ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred malou železničnou stanicou Rúbaňou večerom o pol deviatej zastali veľké štvorsedadlové sane pána Jána Drevanského z Koričného; on sám, hatený bundou a botošami, nemotorne zliezal z nich. V saniach zostali ešte dve bundy, rozličné ručníky a plédy.

„Jožko, daj pozor na veci,“ riekol kočišovi, „prikry kone a nezadriem.“ To posledné napomenutie bolo zbytočné: studený vietor vial od severu a hádzal na kone i sane oblaky drobného snehu. Drevanský prešiel na pusté nádražie. Neveselo sliepňali lampy, čakárňa druhej triedy bola temná a nekúrená, zato v tretej triede chrlila prekúrená pec nepríjemné, ostré teplo. Na laviciach spali dvaja železniční strážnici. Drevanský postál chvíľu pri peci. Z oblôčka, nad ktorým bol nápis „Pénztár“^[1], bolo počuť tiky-taky telegrafického aparátu. Visiaca petrolejová lampa čmudila a rozprestraňovala odporný, dusivý puch.

Drevanskému bolo tam prihorúce v bunde a botošiach, vyšiel na perón a ocitol sa v opravdivej púšti. Ani koľajníc nebolo vidno, všetko zahalil sneh v bielo. Biela tma, ak možno tak povedať, rozprestierala sa všade, i tá diaľka, ačkoľvek šedá, vlastne len tušená, nemala pravý tieň tmy, bola mäkká, ako hovoria maliari.

„Skoro sme prišli,“ zahundral Drevanský, „celú polhodinu treba čakať.“

I počal chodiť, ťažko vystupujúc vo veľkých kožušených botošiach po zasneženom nádraží. Bolo ticho, zmrznutý drobný sneh padal mu na čiapku, na široký golier bundy: vietor tu i tu zahral na telegrafických drôtoch ako na strunách. Osamelý vozeň nákladný stál na bočných koľajniciach. Čo len robiť za celú polhodinu samému? A ako to býva, i jemu prišla na pomoc milá družka samoty, svätica všetkých odlúčených, zavretých — fantázia. Šťastní, činní ľudia (len činní sú šťastní) ani nevedia, akou dobrodinkou je ona nešťastným nečinným. Bez nej bolo by zle, veľmi zle práve ľuďom, ktorým je už i tak dosť zle.

Drevanský nešiel s fantáziou ďaleko; on si predstavoval, ako razom do tejto púšte, do tejto bielej tmy vrazí oživené teleso vlaku so svojimi svetlami, hrochotom, parou, dymom, so svojimi pohyblivými domkami, ohriatymi, naplnenými ľuďmi, ako razom premení sa biela, bezforemná púšť v malú, dvojminútovú letiacu kolóniu ľudí, rôznotriednych, no teraz za jedným cieľom ženúcich sa, a predsa tak rozličných, druh druha neznajúcich. A potom zvonec — rušeň hvízdne, para zasipí z jeho oceľových nozdier, vagóny sa pohnú, búchajúc jeden o druhý spiežovými taniermi — a opäť tíšina, púšť, iba koľajnice, očistené kolesami od snehu, ako dve čierne, paralelné nite pobežia do diaľky a zaniknú v chumeli.

