ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Nikolaj Michajlovič Karamzin, básnik, narodil sa 1. decembra 1766 na statku svojho otca, penzionovaného kapitána Michajla Jegoroviča, v dedinke Karamzinke, tridsať päť vierst vzdialenej od mesta Simbirska. Karamzin utratil mater za detinstva. Po prvopočiatočnej domácej výchove postúpil do Moskovského penzionátu profesora Chadina; stadiaľto takrečeno potajmo navštevoval niektoré prednášky na univerzite. Počiatkom roku 1782 zakončil sa jeho kurz a on sa ustanovil v Petrohrade k Preobraženskému pluku,^[2] do ktorého dľa tehdajšieho zvyku, už ako malý chlapec, zapísaný bol.

Doraziv do Petrohradu, spriatelil sa so svojím krajanom J. J. Dmitrijevom,^[3] ktorý bol o šesť rokov starší od neho a slúžil ako seržant v Semionovskom pluku.^[4] Poznali sa ešte od detinstva v Simbirsku, keď tetka Dmitrijeva vydala sa za ovdoveného otca Karamzinovho. V epoche ich zblíženia v Petrohrade Dmitrijev sa už bol pár liet zapodieval básnením a literatúrou. Ale cítiac nedostatky svojich veršov, prestal ich dať tlačiť a hodil sa na štúdium v nádeji môcť tým rozviť svoj dar. Niet pochybnosti, že príklad a vplyv Dmitrijeva, s ktorým sa Karamzin spriatelil zväzkom večného priateľstva, veľmi účinkoval na posledného a zosilil v ňom zrodenú túžbu k literárnym prácam. Roku 1783 vyšlo v Petrohrade prvé dielo Karamzinovo: preklad Gessnerovej idyly^[5] „Drevená noha“.

Vojenská služba Karamzinova netrvala dlho a on nedosiahol vyšší stupeň ako seržantský. Koncom roku 1784 zomrel jeho otec a on navrátil sa do Simbirska, vystúpil z vojska s titulom poručíka.

Vo svojom rodnom kraji viedol Karamzin život dosť zábavný, ktorý panoval v tých provinciálnych mestách, v ktorých bezpretržene žilo mnoho zemanov pre veľkú vzdialenosť od sídelného mesta. V simbirskej spoločnosti Karamzin napriek svojej mladosti stal sa naskoro osobou zvláštnou. Aj starci počúvali s úľubou úsudky junoša o politike a literatúre, ku ktorej láska v ňom neochladla. Prvá náhoda musela ho odtiahnuť od života, ktorý nebol upravený pre človeka majúceho taký dar, takú dušu a taký um ako Karamzin.

