ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ružena Kráľová až po odchode Gašpara Skladanského zakvitla najtuhším purpurom, keď pozrela na svoj pracovný úbor; usilovala sa pozrieť naň nie svojimi očami, nie očami našského, blízkeho človeka, ale očami veľkomestského a veľkosvetského, zjemneného a znežneného elegána, k tomu ešte umelca a boháča. Živo si predstavila, aké myšlienky mohly skrsnúť v jeho dlhovlasej hlave… a čo ju najviac mrzelo, on iste jej nezávidný zjav pripíše na vrub jej slovenskosti, na vrub omáľanej, zlostníkmi a hlupákmi zneužívanej slovenskej biedy, nízkosti a obecnosti.

Inu, bolo generálne riadenie v dome a rodine, v ktorej mali šesť malých detí. Ona pracovala od svitu bez úmoru i za sestru, ktorá postonávala, a mala dosť roboty obslúžiť a v akom-takom poslušenstve udržať svoju šestorku: troch samopašných šarvancov a tri dievčatá. Pravda, Ružena mala dosť báb poruke, lebo chudobné cirkevníčky za česť si pokladaly pomáhať na fare iba za stravu, no im to bolo viac zábavou a oddychom, a bez Ruženinho dozoru a bez jej práce bola by stražianska fara smutná i po generálnom riadení.

V malom kuchynskom zrkadielku s úžasom videla Ružena svoje čierne vlasy nad čelom dopopolava poprášené, i na čele šerel sa prach, a na líci boly stopy potu, smiešaného s prachom. Ach, aká špatná musela byť jej okrúhla, pribarnavená ruka, z ktorej odhodila chytro prachovku a ktorú len tak napochytre stačila utrieť od prachu o modrú zásterku, aká špatná v jeho bielej, podlhovastej, útlo pestovanej ruke! A červený ručníček, uviazaný v jeden suk na tyle… Chyžná, cele chyžná, a ešte nie z najriadnejších… Keby to iný… ale on, taký neobyčajný, podivný, z iných svetov k nám na Kotlínsko čudným vetrom priviaty exotický vták… Ej, ale mu zhasla kotlínska ilúzia, iste ako bublinka rozpraskla sa a zostala iba kvapka mydlovej vody! Vtedy na koncerte Ruženka bola sama so sebou spokojná, všetko jej tak dobre slušalo, bola „pri tvári“, ako jej šepla Mária, netiesnil ju korzet, milo boly spletené jej havranie vrkoče, šatočky veselily jej zdravé pružné tielko, ony ako živé poslúchaly na každý pohyb, ľnuly okolo jej údov a hádzaly pekné záhyby pri chôdzi. Áno, bola ako vyparádená slečna, vkusne oblečená, prežívajúca svoje predobedie pred toaletným stolkom a konzolovým zrkadlom a poobedie hádam na korze, na five o’ clock-u, alebo ladne rozložená v ekvipáži. A tu razom zo slečny stala sa fádne prozaická popoluška, v najnevýhodnejšej podobe, bez holúbkov, bez divotvornej škrupiny orechovej so slnečnými šatami. Inu, chyžná…

A predsa nebolo tak, ako si namyslela. Možno, tak bolo dobre, že mýlila sa… Skladanský na veľkej krížnej stanici, kde čakal na viedenský rýchlik, bol zaujatý mimoletnou návštevou na stražianskej fare tak silno, že zabúdal na otupnú, trpkobôľnu scénu na stražianskom nádraží: hnevný a súčasne boľavý cit nad podivne skrsnutou roztržkou medzi ním a Andrejom Lutišičom, urputný vzdor, ktorým chcel liečiť priateľa, ustupoval rozpomienke na krátke lúčenie s Ruženou, ktorá sa mu zazdala na kotlínskom koncerte nie víťaznou krásou a bleskom zjavu ako Lejla, ale ním dosiaľ nevidenou sviežosťou, samobytnosťou a nehľadanou milotou. Často sa mu javila i v Havranom a zápolila s dokonalou, tichou krásou Lejlinou: sám nevedel, ktorá viac búri jeho fantáziu. Srdce mu pritom bilo rovnomerne, v ňom žil iba umelec, ktorý krásu hľadá a požíva, kdekoľvek by sa mu zjavila… No niekoľko chvíľ v chudobe, neriadom preplnenej, vápnom a prachom páchnucej, urobilo na neho celkom iný dojem než dojem pri umeleckom nazeraní.

Sadol do hlučnej reštaurácie, dal si čiernu kávu priniesť a hľadel do živej smesi.

Okolo neho tmolili sa cestovatelia neustále, široké sklené dvere od nádražia otváraly a zatváraly sa každú chvíľu, dlážka potriasala sa chodom ohromných rušňov, zvonec vrátneho podchvíľou škrekľavo cvendžal, hlas vrátneho, spevavý, vždy jednako zvučiaci, oznamoval odchod vlakov a stanice. Šum a hukot dunel teremom s falošnými iónskymi pilastrami po stenách. Oficieri pobrnkávali zmužile tenkými salónnymi šabličkami, volali cez nos na pikola; široká dáma kŕmila z jednej porcie kávy tri malé, rovnako oblečené dievčatká, temer cele rovné vzrastom — azda trojičky; za veľkým stredným stolom sedel vysoký plecnatý mužský s plnou bradou a nachvat pojedal krvavý rostbíf. Poľský Žid z aristokracie tarnovskej, v aksamietovom kaftane, s čiernou čiapočkou na vrchlave, s lesklými, pekne krútenými pejskami, pýtal už po piaty raz od kelnera „Zuckerwasser“ a nedostával žiadané. Krútil hnevno veľkými čiernymi očami. Vylízaní, napomádovaní ganymedi v ošúchaných frakoch, ale snehobielych šemisetkách lietali okolo dlhých stolov, klátiac v rukách taniere. Pikolo, so šiestimi pohármi piva, po tri v každej ruke, letel k oficierom, už hodne netrpezlivým.

