E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Publicistika

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov

Jedna noc na Mesiaci

Slnce zapadlo! Krásny to úkaz, keď veľmož nebeských telies ožiari poslednými lúčami obzor. Lež sotvaže zmizne posledná niť slnečného svetla, už zjaví sa na protivnej strane, s Dávidovou harfou, mesiac.

Nie som zaľúbený, lebo veď polstoročie tlačí to samopašné srdce, ktoré pred štvrťstoročím horelo sťa fosfor kedykoľvek sa obtrelo o biele pohlavie, lež predsa ctím toho patróna zaľúbencov a básnikov, čo aj biedne rýmujem.

Je to pôžitok, po vykonanej dennej práci zavaliť sa na pohovku, tvárou k obloku a hľadieť na mesiac, premýšľajúc o márnosti tohto sveta. Tak sa stalo so mnou. Pozeral som sa zadumaný na toho verného priateľa, ktorý útlym úsmevom hľadel na mňa. Oj, mesiačku milý, či ozaj aj ty máš obyvateľov, a jestli áno, čo sú Nemci, Maďari, Rumuni a čo Slováci? Nuž a jestli tam pomiešala ruka Hospodinova knedle, tarhoňu, mamaligu a kašu na jednej mise, či ozaj hašteria sa medzi sebou? No takéto duchaplné myšlienky skoro privábili spánok na oči, telo omdlelo, a duch, či veríte, či neveríte, v okamihu bol na mesiaci. „To je veru obrovská obrazotvornosť, a čo by ste dušu na dlaň vyložili, neuveríme vám.“ Takto riekne nie jeden čitateľ, a vzdor tomu neprestanem tvrdiť, že duch môj bol na mesiaci. Prečo nie za dní naších? Špiritisti pochodia všetky planéty, kométy a pán Slepec vyskúmal protivlasteneckých duchov, vzdor tomu, že jeho vlastný duch je ignota quantitas.[20] Opätne hovorím, že nielen neprestanem to tvrdiť, ale zdelím, čo som tam videl, počul a cítil a tak zbohom ku práci.

Človek je pánom zeme, aj v mesiaci povýšil Boh človeka nad všetkých živočíchov. Telesne sú menší ako my, ale tým viac sú hore nosmi. Duševne sú tisíc rokmi nazad v pomere so vzdelaným národom, ale tým prešibanejší vo fígľoch a v samovláde, takže otroctvo, zvlášť duševné ľúbia, a kde len môže, ten najnepatrnejší národík potlačuje iného, tak ako herčok chcel by zjesť vola. Pravdaže, často sa stane smiešnym, ale on to pripisuje hrdinskosti a rečou by nielen mesiac, ale všetky planéty podmanil. Občianska ústava je na mesiaci slobodomyseľná, rovnoprávnosť na papieri vypovedaná. Že potom silnejší slabšieho potlačuje, za to nikto nemôže. Veď je to aj v prírode tak, malú rybku zje väčšia a túto najväčšia.

Keď som už na mesiaci, myslel som si, musím sa oboznámiť s tunajšími pomermi. Vhod mi prišiel jeden mudrc, ktorý sa so mnou i do známosti dal, lebo nápadné mu bolo zemského človeka na mesiaci vidieť. Oni nás poznajú, asíce preto najmä, že dolu na nás hľadia, nie tak ako mi hore, a po druhé my sme väčší, takže ozbrojeným okom môžu rozoznať človeka od vola, osla a opice. Pozvanie mudrca do svojho bytu bolo mi vítané. Vkročíme do izbietky, a tu prekvapený vidím rozličných vtákov. Jedni boli v utešených klietkach, so všetkým pohodlím zabezpečené. Niektorí ale všemožne tríbení, hladom, smädom, v klietkach Tekovským podobným.

„Čo to má znamenať, pane?“ riekol som ja, na to odpoveď: „Skusujem, pane, či by sa nedalo previesť: keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony. Hľa, vidíte, rozličnou školou docielil som to, že slávik, drozd, škovránok, vrabec, lastovička, holub, slovom všetko vtáctvo kváka, lebo vranu som si vybral za vzor vtáčieho spevu ako najjednoduchší a tak ku privlastneniu najspôsobnejší, a podarilo sa mi. Tento slávik ešte ľúbozvučnejšie kváka ako sama vrana, no tú pôvodnú výslovnosť nemá a nevie volať tak plným pyskom kvá-kvá-kvá ako rodená vrana, ale jeho pokolenie bude časom dokonale kvákať. A títo tvrdošijní vtáci vzdorujú môjmu účelu, nechcú sa odrodiť a berú slušný trest pokiaľkoľvek budú kvákať.“

„A čo vás, pane, priviedlo k tomu, aby ste toto úbohé vtáctvo mučil!“

„Mučil, tríbil? Aj v tom sa mýlite, či nevidíte aké pohodlie požívajú, ktorí sa mojej mocnej ruke pokoria?“

„Ja som tej mienky, že ten slávik radšej bude v háji, pri najbiednejšom živorení svoje ľúbozvučné hlasy vydávať, ako pri dobrobyte kvákať!“

