E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Publicistika

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov

Dolnozemské listy

I

Keď „zelená hora“ hučať môže v Reforme skrze „hornovidieckých listov“, prečože by nezašumela i zlatonosná Maruša v stĺpcoch Národných novín? Keď tá „zelená hora“, v ktorej ľúbozvučne ozýva sa hlas bujarých spevcov: „Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije“, zlomyseľnou túžbou pachtí po vražde junákov národného citu a diabolským ruchotom hučí: „Mor ho, Slováka! Vykántri ho z dedičnej, krvou a slzami skropenej otčiny“, prečože by na brehu Maruše, po klasomorových rovinách, nad strieborným vodomarom (phata morgana) nešumel tichý vetríčok:

„Hore sa, Slováci!
Hore sa! Boh dá:
Bude Slovák ešte,
Čím býval inohda.“

Alebo:

„Slovo je kvet duše, jehož ovocie sloboda,
Bez ľúbosti reči nieto voľnosti národa.“

Lež česť „Zelenej hore“, tá dala nesvorným Slovákom Svornosť. To chýbalo Slovákom vždy. Kubo pomocou nemeckého kolára rúbe z tej zelenej hory drevo a ukladá žertvište, na ktorom obetuje sa zápalná Kainova obeť. To je tá Svornosť, ktorá podáva cudzím živlom ruku, aby ňou zavraždila bratov. No ale aj my nebudeme malátnieť a aj my tu osihotení národovci, v duchu združení s vami tam pod Tatrou a Kriváňom, založíme žertvište rodoľubstva pod názvom Jednota, obetovať budeme obeť zápalnú — Ábelovu.

Česť Svornosti, ona je ten vietor, ktorý plevu vyráža zo pšenice. Ona je tá reťaz, ktorú skuvali, aby ňou pútali vývin slovenského života, ale sklamali sa, bo ona viaže tuhým zväzkom súdruhov rodoľubstva. Ona je hlásnik, ktorý by žiadal uluľúkať Slovákov v spánku odnárodnenia sa; ale prerátali sa, bo on zo sna ľahostajnosti vzbudzuje aj tých, ktorí si doteraz nevšímali dedičnú roľu národnosti.

Nemecký kolár (ktorý pri Svornosti robí cigánske kolesá), písal list pánu K., v ktorom ho vyzýva, aby vstúpil do kruhu nesvornej Svornosti. Odveta znela takto: Vaša Svornosť ma k tomu pohla, aby som si predplatil Národnie noviny. Na zdar!

Česť Svornosti, ona odporúča naše časopisy!

„Či ste mali už v ruke Svornosť?“ Takto oslovil istý neprajník náš jedného národovca.

„Ach áno.“

„Nuž a čo sa vám zdá? Ja za to mám, že pán O. privedie ju ku kvetu, a že bude sa zelenať sťa krásna ratolesť na strome slovenského života.“

„Pravdu máte, že je tam mnoho zeleného.“

Lež o to srdečne prosíme všetkých pánov dopisovateľov Národných novín, aby si so Svornosťou vážne nepočítali. Nechže hromží, nechže osočuje: veď to nás ospravedlňuje pred spravodlivým svetom, bo každý statný muž odsúdi bratovraha, čo vlastnú krv zradí a očierni. Bude ona dosť poctená v Demikáte.

A hľa! My zatracujeme vážne počínanie si so Svornosťou a v svojom oku brvna nezaznamenáme. No ale sľubujeme, že nie tak ľahko si ju spomenieme v našich dolnozemských listoch. Nuž a prečo? Preto, ze dnes-zajtra de mortuis nil, nisi bene! A ktože nás poveril týmto proroctvom? Neodškriepiteľná logika. Alebo sa jej bude dariť, abo nie. Bude-li to prvé, stane sa zbytočnou, bo veď v krátkom čase prehltne všetkých Slovákov, sťa veľryba Jonáša, a zmaďarčí všetkých svojich čitateľov, takže nebudú slovenčine ani rozumieť, a musí písaná byť v maďarčine, pod názvom „Magyar szövetség“, v duchu Zölderdeiho, redigovaná Gubaim, pomocou Kerékďártóva. Nuž ak sa jej snahy nebudú dariť, čo potom? Pôjdu handry na vandry a povie sa pánu redaktorovi: murín vykonal svoje, murín môže ísť — abecedu učiť.

A že tomu vskutku tak bude, to dokážeme zo svätého písma, lebo Svornosť je ten brečtan, ktorý vyrástol nad hlavou Kubovou et consort., ako nad Jonášovou pri Nynive, aby viseli na ňom zlatky a chránil ich pred horkým nedostatkom, a aby sa spod neho dívali, ako vyhladovaná má byť Slovač sťa Nynive. A radoval sa Kubo z toho brečtanu radosťou velikou, ale radosť tá zmení sa v žalosť. Boh národov nastrojil červa (hlúposti, podlosti a krvizrady), ktorý ranil brečtan, takže uschol. Omdlieval Kubo a žiadal sebe, aby umrel, hovoriac: „Lépeť mi jest umříti, nežli živu býti.“

A riekne Boh Kubovi: ty sa hneváš pre ten brečtan, ty ľutuješ ten brečtan, a ja by neľutoval tie milióny ľudí, ktoré nepoznajú rozdiel medzi pravicou a ľavicou. Lež aby sa to vskutku stalo, aj Slováci majú činiť pokánie ako Nynive. Na prvom mieste zvoliť si majú za heslo: Svornosť. Ach, ale nie tú papierovú, ktorá cudzím bohom slúži, ktorá trúbi svornosť a v srdci chová nenávisť k vlastnej krvi. Solidárna svornosť nám treba v časopisectve, aby sme nerozdrobovali hmotné a duševné sily, lež zjednotenými silami podporovali jestvujúce medzítka toho smeru, ktorý pred očami máme. Solidárna svornosť nám treba v politike. Solidárna svornosť nám treba v sociálnom živote, a tak aj Boh odvráti sa od prchkosti svojho hnevu, aby sme nezahynuli. Daj to, Bože! A jestli k tomuto všetkému nás tá neprajná bystrická Svornosť privedie a prinúti, privolávame jej trikrát v slávu. A tak ešte raz česť Svornosti!

No zbohom, dovidenia.

II

V terajšom čase listy písať? Či to nie je predpotopná myšlienka? Sadni na parovoz, zapáľ si cigarku, a keď posledný puk urobíš, tam si v Martine, a pri bozkaní dôverného priateľa zdeliť mu môžeš cesnakový zápach dolnozemskej klbásy, takže hneď pozná kto si a ktorý vidiek je tvojím domovom.

V terajšom čase listy písať? To je veru anachronizmus, ako keby čanádsky hlavný pán župan dal zapriahnúť štyri kone do štvorkolesového korábu, a tak sa vybral do Viedne na svetovýstavu. Vezmi pero, napíš bielo na čierno, odovzdaj ďalekopiscovi, ešte ti pero neuschlo a už Národnie noviny zdeľujú tvoju myšlienku.

Veru je pravda, beháme na ohnivom koči, píšeme hromovinou, lietame v povetrí, bo veď je všetko vetrom podšité, len keď na viedenskom tržišti zahučí „krach“, padneme na zem a presvedčíme sa o pravdivosti toho: márnosť nad márnosti, a všetko je márnosť.

No nie je všetko márnosť, ani je nie všetko vetrom podšité, ani neletí všetko parovým krídlom a streľnou mocou, nájdeme aj teraz vážne si počínajúce osoby lež, i ústavy, držiac sa toho starodávneho porekadla: festina lente, pomaly sa žeňte.

Či nepočína si rozvážne mudrc vlasti, keď po šiestich rokoch prišiel k tomu presvedčeniu, že potrebná by bola nezávislá a triezva politika? Či ozaj nedrží sa toho? „lassan járj tovább jutsz“[3] naša finančná správa, ktorá zdráha zrazu zriecť sa deficitov? Či nekráča vše napred, vše nazad a tak s pomyslením horlivosť niektorých slovenských národovcov, zvlášť tých, ktorí predplatia si síce Národnie noviny, ale aj Svornosť, aby vraj vedeli, čo sa tam počarbe, možno pritom aj preto, aby ich mená zelenali sa tam medzi lojálnymi? Či môže človek konzervatívnejšie pokračovanie predstaviť si, ako je pokračovanie otcov vlasti vo vyhovení národných požiadaviek?

Ale všetko toto prevyšuje konzervatívnosť a zapôzdené pokračovanie radšej poštovej premávky medzi Turčianskym Svätým Martinom a Dolnou zemou.

Matičný výbor 14. mája držal svoje zasadnutie a Národných novín 17. mája vyšlé číslo zdeľuje zápisnicu, podľa ktorej: „Odpoveď Jeho Excelencie Uhorského ministrapredsedy na Promemoria Matice slovenskej s úľubou vzala sa v známosť.“ Túto správu čítali sme prv v Pesti Náplóve než v Národných novinách. A to preto, lebo Pesti Napló má dopisovateľa v osobe matičného tajomníka alebo z Národných novín prevzatú správu prv mohol zdeliť, než k nám patričné číslo prišlo.[4] Dokiaľ Martin nemal železnicu, dostávali sme noviny na štvrtý deň, teraz ale na šiesty, ba často aj na siedmy, a takže súkromné listy. Hodláme zadať prosbopis, aby sa martinská čiara zničila, a tak bude rýchlejšia premávka a my prv dostaneme do rúk dovenské časopisy.

Lež obrátime sa k nášmu praktickému Iv. Liub, ten nám už raz navaril, ak sa neklameme, zo slamy vína, či by nevedel vymyslieť povetro-plaveckú premávku, ktorá by spojovala Slovákov so Slovákmi, aby sme nemuseli utiekať sa k verejným poštám. No aspoň holubovú poštu mali by sme zriadiť. Aké výhody by nám to poskytovalo! Koľko poukázok, dobierok a „recommandirt“ by nám zostalo vo vačku! Ale nadovšetko vyhli by sme sa podobným rozhovorom:

„Prosím, tento list posielam recommandirt“.

Pán poštár bokom pozrie na človeka, vezme list do ruky, s druhou napraví okuliare, potom skúma adresu, a konečne hrozne sa pomýli, bo nahlas myslí takto:

„To je predsa len hrozná vec koľko dopisujú títo panslávi.“

„Porúčam sa a ďakujem pekne za tú úctu.“

*

Maďarské noviny s hosanna a s hallelujou zdeľujú tú radostnú zvesť, že číročisto nemecko-slovenská cirkev v Kerestúre, neďaleko toho dejepisne pamätného poľa, kde uhorský rákoš vyvolil Matiáša za kráľa, uviedla maďarskú bohoslužbu. Nuž a čože do toho dolnozemské listy… Ach veru sa nás to zblízka týka, bo Dolná zem dala, pravda za peniaze, patričnej cirkvi Haanom vydané spevníky. Tak to oznamuje Pesti Napló.

*

Nevieme či je pravda, či nie, ale chyruje sa, že má sa otvoriť v Pešťbudínskom múzeu nový odsek divotvorov. Tam bude mať miestnosť veľký somár s malými ušami, kohút, ktorý vajcia niesol, baran, ktorého vlk splodil, vrabec, ktorý ľubozvučným spevom prevyšoval slávika, líška, ktorá husy pásla a ani jednu nezjedla, ryba, ktorá našla sa v kečkemétskom homoku, rak, ktorý napredoval, červ, ktorý sa neplazil.

No aj z rastlín, napríklad zo stromu rovnoprávnosti, zvláštne ale miesto dostanú tekvice, ktoré na ľudskom tele dozreli.

Nuž a kovy? Tam budú zmenky a štátne papiere, ktoré zmenili sa v číročisté striebro a bankové stotiny, ktoré zmenili sa v rýdze zlato. Reťaze diamantom vybité, ktoré výtečníkov ruky a nohy ovenčili.