Ale nielen to… Z kolónie odlúčili sa dve osoby, oddali karty strážnikovi a letia v ústrety jemu — otcovi. Dve jeho dcéry. Nevidel ich už dávno, ak sa dobre pamätá, budú už tri roky tomu, čo ich bol navštíviť na čas veľmi krátky. Už si ich ani nevie predstaviť. Pamätá sa na staršiu Máriu ako vo sne, mladšia Júlia mu cele unikla… Hľa, keď sú deti nie doma… Inu, tak to chcela sudba… Matku ich stratil, keď ešte boli len malunké deti. A tu predstavoval sa mu prešlý život bez poriadku časového a kauzálneho. Tá jednotvárna púšť vohnala ho akosi do rozpomienok; brodiac sa potichu snehom, cítil rozčúlenie a počal sám seba pozorovať. V druhom manželstve bol nešťastný a preto hľadel deti odpratať čím ďalej od „dračej diery“, ako menoval svoj dom. Dal ich bezdetnej sestre svojej do Nového Sadu, kam sa bola vydala za skromného Nemca, vojenného účtovníka, ktorý jej zanechal dom, penziu a dvadsaťtisíc kapitálu. Keď druhá žena jeho ušla do sveta — nie sama, s ňou zmizol po hrdlo do dlžôb zamočený žandársky oficier — Ján Drevanský zatúžil za rodinným životom a povolal domov svoje dcéry. Tetka Beatrica Steinová sa celý rok protivila. Bola o dva roky staršia než brat, gazdiná chýrna, s ostrým jazykom, ale dobrým srdcom. Volal i ju k sebe, ale tá nechcela ani počuť o Horniakoch. Mala na svoje rodisko zlé rozpomienky, „Áno,“ písala, „aby som tam zmrzla na roh a poklonkovala sa Vašim veľkomožným šubrám; keď už musí byť, ber si svoje dva škovránky, ale je ich škoda, verubože, škoda! Tu sú ako vo svätyni, vetríček sa ich nedotkne! Ale tam u Vás, vo Vašej Palestíne s…; no, Ty si otec — Tvoja vôľa. Ale keď bude zle, nehlás sa mi viac. V decembri pôjde moja kmotra Sakcińská do Krakova, ona ich vezme a oddá Ti ich v Rúbani. Sama nemôžem cestovať, ale sa neboj, to je milá pani a napriek tomu, že je Poľka, spoľahlivá. Deň ti oznámim telegraficky. Nuž zbohom, a daj mi vedieť, ako došli. Tvoja sestra Beatrica.“

Drevanský spomínal svoju prvú ženu a okolo srdca ustlalo sa mu akési teplo, blažiace a pritom i bôľne. Práve teraz, keď očakával jej deti, ožil i jej obraz. Bola ona jeho prvou láskou, prvou ženskou, s ktorou zaviazal pomer; šťastné okolnosti pozvolili, že mohol sa v dvadsiatom štvrtom roku oženiť. Otec jeho Andrej pochádzal zo sedliacko-meštianskej rodiny, veľkej, zámožnej, žijúcej, tak rieknuc, v dobrovoľnej zádruhe. Andreja dali na štúdium, stal sa učiteľom, potom notárom, a neskôr vyňal svoj podiel (i mať jeho bola Drevanská, z tej samej rozvetvenej rodiny), priložil k úsporám a kúpil pekný majetok v Koričnom. Rodina nebárs milo hľadela na výrastka, ba ani starí neboli spokojní so svojím tretím synom a banovali, že sa dali naviesť farárovi dať ho do škôl. Andrej narušil ich prastaré rodinné tradície, oženil sa s chudobnou, cele cudzou, a tak zostal v istom ohľade odštiepencom. Privolal ženbou všelijakú „chabrač“, ktorá sa hlásila o pomoc k boháčom, ako napríklad Kladnovci, Andrejovi švagrovci. Drevanských zvali v Lipovej^[2] nie ináč ako „do boháčov“, a pre svoju šanovlivosť, ktorá prechádzala časom do skúposti, mali posmešné priezvisko „Turákov“.