Skladanský hľadel na známy obraz železničnoreštaurantského ruchu, nič nevidiac. Pred očami mal Ruženku. A divno, nie onú Ruženku z kotlínskeho koncertu, v čiernom, štíhlom živôtiku so sieťkovaným náprsníkom, s ramienkami bezúhonnej formy, ako na podobizniach Van Dyka, nie na devušku s ohnivočervenou ružou v hustých čiernych vlasoch, s čiernymi, smejúcimi sa očami — ale na onú Ruženku v bielenom koridore, rárohmi zakladenom, na Ruženku v premilom prekvapení, zmätení, s jej očami užasnuto zahanbenými, uprostred domácej, najvýš nepríjemnej práce, v najsuchšom, najprozaickejšom okolí, pri detskom škreku a plači, pri škopkoch, bosých babkách a v zápachu vápna.

Hej, to bola najtuhšia próba, myslel Gažo, srkajúc pomaly čiernu kávu, už temer cele vychladnutú, a obstála ju, obstála! No z tisícich jedna mohla vydržať takú prísnu, surovú, nešťastnú próbu. Ba ktorá ženská, nevynímajúc ani krásavice Lejly, neklesla by v jeho očiach v takomto nevýhodnom milieu? Ani si predstaviť nemôže, ako by sa zmenily v ňom všetky predstavy a vkusy pri takejto šerednej obstanovke. Či by Lejla nad škopkom špinavej vody, zaprášená a zmučená tuhou fyzickou námahou, mohla podržať v jeho fantázii svoj dojem princesy? Či by sama Mária, s vyhrnutými rukávmi, v červenom ručníku na hlave, neutratila pred ním i poslednú upomienku na renesančnú leposť Viktorie Colonny?

„A o našich Viedenčiankach už ani nehovoriť!“ dumal Skladanský, odvrátiac sa od smesi a hľadiac na ohromný rozpis železničnej jazdy, „tam postačí zavraždiť celú ilúziu, keď prekvapíš dámu bez šminky a ryže! A toto dievčatko hýbe mojou fantáziou, prekvapené na takom biednom, odpornom úzadí. Čo o tom povedať? To, čo som Andrejovi riekol: ,utešené, milé stvorenie!‘ Bože môj, veď moja celá príroda búri sa a ježí len pri myšlienke na neporiadok v izbe, pri pomyslení na prášenie, čistenie, drhnutie, na handry, metly, škopky, omelá!… Bŕŕ! Ako beží človek od týchto prašpatných nevyhnuteľností života! Tisíc striel, veď mi tam na fare milá bola i belasá zásterka, i prachovka, a najviac poprášené havranie vlásky nad zarumeneným čielkom! Čudák si ty, Gažo, čudák… A s Andrejom som na nože! Hm, ja myslím, táto divoška krobótska nás alebo celkom roztrhne, to jest, ak sa jej predsa zľaknem, alebo nás skoro vyrovná a smieri, ak je už neskoro ľakať sa… Ó, Gažo! Ty žiak Makarta, ty zbožňovateľ grandióznej Kleopatry Wolterky en distance! Ty sa ľakáš farárskej Frederiky s metlou v ruke? Ona má rozhodnúť, či sa ešte zjavíš v sklenej krypte pri milom srdcu hypochondrovi, alebo či ho zanecháš naveky pre vrtochy a zjedné vtipkárenie? Ty, Gažo, ostrieľaný veterán, dumáš o černookej húske ako zaľúbený osmoklasník? Pekne ti pristane pastierska dúčela!… Čo sa to robí s tebou? O tempora!“

Z premýšľania ho vytrhol zvonec a hlas vrátneho, zvestujúci spevavo, že viedenský rýchlovlak odchodí o tri minúty. Široká dáma skryla do koženej kapseľky cukor, pozostalý po káve, a hnala pred sebou tri rovnošaté dievčatá ako húsky, oficieri kričali cez nos: „zahlen!“, Žid v aksamietovom kaftane tiskal sa napred so zimničným chvatom, odstŕkal dámy i deti svojím mocným, vykŕmeným telom; v jeho očiach bola úzkosť i náhlosť, ako by za ním horelo, pekne krútené čierne pejsky kolembaly sa mu okolo nečistých ušú. Gašpar Skladanský sa strhol, chytro zaplatil zlatkou, a nečakajúc vydania, pribehol k vlaku posledný, v poslednej chvíli. Len čo stačil vybehnúť príkrymi schodíkmi vysokého vagóna, vlak sa pohol. Až keď už dlhý vlak preletel popod úzky staničný most, čipkovou stuhou prepínajúci nádražie, Gašpar spozoroval, že si zabudol malý ručný kufrík v nádražnej reštaurácii. „Eh, veď sme už za Lajtou,“ riekol sám sebe, „hádam nehabne naň nejaký… patriot!“ Ale ho predsa mrzelo. Zabudnúť ručný kufrík… on, taký pozorný, akurátny! A vlak, ako by sa mu posmieval, rozbehnutý divým tempom podunieval: „kufrík, kufrík“. Potom premenil sa jeho hukot a Gažo počul cele jasno melódiu: „Ide ťažký furman k nám, ťažkú fúru vezie.“ Čo ako sa bránil a vysvetľoval si, že je to bezmelodický huk kolies, bez taktu a rytmu: vždy počul i rytmus, i počiatočné zvuky melódie: „Ide ťažký furman k nám…“ Na šťastie zdriemol, no i do netvrdého sna zunely otrasy bystro letiaceho vlaku a tvrdošijne opätovaly: „hej, veru uvezie!“