Povestný horliteľ za vzdelanosť a pritom mystik J. P. Turgenev^[6] prišiel ako penzionovaný úradník do Simbirska v roku 1785, kde sa v blízkosti nachádzal jeho majetok. On bol jeden z hlavných členov toho družstva, ktoré pod vplyvom Novikova^[7] a niekoľkých jeho priateľov preslávilo sa veľmi široko založenými dielami na poli dobročinnosti a osvety. Bol to práve najkvetúcejší čas v Moskve osnovaného Družeskogo učenogo obščestva^[8] a z neho povstalej kníhtlačiarskej spoločnosti. Zakladatelia tohoto spolku priťahovali k sebe spôsobných a vzdelaných mladíkov, z ktorých mnohí vzdelávali sa na ich útraty v duchu mysticizmu; iní zase dostávali od nich pomoc a prostriedky k životu, jestli chceli pracovať a prekladať knihy, ktoré vydal spolok. Patronát takzvaných moskovských martinistov^[9] bol vtedy drahocenný pre mladého človeka: okrem hmotných výhod on bol pripustený do spoločnosti a k rozhovorom tých vzdelaných ľudí, ktorých odporúčanie otváralo mladíkom dvere do tých najzvláštnejších kruhov Moskvy, stojacich v rodinnom alebo priateľskom pomere s martinistami. Ľahko sa dá pochopiť, že Turgenev vtedy veľmi ľahko spozoroval v Simbirsku umného mladíka Karamzina a počal mu pred oči uvádzať, ako jeho ráz nijak nehodí sa do pustého svetského života provincionálneho; zároveň mu poukázal na možnosť prejsť do inej spoločnosti, ktorá by lepšie pristala jeho túžbam a jeho vzdelaniu. Turgenev sľúbil mu, že ho uvedie do kruhu svojich priateľov; Karamzin dlho neváhal a koncom roku 1785 bol už v Moskve. — Takým spôsobom kročil Karamzin na cestu, ku ktorej ho ťahalo vnútorné povolanie. Vtedy poznal Novikova, Lopuchina,^[10] Gamaleja,^[11] Cheraskova^[12] a mnohých iných spisovateľov tej epochy; vtedy spriatelil sa s domami Pleščejeva,^[13] Trubeckého^[14] a iných, kde pochopovali a oceňovali všetko krásne a vysoké. Z adeptov martinizmu poznal bližej A. M. Kutuzova^[15] a mladého A. A. Petrova,^[16] s ktorým posledným sa aj spolu ubytoval v dome Družeského obščestva a tak stal sa spolupracovníkom časopisu „Detskoje čtenije“,^[17] ktorý vychádzal pod redakciou Novikova, ako príloha „Moskovských vedomostí“.^[18] Z iných spisovných prác tejto periódy známe sú preklady: básne Hallerovej „O vzniku zlého“^[19] (1786), preklad Shakespearovho „Julia Caesara“, ku ktorému pridaná je duchaplná predmluva od prekladateľa. Ďalej smutnohra Lessingova „Emilia Galotti“. Takéto práce boli znamenitou prípravou pre talentného mladíka, obohacovali jeho obšírne známosti.

Prežil v Moskve niekoľko liet a naplnil dušu svoju rozličnými známosťami, ktoré dávali mu právo sluť mladým človekom opravdu vzdelaným. Dovŕšiť chcel svoje vzdelanie tým, že cestoval do cudzích krajín, kde sa zhovárať mohol so znamenitými európskymi učencami a spisovateľmi. Počiatkom roku 1789 odovzdal svojmu staršiemu bratovi svoje neveľké imanie a dostal od neho na účet budúcich dôchodkov 2000 rubľov; s touto neveľkou sumou odišiel v máji za hranicu, kde aj meškal do septembra roku 1790.

Hlavnými punktami cesty Karamzina boli: Berlín, Drážďany, Lipsko, Frankfurt, Basilej, Zürich, Bern, Lausanne, Ženeva a nakoniec Paríž a Londýn. Cestovateľ náš poobzeral všetko, dôstojné šľachetnej zvedavosti. On oboznámil sa s Kantom,^[20] Nicolaim, Ramlerom,^[21] Moritzom,^[22] Platnerom,^[23] Weissom, Herderom,^[24] Wielandom, Lavaterom,^[25] Bonnetom,^[26] Matthissonom^[27] a inými slávnymi ľuďmi, ktorí ho radi prijímali a ochotne s ním otvorene besedovali. Karamzin opisuje podrobne svoju cestu v listoch, písaných A. A. Pleščejevovi a jeho manželke.

V jeseni roku 1790 prišiel Karamzin z cudzích krajov do Petrohradu, kde Dmitrijev ho predstavil Deržavinovi,^[28] a kde sa oboznámil s druhými tamojšími spisovateľmi. Nato navrátil sa do Moskvy, a teraz počína sa druhá perióda jeho spisovateľského života.

Od januára roku 1791 vydával Karamzin cez dva roky mesačník „Moskovskij žurnal“.

Tento mesačník spravodlivo oduševnil celý literárny svet svojou novosťou, jemnosťou a bohatosťou myšlienok a zvlášte rečou, ktorej pretvorenie potrebné bolo pre estetický vkus. Próza Karamzinova bola prvý počiatok tohoto slávneho pretvorenia. V časopise tomto uverejnené boli prvé štyri diely jeho „Písem ruského cestovateľa“, mnoho povestí, kritických článkov a básní. V „Moskovskom žurnáli“ previedla sa aj reforma básnenia skrze Dmitrijeva, ktorého talent uzrel a postavil ho na čelo básnikov novej školy, osnovanej pod jeho vplyvom. Spolupracovníci Karamzinovi boli ešte: Cheraskov, Deržavin, Neledinskij-Meleckij^[29] a iní z neznámejších spisovateľov tej epochy.