A pán zeme človek nemá tam zastúpený byť? Ach áno! No z Nemca a zo Slováka improvizovaný Maďar je všedenné, to nájdeme v každom kúte a netreba nám takéto moderné plody v múzeume hľadať, lež Nemca so Slovákom amalganizovaného, ako sa stali Maďarmi: to je už nie všedenné a zaslúži si, aby sa zvečnilo medzi divotvormi. Odporúčame na prvé miesto farára Vytridubského, ktorý v číročistej nemecko-slovenskej cirkvi maďarskú bohoslužbu uviedol.

*

Nemožno nám nezazlieť pánu redaktorovi, že sa mieša do nášho odboru a nečaká na naše dopisy. Akým právom zdelila sa, bez nášho vedomia, tá svetochýrna makovská mačacina, o ktorej sme hodlali duchaplný opis zaslať. Takto ale pripomíname len toľkočo: mraučali tí páni tak, že pravda ďaleko je Makov od Jeruzalema, ale až tam ozývali sa hlasy úcty a velikej vzdelanosti. Nuž a čože zvinil ten pán biskup, že sa mu táto veľkolepá česť — bo veď aj osy do sladkého ovocia sa majú — za podiel dostala? To ani sám ten poctený pán nevie, ale ešte menej vedia serenádu improvizujúce mačky. Tak sa zdá, že Makov ďaleko je nielen od Jeruzalema, ale aj od šetrnosti náboženstva a slušnosti.

Lež ticho, — blízko sme Makova a ktovie či nepríde rad aj na panslávov.

III

Dve svetochýrne udalosti zaujímajú, nielen Dolnú zem, ale celú našu milú vlasť. No my si ju za našu a milú držíme, vzdor tomu, že sme Slováci, a že niektorí mameluci nám vlastenectvo odopierajú. Hovorím dve svetochýrne udalosti. Prvá je reč mudrca vlasti Fraňa Deáka, v ktorej vyjadril svoje zásady v náboženských záležitostiach, a na základe toho vo voľnej vlasti voľná cirkev, vypovedal, že štát nemá práva povedať aká má byť tá autonomia, ale ovšem má právo povedať, aká nesmie byť. Bol jeden otec, a ten riekol svojmu synovi: no synu, mám dva kone, vyvoľ si jedného z nich, ale to ti popredku hovorím, že toho bieleho sebe zadržím. Lež o tejto udalosti popísalo sa už mnoho, nielen u nás, ale v celej Európe, a tak nebudeme o nej slova šíriť a vezmeme na pretras tú druhú svetochýrnu udalosť. A ktorá je to? Viedeňská svetovýstava? A či dorazenie perského šacha do Pešťbudína? Ach nie, ale článok vo verejnej hovorni Svornosti v čísle 28., kde pán Ján Bartholomeidesz, nadlacký slúžny, vystúpil sťa slovenský spisovateľ a neodškriepiteľnou logikou dokázal, aké veliké nešťastie hrozí štátu a cirkvi, poneváč vraj tamojší evanjelický kňaz, pod firmou cirkvi mienil založiť vzájomnú pomocnicu. Pravdu má, to je veru nie žart, miešať peňažité záležitosti s cirkevnými. No hľa magna ingenia conveniunt. Či ozaj Deák od neho neprevzal tie zásady, ktoré celé európske časopisectvo do pohybu priviedlo. Možnože Times, Journal de Debats, Allgemaine Zeitung atď. odvolávať sa budú potomne nie na Deákovu reč, ale na Svornosť a jej verejnú hovorňu, v ktorej pán slúžny v tak duchaplnom článku položil medze, ktoré cirkev prekročiť nemá. No darmo je, kto sa so šľabikárom na svet narodil, so šľabikárom z potu tvári svoj chlieb hľadal, u toho natoľko presiahne tá šľabikárska veda, že ju aj vo vyššej politike použije.

*

Vzájomná pomocnica, to je heslo terajšieho času, ale je to aj výborný ústav.

„Janík môj, duša moja, neodťahuj s tou svadbou, vidíš, to moje srdce nemá pokoja, už by ono žiadalo s tebou spojené byť na veky.“

„Dobre, dobre,“ odvetil zaľúbenec milenke, „lež nemám groša, a vieš že to bez trovy nejde.“

„Ach peniaze! Tedy pre tú hnusnú hmotu nemôže láskou kypiace srdce so srdcom spojené byť.“

Omdlieva Anička ako fialka keď slnce pekelným teplom páli, alebo keď pchanej húske kukurica zíde do pijáka. Vtom zrazu, ako zo sna prebudená lapí ruku Janíkovu a úsmešne zvolá:

„Nie si úd vzájomnej pomocnice?“

„Ach áno, a prečo?“

„Vypožičaj peniaze a vezmi ma.“

„Pravdu máš, Anička, ty si anjel z neba poslaný.“

O pár dní Anička bola pod čepcom.

Čo spojilo v mori blaha sa kúpajúcich zaľúbencov? Vzájomná pomocnica.

Oj, že ju ešte nikto neospieval!

*

Sedel zadumaný Julo a premýšľal o márnosti sveta, pravda názorne sa o nej presvedčil, bo veď o ten svet by groš nenašiel u seba. Vtom vkročí jeho dobrý priateľ, čertovým klincom vybíjaný Peter.

„Nuž čože je tebe? Sedíš ako kvočka na vajciach majúca pípeť.“

„Neplaš na veky čertov, akože by nebol bez vôli, nemám groša. Choleru vybubnovali a nemôžem si rozkázať ani len žajdlíček z toho červeného.“

„Hm, hm, to je pravda chyba, bo aj rušeň prestane konať svoje keď kotlisko nemá vlahy. Nuž a či by sa tomu nedalo odpomôcť?“

„Ale ako?“

„A vzájomná pomocnica?“

„Tak je, sem sa, braček, musím ťa vybozkávať za tú geniálnu myšlienku.“

Julo a Peter sedia pri jednom stolíku, pred nimi vínečko zo samého Jágra Icíkom doprevadené. Cengnú poháre a z hlbín srdca pripijú na zdar a na slávu vzájomnej pomocnice.

*

Noviny zdeľujú správu, že ruský cár má doraziť do Viedni. Ach, čiže by to bolo, učiniť výlet práve na ten čas! Takto si myslel, aspoň hovorí niektorí o ňom, predseda vzájomnej pomocnice, ale kde sú peniaze? No veru to by bolo, aby predseda peňažitého ústavu prišiel do zmätku pre nedostatok.

„Pokladník, sem kľúč od peňažnice.“

Pokladník cele pokorne otvorí peňažnicu a pán predseda vyberá v stotinách, sťa v hnilých hruškách, kým si nenaplní, a to bez všetkého úpisu zmenky, pudilár a letí do Viedne ruskému cárovi na poklonu.

„A či by to pravda bola?“

„Ach, horkýže pravda, to len obrazotvornosť dopisovateľa Svornosti môže vytrubovať podobné hlúposti.“

„A čože pohlo k tomu patričného pána dopisovateľa?“

„Iste nie iné, ako to starodávne nemecké porekadlo: wie der Schelm ist, so denkt er.“

*

Vo Viedni sme. Pripravuje sa veľká slávnosť. Koč za kočom, a v kočoch? Panstvo. Mýlime sa, nie sme vo Viedni, ale v Pešťbudíne. Nuž a prečo?

„Prečo? Či nevidíš tie zlatom a striebrom vyšívané mentieky? Veď sú to uhorskí veľmoži, ministri, a na ich čele Andrássy v honvédskej rovnošate. Ľaľa, veď je to tam Štefánska veža, a tak predsa sme vo Viedni.“

Všetko sa hrnie, všetko by žiadalo vidieť, ale koho? Nuž ruského cára.

„A vy nejdete?“

„Uchovaj Hospodin!“

„Ba do hroma, ktože by nepoužil túto príležitosť?“

„Ja nie!“

„Prečo?“

„Hia, prosím, mohol by to zvedieť pán slúžny, a ako dopisovateľ Svornosti ľahko by napísal úvodný, pánom notárom ponaprávaný článok do verejnej hovorni: N. N. v tom čase bol vo Viedni, keď aj ruský cár sa tam bavil.“

„Nuž a potom?“

„Čo potom? Rusofil, pansláv, vlastizradca, rubeľ a Boh vie čo.“

„No veru, či nevidíte tých velikášov maďarských s ruskými hviezdami na kríži.“

„Či ste nečítali, že aj pán Hunfalvy Jánoš prijal ruský kríž?“

„To je, prosím, cele iné, tých nezrodila slovenská mať, a jestli ich zrodila, nepriznávajú sa k svojej dedičnej mluve.“

*

Perský šach bol v Londýne. Slávne, veľmi slávne ho prijali. Na znak povďačnosti poslal darom ministerpredsedovi svoju podobizeň s rámcom diamantmi vybíjaným. Minister vybral podobizeň a drahocenný rám, s najväčšou poklonou a úctou prinavrátil, bo vraj anglickému ministrovi zabraňuje zákon prijať dar.

Čítal to v novinách aj pán Vydrigoš, a veľmi sa mu zapáčila táto udalosť, a podľa toho pokračuje. Dostane-li darom baranča abo vykŕmenú húsku, dá kožu zvliecť, perie ošklbať, a pošle sťa anglický minister rámec nazad, pravda nie darcom, ale Icíkovi za dobrý peniaz. Papierové peniaze sú bez všetkého ohľadu len podobizne, no a dukáty, tie sa prijímajú, nie pre zlato, ale z úcty k zemepánovi, ktorého podobizeň nosia. Tento pán potom v Svornosti píše: že bedlivým okom sprevádza a rázne zakročí, keď vidí, že mozoľným grošom ľudu nášho nebezpečie hrozí.

Ó Koridon, Koridon, quae te dementia caepit.

IV

Kdeže je to krásne, zelené pole? Kdeže sú tie zrnom plné klasy, ktoré na úsvite pokropené rannou rosou ligotali sa sťa na krásnovlasej utešenej deve drahé perly, abo na nebeskej oblohe v tichý večer skvejúce sa hviezdy? Aj ten skromný básnický ráz dolnozemských rovín zmizol, niet ho, a nezjaví sa len na rok. Pole je pusté len strniská vidíš na všetky strany, akoby jež pri ježovi bol, — nedotkni sa ho, bo pichá. Tu aj tam nájdeš na zemi vybité chudé klasy, ktoré staré, ku silu vyhľadávajúcej práci nespôsobné babičky a decká zbierajú.

Také strnisko je aj pole politického života. Velikáši sú v kúpeľoch, v rodinných kruhoch a pri hospodárstve. Hrozná to úloha, zaplniť tie plachty, ktoré sa každodenne posielajú za dobrý peniaz čitateľom denníkov. Hore sa, babičky a decká, zbierať vybité, chudé klasy, budeme ich mlátiť na tých plachtách. A tak mlátia sa opätne, v čas nedostatku predmetov, tie toľkokrát vymlátené klasy: „nespokojné národnosti“. Ach, ale zrna nikde, len pleva, ktorú severný vietor vyráža. Riečica cudidla nemá čo cúdiť. Všetko, čo sa v tej záležitosti popíše, páchne starinou sťa sedemročná dolnozemská žírna slanina, takže ten náš v peci kríža užiarený národný chlebíček ňou pomastiť nemôžeme, bo by ľahko, zvlášť v tento cholerický čas, vzbúrili sa vnútornosti.

No len píšte, potrpí to ten nevinný papier, potrpíme aj my. Príde jar, zotaví sa príroda, zaodeje ju Boh zeleným aksamietom, a aj naša nádej bude vzkriesená, aby sa sklamala opätne, kým nezaznie slovo pravdy: bratia, sem ruky, my všetci sme vlastenci.