Ruženka, hodne mrzutá a rozladená, vbehla do švagrovej kancelárie, sadla na stoličku a prekrižovala si ruky na hrudi. Veru neusmievaly sa jej trnkové oči, ale vážne hľadely na pult s ohromným otvoreným bachantom matriky, viazaným v červenej koži, okutým žltými mosadznými plieškami a gombami. Gomby boly už ošúchané častým upotrebovaním knihy.

Ruženka vstala, pozrela do farárovho zrkadielka pri pulte, pred ktorým priväzúval si tabličky, a bola nespokojná sama so sebou, so sestrou, s deťmi, babami… inu, s celým svetom. Museli práve dnes začať s veľkým prášením a drhnutím, musel práve dnes byť švagor na pohrebe! Len že nepridala: musel práve predvčerom umrieť starý Pavol Mikula, keď to neurobil za celých osemdesiat rokov! Dupla nôžkou o zem a bola by sa temer rozplakala. Ktoré dievča rado také zahanbujúce prekvapenie? A to práve on!

A akýže on? razom blyslo jej v hlave a prinútila sa do úsmevu nad „takou smiešnou mrzutosťou“. Či vari chcela pred cudzincom sluť nejakou baronesou? To je všetko jedno, či on alebo druhý! Konečne, on nie je nijaký on, čo by to aký on…

Či nie je všetko jedno, keby ju bol zastihol napríklad Ďurko Malatín alebo pán doktor Durina, ktorý bol taký zaujatý ňou, mnoho jej dvoril a nahovoril mnoho lichotivých rečí!? Áno, to je všetko jedno! Nemilo a mrzuto je len to, ukázať sa mladému človeku v podobe kuchynskej dievky, a hlúpo je, keď on prichodí do domu, kde generálne drhnú, prášia a líčia…

Ale či je to pravda? začala hlbšie rozmýšľať. Nebola by Malatína ticho voviedla k sestre, Durinu veselo privítala a potom veselo vyhnala… bez mrzutosti? A čo by jej bolo na tom záležalo, že ju videl v takom alebo onakom úbore? Veľký rozdiel, veľký! A v čom? Ona sa prvý raz priznala, že v tej chvíli, ako prvý raz uzrela Skladanského stáť pri boku Surinského v preplnenej sále, zdalo sa jej, že vidí človeka, známeho odkiaľsi, známeho z času nevedomého, a že niet moci na tomto svete, ktorá by zamedzila nejaké sblíženie oboch… A čo sa nestalo! On pochodil okolo, poblúdil sem i ta, chcel nasilu priviazať sa k dávnejšie známej Márii, k známej Lejle — a predsa len prišiel k nej a pobavil sa pri nej najdlhší čas, pri cele neznámej, jemu novej, ničím sa nevyznačujúcej.

A pri tom všetkom, aké sú to pramárne, detinské myšlienky… Veď to všetko je len náhoda a ľahký, mimoletúci, obyčajný styk ľudí, ako na ulici, ako vo vagóne, alebo ešte lepšie, ako videnie sa ľudí, plaviacich sa na dvoch oproti sebe rušajúcich parolodiach na veľkom životnom oceáne… Vidia sa s paluby na chvíľu, na dve, možno i zakývajú na seba rukami, usmejú sa… a koráby s hukotom a šumotaním plynú vedľa seba, aby sa už nikdy nestretly! Nech je, ako chce, Ružena mohla akokoľvek rozumom rozberať praobyčajné ináč stretnutie sa s človekom ďalekým, cudzím — jej srdce bolo mocne vzbúrené a bilo tuho.

V chodbe bolo počuť kroky. Ruženka triasla sa, ako by zasa očakávala nejaké prekvapenie. Taká neistá bola, bojazlivá, ako by mala na svedomí nejaké previnenie… Ona, vždy taká istá, veselá, do všetkého idúca s chuťou a mocno bijúcou životnou radosťou! Štrbík vstúpil, za ním Berner s funebrálikom v rukách, Daniel Kukliš s Jánom Mikulom. Farár odviazal tabličky, prehodil cez hlavu talár a sadol na stolec, na ktorom pred chvíľou sedela Ruženka v trápnom zadumaní. I on bol v trapiech, bolo mu to poznať. Bol bledý, oči mal vpadnuté, na líci triasol sa mu sval.