Po ukončení tohoto vydania vydal Karamzin dva diely knihy: „Moi bezdelki“,^[30] v ktorých boli zobrané jeho práce prózou i veršom, uverejnené v „Moskovskom žurnáli“.

Dielo sa rozchytalo, takže musel skoro usporiadať nové vydanie roku 1796.

Nato vydal Karamzin niekoľko nových prác v svojich dvoch knižkách r. 1794 a 1795, pod záhlavím „Aglaja“. Okrem toho vydal osobitne povesti „Melina“ a „Julia“^[31] a v preklade „Marmontela povesti“.^[32]

Pod cárstvovaním cára Pavla vydal Karamzin štyri diely svojich zahraničných spisov, kde opísal svoje prebývanie v Paríži a Londýne. V ten samý čas udali ho u cára, že rozširuje nebezpečné spisy vzhľadom na náboženstvo i politiku; to bolo veľmi nebezpečné a on ďakuje za svoje oslobodenie od obžaloby jedine Rastopčinovi, ktorý cára presvedčil o lživosti podobných žalôb. Roku 1796 napísal „Ódu“ na prísahu Moskvy zloženú cárovi Pavlovi I. V ten samý čas vyšli: „Bednaja Liza“,^[33] „Razgovor o sčasťji“,^[34] „Panteon inostrannoj slovesnosti“,^[35] „Raznyje povesti“.^[36] Pri tejto zimničnej činnosti našiel čas, aby zostavil veľkú zbierku svojich a druhých básní pod záhlavím „Aonidy“.

Korunovanie cára Alexandra I. (r. 1801) privítal Karamzin dvoma ódami, toho cára, pod jehož vládou súdené mu bolo presláviť svoje meno. V ten čas prebýval v Moskve aj so svojím priateľom Dmitrijevom. Okolo toho času oženil sa Karamzin, vzal si devu Protasovovú, ktorá zomrela roku 1803. S Dmitrijevom žil skoro nerozlučne.

V roku 1801 napísal Karamzin text k veľkému obrazovému dielu Beketova „Panteón ruských autorov“. Rok nato vyšlo tretie vydanie „Meliny“, „Historické slovo Kataríny II.“ a viacej prekladov. Nasledujúceho roku vyšli po prvý raz jeho zobrané spisy v ôsmich dieloch, čo sa stalo za jeho života okrem toho ešte dva razy, a síce r. 1814 a 1820.

Najhlavnejšou prácou Karamzina v roku 1802 bolo vydávanie časopisu „Vestnik Jevropy“, vychádzajúceho dvakrát za mesiac. Toto je najvýbornejší zo všetkých časopisov do jeho doby jestvujúcich, bárs bol skoro výlučne naplnený jeho vlastnými prácami a prekladmi. V oddiele básnickom predstavoval ruskému obecenstvu nové tvorby najvýbornejších mladých básnikov ruských, medzi ktorými čestné postavenie zaujímali básnici školy Dmitrijeva: V. Ľ. Puškin,^[37] Merzľakov,^[38] V. V. Izmajlov,^[39] kňaz Šalikov^[40] a druhí. Vo „Vestniku Jevropy“ vystúpil na básnické pole aj Žukovskij, od svojej útlej mladosti ctiteľ a priateľ Karamzina, ktorého ináč nemenoval ako svojím učiteľom.

Vo „Vestniku Jevropy“ sa objavil pred obecenstvom Karamzin nielen čo básnik, beletrista a kritik ako v „Moskovskom žurnáli“, ale aj čo publicista vo svojich prevýborných politických prehľadoch, a konečne aj čo spytateľ^[41] ruskej histórie, ktorej mnohé články venoval. A tu nastúpil na celkom novú dráhu. Roku 1803 prehovoril Dmitrijev Karamzina, aby sa uchádzal u cára o miesto historiografa ruskej dŕžavy. Protektorátom M. N. Muravjova,^[42] znajúceho dary a učenosť Karamzinovu, dostalo sa mu toto miesto a cár mu dal povolenie prehrabávať sa vo všetkých archívoch štátnych. Jeho plat obnášal 2000 rubľov.