„Tu máš, zase len tá stará nôta. Obviňujete iné časopisy, že vždy premetávajú tie staré haraburdy ako žid na „tandelmarku“, a aj vy ustavične to hudiete: že ste nie panslávi, ale páni Slávy, že nemiháte na Rusa, ale s telom a dušou oddaní ste Hungárii, že nemienite vyrvať majorát z rúk Maďarov, ale len pomerne slušné práva žiadate.“

„No pravda je, že stereotypné sú aj naše články, lež kto môže z toho? Ako nás pozdravujú, tak aj ďakujeme, ako nám loptu nadhodia, tak uderíme do nej. Či by to nebolo na smiech, keby zavinšoval niekto: „dobré ráno“ a my sme odvetili: „pán Boh daj dobrú noc?“

*

Akokoľvek ticho je od vetra na tento čas na obzore politického života, predsa tu i tam zašumí a tie velikánske poloúradné časopisy radia, už či svojou a či slávnou vôľou to nevieme, aby vraj prosbopisnou cestou vyzvali „otcov vlasti“ k prijatiu Deákovských zásad v štátnocirkevných záležitostiach. Právomocnosti a virilisti majú nátlak činiť, či ozaj tam hore, a či tu dole? Nie je naša úloha riešiť túto otázku. My považujeme vec v krátkom čase za skončenú. Dictum factum, civilný sobáš bude obligátny. Čujete to, vy švárne panny, to rozhodné slovíčko: „áno, ak chcem byť Janíková, Petrová, Andrejová, Belová, Vojtechová“, nevypustíte strieborným zvukom cez tie malulinké ústočká pred oholenou kňazskou tvárou, ach nie! Vy postavíte sa pred fúzatým slúžnym, ktorý s tou najväčšou zdvorilosťou posadí vás na pohovku a so zvláštnou francúzskou etiketou bude sa vás vypytovať: či srdce vaše, ten raj zapovedeného jablka, ráči už biť na zvon lásky, a či prestáva už byť nevinne zvučiacou meďou, a len tak do sveta cingilingi znejúcim zvoncom. Pán slúžny, alebo ktokoľvek bude kňazom toho civilného sobášu, rozumie sa, že k tejto prípadnosti oblečie sa „plen parád“. Ostrohy ná nohách budú cvendžať ako v tureckej muzike taniere, pripísaná šabľa na boku predstaví jus gladii, to jest že ako uzol manželstva zaviaže, tak ho v čas potreby rozsekne na dvoje; fúzy pri sobášení musia hore koncom, pri rozsobašení ale dole koncom hodne pomádou vykrútené byť. Nasledujú otázky:

„Či sa zaväzujete svornosť zachovať?“

„Prosím, ktorú ráčite rozumieť, či manželskú a či bystrickú?“

„Manželská sem tam, štátu na tom nie mnoho záleží, ale bystrickú.“

„A bez tej nemôžeme oddaní byť?“

„Veru nie. Snáď viete, že do občanského manželstva vstupujete, a tak ste občan, a keď občan, tak aj vlastenec, a keď maďarsko-slovenský (fából vaskarika) vlastenec, tak aj priateľ bystrickej Svornosti.“

Šuhaj pozrie na svoju a ona na šuhaja a rieknu chtiac nechtiac: „Áno.“

„Po druhé: či sľubujete vstúpiť do samospasiteľského szövetségu a v ňom vychovávať vaše dietky?“

„Prosím, to asnáď jednota? Áno, my chceme dľa rozkazu Božieho opustiť otca i matku, a dva jedno telo byť.“

„Čo telo? Ja rozumiem maďarskú jednotu.“

„Veď ale tak vieme, že reversy sú zapovedené.“

„To je cele iné, štát sa do vierovyznania nemieša.“

Za tým nasleduje požehnanie, pri ktorom občanský pán kňaz zabudne trímať ruku mladého zaťa, lež nezabudne útle stisnúť ručičku druhej stránky a riekne: čo človek spojil, to môže človek aj rozlúčiť, amen.

*

„Občiansky sobáš prepokladá aj občiansky krst.“

„To by bolo — nežartujte, pane!“

„Verte, že nežartujem. Napríklad Izraelit vezme si kresťanku. Ten bude žiadať svojej panej kvôli, aby synáček prijatý bol medzi vyvolený ľud Boží bez obriezky, Rabbi odoprie tomu. Matka opäť milému mužíkovi kvôli bude chcieť dať dcérku pokrstiť bez slov: ve jméno Boha otce, Syna i Ducha svätého. Kresťanský kňaz to neučiní. Nuž, čo potom? Nie iné, než utiekať sa k občianskemu kňazovi, aby decká mená dostali a do matrík poznačené boli.“

„Máte pravdu. Akýže to krst bude?“

„Občiansky kňaz sa spýta: Odriekate sa menom tohoto dieťaťa dedičného hriechu?“

„Čo pod tým ráčite rozumieť?“

„Nuž čo iné, ako otcov, starých otcov, dedov a pradedov prirodzený hriech — materčinu.“

„Nech bude.“

„Sľubujete, že dieťa toto vychovávať sa bude v občianskych školách a v štátnych maďarských gymnáziách?“

„Revúca, Kláštor lebo Martin je nám v každom ohľade bližší.“

„Na otázku dajte odvetu, áno či nie?“

„Nech bude.“

„Aké meno?“

„Miloslav, Rodoľud, Ctiboh.“

Občianskeho pána kňaza obchodí porážka, ale postaví sa mužsky a riekne:

„Ba do hroma! Ja mu dám mená: Atilla, Lehel, Árpád, Tuhutum a Vak Béla.“

Zapisujúc doptáva sa:

„Priezvisko?“

„Jančo.“

„Pravdaže Jančo. Nech bude Jánošy per ypsilon.“

*

„Ach beda, prebeda! Nuž v tom štátnom náboženstve nebude ani spovedi, ani kostola, ani pohrebu?“

„Mýlite sa, to všetko bude, pravda s náterom kultúry a civilizácie. Napríklad: chrám vedy, chrám krásneho umenia, chrám prisluhovania práva a pravdy, chrám humanity, kde zločinci a lúpežníci napravení byť majú atď.“

„Ale tá spoveď.“

Nuž tá spoveď vykonávať sa bude vážne, hriešnik sa pokorne predstaví a obdrží otázku:

„Uznávaš, že si hriešny?“

„Ach, akože by neuznával, v mnohom klesáme na každý deň všetci.“

„A ktoré sú tvoje hriechy?“

„Prosím ponížene, nemodlievam sa, nenavštevujem Božie služby, časom nazerám hlbšie do sklenice, ako by sa patrilo, pri naskytnutej prípadnosti nazdráhal som sa aj za cudzím rukou siahať, pravda tak, že nikto nezvedel, a keď pravdu nutno vyznať, nešľachetné moje oko hľadelo na švárne devy a žienky.“

„Hahaha!“ rozosmeje sa občiansky spovedelný otec, „nuž to sú tie tvoje najväčšie hriechy? Daj mi Bože! To časoduch tríma za módu, lež čuj: či si nie údom toho pekelného panslavistického ústavu Matice?“

„Áno, prosím úctive.“

„Hľa, už si za živa v pekle! A či čítaš aj Národnie noviny?“

„Nielenže čítam, ale som ich riadnym dopisovateľom.“

„Hrozná, ukrutná vec! Teba diabli lapili do osídla. Ale počuj, nájdeš milosť u Boha, aj u ľudí, lež musíš sa čestným slovom zaviazať, že vstúpiš do szövetségu a Svornosti každé číslo naučíš sa spamäti, a budeš ho hovoriť denne tri razy namiesto modlitby. Tak ti bude milostivý Boh na nebi a hriešny človek na zemi.“

*

Hrozná to streľba, mažiare a delá zatriasajú hromovou silou nielen povetria, lež i zem. Hlas streľby rozlieha a ozýva sa po dolinách ako pri Sedane. Trúby hučia a bubny vydávajú hlas, ako keď na umrlčiu truhlu prvé hrudy padajú. Hrôzou sa v človeku všetko trasie, lebo sa mu zdá, akoby dva silné tábory tiahli jeden proti druhému, aby lebo zvíťazili, alebo hrdinsky na bojišti padli. Vtom zjaví sa zástup, na čele týchto kráča vysoký muž s čiernou zástavou a na zástave červené litery oznamujú to mohutného významu slovo: „slobodomyselnosť“. Za zástavou vážne stúpa vyšnurovaný, šabľou opásaný, na čižmách čiernym fáteľom zaobalené ostrohy majúci pán, fúzy sú na znak žiaľu a sústrasti nevykrútené. Za ním nesú na márach mŕtvolu. Na truhle visia rozličné hviezdy, kríže a jedno číslo Svornosti. Potom nasledujú rozličné spolky, medzi nimi i mohutne zastúpený „szövetség“. Spevokol v trúchlozvučnej harmónii spieva: Multatban nincs öröm atď. Pod vencami idú panny, na znak slobodomyseľnosti zaodeté rúchom, ako keby balet tančiť mali. Idú, idú, až sa celý húf zastaví pri otvorenom hrobe. Tu vystúpi ten pán so šabľou a s ostrohami a drží prenikavú reč. Pripomína, že zvečnený narodil sa síce v Žatkove, v Oravskej župe, ale že horelo jeho srdce za maďarský národ tak, ako by ho bolo žiarilo slnce na Hortobáď pustatine pri Debrecíne. Po dokončenej reči požehnal mŕtvolu takto: Boh Hadúr uveď ťa tam, kde je Atilla, Árpád a Tuhutum.

„Nuž, čože je toto?“

„A neviete? To je civilný, alebo občiansky pohreb.“

„A kde sú kríž, zvony, kňaz, modlitba?“

„To všetko je už v múzeu.“

V

Rozlieha sa po dolnozemských rovinách temný zvuk zvonov. Keď chytali sa kosci zbožie kosiť, zjavil sa anjel smrti s tou ukrutnou kosou, pod ktorou nie jednotlivci, ale stá a stá padli v obeť v jeden deň. To vieme prečo vztiahol ruku svoju anjel záhubca na Jeruzalem, aby padlo sedemdesiat tisíc. Pôsobila to pýcha Dávida kráľa, ktorý dal počítať ľud svoj. Oj, či ozaj aj nie pre tenže hriech navštevuje nás ruka Hospodinova?

Či poznáte ten mohutný Sion slovenský, Veľkú Čabu? Či poznáte ten usilovný, pokorný a pobožný slovenský ľud, ktorý v deň nedeľný a sviatočný s 30.000 ústami zvelebuje Najdobrotivejšieho? Poďme tam a to na ten čas, keď vyprevádzajú mŕtvych, presťahovavších sa v jeden deň do večnosti. Truhla za truhlou! Jeden, dva, tri… desať… päťdesiat… sto… tridsať aj dva! Ojže Bože! „Dostit jest, již prestaň!“ Či div že behom niekoľkých týždňov 2.000 padlo v obeť? Ktože tu riekol miesto Dávida: „Aj ja som zhrešil, aj ja som neprávie učinil, ale títo súce ako ovce, čo učinili?“

*

Medzi Čabou a Nadlakom leží štátna pustatina Mezov (Mezöhegyes), samé krásne stromorady, je to utešená oáza na Dolnej zemi, pamätná aj preto, že sa tam dochovávajú a šľachtia tie najvýtečnejšie kone v Uhorsku. Od severu hraničí so Slovenským Komlóšom, kde Morena brala značne veľké obete.

Tu pri hranici nachádza sa jedna úrodná dolina, boli to predtým močariská, toho roku ale bol tam utešený, no ten najbohatší ovos. Tabla ovsa tak veľká, že na horných stranách sú obce väčšieho chotáru nemajúce.

Pričinia sa chlapi, kosy šuštia, bujný ovos padá na zem, hybké devy a ženy kladú za koscami hrste. Popoludní riedia sa rady koscov. Jeden, dva, tri, päť, šesť párov vychorelo. Na druhý deň ráno, keď slnko vychádzalo, ožiarilo osem mŕtvol. Kosci sa rozbehali sťa kurence, keď jastrab v povetrí zaklepoce krídlami.