„Sadnite si, pán Mikula, sadnite! Či ste to niekedy slýchali, pán kurátor?“ obráti sa Štrbík na Daniela Kukliša, ktorý začal chodiť po kancelárii, keď bol ustrašenej Ruženke ruku podal.

Berner zostal stáť pri obloku a oprel sa o pult s matrikou. I on bol premenený, spodná čeľusť sa mu potriasala ako u človeka, traseného hodonkou. Tichý bol jedine Ján Mikula, mocný, svalnatý mužský s vážnym, trochu nahorklým výrazom tváre. Ružene zazdalo sa, ako by sa traja mužovia boli práve zachránili z hrozného nebezpečenstva, a Mikula, štvrtý, bol by mal pri záchrane hlavný podiel.

„Čože sa stalo, preboha?“ spýtala sa Ružena a pozerala s jedného na druhého.

„Irenka je u mojej… i ona bola na pohrebe, choď, Ruženka, ona ti všetko rozpovie… my sa ideme radiť… pošli kostolníka po presbyteroch… Hneď nech prídu na faru!“

Ružena vyšla v nedorozumení, a predsa temer sa potešila, že nie sama znala ťarchu mrzutosti a vnútorného rozbroja… Taký je človek. Bystro vyšla a našla Irenu rozplamenenú, hnevom a vzdorom sálajúcu, farárku, so zalomenými rukami počúvajúcu trhané zvesti mladej Kuklišovej, ktorá nemohla zdržať hnevné slzy. Ony lialy sa voľne krásnou, zblednutou tvárou.

A stalo sa nasledujúce:

Pochovávali osemdesiatročného glejára Pavla Mikulu, bývalého dobrovoľníka i mučeníka z roku meruôsmeho, neskôr dlhoročného cirkevného kurátora, človeka v celom okolí váženého. Na pohreb sišlo sa mnoho sveta nielen zo Stražian, ale i z Havraného a okolia. Stražiansky kostol bol nabitý; v primúranom kostolnom žrúdle, žebrákyňou zvanom v kotlínskom kraji, v dverách oproti oltáru ležala na čiernych štvornohých márach prostá rakva z hladko vyhobľovaných borových dosák, na nej skvely sa dva vence s nápismi na bielych až po dlažbu visiacich stuhách.

Na jednej stuhe stálo: „Svojmu starému kurátorovi — vďačná cirkev“, na druhej: „Chrabrému bojovníkovi a zmužilému mučeníkovi — stražianska mládež.“ Druhý veniec od mládeže zjavil sa na skromnej rakve až v poslednej chvíli — nik nevedel, ako sa ta dostal.

Priestranný kostol stražiansky postavený bol pred sto dvadsiatimi rokmi, podľa vtedajších obmedzujúcich pravidiel náboženských, za mestečkom v bielom poli, hneď pri cintoríne: no cez stoletie povstala medzi ním a mestečkom nová, čistá ulica s farou, školou a úhľadnými domcami. Chrámy boly u nás dlho jediným vrúbľom kultúrnosti, ľudskosti a vzdelanosti, a kde ony neplnia takú misiu, nenesú vinu múry, vystavené napochytre po vyhnalovoch, v časoch ťažkých, často nad výmoľmi a sráznymi priepasťami, v krátko a prísno naznačený srok, ale vinovatý je všeobecný ruch nákazy, šírený v cirkvi evanjelickej zvlášte odhora ľuďmi-svetákmi, ktorí zmocnili sa zovnútorných hodností, úradov a prokuratúr, šírený časťou i samými vyššími kňazmi, ktorí vystreli ruku za judášskym vreckom a doslovne zapredali duchovné jadro v cirkvi, po biede zachránené predošlou generáciou. U nových pastierov rozmohla sa miesto teploty viery akási bojovná chúťka, bezpredmetná; bijú do vody, dávno utíšenej, a medzitým nový, cudzí prúd trhá brehy. Len nad pomyslenia blažený optimista nezúfa nad budúcnosťou evanjelickej cirkvi v Uhrách, v ktorej donedávna našiel si náš národ takú mocnú oporu a jazyk slovenský mohutný štít…

Štrbík mal dlhú, blýskavú, ohnivou výrečnosťou, biblickým prísnym tónom, srdečnou teplotou nesenú kázeň pred oltárom. Len čo odznely ťahavé zvuky nového, dobrého, majstrovskou rukou Bernera vedeného organa, a kňaz vysoký, strojný, v bielunkej kamži so širokou belasou stuhou, otvoril ústa, celý zástup, šumný a nepokojný, zatíchol a zamrel. I dobrého rečníka obodruje a oduševňuje napätá pozornosť: jeho vzlet s ňou rastie a vyvyšuje sa. Štrbík, vidiac príkladnú pozornosť, vkladal do svojich slov celú dušu ako pravý umelec do svojho diela. Nadto on v mysli i pravde vážil si nebohého patriarchu, ktorý za celý dlhý život nikdy neodstúpil v cirkevnom i národnom ohľade ani na piaď od pravej, priamej cesty, a vážil si u neho najmä, že vedel trpieť bez reptania, ticho, mužne a neklesol duchom ani v kmeťovskom veku. Štrbíka unášala napätá pozornosť takého veľkého množstva z celého okolia, unášal ho sám predmet, takže niť pozorne, s veľkou pilnosťou napísanej kázne pretŕhaná bola improvizovanými odsekmi, voľnými, ďaleko zabiehajúcimi, chvíľou vnuknutými myšlienkami. A práve to, čo bolo dané ex tempore, mocne zachvacovalo poslucháčov; často zašumel chrámom stiesnený vzdych, v ženských laviciach bolo počuť i tichý nárek.