Andrej pre tieto pomery málokedy chodil do Lipovej, no syna Jána, ktorý tiež študoval, posielal často na návštevu cez vakácie. Jemu to, pravda, bolo dosť divné: on, švihák v krátkom kabátiku, bozkával ohorenú ruku babičky Evy, oblečenej v riasnu žltastú suknicu a čierny, tvrdý kabátik. Smrť Andreja pretrhla Jánove štúdiá. Vrátil sa domov v svojom dvadsiatom roku a zostal už navždy v Koričnom. V mnohom vrátil sa k rodinným spôsobom myslenia, a skutočne podarilo sa mu nakloniť si Lipovských — aspoň tak sa zdalo. Už to, že nemal žiadneho úradu, bolo cele po chuti starému Jánovi Drevanskému, vyše deväťdesiatročnému predstatovi celej rodiny. Pod jeho rukou na jednom, pravda, širokom dvore žili traja synovia so ženami, deťmi, vnukmi, ba i pravnukmi, a za istý čas i jedna dcéra, ku ktorej sa priženil Ján Vrábeľ, nie veľmi ďaleký príbuzný Drevanských, a až po smrti svojho otca odviedol ženu do dedičného mlyna, na „Chudobke“ zvaného. Nakoľko pradedovský dom nestačil, budoval starý patriarcha nové a nové obydlia na tom samom grunte, pričom hospodárske stavy, stajne, humná, sýpky tisli sa vždy viacej na záhumnie. Bolo miesta, hneď za nimi počínalo sa jeho pole.

,Ako to bude,‘ premýšľal Drevanský, ,keď priveziem svoje deti na Turákov grunt‘, a usmial sa… ,Bože môj, tuším tá zem má udržujúcu silu! Môj otec odtrhol sa od nej, a zomrel mladý. Strýc Mišo žije, bude mu skoro sedemdesiat rokov — a má ešte otca… má vlastnú mať. A ja bez otca, bez matere — a ako dávno… No i bez ženy, a čakám deti, ktoré skoro ani nepoznám. A čo je hlavné: už cítim roky, už starnem…‘

Vietor mocne zadul a hodil mu do tváre drobnú sprchu pichľavých snežných hráškov… ,Eh, čo by som starol,‘ potešil sa: ,štyridsaťdva rokov mi ešte neminulo… ale život, aký to život! Čo ma čaká, po čom túžiť, za čím sa snažiť?‘

Telegrafický zvonec nad jeho hlavou počal rýchlym taktom biť… Strážnici zviechali sa z lavíc a poberúc do rúk lampáše s farbistými sklami, rýchlo vyšli z čakálne na nádražie. Zvonec neprestával akosi úpenlivo zavýjať na múre stanice. Z úradovne vyšiel železničný úradník a hlasne zívol.

„Bude sa páčiť karta?“ spýtal sa Drevanského. „Už je zvrchovaný čas.“

„Nie, čakám hostí,“ odvetil Drevanský a hľadel v tú stranu, z ktorej mal doraziť čakaný vlak.

V snežnej hmle ukázali sa dve červené svetlá rušňa, a hneď nato zaznel prenikavý hvizd. Ťažko, otriasajúc zemou celkom citeľne, vjachal dlhý miešaný vlak na rúbaňské nádražie. Zvonec zacengal.

Drevanského sa zmocnilo rozčúlenie… počal behať od vozňa k vozňu. Konduktor skočil z vlaku a otváral dvere tretej triedy. Niekoľko ženičiek s batohmi ťažko zliezalo zo schodov.

„Rúbaň — dve minúty!“ kričal konduktor. „Nože skoro — zatratené baby…“ a obrátil sa k úradníkovi, úctive salutujúc. Drevanský bežal ďalej… prešiel dlhý rad vozňov tretej triedy… a tu počali sa už nákladné vagóny. Jeho rozčúlenie rástlo.

„Konduktor, konduktor!“ volal z plného hrdla.

„Čo sa páči?“ opýtal sa ho konduktor. „Niet času — sadať, prosím.“

„Dve dámy, dve dievčence, moje dcéry…“

„A ja môžem znať? Čo sa páči?“

Drevanský mal chuť uškrtiť tohto neciteľného chlapa, nepomysliac, že skutočne nemôže vedieť, čo sa vlastne od neho žiada. Starosťou a strachom hnaný letel smerom k rušňu. Zase len vozne, pevno uzamykané, temné nákladné, svetlom sliepňajúce osobné. Vtom staničný zvonec zacengal jedno po druhom tri razy, ozvalo sa ostré hvizdnutie, hrochot a sipenie pary a vlak počal sa pomaličky hýbať. Drevanský nevedel, či má ostať, či vyskočiť na stupne vlaku, ktorý okolo neho nemilosrdne tiahol vždy rýchlejšie a rýchlejšie.