„Sem sa, kosci, do tohoto ovsa, bude dobrá odmena!“ volá dozorca. Noví kosci pričinia sa ku práci, rúbajú kosami sťa kozák, ako husár so šabľou, pot im z čela cíckom tečie. Lež po jednom skladajú kosy, hrčia sa po zemi od vnútornej pekelnej bolesti, na úsvite deväť ich padlo v obeť následkom cholery. Opätovalo sa päť, šesťráz to isté, noví a noví nádenníci Slováci, Maďari a Nemci boli postavení ku práci, lež opätovala sa aj zúriaca nemoc a namnožili sa kopce hrobov.

*

No nielen na dolnozemských rovinách, ale od Karpatov až po Adriatické more rozlieha sa temný hlas zvonov, aby sme nepočuli plač vdov a sirôt. A tie pohrebné kázne! Nielenže kňazi potešujú veľkým žiaľom navštívených, nielen oni vyčitujú hriechy ľudu; pre ktoré nás švihá tresce ten pán pánov a kráľ kráľov. Vlastenecké noviny zdeľujú z rozličných stanovísk svoje kázne. Pesti Napló zvolil si za text Palackého proroctvo a pohnutým srdcom vzdychá:

Tak sa zdá, akoby sa ono splniť malo na maďarskom národe. Ach, preveliký Hospodine! Či aj v tomto bezpríkladnom navštívení pretriasať budeme národnú otázku? Či nás ani mor, drahota a hlad nezdruží? A či by snáď želal Pesti Napló, aby len Slovač hynula, mrela? A ktože bude bulevardy robiť, pešťanské paloty stavať, keď tá úbohá Slovač vymrie? Nie sme náchylný vtipkovať v tejto otázke, ale veru difficile est satiram non scribere (ťažko je nepísať posmešne). Horn vypravuje: mea culpa, maxima culpa (my sami sme najväčšia vina). Pravda, aj ten odvoláva sa na Palackého, ale pritom zobrazuje podobizeň prevráteného pokolenia. Reže nožom až do živého, keď vraví: „sme randáci a nečistotníci, vraždí nás hnusota a mäsiarí nás nákaza. Čo zlého je pri Židovi, Španielovi, Francúzovi, Rumunovi, Cigánovi, to všetko sme si privlastnili. Ešte nikdy nebol Maďar tak podlý, ako je teraz.“ A Ellenör? Na toho nejdeme sa odvolávať, bo ten nemá žiadneho rázneho stanoviska. Lež z hlbín srdca, tak ex abrupto vyčítali kapitolu aj Národnie noviny v článku „Zdravotné pomery“. No či ozaj budú mať zdarného výsledku tieto kázne a či budú len hlasom volajúceho v púšti?

Akonáhle prestane zúriť pekelná pliaga, neomylne učinia návrh smerodajní výtečníci, ubezpečiť ľud pred podobnou nákazou. Už napredok vidíme tie mohutné pohyby k zaviesť sa majúcim poriadkom. Zememerači vypracujú plán, podľa ktorého všetky bahná a močariská vysušené byť majú skrz kanalizovania. Budeže vedy a hromženia, ženičky sa postavia do odporu, lebo kdeže budú močiť konope? A povedia: aj 1873. keď najväčšmej zúrila cholera, močili a vláčili sme konope a predsa sme nevymreli všetci! No ale veď ukrotíme ich tým, že mašinami vyhladíme a upradieme konope, natkáme plátna, a potom ho postriháme, ušijeme, a ženičky môžu spať do vôle celú zimu. Okolo dedín a miest bude sa sadiť dohán, bo sa dokázalo, že touto rastlinou ohradené osady sú ubezpečené pred morovou nákazou. Toto vítame zo srdca, ba si želáme lepší a lacnejší dohán, veru možnože vzduch dvojkrajciarových zapríčinil nákazlivé miazmy v povetrí. Borovina sa bude pestovať na všetky strany s väčšou bedlivosťou ako vinohrady, bo provatum est, že borovička chutná tomu, kto ju ľúbi. Každé, aj to najmenšie mestečko musí mať krásne bulevardy, aby v afrických horúčavách útle pokolenie prácu nemajúci šviháci a lastovičky mali chládok. A kdeže sú kúpele? Tak tvrdia, že v Rusku niet osady, kde by parného kúpeľa nebolo, tak to má byť aj u nás. Pravdaže, my máme dosť pary, aj sa dosť potíme, zvlášť keď daňový úrad vyšle svojich, ale dobre je to, postarať sa o kúpele, bo nájdu sa ľudkovia, ktorí poslednýkrát kúpali sa keď ich okúpala babička. Všetky domy v mestách, tak ako na dedinách, ktoré nemajú obloky na siahu, budú zrútené a na každom obloku bude tento nápis:

„Kto si svoje zdravie šetrí,
Ten si izbu často vetrí.“

No, dláždená má byť každá izba, čo aj potom dlážku zahalia hlinou, bo vraj takáto izba je v lete chladnejšia a tak aj zdravšia, tak to aspoň drží obecný ľud. V každom dome bude telegraf spojený s lekárskou budovou, aby keď mu škŕkne v žalúdku hneď oznámiť mohol. Už potom všetko jedno, či bude mať obec lekára, či nie. Dvor, záhrada musí byť okrášlená fialkami, rezedou a ružami. Tekvice, krumple, repa, ešte len aj tá svetochýrna turčianska repka budú sa zavárať s cukrom do skleníc, a beda tej hriešnej duši, ktorá opováži sa jesť iné jedlo, lež zaváraniny, koláče a pečienku. Miesto jedovej, zo silice spotvorenej a Icíkom predávanej pálenky, budú sa užívať, a to vždy, Bastlerove kvapky, rozumie sa na cukre. V školách sa tiež veľký obrat stane, a každé dieťa musí spamäti poznať celého Hufelanda. Že nemá byť ani jednej osady, kde by zdravotného csendbiztoša s nemocnicou nebolo, to dá sa predpokladať. Ale dosť žartu, uvidíme čo tí otcovia vlasti vykumštujú. Nám sa všetko tak zdá, že hmotne, zdravotne, mravne a duchovne ľud našej vlasti, bez rozdielu národnosti a náboženstva, len ak napredovať môže a bude, keď sa stanú radikálne reformy v ľudových školách, keď výchova vezme smer cirkevno-mravný, spojený s pravou osvetou a vzdelanosťou. Menej politiky a viacej mravnosti, menej maďarizácie a viacej národností, menej časoducha nevery a viacej oddanosti k Bohu pri učiteľoch a pri dietkach!

*

Pešťanské časopisy vyzývajú občanov, aby prinášali milodary opusteným vdovám a sirotám. Šľachetný úmysel a blahoželaný účel. Ale zo skúsenosti vieme, že sa tým málo docieli. Koľko tisíc rozdalo sa honvédom a ich vdovám i sirotám, a výsledok? Ustavičné žobranie, takže máloktorého dňa, že by sa o pomoc neutiekali.

Nie tak, páni moji, nie tak, ale postavte sirotince a opatrovne. Verte, že tie sirotám neprostredne udelené groše môžu byť mnohým na škodu. Kto dozerá na siroty? Kto prijímať bude tie milodary? Administrácia? Tá je tak primitívna, že keď by zvláštna milosť Božia nebdela nad nami, divoký zver by nás pojedol, od hladu by sme pomreli, cholera by nás poškrtila a upadli by sme do predpotopnej doby, keď sa ešte víno nerodilo.

Ľahko nám písať dolnozemské listy, keď už potúď pomáhal Pán a Morena láskave brala svoje obete, lenže ešte raz môže aj na nás prísť mráz. Pomiluj Gospodin!

VI

Utešené, teplé dni máme a predsa sú tváre a nosy červené. Ach, ako sa to všetko zmenilo. Nuž veď aj júl, august a september bol pekný a teplý, a veru aj v najväčšej horúčosti tváre boli bledé. Každá vec má svoju príčinu. Či viete, čo je to ten drapák? Istotne sú medzi ctenými čitateľmi (ak ozaj číta niekto naše listy, a kto ich číta, toho si my ctíme), ktorí ani v sne nepočuli o drapákovi. To je prosím mixtum compositum, to je silica s vodou zmiešaná, ktorou chemický operant previedol hroznový kmeň na rovinách pestovaný, a tak dolnozemské víno menuje sa drapákom; no pán Tvaroh, alebo dopisovateľ Svornosti, menoval by ho karcošom.

Rešpekt, páni! Drapák je pováženia hodný nápoj, bo on len zatiaľ chutná, kým je mutný, akonáhle očistí sa, nemá sily, a prestanú od neho tváre a nosy červenieť. Diplomatom, ktorí in turbido lovia, môžeme ho odporúčať. Nuž či už viete, prečo sú na Dolnej zemi tváre červené? Kto by nevedel, tomu poslúžime s jedným rébusom.

Sedia páni bratia spolu, pred nimi krčah (drapák sa v sklenných nádobách nepodáva, aby to kalné mixtum compositum nezbúrilo vnútornosti) a zneje: „Ide pieseň do kola, okolo stola, trikrát tri je deväť, kto nespieva medveď.“

Ho, ho! Prosím za slovo: napime sa, nabime sa, lež konečne pomerme sa! kto uhádne tento rébus, dostane zdarma jedno číslo Svornosti v ktorom by nebolo hanebné osočovanie rodoľubov. Zriedkavejšou pamätnosťou poslúžiť nemôžeme.

Dosť na tom, tohoročný drapák je výborný. Prirodzená vec, bo veď o ten svet nevydalo nebo rosy a studne vyschli, kdeže by sa vzala voda v tohoročnom drapáku? Cholera má šťastie, že pred časom utiekla, bo všetku jej červenú črvoč vyliali by sme sťa sysľa drapákom. Ale česť drapáku, ten nielen básnicko-paprikovú farbu uvodí na tvár a na nos, ale privedie k rojčeniu aj tie sťa olovo ťažké myšlienky, poihráva s citom chladnokrvného srdca a nadovšetko rozviaže jazyka aj tých, ktorí držia sa toho: hovoriť je striebro a mlčať zlato. Pri drapáku zlato nemá žiadnej ceny, iba striebro. Ide pieseň do kola, okolo stola: Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije! Hojže Bože! Sláva mu! Nazdar!

A či ozaj deje sa to aj na Dolnej zemi? Oj, veru áno. Vo víne je pravda, nuž či by sme my nemali pestovať pravdu?

*

Slovenská junač sa veselo zabáva, ale pritom neprekročila medze slušnosti. Zaspievala si, oduševnila sa, no aj vážne etymologizovala o tom, keď sa pohármi štrngne, či cendžia a či cvendžia, (A nie cvendžia? Red.) a nevedela sa zjednotiť, rozhodnú to smerodajní znalci mluvnice slovenskej. Brat s bratom, priateľ s priateľom šiel domov, ale striebro ešte vždy vo väčšej vážnosti bolo než zlato.

„No, bračok, ja som prvý raz bol v mojom živote na panslávskej zábave.“

„To dobre, aspoň dáš svedectvo pravde, že my veru nechceme prevrátiť svet, negravitujeme k Petrohradu a spokojní sme s našim drapákom.“

„Predsa, braček, ľutujem ťa, aká pekná budúcnosť ti bola súdená a hľa, tá slovenčina hustým mračnom prikryla tvoje slnce slávy.“

„Post nubila phöbus, zahrmí nebo, mračná sa rozídu a zjaví sa krásne slnce.“

„To možno. Lež nebude nás už na ten čas hlava bolieť.“

„Keď my nedožijeme sa, dožijú sa naše deti, a tie budú ctiť pamiatku otcov, opustivších svetskú slávu za sväté presvedčenie.“

„Ľahko je tebe rozprávať, keď nemáš detí. Ale ja, braček, akože si vychovám synov? Odkázaný som na podporujúce ústavy, a keď by som v tomto smere vychovával synov, čo môžem nároky mať na podporu? A ktože vypýta mi dcéry?“

„Nech čakajú, vzbudia sa šuhajci, a možnože práve Slovenky budú vzácne.“

„Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. Či nevieš, že staré dievky nemajú toľko ceny, ako deravý groš? Ostatne aj vaši národovci nie veľký ohľad majú pri ženení na rodoľubstvo.“

No, myslím si, tento človek v tomto ohľade pravdu má a zadunajská, hornozemská a dolnozemská pani sestra môže koľko chce odporúčať paniam a pannám rodoľubstvo: hádže hrach na stenu.