A naozaj, iste povznášajúci bol pohľad na chrám i na národ, nábožne počúvajúci. Za početnou rodinou nebohého v prízemí naľavo od oltára sedeli glejári, ktorí prišli do chlapa. Oni i rakvu niesli od domu vo svojich temnobelasých, krátkych kabátcoch, čiernou barančinou premovaných a striebornými gombíkmi okrášlených. Boli ako rovnošatá garda, pochovávajúca svojho generála. V hlavnom priestranstve po stoliciach s oboch strán pestrely sa šatky a klobúky meštianok, belely sa čipkované čepce žien z filiálok a Havranného, hlava pri hlave. Naprostriedku chrámu pred oltárom až popod organ stála tesno ženská mládež v pestrých i bielych ručníkoch, do štvorhranu, veľmi umele viazaných. Časom pohlo sa toto more hláv a ručníkov a jasné očká svietily ako roj svätojánskych mušiek. Pavlače, toto nevyhnutné pošpatenie našich chrámov, boly preplnené mužmi a mládencami; rady hláv tisly sa napred, stá a stá rúk bolo vidno na zábradlí, takže bolo divom, ako drevená pavlač unesie toľkú ťarchu.

Štrbík vysvetľoval text: „Zaiste žiaden z nás nie je sám sebe živý a žiaden sám sebe neumiera. Lebo buď že sme živí, buď že mrieme, Pánu mrieme, a tak buď sme živí, buď že umierame, Pánovi sme.“ Poukázal na veľkú cenu dlhého života, ako na veľký dar boží, ak je život vedený podľa slov svätého Pavla, nie pre seba, nielen pre seba, ale pre Pána a pre všetko, čo je vysoké a šľachetné v mene Pánovom. Poukázal, že nebohý bol z ľudí, ktorí veľký dar dlhého života venovali službe Pánovi, cirkvi a svojmu národu. Len keď druhým slúžime, sebe slúžime, len keď túžime po vyššom, jasnom, pravdivom, a slúžime, i keď svet nás bije, hodni sme venca blahoslavenej smrti, akou odobral sa od bratov svojich Pavol Mikula.

Keď Štrbík prišiel k tomuto punktu, zazdalo sa mu mihom, že napravo v nehybnom, zbožne počúvajúcom množstve, ako by strnutom a zakutom napätou pozornosťou, pohlo sa niečo. On nevdojak, letkom pozrel na pohnuvší sa punkt a zazrel červenú tvár a dobelasa opalizujúci nos hlavného slúžneho Marciho Zápyho. Ako blesk priletela a hneď odletela mu myseľ: či Zápy stal sa razom takým pobožným kresťanom, že už i na pohreby chodí, a či prišiel poslednú poctu vzdať hurbanistovi, ktorého krvavý súd kotlínsky odsúdil na smrť povrazom preto, že našli u neho v starej glejárni proklamácie Národnej slovenskej rady? No Štrbík len na chvíľu pretrhol niť svojho kazateľského myslenia… on čím diaľ, tým hlbšie hrúžil sa do svätých právd, ťahal paralelu medzi životom ľudí oddaných Bohu, nežijúcich mäsu, ale duchu, kladúcich radostne žertvy za bratov svojich a žijúcich len pre seba, „chlamcúcich do seba a len do seba všetky sladkosti života“, ale potom i mrúcich len sebe, to jest, mrúcich večnému zatrateniu.

Kázeň mocne pohla zástupom, a keď zaznelo amen, celým chrámom zašumel tichý, hlboký vzdych. Prišlo na parentáciu. Štrbík odoberal sa menom nebohého od rodiny, od synov a dcér, vnukov, pravnukov i od malého prapravnúčaťa… potom od cirkvi a „drahého svojho národa slovenského, za ktorý vedel pracovať, bojovať, a keď Boh dopustil, i trpieť!“

Ako odznely tieto slová v hrobovej, pohnutlivej tíšine chrámovej, Štrbíkovi zasa sa zazdalo, že napravo pohol sa istý punkt. Týmto punktom bola zasa červená tvár a dobelasa opalizujúci nos hlavného slúžneho Marciho Zápyho. On vstal ako škorpiónom uštipnutý s lavice, a pretrhnúc citnú, plavno tečúcu reč kňaza, zavolal siplým hlasom po maďarsky:

„Zakazujem pánu farárovi držať politickú reč!“

Tíšina, ktorá panovala v chráme pri odobierke, zbožná nálada, zvýšená citom rodinným, pretrhnutá cudzím hlasom, cudzím jazykom, s miesta, určeného len pre počúvajúcich, premenila sa v šum, podobný šumeniu mierne zvlneného mora. Ale i pohľad na množstvo nebol nepodobný pohľadu na vzbúrené morské vlny. Všetky hlavy obrátily sa ako na povelenie smerom, zkadiaľ zasipely cudzie, zle vyslovované slová, pretrhnuvšie hladký, citný tok kňazovej oltárnej reči. Glejári, vo svojich temnobelasých, premovaných kabátcoch, vstali so stolíc ako jeden múr… strieborné gombíky lisly sa v poludňajšom svetle jasného kostola. Za ich príkladom všetci začali vstávať s lavíc, ženské rady pohly sa a zašuchotaly ako husté bukové lístie, keď do neho vletí razom zdvihnuvší sa víchor. Na pavlačiach, kde slúžneho siplý kvikot slabo počuli, alebo vôbec nepočuli, ale vzbúrenie a nepokoj zbadali, začali sa ľudia do pása prelačovať cez zábradlie, takže priamo viseli nad hustým davom ženských hláv na prízemí. A už bolo počuť i jednotlivé, hrozné výkriky, ktoré sú vždy schopné krotkú masu razom obrátiť v zúrivý, strašný dav, nemajúci zľutovania, ani hraníc… ani hraníc… Ešte jeden výkrik, jedno mocné pohnutie masovej vlny a tiché, zbožné shromaždenie, visevšie na ústach rečníkových, premení sa na bušujúcu, divú hromadu, ktorú nemožno viesť, krotiť, ktorú by bolo možno iba podobne veľkou masou zadláviť a spätiť…

Štrbík jasným okom prezrel položenie a videl, že len svojou duchaprítomnosťou môže zachrániť chrám od strašného znesvätenia, a možno i od vraždy lynčovaním. Iba chvíľku zastal pri oltári, ako by ohromený nečakaným nápadom, ako by zpoza uhla obúšený čakanom zákerníckeho zlodeja; no hneď sa spamätal, vediac, že ak bude mlčať, ľud, ktorý nikdy nechyroval o takomto drzom postupku, o takomto surovom urazení náboženstva, vrhne sa na rušiteľa ako jeden chlap, a potom už nik neodvráti katastrofu. Už rástol šum, už sa začaly klátiť masy, ako keď vodou podmytý múr hrozí zrútiť sa a všetko pod sebou zdrviť…

Preto zdvihol obe ramená dohora a razom prešiel z lyrického tónu pohrebnej odobierky do vozvýšeného, silného pátosu, prerážajúceho šum a huk masy:

„Napomínam vás s tohto svätého miesta k tichosti a ucteniu drahého prachu nebožtíkovho!“

Sonórny hlas Štrbíkov zarazil šum a huk.

„Blahoslavení sú tichí,“ pokračoval so zvýšeným, sviatočným tónom; oči sa mu blýskaly posvätným ohňom, „hovorí náš Spasiteľ Ježiš Kristus, Pán náš a Boh náš, lebo oni dedičstvo obdržia na zemi! Blahoslavení pokojní, lebo synovia boží slúti budú! Ale beda tomu, z koho pohoršenie pochádza! Jeho súdiť bude Hospodin, vy ale nesúďte, aby ste neboli súdení, nehoršite sa pohoršením hriešnym a pominuteľným! Ale pokľaknite pred Najvyšším a modlite sa!“

Obrátil sa k oltáru, a kľaknúc na kožené kľakadlo pred oltárom, začal zvučným, vysokým hlasom spievať Otčenáš, ako spievajú ešte v slovenskej evanjelickej cirkvi pred večerou Pána, onou starokresťanskou, krásnou, žalmovou melódiou, pravým divom ešte zachovanou v obradobornej surmii nového, racionalistického protestantizmu.

Mohutné, posvätným ohňom zapálené slová kňazove, pri pohreboch neobyčajná spevná modlitba, účinkovala na vzbúrené, pohoršené množstvo ako olej na búrne morské vlny. Do ľudu ešte neprešla nákaza jeho inšpektorov, biskupov a špinavých, neduchovných kňazov — jemu je ešte modlitba posvätným obradom. Tí, čo povstávali s miest, sadali a klonili hlavy na sopäté ruky; prostred chrámu v tesných radoch stojace dedinské panny, podľa zvyku pri modlitbe, pokľakaly, šuchotajúc naškrobenými sukienkami, s pavlačí zmizly zvedavosťou a ustrnutím napäté tváre; postavy, previsnuté cez zábradlie, utiahly sa.

Za hlasným, modlitebným tenórom kňazovým ťahaly potichučky ženské soprány a mužské nižšie hlasy. Berner vytiahol na organe mutáciu flautové sólo, k tomu tremulu a piano sprevádzal spev. Spev vinul sa chrámom ako voňavý dym zlatého kadidla. Divno! Miesto vzbury a výrazu spravodlivého rozhorčenia — zbožný, modlitebný spev a hlboko sklonené hlavy… Čo bol Štrbík i veľmi rozčúlený a zabratý do modlitebného spevu, predsa mu, ako pokušenie, blysla hlavou reč Lutišičova o dvojakej morálke, o slaboduchej morálke otrockej, ktorá prikazuje trpezlivo a nemo znášať urážky, aby následníkom morálky panskej voľno bolo plahočiť sa po ľude.