Od týchto čias venoval sa Karamzin celou dušou práci, úradom týmto na jeho ramená naloženej. Prvým januárom r. 1804 prestal vydávať „Vestnik“ a nasledujúcich dvadsať rokov zaoberal sa skoro výlučne históriou ruskej dŕžavy. Takýmto spôsobom sústredil všetky svoje obrovské sily na jedno obrovské dielo. Všetci učenci, zanímajúci sa ruskou históriou, všetci majitelia archívov a biblioték išli mu na ruku a usilovali sa pomáhať patriotickému tomuto mužovi posvätivšiemu svoj život vysokému, ale trudnému dielu.

Nezadlho vstúpil Karamzin do nového manželstva. Druhá jeho manželka Katerina Andrejevna bola sestra mladého nadaného básnika kňaza P. A. Viazemského.^[43]

Počiatkom r. 1810 pozval cár Dmitrijeva, ktorý bol medzitým opäť vstúpil do služby ako senátor moskovský, do Petrohradu, a vymenoval ho za ministra pravosúdia. Karamzin musel postrádať jeho spoločnosť do týchto čias. Ale priateľstvo ich neochladlo: oni svoje dopisovanie ani vtedy nepretrhli.

Medzitým sa práca Karamzinova mocne pohla kupredu. Dmitrijev upozornil cára na neúnavnú pilnosť svojho učeného priateľa, a tento daroval mu Vladimírsky kríž tretieho stupňa. Niektorí závistníci, rozdráždení takýmto vyznačením, upotrebili všetky možné prostriedky, aby mu poškodili v mienke cárovej a veľmožov. Ten samý žalobník, ktorý Karamzina očiernil pred Pavlom, podal pred Alexandra nové udavačstvo, v ktorom tvrdil, že jeho spisy rozširujú „slobodomyseľný a jakobínsky jed“. Ale klebety tieto nič nepoškodili Karamzinovi.

Roku 1811 rozkázal cár Dmitrijevovi zavolať Karamzina, aby sa osobne s ním poznal, do Tveri, kde sa zdržovala veľkokňahyňa Jekaterina Pavlovna, ktorú Karamzin chystal sa navštíviť. Karamzin nešiel teraz po prvý raz do Tveri navštíviť veľkokňahyňu, milujúcu vzdelanosť a vážiacu si zriedkavé talenty Karamzinove. Takýmto spôsobom predstavil sa Karamzin cárovi po prvý raz v Tveri a na želanie cárovo čítal mu večerom odryvky^[44] svojej histórie, z ktorých sa presvedčil o vysokých vlastnostiach tejto nesmrteľnej práce.

Na výzyv veľkokňahyne doručil jej Karamzin svoj rukopis „o drevnej^[45] i novoj Rossiji“;^[46] bol to spisok obsahujúci historický prehľad dejov od najstarších dôb štátneho života ruského až po časy petrovských reforiem.

Hovoriac bez lsti o minulosti, Karamzin s blahodarnou nezávislosťou a smelosťou, neprestúpiac hranice úcty pred svojím monarchom, dotkol sa aj hlavných dejov posledného desaťletia, otvorene vyjadril o nich svoje myšlienky, trebárs v mnohom nesúhlasili s náhľadmi, ktorými dala sa viesť vláda. Veľkokňahyňa odovzdala rukopis tento cárovi. On ho prečítal a v prvej minúte bol nespokojný a zadivený nad takouto neočakávanou smelosťou. Ale on hneď ocenil čistotu zámyslov a patriotickú horlivosť pôvodcovu, takže si ho ešte väčšmi zaľúbil, poznajúc osobne i silu jeho talentu, i mravnú výsosť jeho charakteru. Rukopis Karamzinov zostal tajnosťou pred všetkými, okrem grófa Arakčejeva, v jehož papieroch bol nájdený po smrti grófovej.

Pred samým vtrhnutím Napoleona do Moskvy odcestoval Karamzin za svojou rodinou do Nižného Novgorodu, kde aj prebýval do roku 1813. Navrátiac sa do Moskvy, pokračoval vo svojej práci a hotovil do tlače napísané už zväzky svojej histórie. Zaujatie Paríža oduševnilo Karamzina k poslednej básni: „Osvoboždenije Jevropy i slava Aleksandra I.“^[47] V septembri roku 1814 zase spojil sa so svojím Dmitrijevom v Moskve, ktorý šiel definitívne do penzie.