„Dobru noc, braček! Vyspime sa, ráno môžeme pokračovať v rozhovore.“

*

Pomáhal pán Boh! Prežili sme to hrozné memento mori, ktoré nám Morena v čas cholery privolávala. Všetko ožilo, predsedníci odročené valné zasadnutia zvolali. Priateľ priateľa navštívil, vítali sme jeden druhého tak, ako za hranicami hrobu. Ten, ktorý testament robil, zabudol na to tak, ako pri testamente na národné ciele a ústavy. Panna, ktorá vila veniec z rozmarínu do hrobu, začala myslieť na ružový veniec k sobášu. Miesto umrlčích truhiel rozmýšľali sme o drevených nádobách vínom naplniť sa majúcich. No, myslím si, navštívim aj ja tých tam pod Kerešom žijúcich. Vítanie bolo srdečné, len jeden z našich mladých bratov zdal sa byť zadumaným, ako tí, ktorí túžia po tom domácom kríži, čo nám je všetkým milý.

„Braček môj, vy sa mi nepáčite. Čo vám je?“

„A či sa vám zdá, že mne niečo chybuje?“

„Isteže chybuje, a to kaprál do domu, švárna nevesta, ktorá by zaviedla boj končiaci sa vždy s mierom, ktorý by zapečatil z hlbín srdca pochádzajúci bozk.“

„Verže vám je dobre, keď naveky čertov plašíte.“

„No, neplaším ja čertov, ale špás a parte, braček, ožeňte sa. Verte, málo stojí taký život ako váš. Ajhľa, v čas cholery skoro ste krpce odmetali, poneváč ste nemali vernú tovarišku, ktorá by vás bola opatrila.“

„V tom pravdu máte, a ja uznám, že súrne by bolo ženiť sa, ale nejde to.“

„Do hroma! A prečo?“

„Prečo? Vás sa zdôverím, moja žena musí byť národovkyňa, a kdeže ju nájdem. Však dobre viete, že na Dolnej zemi nedaj Bože Slovenku nájsť.“

„Tak je, aj ja dám vám za pravdu. Lež poďme na horniaky, odporúčam sa vám za pytača.“

„To je ťažká úloha, to nedostačí skromného dôchodku človeka.“

Počujte, zadunajská, hornozemská a dolnozemská pani sestra? Naši dolnozemskí národovci nemôžu sa ženiť, že niet národného zmýšľania krásavíc.

*

Nadlacká vzájomná pomocnica dosiahla ministeriálne odobrenie, zadržalo sa aj valné zhromaždenie, v ktorom sa správa konečne zvoliť mala, ale pre nedostatočný počet sa to odročilo a prítomní držali len poradu. Predmet porady bol medzi iným, v akej reči majú byť tlačené knihy. Predseda oznámil, že podľa výborového uzavretia v slovensko-maďarskej. V ten deň ráno padol tlakomer, ani sme netušili, kde vznikne víchor. No ale tie strely maďarónske na ten čas boli odrazené, ako keď tisícročné tatranské granátové skaly napádajú. A čo sa vám zdá, kto boli tí národní bojovníci? Statní to roľníci, ľud šľachetný, vieru a materčinu milujúci. Muž za mužom vystúpili odhodlane. Nevieme koho prv menovať, či Mázika, Zelenáka, Ambruša a či Badínskeho? Tak, bratia moji, nečakajte, aby vždy len učiteľ, kňaz, notár bojoval za vás a váš rod. Sláva vám a snahám vaším. Nebojme sa! Nedajme sa! Tak počujeme, že maďarónom tŕň v oku bol pán učiteľ Trnovský, živ ho Boh!

VII

V Pešti sme, prosím za odpustenie, v Budapešti; to neviem, či Budín prehltol Pešť a či Pešť prehltla Budín, dosť na tom, že sme v Budapešti, alebo, ak sa lepšie páči, v Pešťbudíne. Traja sme sedeli pri jednom stolíku, ak sa nemýlim u Bielého: tá figliarska všadebola A. B. Ceda, ktorej nevie prísť na stopu Svornosť, zadumaný Dumný, ktorý tu premýšľal o básni na Všechsvätých v hrobitove napísať sa majúcej, a dolupodpísaný, ktorý výborné tekutiny schvaľoval.

„Bratia, nazdar tým našim Martinčanom!“ začala A. B. Ceda.

„Nazdar! Lež nie tak, bračekovci, to sa má ústne zdeliť,“ odvetil dolupodpísaný, „zajtra večer v Martine pripijem nazdar.“

„Vskutku ideš do Martina?“

„Áno, nočným vlakom idem.“

„Zbohom, dovidenia, pozdrav našich, zbohom!“

Tak vonku, vzdor tomu, že bol posledný október, nebo hrozne zahrmelo, bič zo striel upletený švihal nad Dunajom a nad budovami pyšného Pešťbudína. Oj, komuže sú tie strely určené? Či zradcom, a či tým, čo tvoria podlých zradcov?

Po malej chvíli utíchlo všetko, ja hodil som sa do kočiara a povedal:

„Zavezte ma k severo-východnému nádražiu.“

Približovala sa polnoc a nádražie preplňovalo sa s vyberajúcimi sa na cestu. Ojže Bože! Kdeže sme? Či v hlavnom meste Uhorska? Nuž a prečo? Sama číra, čistá Slovač, na stá a stá. Pravdaže, z tých sto a sto, iba ja jediný vkročil, som do čakárne druhej triedy. Úboha Slovač! Služobnícu a nádenníci navracali sa do svojej otčiny. Pekné devy, koľko z nich prišlo sem v nevinnosti, a koľko navracia sa s tou istou nevinnosťou?

„Marsch, Schlovaken!“

„Lökdösd be azokat a tótkat,“ zaznelo pri druhom zvonení. Odvrátil som sa, srdce mi zaklopalo. Verte, že ani s lichvou tak brutálne nezachodia, ako s týmto ubiedeným ľudom. A prečo? Lebo že je usilovná, pokorná, poddajná Slovač. Lež čujte, opovážil sa jeden naivne poznamenať: „Keby ste to s Maďarmi tak zachodili, veď by vás tí naučili!“ Blahoslavení pokojní: nebo oni synové Boží slúžiti budú. Rušeň zahvízdal a my leteli sme dolinami, horami, cez tmavú noc, ako keď by čerti vozili nás v pekelných temnostiach, tu i tu ozvali sa slovenské spevy; ten ubitý, potlačený ľud spieva. Böse Leute haben keine Lieder! Keď človek v noci cestuje na železnici, sníva sa mu aj nesníva, drieme aj nedrieme, spí aj nespí, myslí aj nemyslí, slovom hlava je v závrate. Tak to bolo aj so mnou, keď mi zahučalo v uchu: Lošonc! Bežím do jedálni a kričím: „kávu!“ a ju aj vysrebem, nikdy som horšej kávy nepil.

Tu sa začína slovenský svet. Zora sa začervenala a ožiarila Lovinobaňské vrchy. Rušeň fučal, kolesá temnejší hlas vydávali, ideme hore vrchom, preletíme cez jazyk, a zase hore vrchom, a zase cez jazyk, a hľa, to leží pred nami Zvolenská župa. Krásny to vidiek, ale je len prípravou ku krásnejšiemu, keď totižto Zvolen zanecháme, bo letí parostroj utešenou dolinou, akoby ani netušil, že prijdeme k ohromným vrchom. Ani sem, ani tam rušaj rušeň, alebo nás zavezieš na ten Kremnický piark, alebo otvorí sa pred nami peklo a my všetci zomelieme sa na prach. Je to hrozné, ale veľkolepé, druhý Semering. Kremnica pod nami, tri razy ju vidíme, a vždy z druhej strany. Jazyk za jazykom. Hneď si pod zemou, hneď zase zo dvoch strán zjavujú sa hlbiny, a to opätuje sa jedenásťráz, až konečne vidíš pred sebou vrchami obhradenú dolinu a to je Turčianska župa. Tu našiel Belo IV. útočište pred Tatarmi. Nie div, bo Turiec sám v sebe je pevný hrad. Ó, kiežby bol pevným hradom našej Matice! Lež nejdem opisovať tú utešenú panorámu, kto ju chce poznať, nech nasleduje ma a urobí výlet do Svätého Martina. Tu sme na Slovensku, zrádzajú to nápisy na čakárni: čakáreň I. a II. triedy, jedálňa, východ atď. Zrádza to ale aj rozhovor v maďarskej reči, bo ti i tam počuješ, zvlášť v II. triede, hovoriť maďarsky, k nie malej rozmanitosti ušiam zvyknutým na pravidelnú výslovnosť. No je to len figliar ten Jókai z Taléroši Zebulonom, tu sa oni predstavujú v skutočnosti.

Lež zapiští parostroj a my vystúpime pri Svätom Martine. Kde, ako a ku komu? prebehli v hlave, keď z koča zahrmel hlas:

„Andrejov, tu som!“

Pohostinnosť pána redaktora nedopustila, aby sa človek túlal po hostincoch; tá všadebola A. B. Ceda zvestovala náš príchod. Vy ale, drahocenný pane redaktor, prijmite tu verejne úprimne srdečnú vďaku za láskavé prijatie dolnozemského pútnika.

Ktože opíše tie city, ktoré zaujali moje vnútornosti, keď vystúpil som na pavlač domu Matice slovenskej. Už ten čarovný výhľad do kola pozdvihne človeka k tomu, keď si pomyslím: toto je kolíska slovenskej budúcnosti. Pravdaže, tá budúcnosť bude skvelá, ale začas budeme prerážať husté mračná kým prídeme k cieľu, bo ver aj nad Martinom často sa zachmúri a často hrmí.

Tu sme teda v stredisku zlomyseľne nazvaných panslávov, a ty, biedny človeče, tu budeš sprisahaný k vlastizrade! Bŕŕŕ — prešlo cezo mňa. Zavedú ťa do tmavej, čiernym súknom vyčalúnenej izby, kde na stolíku stojí kríž s kančukou a s erbom Panslávie. Je to medveď s Talianom, na znak toho, že od Adriatického mora, a tak od hraníc Talianska až ku vlasti medveďov má sa ozývať: „Hej Slováci!“ Vôkol neho obskakujú a robia rozličné komické posunky opice, tieto predstavujú Slovákov Svornosti vernosť prisahavší v nárečí španielskom. Zasadne národný súd. Predseda je hodný chlap, poznať, že dobre žije, len otlaky ho omínajú, takže málo pokuľháva. Tajomník s oholenou tvárou pristal by za kňaza, lenže do malej fary je primúdry a učený, a väčšiu mu nedajú. Iné osoby nejdem opisovať, aby som nezradil tajomstvo. Nutno mi však pripomenúť jedného v kúte učupeného harlekýna. To je dopisovateľ Svornosti, ktorý vybubnuje všetky tajomstvá toho panslavistického hniezda.

„Synu človečí, predstav sa,“ riekne predseda.

Mráz ma prešiel, zvlášť keď som zočil toho harlekýna.

„Odprisahaj všetko: česť, hodnosť, úrady a svetskú slávu, bo vedz, že keď si k nám prišiel, számodra nincsen hely.“

Darmo, aj tu rešepktujú diplomatickú reč.

„Prstom budú ukazovať na teba a hlasite volať: pansláv.“

Toto bol môj sen prvú noc v Matičnom dome.