Keď ľudia po modlitbe zdvihli hlavy a nevdojak pozreli na miesto, odkiaľ vyšiel drzý nápad na pohrebnú slávnosť, ono bolo už prázdne — Marciho Zápyho už nebolo v chráme. Pri všeobecnom rozčúlení, pri mohutnom zakročení farárovom ani najbližší nezbadali, že vytratil sa Zápy z tretej lavice, že liezol, krytý vysokými operadlami zadných lavíc, ako had k bočnému východu. Tak pri všeobecnej panike nezbadá rozčúlený človek, ako mu vreckový kmín, zavinivší paniku, ťahá z bočného vrecka peňažnú toboľku. Niet väčšej a oplanskejšej chabosti, ako je chabosť tyranských trýzniteľov ľudu, keď za nimi nestojí žandár.

„Vari to ani nebol slúžny, hoci sme jasno videli jeho červenú tvár,“ hovorili niektorí, tisnúc sa z chrámu.

„Sám diabol v jeho podobe prišiel pokúšať verný ľud,“ riekla starenka s kľukou v pravej ruke a zaplakala hlasno.

„Ale zmizol ako gáfor! Už ma palce šteklily, a nebol som ďaleko!“ poznamenal dúži švec so švíkom na tvári od pekelného vredu, ktorý si sám knajpom vyrezal.

„Čo tam po palcoch!“ riekol jeho sused, temer nesený tisnúcim sa množstvom, „po palcoch ťa poznajú… mali ste ho len pekne-rúče popritískať, tak hladko, čo by kosti prašťaly…“

Keď glejári brali štvornohé čierne máry na svoje mohutné plecia, zbadali, že na borovom vrchnáku rakvy leží už len jeden veniec a len jedna stuha povieva, veniec, venovaný cirkvou.

„Kde je druhý veniec?“ spýtal sa zarazene mladý glejár, dvíhajúc na plece máre.

Mendíček, stojaci s puškou pri dverách, zavolal svojím tenkým diškantom:

„Hajdúch bol tu pod kázňou a vzal ho, pán slúžny, povedá, rozkázali!“ S rakvy hajdúchom zdrapený veniec bol veniec stražianskou mládežou venovaný starému chrabrému bojovníkovi a mužnému mučeníkovi.

„Vence driapať s rakvy, mŕtveho ozbíjať!“ hrozil sa mladý glejár, popravujúc rúčku már na pleci, „je to už naozaj niečo hrozného! A buriča sme prepustili! Slobodne pohanil kňaza i kostol, i všetkých nás!“ Štyria chlapi s rakvou kráčali zpod kostolného žrúdla von. Za nimi valil sa zástup.

Ako mlunná iskra preletela množstvom zvesť o venci, zdrapenom s rakvy. Ľudia boli cele vytrhnutí z pohrebnej nálady. Vrelo v národe ako v kotle, ale ani jedna ruka nepozdvihla sa potrestať svätokrádež a neslýchanú pohanu svätyne. Len na cintoríne, keď znelo v rýchlom tempe Rozžehnejme se s tím tělem! kde stály ženy v hustom dave, bolo pohnutie. Ony nepočúvaly zvuky Rozžehnejme se, ale z rozpálených líc bolo badať, že sú do hlbín zvlnené a roztrpčené. Dve mladé nevesty, ako pravé ľutice, so slzami hnevu a pomsty hrozily päsťami. Medzi babkami bolo vidno vysokú postavu Ireny Kuklišovej. Ona s rozpálenou tvárou a mocnými, priamymi posunkami vysvetľovala ženám celú špatnosť a drzosť slúžnovského výčinu. Ženy plakaly hnevom a preklínaly nového Heliodora.

Starenka s kľukou zavolala za mužskými, idúcimi po zabudnutých hroboch:

„Vy že ste mužskí? Tak chránite svoju vieru? Hnev boží na vás! Predkovia vaši tento chrám stavali pod bičmi pandúrov, a vy si ho neviete zachrániť pred ožranom! Hnev boží na vás!“ Pred cintorínom zablýskaly sa bodáky žandárov. Dvaja pisárici tisli sa medzi ľud a natŕčali uši.

Irena vošla do farskej kancelárie; bolo po presbyteriálnej porade, členovia presbytéria už boli odišli, zanechajúc v izbe dusnotu. Boli tam ešte, okrem farára, Kukliš, Berner a Mikula. Oni mlčali a nespokojnosť zrkadlila sa v ich tvárach. Darmo je: ani za hriech a zločin človek neupadne tak nízko pred samým sebou ako za vlastnú neudatnosť. Nič tak neškrie človeka ako povedomie, že sa neosvedčil, že bol slabý. V presbytériu boli všetko pekne-rúče pretriasli a uzavreli… Zápyho udajú na súde; farár prehŕnal sa v trestnom zákonníku a skutočne našiel výtečné paragrafy; prečin rušenia náboženských obradov napadnutím kňaza pri funkcii, slovami, vyvolaním pohoršujúceho škandálu, na mieste, určenom pre bohoslužbu; všetko na punkt a jota stalo sa podľa §§ 191 a 193 trestného zákona, ako by Zápy úr bol chcel všetko doslovne urobiť, čo tieto paragrafy zakazujú a čo múdry zákonodarca Csemeghy chcel trestať väzením. Škandál bol veľký, stal sa pri tisícich svedkoch, zákon je jasný. Pán farár zabudol len to, že kodifikátor nemyslel na slovenský evanjelický chrám, ale možno len na synagógu.