Ale roku 1816 musel sám Karamzin do Petrohradu, darmo túžiac po Moskve, kde chcel zomrieť.

Počiatkom toho roku priviezol Karamzin so sebou do Petrohradu prvých osem zväzkov svojej histórie a oddal ich cárovi. Cár mu dal 60.000 rubľov na tlačové útraty, ponechajúc mu okrem toho všetky autorské práva. Nadto bol menovaný štátnym radcom a dostal rad svätej Anny.

Karamzin sa musel presťahovať do Petrohradu pre tlač svojej práce. V máji r. 1816 previezol aj svoju rodinu z Moskvy. Cár mu ešte roku 1811 predložil návrh, aby sa presťahoval do Petrohradu, a ponúkol mu vo svojom dvorci byt. Teraz mu odovzdali jeden z prídvorných domov v Cárskom Sele, kde napokon žil Karamzin letom až do svojej smrti ako vďačný hosť svojho horúce milujúceho ho cára. Sám cár ho prečasto navštevoval a skoro každodenne dlho s ním besedoval o rozličných predmetoch, nevynímajúc ani politické a štátne. Najviac sa stretali na svojich prechádzkach po cárskoselskom parku. Celá cárska rodina ľúbila a vážila si učenca tohoto.

Prvé zväzky histórie počali sa tlačiť v lete r. 1816, ale tlač trvala okolo pol druha roka. Tlač išla bez cenzúry v štátnych tlačiarňach: vo vojenskej a medicínskej. „Istorija gosudarstva rossijskogo“^[48] vyšla vo februári roku 1818. Celé prvé vydanie, 3000 výtiskov, bolo rozpredané za tri týždne. Hneď sa pristúpilo k druhému, ktoré ešte ten samý rok uzrelo svetlo. Oduševnenie bolo všeobecné. V Rusku sa do tých čias nezjavil nikdy takýto literárno-vedecký pamätník. V ňom bola spojená obšírna učenosť, veľký spisovateľský talent a železná pilnosť. Ale tvorba Karamzinova stretla sa aj s niektorými tuhými nápady kritiky, najmä Kačenovského^[49] a Arcybaševa.^[50] Avšak zásluha Karamzinova bola ocenená a náležite osvetlená zásluhou spolku Arzamas,^[51] do ktorého prináležali mladí ľudia toho času: Žukovskij,^[52] Viazemskij, Bludov,^[53] Daškov,^[54] Uvarov,^[55] Severin,^[56] Turgenev a iní. Títo obstúpili starého učenca ako jeho synovia a dávali géniovi, čo je jeho. Karamzin poznal v Cárskom Sele Puškina, ktorý bol vtedy chovancom lýcea, poznal a predpovedal jeho budúcu slávu. On usiloval sa viesť mladého básnika a roku 1820, keď sa nad mladým orlom nebo povážne zakabonilo, bol Karamzin prvým jeho patrónom.

Roku 1817 napísal Karamzin spis o starožitnostiach a znamenitostiach Moskvy. Rok nato bol vyvolený za člena ruskej akadémie.

Cár Alexander bol cez jeden čas veľmi zaneprázdnený myšlienkou obnoviť Poľsko v jeho starých hraniciach a zdelil myšlienku túto Karamzinovi v Cárskom Sele v jeseni roku 1819. Odhliadnuc od toho, že to bola iba myšlienka, ďaleká od skutočnosti, Karamzin zostal celý udivený, ako cár môže len na možnosť takúto myslieť. Karamzin bol hlboko presvedčený, že odtrhnutie západných krajov od Ruska, utvorenie veľkej, anarchickej a Rusku nepriateľskej susednej dŕžavy, odtrhlo by Rusko od Európy, vzalo by mu veľkú čiastku vplyvu na západné štáty; okrem toho ako môže Rusko dobrovoľne vydať tie staropoľské zeme, ktoré predtým náležali Rusku, a ktorých naspak privedenie v lono Rosie stálo toľko krvi. Karamzin v ten samý večer napísal pekné memorandum, v ktorom práve tak smelo a otvorene ako roku 1811 vyčítal všetky tie dôvody, ktoré hovorili proti reštitúcii Poľska. On odovzdal svoj spisok panovníkovi, ktorý zas nepríjemne účinkoval na cára: ale presvedčenie o hlbokej láske historiografovej ku svojej otčine zase utíšilo mrzutosť cárovu.