Či viete, s akou pilnosťou znášajú med tie maličké včeličky? No taký usilovný národný úľ je Martin. Poďme do redakcie Národných novín, tam náš výtečný redaktor so svojím vľúdnym pomocníkom číta, prezerá, píše od svitu do mraku, aby nám odberateľom (bohužiaľ že nemôžeme o všetkých riecť predplatiteľom) zaujímavý časopis zdeľovali. Nazriem do tlačiarne, tam nájdeme nášho veľacteného správcu vysvetľovať, značiť, knihy rozposielať, ktorý nezdráha sa aj najmenšie práce osobne konať, len aby zveľadil obchod. V sporiteľní vidíš medzi kopou ohromných kníh hlboko učeného účtovníka zavádzať príjem a výdavok spôsobom najnovším. Predseda administrácie konzorcia Národných novín navlas preukáže podpísaných zaplatených a nezaplatených účastín. Hlásnik hlavou krúti a žartovne usmieva sa, že potomne väčšina plácu žiada. Dozorca múzea, učený to muž, nemešká s najväčšou ochotou a vľúdnosťou ukazovať a vysvetľovať poklady a pamätnosti, a to veru krásneho a bohatého múzea. Učbári učia maďarčinu v gymnáziu, takže M. Tomcsányiho srdce plesá od radosti. Zborvodca spevokola, vzdor tomu, že mu visí z nosa okuliar, bije takt pri pive s čerstvou pružnosťou. Poštár, čo aj kedy-tedy zapôzdí sa, dá ťa hodinou prv zaviesť k nádražiu, aby si sa nezameškal. Konečne hasičský spolok drží nočnú stráž nad majetkami Martinčanov. Jedným slovom v Martine pracuje každý.

Živili na mnogaja lieta!

*

„Skutočne si bol v Martine?“

„Pravdaže skutočne.“

„A načo?“

„Hia, braček, prišla vetroloď z Ruska naplnená rubľami, nuž sme sa delili. Nemáš pochopu, ako to v tom Martine vyzerá: Matičný dom je ešte nie celkom okovaný, bo sa múry budú vykladať rubľami, schody v ňom sú krásne, mramorové. Múzeum tak pohodlne je umiestnené, že pre nedostatok miestností knihy a iné vzácne veci na kopách ležia. V kníhtlačiarni parostroj je zo samých rubľov zliaty. V redakcii Národných novín je jeden desaťokovnák plný rubľami, ktorý neplatiaci odberatelia naplnili. V sporiteľni len samé ruble prijímajú a vydávajú. Každý pansláv má štvorkoňový nádherný záprah s vyšnurovaným husárom, ktorého taršulu vietor previeva ako holičov tanier na vývese. Gymnazisti miesto žabíc rubľami hádžu jeden do druhého, keď sa hrajú na vojnu. Ruský čaj tečie potokom po Martine, len tak načierajú koršovami. Sluhovi, ktorý ma viezol ku nádražiu, dal som niekoľko šestákov; posmešne hľadel na mňa, že som mu nenasypal rubľov do hrsti.

Horkáže naša bryndza! Prosím úctive, ja takú ľúbim.

VIII

Veľa, ale veľa zaujímavých udalostí môžeme zdeliť ctenému obecenstvu Národných novín, natoľko, že ani nevieme kde započať. No ale slušná vec, aby sme rešpektovali diplomatickú reč a hegemoniu maďarského národa, a tak začneme s Maďarskou akadémiou, vulgo: Magyar tudós társaságom. Zahrmelo nebo a panslavistická strela uderila do Maďarskej akademie. Oj veru tak! To strašidlo aj tam máta, jeho polypské ruky aj tam objímajú jednu dušu, ktorú vždy prisahala a magyarok Istenére.

„Nuž ale čože sa vám robí,“ prehovoril môj dobrý priateľ, keď som mu toto všetko slušným pátosom predniesol, „či snáď Palackého zvolili za čestného úda Maďarskej akadémie?“

„Hőher, bračok, hőher.“

„Hőher? Tak istotne Don Bellos stal sa v nej členom krasoumeleckého odboru.“

„Ešte hőher.“

„No už to nechápem.“

„Ale chápem ja, ktorý som čítal v Pesti Napló, a to v čísle 296, že orientalista, člen akademie Weinberger, Bože odpusť čo tá slina na jazyk neprinesie, Armín Vámbery de eadem, predal pero, rozum aj dušu Rusom, bo písal článok do petrohradského časopisu Russiche Revue“.

„Oj, hrozné veci, dáva naučenie Ruskej dŕžave, ako sa má rozširovať, ktoré národy podmaniť, aby slnko nazapadalo na obzore Rusie.“

Pesti Napló uzaviera túto správu nasledovne: „A pod všetky tieto pekné a užitočné veci je podpísané meno Vámbéryho; a tento článok, ktorý tak prospešnú správu zdeľuje Rusom, je k čítaniu v časopise vo Svätom Petrohrade vychádzajúcom. Je to vskutku neočakávaný doplňujúci zošit, k tým protiruským bežným spisom, ktoré tento veľactený maďarský učenec v najnovšej dobe uverejnil.“

Nuž a keď by náhodou všetko toto člen Slovenskej Matice bol písal? Čo by si dušu na dlaň vyložil, neverili by mu, že nie je uplatený, že neprijal ruble od ruskej vlády. A bolo by vzbúrenie veliké. Od Požoňa až po Titel by sa hlásalo: vlastizradca, pansláv, ruský špehúň. Možnože sám pán Vámbéry držal by prednášku o velikom nešťastí, ktoré hrozí korune Svätého Štefana. Celá tajná aj zjavná polícia by prišla do pohybu špehovať niť panslavistickej velezrady. A všetkého toho výsledok by bol: ridiculus mus.

*

Zemepis Uhorska má vacát, lebo neveríme že by len jeden jediný učiteľ prednášal toho roku. Nuž načo? Ukáže na tabuľu rázu a povie: tu máš, rozdelenie krajiny. No natropilo hluku, kriku, ale veru aj nie div, že sa tu i tam ozýva:

Roztrhali Poľskú
Chcejú aj Uhorskú,
Ale sa nedáme
Dokiaľ päste máme.

Troje sa vraj malo pred očami pri tomto operáte: prirodzené hranice, lacnejšia administrácia, lepšie dozorstvo, a všetko toto vychodí podľa toho, in x foeminina sunt, ut talpa. Napríklad Čongrádska spojiť sa má s Čanádskou a stredisko župy bude Segedín. Tu pravda prirodzené hranice má Tisa, ktorá doteraz lúčila tieto dve župy, a centrum Segedín, do ktorého každá hriešna čanádska duša neomylne musí cez cudziu župu, cez Torontál, alebo podľa návrhu cez Horom varmegye cestovať, a to ako? Ach, veľmi biedne na prievoze marušskom a tisskom. A to je aj lacnejšia administrácia, keď menej bude úradníkov, a ty, človeče, za ledajakú maličkosť putuj dva, tri dni, trov 20-30 zlatých a pekne krásne dokáž aká výhoda pre obecenstvo, stroviť 100.000 zlatých, aby štát menej vydal o 10.000. Budeže to aj lepšie dozorstvo, keď Tisa, Maruša vyleje, a za dva-tri mesiace, nedaj Bože, z jedného brehu na druhý prejsť. Tak sa nám zdá, že by sa to isté dokázalo aj pri iných kombináciách. Národovci vraj s tým upodozrievajú vládu, že pri vyokrúžení stolíc na to kládla váhu, nie maďarský živel rozdrobiť a do maďarského vtkať. Lež čujte, čo jeden krajinský poslanec verejne rečnil. Že tomu nie je tak, svedčí to, že Orava, Turiec a Liptov tvoriť majú jednu župu, a to ten vidiek, kde z Petrohradu zdarma posielané časopisy čítajú. A ľahko by bolo bývalo všetky slovenské župy v úzkych pásoch tak podeliť, že k juhu by Maďarstvo dostalo sa. No hľa, podľa tohoto návrhu turčianska stolica by sa začala pri Vrútkach a končila cez Ostrihom v Budíne, Orava tiahla by sa až po Pešť, a tak dokola, pravda, strediskom by bol Pešťbudín. A to by boli tie prirodzené hranice, tá lacná administrácia a primeranejšie dozorstvo, aby všetko hrnulo sa pekne krásne do saku samospasiteľného Maďarstva. Nuž a Štiavnica, Kremnica a Bystrica? Aj tie môžu si zaspievať: stratila som partu, zelený veniec! Koniec všetkému panstvu a všetkej slávy! No ale novopečené kráľovské mesto H. M. Vášárhely zostane samostatnou právomocnosťou. Nie div, lebo tam demokracia sa mocne usalašila. Keď sa tohoto slobodno-kráľovského mesta zastupiteľstvo zvolilo a zriadilo, bolo teplo, a v prvom zhromaždení zo sto zastupiteľov len štyria prišli v nohaviciach. Tak hľa, páni Štiavničania, Kremničania a Bystričania, poodhadzujte nohavice, a môžete mať výhľad, že obdržíte práva samostatnej právomocnosti.

nosti.

Lež, čo to bude s tou geografiou Uhorska? Veru aj páni učbári budú musieť podrobiť sa novej skúške. No len je to pravda, že na svete nič stáleho niet. Ale je aj to pravda, že experimentovanie veľké obete požaduje. Tie nové budovy postaviť sa majúcich stoličných domov, to roztriedenie, preloženie, spojených archívov, pozemkových úradov, okresných a stoličných súdov, to leto milosti pre nevyvolených úradníkov, či ozaj všetko toto nepožaduje väčšiu istinu ako bude tá, ktorá sa ubezpečí tou novou lacnou administráciou?

IX

Sme v prostriedku februára a hroznú zimu máme, ktorej sa len tá z roku 1863/1864 dá prirovnať. Či to ozaj nie je sympatia k Petrohradu? No bolože by to, aby aj tá milá nevinná príroda páchla panslavizmom.

Ale či viete, kto je na ten čas v dŕžave Rakúsko-Uhorskej najmohutnejší rusofil, a tak prirodzene pansláv? Nuž kto iný, ako jeho excelencia pán gróf Andrássy. Pomyslite si, tento pán vyzískal priazeň ruského cára, tento pán radil pánu kráľovi, aby učinil návštevu v Petrohrade, tento pán nezdráhal osobne vybrať sa na cestu a zamotať sa do siete všeslávie! Tam sa prechádza po Petrohrade v ohromných botách, vlčou kožou vyfutrovaných, v dlhej toge sťa jeho vrátnik, a na hlave medvedí turban. Pravda, na turbane hrozitánska kokarda žlto-čierna a v ruke ohromná kančuka. Hrdo sa drží v tom povedomí, že všetky ruské krásavice žmurkajú na magyar embera. Oj, čiže je sveta žiť tým pánom ministrom, oni smele môžu cestovať do Moskvy, Petrohradu, ale nech by úbohý Slovák urobil výlet, bolo by hluku, kriku. A čože píšu maďarské časopisy o tejto ceste? Všetko ruské sympatie. Pesti Napló vo svojej oduševnosti zabudne na všetku domácu biedu a zvelebuje zahraničnú slávu Rakúsko-Uhorska. Na ten čas, keď krajina takmer vlády nemá, keď vnútorne tá najväčšia rozcapartenosť panuje, keď štátna pokladnica je cele vyčerpaná, vtedy privoláva medzítko panujúcej strany: maličkosť vnútornie záležitosti, ale nech len bude slávna tá naša zahraničná politika, to je a má byť úlohou, a to sme docielili, lebo hľa, slávnostne vstupujeme do Petrohradu!

Pýcha na ulici
A bieda v truhlici.

