickom chaláte bol naozaj ako nejaký orientálny kňaz. Záduševná dišputa s Mirkom ho príjemne rozčúlila, on zabudol na otázky, pre ktoré vlastne pricitoval farára; stará urputnosť v ňom ožívala. Nedarmo hovorieval, že jeho vnútro podobá sa kaleidoskopu: keď ho potrasieš, vychodí temný ornament, potrasieš ešte, a vyjdú jasné hviezdičky… A to robí jedno tmavé a jedno jasné sklíčko vo vnútornosti kaleidoskopu.

Andrej ochotne núkal hosťa šunkou s aspikom a natvrdo vareným žĺtkom; nalieval do brúseného pohára zlatožltý mok starého dáta. „Nebojte sa, toto nie je fabrika, nie je renegátska vlaha, to je pravý svätojurský Slovák!“ I sám chutne jedol a pil so zvláštnym gustom.

„Všetkého nám dáva božia štedrota,“ riekol Štrbík, odložiac od úst pohár z brúseného skla, „a dala by ešte viac, keby sme jej boli hodni!“

„Komu dáva, komu nie! Či neviete, že každý pohár čistého slovenského vína platia smädom státisíce našich zemkov? Ako pravý národovec nesmeli by ste sa vína ani dotknúť! A ja bych mal bývať v nečistej chalúpke, a nie v tomto raji, kúpenom za hŕby zlata! I tu máte kus dvojnej morálky! Oh, prekliata politika!!“

Štrbík sedel oproti záhrade, neodvetil ani slova; Andrej zamĺkol. Farár až teraz rozhľadel sa náležite okolo seba, keď nastala pauza v rozhovore. Jún končil sa a bol ideálne krásny. Dni boly slnečné, horúce, nebo jagalo sa od svitu do mrku jemnou, ako by rozriedenou modrinou, hlbokou, temer vždy bezoblačnou. A keď sa i priplavily oblaky, boly riedke, bavlnené, na krajoch roztrapkané. Pri zori červenaly sa meďovo, pričom blankyt prechádzal dozelenkasta. Zato každú druhú, najviac ak len tretiu noc spŕchol hustý, tichý dážď, ako by osievaný hustým sitom, a trvával do predsvitu; už na čisté nebo vyronivšie sa slnko našlo celý kraj v slzách radostných a menilo ich v brilianty. Ono cez deň sálalo pravým letným teplom a rozohrievalo navlhnutú zem, až parila sa. Rastlinstvo pri takej blahodati vyvinulo sa neobyčajne bujno, raže stály vyše chlapa, tráva na havranovských nižných lúkach išla kravám po bruchá, ba ešte i pŕhľava okolo plotov rozbujnela sa a presahovala šedivými hlavičkami plot. V horách rástly lopúchy s listmi ohromnými a čertove rebrá boly ako malé palmy. Veľký bor rozvoniaval pryskyricou a čudnou arómou svojich šedivozelených ihlíc, lúky a jelšiny oživené boly miliónmi motýlikov, chrobákov a spevom nesčíselného vtáctva: bolo pravé dolnoslovenské leto, stále, vlažné a horúce, čas divnej bujnosti rastlinnej i zverinnej. Aký by tu mohol byť raj, keby ho nekazila ľudská zlosť a prevrátenosť!

Andrejova záhrada pred galeriou bola obrazom všeobecnej vegetabilnej úrodnosti a abundancie v prírode: rezeda, nasiata okolo chodníkov a majúca byť iba jemnozeleným rámom kvetným hriadkam, rozrástla sa, že nebolo vidno chodníkov ani drnu. Ľúbezne rozvoniavala miernou, sýtou vôňou, preto ju Andrej kázal šetriť a nechať chodníky zarastené, veď kto chce k nemu od záhrady, môže ísť širokým chodníkom okolo múru, oddeľujúceho záhradu i park od gazdovských stavísk a dvorov. Záhradníkovi sa nepáčila bujnosť rezedy, kazila mu jeho „figúry“ a tiesnila iné, krajšie kvety… táto hlúpa tráva! No Andrej nepopustil. On rád hľadel na motýle, ktoré kŕdľami obletovaly rezedu a trasľavými krídelkami oživovaly hriadky.

Ruže v dvoch bočných kolách kvitly ako ešte nikdy, zvlášte bohatý bol ker prekrásnych maslofarebných maršall-nielok — periel ružovej úrody. Betúnie všetkých možných farieb maly veľké kalichy, fialky, ostrôžky, paznechtíky kvitly hojne, prázdne klinčeky (charakteristický kvet kotlínskych záhrad) iskrily sa tuhou červeňou, ako živé uhlíky medzi belasými záhradnými nezábudkami.