Deviaty zväzok Karamzinovej histórie vyšiel r. 1821, desiaty a jedenásty r. 1824. Cár čítal dielo ešte v rukopise. Pred odchodom do Taganrogu roku 1825 Alexander navštívil poslednýkrát svoje milé Cárskoje Selo. Karamzin ho pešky sprevádzal po uliciach, za nimi šiel koč cárov. Toto bolo ich posledné besedovanie, lebo cár zomrel roku 1825. Ale aj dni Karamzina boli už spočítané.

Nasledujúceho roku upadol do ťažkej choroby, ktorá mu hrozila smrťou. Cár Nikolaj, ktorý hlboko ctil historiografa, nahovoril ho, aby sa presťahoval do Tavričeského dvorca (Krym), aby tam v čistom južnom vozduchu zotavil svoje zdravie. Stadiaľto previezla ho cárska fregata^[57] do Marseille. Cár daroval mu 50.000 ročnej penzie, ktorá po smrti jeho mala padnúť k dobru jeho ženy a detí. Takto zaujistený pracoval na 12. zväzku histórie, ale ho celkom nedokončil, lebo ho zastihla smrť.^[58] Pochovali ho na cintore Alexandro-Nevskej Lavry.

Také boli hlavné deje v živote slávneho človeka, zakladateľa novej ruskej písomnosti. Jeho meno stalo sa v Rusku symbolom všetkého krásneho a vysokého v mravnom ohľade, takže ako diela jeho zostanú navždy pýchou ruskej literatúry a vedy, tak i jeho čistá osobnosť príkladom ideálnych túžob. Meno Karamzinovo nevyznamená v Rusku jedine autora slávneho a geniálneho, ale i osobu ideálnej mravnosti. Nielen svetlý, jasný um a neobyčajný talent, ale aj srdce dobré a horúco cítiace za česť, rodinu svoju, slávu vlasti boli jeho vysoké zvláštnosti.

Samosebou rozumie sa, že človek tak silného ducha v blízkosti cára musel mať veľký vplyv na ruské zákonodarstvo. On pripravoval svojím mäkkým cítením pôdu budúcim humánnym riešeniam ruských cárov. Hovorí na jednom mieste:

A ďalej ako krásne hovorí o slobode:

V časy Karamzinove nestihli ešte prvé slabé lúče slavianskej idey osvietiť jeho hlavu. A preto jeho história osnovaná je viacej na štátnych základoch, ako na národnostnej postati. Konečne nemôže nik žiadať od smrteľníka, aby ťahal konzekvencie tých svetových myšlienok, ktoré sa ešte len rodia. On bol veľkým činiteľom pre svoj špeciálny národ, tým samým poslúžil mohutne aj tej idei, ktorej prvé blesky osvietili jeho rakvu.

Vcelku sa môže povedať, že on bol prvý ruský literát, ktorý žil zo svojej literárnej práce a mohol sa celý odovzdať tomuto povolaniu.

Pred ním považovali v Rusku literárnu prácu ako zaneprázdnenie slobodných hodín. Obecenstvo bolo síce veľké, ale nemalo dôvery k domorodým spisovateľom — anglickí, francúzski a nemeckí kníhkupci predávali za ozrutné sumy knihy do Ruska.

Ale je to večná pravda: spisovateľ musí si stvoriť obecenstvo. Žaloby na netečnosť inteligentného obecenstva, bárs mnoho ráz oprávnené, predsa často majú svoj koreň v spisovateľoch. Karamzin si stvoril obecenstvo. Po ňom už nebolo tak ťažko rozširovať kruh tohoto obecenstva: prišiel Žukovskij, Puškin, Gogoľ, ktorí vždy ďalej rozširovali ruskú literatúru vo svojom národe.

Dľa Kolačova, Longinova a Pogodina

Vajanský