Lež sprevádzajme aj my jeho excelenciu pána Andrássyho do veľmesta Rusie. Všetky znamenitejšie budovy sú nám známe, lebo od jedného času maďarské obrázkové časopisy všetko z Ruska zdeľujú. Vkročíme do jedného paláca, v ktorom výtečný ruský diplomat bytuje, tu nájdeme aj pána ministra A. Samovar na stole a ruský čaj vydáva ľúbostný výpach. Ach čiže sa to pohodlne a príjemne politizuje, keď sa ten vnútorný človek aromatickým nektárom ohrieva a pritom sa maličkosti dobrým tureckým fumigujú. Tak aj páni diplomati; už dokončili svetochýrnu politiku, vzťahujúcu sa na Bismarcka proti „ultramontanom“ Už vyjavil pán A. sympatie Rakúsko-Uhorska terajšej ruskej priateľskej vláde, keď ruský diplomat začal:

„Apropos pán brat, v Uhorsku nachádzajú sa aj Slováci?“

„Ach, áno, národ to dobrý, pokorný, pracovitý.“

„A či sú národne vzbudení, či napredujú v osvete, vzdelanosti?“

„Pravdaže, pane bratre. Veď aj terajší minister-predseda je synom Slávy.“

„No to pekne. A v sneme sú zastúpení?“

„Akože by nie? Slovenskí poslanci sú najobratnejší diplomati, napríklad voličom rieknu: my Slováci! a v krajinskom sneme: my magyarnemzet!“

„Majú aj školy, v ktorých by sa národne vzdelali?“

„Uhorská vláda sa o to všetko postarala, do každého štátneho ústavu má voľný prístup: Maďar, Nemec, Slovák, Rumun, Srb, Rusín atď.“

„A každému sa vedy v jeho reči predkladajú? Či každá národnosť má svoj vykázaný ústav?“

„No, prosím pána brata, to je ťažká vec, a žeby žiadon nebol ukrivdený, vyrovnalo sa to tak, že naukozdelnou rečou stala sa výlučne maďarská. To žiadali sami poslanci.“

„No to je iné, kto sa sám opustí, toho aj pán Boh opustí. Nuž tak Slováci sa v žiadnej štátnej podpore nezúčastňujú.“

„Horkýže nie? Vláda dáva subvenciu Svornosti, ale nedá sa tajiť, že niektorí z nich sú hlaváči a osobytkujú sa. Napríklad máme krajinskú vedeckú akademiu, a oni založili separatistickú Maticu. Máme krajinské múzeum, a oni s Maticou spojili slovenské múzeum. Majú prístup do štátnych škôl, a oni namáhajú sa Revúcke, Kláštorské a Martinské gymnázium mozoľami úbohého ľudu udržať. Vykázali sme im národných náčelníkov: Grünwalda, Kubányiho, Vagnera, a oni pripojujú sa k panslávom…“

Tu potratil koncepty pán A., lebo keď by náhodou nebol zočil samovar, medvedie kože, že v Deákovskom klube reční.

Ďalšie správy nám ešte nedorazili, možno potomne, a isteže nezameškáme zdeliť ich ctenému obecenstvu.

*

Keď sa takto s Ruskom a Petrohradom zamestnávame, voľky nevoľky prichodí nám na pamäť Slovenské Chmelovo. Než, nech nikto nemyslí, žeby sme žiadali mútiť fantáziu básnika, ktorý sťa „dolnozemec“ do Svornosti duchaprázdne rýmy posiela. Oj veru nie, veď je to krem toho fantázia mutná, kalná, ale jednu svetochýrnu udalosť chcem v stĺpcoch Národných novín zvečniť.

Bolo to počiatkom januára roku 1874, keď zaznela trúba poštalióna takto: Trá-ra, trá-ra, tra, tra, tra, tra, ra, ra, ra, rá! Trá-ra, trá-ra, tra, tra, tra-rá! Ako hovoríme, tento hlas sa ozýval od parníka až ku vežovej zlatej hviezde. Pán majster pošty načúval ako zajac brechot kopovov, postavil sa do pozitúry a listonoš predkladá mu balíky. Pečať odtrhne, špagát nožničkami rozstrihne a začína listy, noviny triediť, keď zrazu všetko mu z rúk vypadne, a ako hromom uderený nazad cúva.

O pár dní vzdelané obecenstvo Slovenského Chmelova bolo vo veľkej rozčúlenosti. Kývali hlavami, mrdali plecami, a jeden druhému len tak potajomne šuškali:

„Či ste už počuli?“

„Čo, prosím vás?“

„Čo, čo? Nuž to!“

„Vyjadrite sa jasne, lebo človek veľa počuje, a ktoré rozumiete z toho veľa.“

„Ach preboha! Nuž to, čo predvečerom na poštu prišlo.“

„Pravdu máte, ale to, čo predvčerom prišlo, ešte nikdy nepoškvrnilo náš svätý Chmelov.“

„Nuž keď neviete, tak vám už len poviem. Pánu X. prišli pod jeho menom Národnie noviny, a tie vraj riadne mu chodiť majú.“

„Nuž a potom?“

„Tak sa ani nedesíte nad tým?“

„Oj veru nie, prečože by Slovák nečítal Národnie noviny?“

„To je hrozná vec, dnes zajtra nikto nepredplatí si Svornosť.“

V análoch Slovenského Chmelova majú zaznačený ten deň, v ktorom 1. číslo Národných novín došlo. Nazdar pánu X. Živ ho Boh!

*

Verže je to smutný, zunovaný čas na vidieku, zvlášť v zime! Kde pôjdeš čo si začneš? Niet divadla, niet žiadneho spolku, ani len k mizernému Paskeviču nezozbieraš ľudí. Oj, ľahko je vám tam v Pešťbudíne, čo groš, to fígeľ, a za pár šestákov máš zábavy do rihu! Človeče, či by to bolo, urobiť výlet do Pešťbudína? Ale ako? Čo k tomu povie tá starostná tovariška života? Ako odôvodníš pred ňou svoju cestu? Na to keď vyletelo z hlbín srdca veľké: však to! doručia mi ešte väčší úradný list od podžupana stolice. Bože Hospodine, čo to môže byť? S chvatom prečítam list, tvár sa rozveselí, a ja bežím k starej a žalostne zvestujem: pomysli si, moja milá, musím stúpať do Pešťbudína, tu máš, čítaj! Stolicu nám zničiť hodlajú, a ja, vieš, ja som tiež vyslaný prosiť, apelovať, protestovať, a Boh vie čo robiť, aby sláva stolice stála pevne, ani neviem, čo som riekol, jestli sa nemýlim: ako ministerium! No, myslím si, ten pán Nehrebecký s jeho plánom zaokrúhlenia stolíc ani netušil akú radosť mi pripravil. Že ja pekne krásne vyletím z klietky domáceho blaha a zaletím tam k Dunaju, kde sa húsky perú.

Kde a ako sme sa predstavili nejdem opisovať, predišli ma v tom noviny, ešte len aj našu maličkosť pripomenúť ráčila tá všetečná A. B. Ceda. Nezostaneme jej dĺžni a nasypeme je súkromne dolnozemskej papriky pod nos.

No, čo myslíte, čo nás zaujímalo najviac v tom sídelnom meste Uhorska? Vyznáme a netajíme, že veru ten Slovenský spolok, tá junač, ktorá stopuje, kto z naších ukáže sa v Pešťbudíne a povolá ho do svojho skromného, ale vrele cítiaceho spolku. Spevokol zaspieva, mladí rečníci zarečnia, a to nie na prknách skvostného divadla, ale v kruhu tak rečeno domácom, lebo sa tak cítiš, ako by si bol u dobrého priateľa na vidieku, a nie v sídelnom meste krajiny.

Pri srdečných zdraviciach nezabudli sme na Revúčanov, bo priateľská zábava odohrala sa 4. februára, a na návrh dolupodpísaného učinila sa zbierka na Veľko-Revúcke gymnázium. K tomu cieľu obetovali: Št.

Kováč 8 zl., A. Bolvanská 1 zl., Bella 40 kr., Dobroslav 1 zl., Juráni 1 zl., Bachát 1 zl., Grznárik 1 zl., Ján Jaksch 2 zl., Lichard 50 kr., Abellino & comp. 30 k., Daňo Kordoš 30 kr., Fr. Mittak 50 kr., Krieger 40 kr., A. B. Csányi 1 zl., dolupodpísaní 3 zl., 60 kr., spolu 22 zl., ktoré sme s poukážkou na patričné mieto odoslali.

X

Pravdu mal múdry Šalamún, keď riekol: „Videl som všetky skutky, dejúce sa pod slncom, a aj všetko je márnosť a trápenie ducha.“ Tu máme text, a tak už môžeme pôstnu kázeň napísať.

Nuž či nebola márnosť a trápenie ducha, tá od roku 1867 panujúca stránka, ktorá bola a je, čo aj v zdanlivej väčšine, a predsa nemôže utvoriť ministerium? Nuž či nebola márnosť a trápenie ducha Ghiczy-Tiszova stránka, ktorá v ten čas, keď pravica rozdrobovala sa, aj ona rozpadla sa. Nuž a teraz? Nasleduje objímanie, ako keď zaľúbenci po dlhej aprehenzii padnú jeden druhému do náručia, a to sa nazýva koalíciou.

Známa je nesvornosť faraonovho pokolenia, hašteria, bijú sa medzi sebou; aj ale keď zahvizdne niektorý z nich na znak toho, že naskytla sa príležitosť k bohatej koristi, všetci sú bratia, v najutešenej svornosti idú kupovať za päť prstov. Či ozaj v politike niet takej koristi? Napríklad ten bobo maďarsko-uhorských politikov: nespokojné národnosti. Lež dajme tomu pokoj, nie je dobre čerta na stenu maľovať a viďme radšej blahonosné výsledky z dávna túžobne očakávanej koalície. Roku 1869 bola najväčšia rozčúlenosť medzi pravicou a ľavicou. Mali sme česť poznať horlivcov, ktorí až do rojčenia jeden jednej a druhý druhej stránke pridŕžali sa. Vznikol medzi nimi rozhovor.

Pravičiar: „No darmo hovoríte, ja prisahať budem na to, že je toto bielo.“

Ľavičiar: „Čo prisahať? To je málo, ale ja mučedlnícku smrť podstúpim na dosvedčenie pravdy, že je čierno.“

Pravičiar: „Nemáte pravdu, aj mudrc vlasti dosvedčil tomu, že je bielo.“

Ľavičiar: „Ctím si mudrca vlasti, lež v tomto nepopustím, lebo aj my máme mudrcov, ktorí vyrastú na mudrcov vlasti a tí tvrdia, že je čierno.“

Čosi kamsi strhla sa vada, že len tak prašťalo, a my už len to čakali sme, že bude kapacitácia ad hominem, so sklenicami do hlavy. No myslíme si, aj medzi týmito priepasť veliká, a tí nikdy v živote priatelia nebudú. Lež časy sa menia! Naš pravičiar a ľavičiar u Parraga sedí a „samorody“ pred nimi.

Pravičiar: „Ľúby bračok, no darmo je, to bielo je len bielo, pravdaže tu i tu vidím aj ja čierne fľaky, zvlášť pri financiách.“

Ľavičiar: „Drahý môj priateľ, aj ja neodstúpim od môjho, že čierno je čierno, no ale tajiť sa nedá, že v tom čiernom sa kedy tedy zabelie, už napríklad kreslo slávy.“

Pravičiar: „Pravdu máš, drahá duša, nie je to ani celkom bielo, ani celkom čierno, ale je to strakavosť.“

Ľavičiar: „Bravo, Bruder, teraz si uderil na klinec, nazdar koalícii!“

Nasleduje objímanie, opätuje sa „Samorody“ a privolá sa: „Íljen koalícia!“

*

V spomenutom roku duch nepokoja vstúpil do domu X. V najúprimnejšej láske žil predtým so svojou tovariškou života. Ani len ten najmenší obláčik nezatônil ich nebo blaha, závistlivým okom hľadel každý na ich príkladnú domácnosť. Lež čo sa stalo? Hrozná politická víchrica vtrela sa aj do domu pokojného života. Pravičiari, mnohovážni to mužovia volebného okresu, na svoju stránku získali pána X. Šviháci ale tohože okresu lepšiu stránku zvolili, kráso a duchaplnú manželku pána X. oduševnili za ľavicu. Divide et vinces. Tak sa stalo. Kúkoľ roztržitosti bol zasiaty. Pán čítal Pesti Napló a pani čítala Ellenor. Zriedkaktorý deň pominul, aby nevznikla medzi nimi politická hádka, a keď pán manžel päsťou uderil o stôl, že len tak štrngotali taniere a cvendžali poháre, tvrdiac, že oni majú pravdu; pani manželka založila ruky na driek a ohnivým jazýčkom tak rúbala, že ani čert na koni by ju nepredbehol. Opätovalo sa to zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Od jedného času, jedna aj druhá stránka, kedykoľvek prečítala svoje noviny, s úsmechom ich položila na stranu. Až konečne po tieto dni pristúpi pán X. k svojej panej a cele vľúdne jej riekne:

„Schatzyk môj, či vieš, čo to slovo koalícia znamená?“

„Ach tuším, že je to vyrovnanie.“

„Áno, tak je, buď Bohu chvála, pravica a ľavica sa vyrovnala, či by sme aj my nenasledovali príklad otcov vlasti?“

Tu obe stránky akýmsi prirodzeným pudom sa objali a vrelý bozk zapečatil koalíciu.