Uprostred záhrady, nad mramorovým belaso žilkovaným bazénom, hrdý vodomet opálal sa v ľahkom, teplom vetierku a jeho briliantový dážď s tichým šumom pršal na bronzových Tritónov, trúbiacich na bielych, silno niklovaných rohoch, pršal na dve snehobiele Sirény so zvodným poprsím a rybacím zakončením štíhleho panenského tela. Cez vodný kryštál lisly sa rybie šupiny od pása spotvorených krások. Keď vetrík tuhšie dýchol, drobný dáždik vodometu padol i na rezedu a trávnik za chodníkom. Kyprá, slnkom zohriata, nočným dažďom zvlažená zem parila sa: vidno bolo, ako trasie sa vzduch nad kvietím i zemou, ako by bol roztopeným, do vlnistého pohybu doneseným sklom. So starej ohromnej lipy ozýval sa slávik. V okolí volali ho poludniačikom, lebo najkrajšie spieval cez poludnie. Táto našská obyčajná príroda kontrastovala s palmami a kakteami, aglávami a liánami galerie; ale vonku bola sviežosť živá, teplá, tu na galerii bola veľkoleposť a obrovskosť foriem, ale mŕtva, ako by plechová.

Štrbík zapíjal k pražskej šunke staré svätojurské a vdychoval do seba vlažný, voňavý vzduch. Jemu nijak nešlo do hlavy, že je v Havranom pri Stražanoch. Zdalo sa mu, že prenesený je do nejakého cudzieho, vysoko kultivovaného kraja. Dom Andrejov je oázou v púšti: kde inde možno nájsť bohatstvo, spojené s vkusom v kotlínskom svetíku? ,Zvláštny je to človek, tento Andrej,‘ podumal Štrbík, zahľadiac sa na dekadentsky zhanobeného Krista, zablúdil potom okom na meďorez Rafaela Mengsa, predstavujúci Tizianovu Venušu. Tak ako na stole: Luthardt vedľa Büchnera… Divný človek, ale zaujímavý… to je pravda… Či ešte raz pokúsiť sa o neho? Bolo by to do tretice!

Obaja dlho mlčali. Andrej srdečne tešil sa kráse svojho útulku, ako by hľadiac naň očami Mirkovými. Človek sdielny dvojmo požíva krásu v spojení s umným, ponímajúcim druhom. Neraz pred zvláštnym umeleckým dielom, pred čarovnou krajinkou, na vysokej hore, na lodi, keď ho obájila ohromnosť mora, bolo mu ľúto, že je sám, že nemá pri sebe druha, nemá blízkej duše, ktorá by spolu s ním požívala slasti a krásy… A hľa, teraz Štrbík zahľadel sa, družno s ním, na prekrásne dielo Skladanského… Aký mu je blízky! Či je to len rozpomienka minulých dní, slabá ozvena ďalekých zvukov? Či naozaj taká veľká priepasť povstala medzi nimi, že vžiť sa nemožno do niekdajšieho peknoduchého pomeru? Či by Štrbík i teraz nemohol dopĺňať svojím priateľstvom priateľstvo Gažovo? ,Zatratená politika!‘ dumal srdito Andrej, a preklínal v duchu Slovákov i Maďarov, odrodilcov i národovcov. ,Je nám toho všetkého treba?‘ Pomyslel si na svoj načatý román, ktorým chcel dokázať záhubnosť a škodlivosť všetkých politických borieb a bojov. Za motto vzal si Goetheho výpoveď: „Ein garstig Lied! Pfui! Ein politisch Lied! Ein leidig Lied!“ Chcel sa v ňom vyspovedať a ospravedlniť, chcel dokázať, že politika vnáša do života samé zmätky a je hlavnou príčinou, že všetky výdobytky umu a srdca tratia sa a hynú pre veľkú väčšinu ľudskej spoločnosti. Chcel vytrhnúť sa práve z politiky, ktorá mu vzala najkrajšie roky a uvrhla ho do bludov žitia… No ona vrýva sa nezastaviteľne i do tichého kúta! Ona letí na neho s neba, kričí z ulice, šumí z vlastného, tichého boru. Ona hľadí z očú Greguša, sipí z ostrých slov tety Loty, a teraz prišla k nemu s osobou duchovného radcu. Dva prúdy ho chvácu; čo tu robiť? Či boriť sa s oboma, a či oddať sa zasa jednému?