A tak teda svolajú mimoriadny cirkevný konvent, aby osnovali slávnostný protest proti miešaniu sa politickej vrchnosti do diel čisto náboženských. Pôjdu i pred cirkevné vyššie fóra. Daniel Kukliš mienil nepokladať Zápyho pri výčine za úradnú osobu, ale iba za človeka súkromného… no farár myslel skôr domôcť sa zadosťučinenia, keď ho napadnú ako úradníka, svoju úradnú moc zneužívajúceho.

Irena, už hotová sadať na koč, oprela sa lakťom o pult, a vidiac vážne, ustarostené tváre, upadla do smutnej, dušu oslabujúcej nálady. Ak pred chvíľou, rozprávajúc Ruženke a farárke kostolnú aféru, došla do sĺz, tak to boly slzy hnevu a ľútosti nad vlastnou slabosťou; teraz bola ochotná zaplakať po druhý raz nad slabosťou a bezpomocnosťou ľudí, jej tak blízkych a milých, ktorí jedine mohli a mali postaviť sa proti úradníckym prechmatom. Z nej len tak sa draly horké výčitky… no zdržala sa. Na Bernera ani pozrieť nechcela: citný a chúlostivý učiteľ bol zlomený, nešťastný… On nebol nikdy človekom borby, tichá, umelecká príroda, zadržaná a okyptená vo vývine.

Obodrujúci výzor mal iba Ján Mikula, ktorého sa Zápyho škandál najbližšie týkal. Veď stal sa nad mŕtvolou jeho vlastného otca, a bol posmrtným, posledným nápadom na muža, ktorý skúsil od vrahov veľké príkoria vo svojom dlhom živote.

No Ján Mikula ticho sedel na stoličke, pokojný ako skala, len zavše pohladil si dlhé, temné vlasy, jediný znak istého vnútorného rozčúlenia. Irena pošla k nemu.

„Prišli sme oddať poslednú poctu vášmu otcovi, pán Mikula, a oni ho chceli pohaniť!“ Mikula vstal; postavou prevyšoval vysokú Irenu.

„Práve prišiel som sa poďakovať,“ riekol, hladiac si pravou rukou vlasy, „všetko bolo krásne, potešujúce a pozdvihujúce! A čo tam urobili pán slúžny, nejde na náš vrub, ani pán farár zato nemôžu. Neráčte sa rozčuľovať, pán farár. Tatíčka kde len mohli, prenasledovali za živa! Naša nová glejáreň stojí už päť rokov pustá… nechcú nám dať licencie… A teraz išli sa pomstiť na mŕtvom.“

Mikula hovoril spokojne, ako by išlo o predaj gleja alebo kúpu kostí. Irene blysly sa oči radosťou nad skalopevnou tichosťou tohto mužského. Videla, že z neho nehovorí chladnosť duševná, ani chabosť, ani zmalátnenosť, ale akási čudná, na ničom blízkom a reálnom neosnovaná dôvera, dôvera, osnovaná na pevnejších základoch než chvíľkový úspech alebo neúspech, než je hra politickej moci, povedomie politickej bezpomocnosti. Jeho tichosť, dôvera spočívala na osnove, ktorej nevidel ani farár, ani Kukliš, ale ktorú novým smyslom šípila Irena. Spočívala ona na osnove ľudovej neotrasiteľnej viery, ba reálnej istoty, že je nepremožiteľný, že všetky nástrahy a nešťastia od neho odskočia.

„Jeho pamäť nepohanili, jeho slávu neumenšili,“ riekla Irena a položila ruku na mohutné plece Mikulovo. „Boh dá, že potomstvo nezabudne na tých, ktorí boli hotoví obetovať život svoj za národ, a keď sa dielo nezdarilo a ich oberali o majetky, mučili, nevyhovárali sa na vodcov, nepreklínali ich, nežalovali sa ako baby na nezdar! Váš otec mnoho vytrpel, keď naša slovenská vec padla, ale ani na chvíľu neodstúpil!“ Irena hovorila hlboko zvlneným hlasom a srdečne hľadela do tváre Mikulovej.

„Veru, slečna, keď tatíčka Görgey pri Kremnici kázal Cigánovi obesiť na vŕbu, oni smelo mu zavolali do tváre, že od katov a vešačov nevychodí sloboda… Už ich viedli, Cigán niesol oprátku. Vtom udreli na poplach… Tatuško štúrili Cigána do pŕs, vytrhli sa honvédom a ušli, hoci mali putká na rukách. Pálili za nimi, ale netrafili… Desať dní blúdili kremnickými horami. Pán farár na Starých Horách, kráľovstvo jemu nebeské, ukryli ich v starej, zanechanej štôlni.“

„A nepýtali sa, akého sú vyznania!“ riekla Irena a potriasla Mikulovi pravicu. Ona pozrela na brata, na ktorého tvári, bledej, zmučenej, bol výraz smútku a zúfania.

„To boly iné časy, iné časy!“ riekol Daniel, sberajúc sa na odchod.

„To boli iní ľudia!“ prísno doložila Irena, nadievajúc šedivé cestovné rukavičky. Mikula pozrel na devu a slzy zahraly mu v očiach…

„Nech vám Boh odplatí…“ riekol Ján Mikula. „Ešte sme živí, slečna, dočkáme sa víťazstva!“ Mikula stál pri vysokej cirkevnej kasni ako mohutný stĺp. Už suché jeho oči hľadely meravo za odchádzajúcimi.