Nazdar koalícii!

*

Pán veľmož Y. vychoval driečneho syna, a to tým osvietenejšieho, že učbárom zapovedané bolo: Boha, Krista, vieru, život večný len aj pripomenúť, slovom dal ho vychovať podľa časoducha. Ale tým viac bola vbitá do hlavy mladíka samospasitelnosť politickej stránky, ku ktorej pán otec, požívavší sláve úrady, prislúchal. Vzdor tomu mladý pán nemohol udusiť city lásky, ktoré rozžiarili sa v srdci jeho ako v hute oheň, v ktorej sa sklenné krehké nádoby topia. Predmet jeho neukrotiteľnej lásky bola čarodejná krása devy veľmoža N. Všetko vhod prišlo: mladý zaľúbil sa do mladej, švárny do švárnej, bohatý do bohatej, svetlá krv do svetlej. Lež predsa jedno hatilo, že ten mladý pán nemohol na svätú prírodu prisahať vernosť svojej milenke! A to jedno? Otcovia boli v politike protivníci. Bože uchovaj, tak rôzne stránky skrz manželstvo do bližšieho pomeru priviesť. Všetko prostredníctvo bolo hrach na stenu metať, lebo páni diplomati vždy vypustili z úst svojich to jednoduché ale osudné slovo: nie a nie! Teraz čítame v novinách, že mladý veľmož Y. zasnúbil sa s krásnou dcérou veľmoža N. Možnože obaja otcovia budú spoluúradovať v koaličnej vláde. Povedzte vy, slovenské krásoty, či nemáme zvolať hlučné „nazdar!“ koalícii, ktorá tak blažené koalície tvorí?

*

Už je po Jozefe, zem zamrznutá ako roh, a zo dňa na deň padá sneh, a to tu na rovinách dolnozemských akoby jar so zimou boli koalíciu urobili. Kto vie, či túto koalíciu nezapríčinil Andrássy v Petrohrade, kde na základe koalície, ako to chyruje sa, rozdávali sa medaily ruským bojovníkom, a to vraj v Uhorsku bojovavším!

Nazdar koalícii!

*

Nuž a či sú už všetky koalície prevedené? Tak sa zdá, že sa myšlienky čistia a svojeť stretá sa so svojeťou. Sedmohradskí Sasi vystúpili z Deákovského klubu a utvorili samostatný spolok. A tí, Slovač zastupujúci poslanci? Kde, ako a s kým činia koalíciu? Bezpochyby nie jednému by sme zaspievať mohli:

Či spíš, milý, či čuješ?
Či Slovákov nemiluješ?

Dal by Boh, aby veškerá Slovač vzájomne koalíciu tvorila.

Nazdar budúcej koalícii!

*

Sedíme pri stolíku a píšeme Dolnozemský list, vtom zaklope ktosi na dvere, a my zavoláme: „voľno“. Dobre známy vkročí do izby, my ho privítame a posadíme na pohovku. Rozpradie sa rozhovor, rozumie sa, o koalícii.

On: „Úctive prosím, aká je to stránka, tá večerová?“

My: „To je tá najpraktickejšia stránka, bo ona netrpí na koliku, záduch a zlatú žilu a má mocný dravý žalúdok.“

On: „Vy vždy čertov plašíte, ako sa to má rozumieť?“

My: „Veľmi jednoducho, lebo napríklad my na žiaden spôsob nemohli by sme sa im pridružiť.“

On: „Voľno mi vedieť, prečo nie?“

My: „Ach áno, lebo jestli večeráme, Morpheus nám oči neprikryje a na prípad krásneho usnutia sa nám s čertami sníva.“

On: „Ale tá stránka predsa musí mať politického významu.“

My: „Ovšem, a ten vyznám je cele prirodzený. Patriční páni rozumom málo pohnú, a sťa poslanci predsa len musia voľačím pohnúť, nuž zvolili si najzdravšiu čiastku svojho telesného ústroja žalúdok, a tak majorem Hungariae gloriam, každý večer chutne jedia a pijú, aby aj tým dokázali, že extra Hungariam non est vita.“

On: „A pri terajších pomeroch, ku ktorej stránke patria?“

My: „To sa istotne nepozná. Medzitým od toho závisí, kto povolá ku večeri, bo tak sa zdá, že si za heslo zvolili: dobrá a lacná večera!“

On: „Ktorú krajinská pokladnica zaplatiť má?“

My: „To už nevieme, ale možnože ju predbežne zaplatila. Dictum factum, tí páni večerajú, a my im závidíme ten dobrý žalúdok a to milé chutnanie.“

Túžobne čakáme utvorenie raňajkovej a obedovej stránky. Oj, potom sa vyplatí poslancom byť, a položíme sto zlatých na jeden, že pri budúcich voľbách nielen každý alumnista kandidovať bude, ale aj my nasľubujeme voličom toľko, že ak sa z toho tisíca čiastka uskutoční, blahoslavenejšej krajiny nebude na svete!

XI

Pekná je tá Zvolenská stolica, má ona aj krásnu rieku, Hronom nazvanú, ktorý podmýva to Maróthym utešene ospievané mesto Hronu. Lež všetko má obyčajne svoje výrastky. Tak sa stalo aj s Hronom. Ukrutné leje a pľušte prinútili ho prekročiť prirodzené brehy. Pravda, už zasa tečie vo svojom koryte, ale z povodne pozostali bahná, kaluže. Jedna z nich, a to tá najhnusnejšia, nasmraďatejšia, poškvrňuje tú milú Bystricu, ale darmo je, aj tomu sa radujú mozoľnatými grošami kŕmené ošípané.

*

Páni Svrstiari každého, kto s nimi nedúcha do jedného vreca, posielajú do Ruskej, a tým mienia denuncirovať vlastencov. Nie div, lebo oni to držia, ubi bene, ibi patria, a za dobrý groš zapredajú aj vlasť, dušu, lebo kto si zaprie otca, matku, ten veru ľahko opustí tú otčinu, o ktorej my spievame:

Roztrhali Poľskú,
Chceli aj Uhorskú,
ale ju nedáme,
Dokiaľ päste máme.

Nuž a čože s tou Ruskou? Hia, kančuku sľubujú. No, páni, či viete, keby sa tam nám venovaná keľavná kančuka za podiel dostala, k čomu by sme ju použili? Riekli by sme a vyčitovali by sme vaše nesčítané a zlomyseľné hriechy, ktorými ste sa zvinili proti otcovi a matke, proti bratom, zvlášť proti vlasti, v ktorej diabolskou zúrivosťou huckáte Slovákov proti Slovákov a Maďarov proti vlastnému rodu. Lež aj z vašich dopisovateľov musela by sa predstaviť poznačená šelma, aj tej by sme hodne nakládli a naučili ju po kostole maďarsky hvízdať. Dobre viem, že by sme vybili z nej druhý zošit z tých hazafiui elmékedéšov.[5]

*

Inkvizície sú na dennom poriadku. Nezávidíme tú česť, byť podobným inkvizítorom, a isteže odloženú majú neuvädlú korunu tí, ktorí následkom zlobivej denunciácie nevinne trpieť musia. A predsa tešíme sa týmto inkvizíciám, lebo tieto dajú svedectvo pravde, ako to dokazuje nasledujúca udalosť.

N. musel sa predstaviť vyšetrujúcemu výboru. Všetko to išlo v svojom poriadku. Dokázať musel rodným listom, že je v Uhorsku zrodený a že ho matka nepočala v Rusku. Naručené mu bolo vyrozprávať všetko, kde bol a čím bol? Lekárskej skúške sa podrobiť musel, a tí, podľa najnovšieho spôsobu klopali po celom tele a načúvali trúbaľkou, či sa ten vnútorný človek neozve panslávskym duchom. Darmo je, haza ellenes szellem skúmal sa, a to je nie ľahká úloha. K tomu ozaj potrebná je genialita, ktorá Rádayho prevyšuje tak, ako slnce mesiac. Konečne predložené boli nasledujúce otázky:

„V akom pomere stojíte s hornouhorskými panslávmi?“

Odpoveď: „Ja v Uhorsku žiadnych panslávom nepoznám, jestli ale slávny výbor pod tým menom ráči rozumieť náčelníkov slovenskej národnosti, tak s pýchou vyznať môžem, že mám česť s mnohými v priateľskom pomere stáť.“

Otázka: „Či sú vám známe tie spisy, ktorými Slováci búrení bývajú, a ktoré nepokoj a nesvornosť roztrusujú medzi dobrým a pokoja milujúcim slovenským ľudom. Slovom, tie nebezpečné spisy, ktoré proti blahu vlasti smerujú?“

Odpoveď: „Áno.“

Otázka: „Či chcete ich výboru oznámiť, alebo, čo by sme si želali, in origine nám ich doručiť?“

Odpoveď: „Som k službám hotový.“

Všeobecné pohnutie, tajná škodoradosť sedela na tvári, a nie jeden myslel z nich: chytili sme barana, nepustíme ho do rána. S veľkou zvedavosťou očakávali pána N., ktorý proklamácie a Boh vie aké zápisnice a úpravy tajných panslávskych spolkov prinesie, až konečne sa predstavil a doručil pánom inkvizítorom čísla Svornosti a zvolenský főlirat.

Keby sa to vskutku bolo stalo, pánu N. by sme pravdu dali, lebo to sú pyksľa Pandorina.

*

Lež čujme skutočnú udalosť. Akože verejné klebetnice peštianske noviny zaneprázdňujú sa mnoho s panslavizmom, tak presiaklo to aj do sociálneho života. Pro et contra. Jeden desí sa a uráža na tom, že žiaci na majáles chodia s národnou zástavou, a to pravičiar, ktorý pri voľbách krajinského snemu ex proprio dal urobiť národnú zástavu. Druhý smeje sa celej Don Quichotiade a činí posmešné poznámky, že vraj sedem švábov chytá zajaca. Až konečne jeden pán vážne si počal, a riekol toto: Páni moji! Keby táto vec v budúcnosti nebola vážnou, veru by som sa aj ja chutne smial, ale kedykoľvek čujem tie daromné kriky odkundesov, lebo sú zväčša skade ruka, skade noha, ktoré Maďarov v maďarstve prevyšovať chcú, vždy prichádza mi na um tá starodávna bájka, ktorej som sa ešte ako chlapec naučil. Páslo chlapča ovce, neďaleko obce. No bol to chlapec samopašný, čo neurobil? Volal ukrutne na ratu: vlk, vlk! Počul to ľud v dedine a s chvatom bežali ozbrojení ratovať chlapca aj ovce. Keď k nemu prišli, o vlku ani chýru, ani slychu, s hnevom sa domov navrátili, a chlapča sa samo v sebe smialo, že takú šarapatu narobilo. O niekoľko dní opätovalo sa to isté, s tým istým výsledkom. Lež čo sa stalo? Vskutku zjavil sa vlk, volal chlapec na ratu, ale to nič neprospelo, bo v tej mienke, že čertov plaší, nešla ani duša, a vlk hodne gazdoval v stáde, áno, aj chlapča padlo v obeť.

Nem jó az ördögöt falra festeni (nie je dobre maľovať čerta na stenu), a veru ho vy maľujete, a nie my!



[3] Lassan jórj tavább jutsz (maď.) — pomaly ďaleko zájdeš

[4] Veru stalo sa toto posledné. Red.

[5] elmédkedéš (maď.) — meditácia





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.