Vtom zazrel na nádraží veľký kufor, práve tam, kde sa bol pred chvíľou prechádzal, a už zaznel uplakaný polodetský hlas:

„Tu sme, tu sme, Mariška, nevidíš, to je on, tata náš, tata!“ To volala Julka; ona uspela už rozplakať sa, keď ocitli sa v snežnej púšti. Mária pristúpila k otcovi a hľadala jeho ruku.

„Niet času na vítanky,“ riekol otec, „ale kde trčíte — celý som upotený, čo som vás hľadal!“

„Pani Sakcińská nevedela si rady, keď nikoho nebolo,“ riekla Mária prsným metalickým hlasom, takže sa Drevanský rozpomenul živo na nebohú jej mať — bol to ten samý hlas, „a už nás nechcela von pustiť.“

„Ja som tú dámu uistil, že ste tu,“ ozval sa úradník (šéf stanice, telegrafista i kasír v jednej osobe), priblížiac sa k nim a salutujúc po vojensky.

„Áno,“ zasmiala sa Julka, „pani Sakcińská pomenovala toho pána anjelom.“

Otec ďakoval za ľúbeznosť a potriasol šéfovi ruku.

„No, deti, skoro, kone sú netrpezlivé.“

Dvaja strážnici odnášali kufor k saniam. Medzitým čo Jožko s nimi priväzoval kufor na sane, šťastlivý otec obliekal dcéry do mužských búnd, obsluhoval ich polo po otcovsky, polo po gavaliersky, a posiaľ ani len nevidel ich tváričiek. Deti sa smiali, výskotali, naťahovali na tenké nôžky plstené, ohromné kapce. Bolo im tak veselo ako nikdy. Ale ani nikdy ešte neboli také zafačované, poukladané na povoz ako nejaký drahocenný tovar. Z ich obraznosti razom zmizli fádne vagóny, nekonečné trasenie, stanice, konduktori i pani Sakcińská, a cítili len sviežosť vzduchu, chlad padajúceho snehu a príjemné teplo na tele. Otec im dal čestné miesto na hlavnom sedadle, sám posadil sa proti nim. „Jožko, daj ešte tie koberce.“ Ukutal ich ešte do kobercov, páchnucich silným, no nie nepríjemným konským potom.

Kone trhli, s akýmsi radostným ohňom dali sa do behu, veselo sa hrnuli sviežo napadnutým snehom. Na hradskej, kde bola vydražená sanica, dali sa do behu tak rýchleho, že na takú smelú jazdu neprivyknuté dievčence výskali polo strachom, polo radosťou. Korba letela mäkko, hrkálky cvendžali jednostajným zvonením, zvonec na oji veselo cengal; otec obracal sa k nim už po tretí raz s otázkou: „Nenie vám zima? Nefučí vám na nohy?“ a nečakajúc odpovede, upichoval ich kobercami a plédmi. Bol divno rozčúlený. Viezol známe-neznáme, najbližšie, vlastné, no časom i priestorom odcudzené bytosti… Veď aj ich jazyk zunel iným prízvukom, ba medzi sebou hovorili po srbsky alebo po nemecky… Ako rád by bol videl ich tváre, ich vzrast… No všetko príde, potešil sa a zdvihol Julke bundový golier, vetrom odhodený z jej mladej, smejúcej sa tváre.

„Teta ťa pozdravuje,“ hovorila Julka, „bárs sa hnevá, že nás berieš; jej bude ozaj smutno, nebude mať koho hrešiť, riekla.“

„To len tak,“ pretrhla sestru Mária, a opäť upomenula svojím hlasom otca na nebohú ženu jeho, až mu bolo bôľno. „Málo sa nás nahrešila! Ona je taká dobrá, vždy dobrá, i keď hundre.“

„Nehovorte, deti, vietor duje, mohli by ste schopiť kašeľ. Ústa držte zavreté. U nás je krutá zima! To tu nie vaša Dolná zem.“