„Neverte, pane, moja škola ho prinúti ku kvákaniu. Pravda, sú niektorí tvrdošijní, ale sú aj povoľní. Napríklad niet nad vrabca, tá šelma nepotrebuje ani školu, sám učí svoje mladé kvákať. Verte, že vrabce sú životaschopní vtáci. Skackajú dobrovoľne až ku klietke, no pravdaže sú hrozní pažeráci, a pritom bujní a chlipní.“

„A či dokážu byť verní?“

„Oj, to nie! Učinil som pokus, žiadal som od mojich vtákov aby rapotali ako straky, a hľa, vrabce dokázali byť poslušnými.“

„Konečne, pane, priznajte účel tohto vášho namáhania.“

„Vďačne! Týmto mojím pokusom, názorne učím diplomatov a politikov ako môžu zjednotiť rozličné národy, jedným slovom, aby štát bol silný.“

Môj mudrc hrdo pozeral na mňa a ja myslel som na neverné vrabce a s ľútosťou, ale s istou pochvalou hľadel som na tých vtákov, ktorí vzdorovali, a radšej biedili, krivdu trpeli, ako by sa zriekli prirodzeného, samým Hospodinom im daného spevu.

Moja zvedavosť bola napnutá, a práve preto v ničom som neodporovnal mudrcovi, aby ma o jednom druhom poučil. Ja som dal smer rozhovoru, menovite ale priviedol som ho k tomu, aby mi porozprával ako sa prisluhuje v mesiaci pravda a spravodlivosť. A on to ochotne učinil.

„Verte, milý pane, naša správa je prísna a spravodlivá, zlých tresce a dobrých odmeňuje. Prísne drží sa toho prirodzeného pravidla: kto má vládu, ten má pravdu. A to ináče ani byť nemôže. Či sa sluha môže protiviť svojmu pánovi? Či môže hovoriť: toto takto budem konať, a nie tak ako to pán chce mať?“

„Odpustíte, ale ráčili ste poznamenať, že občianska ústava je u vás slobodomyseľná. To ja za prirodzené držím, aby sluha pánovi poddaný bol, ale voľný občan správe a vláde, len dľa zákonov má byť poddaným a poslušným.“

„Áno, dľa zákonov, ale verte, milý pane, reči sa hovoria, chlieb sa je a zákony sa jeden za druhým tvoria, takže je toho celá kopa. Či to možno všetky zákony poznať, a tým viac všetko podľa zákonov uskutočniť? Krem toho litera zabíja a duch obživuje, a ten duch je vlastenectvo. A vlastenectvo sa ani myslieť nedá bez toho: kto má vládu, ten má pravdu. Vyznajte sami, čo by z toho bolo, aby každý svoje práva na základe zákonov žiadal? Rozdrobil by sa celý mesiac, a bolo by po jednote. Naše nešťastie je, že je tu mnoho národov. Boli časy, keď na ten čas panujúci národ bol potlačený, keď mu počalo svitať, aby sa upevniť mohol, sľuboval všetkým národom rovnoprávnosť a ako-tak aj zákonom ubezpečil svojich spoluvlastencov, lež aj tu sa uskutočnilo to starodávne pravidlo diplomatov: sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Medzitým, aby ste tým lepšie poučený bol o múdrosti tunajších sudcov, porozprávam vám niektoré príklady zo života.“

*

Jedna chudobná ženička, ktorej celý majetok záležal z jednej kravičky, predesená pribehla k sudcovi volajúc:

„Beda, prebeda! Vaša krava preklala moju kravu!“

„Hia, duša moja, kto môže z toho, je to náhoda, a krem toho učinilo to nerozumné hovedo, a viete, že pre kravy nie sú ešte usporiadané školy, v ktorých by sa naučili tomu ,nezabiješ‘.“

„Tak je, pane! Ale odpusťte, pomýlila som sa, moja krava preklala vašu.“

„Hohó, dušička moja, zaplatíte škodu, veru tak, prečo držíte takého diviaka, alebo aspoň mali by ste jej rohy odpíliť, však viete, že majiteľ zodpovedný je za svoju lichvu, lebo inak by nás všetkých kravy poklali.“

Dictum, factum, ženička kravu zaplatila.

*

Ešte ostrovtipnejším dokázal sa byť nasledovný sudca.

Prišiel k nemu žalobník, porozprával mu svoju sťažnosť. Sudca prechodil sa po izbe na chrbte so založenými rukami, lež tak, že dlaň otvorená bola, pritom pozorne načúval.

„Priznám, pane,“ riekol sudca, „že tú vašu záležitosť nechápem.“

Žalobník opäť všetko podrobne vyrozprával, ale sudca nevedel pochopiť vec.

Až konečne klient spozoroval otvorenú dlaň, siahne rukou do vačku, vytiahne za hrsť dukátov a vloží do otvorenej dlane.

„Aha,“ zvolal sudca, „teraz som už pochopil vec.“

Rozumie sa, že žalobník pravdu mal.

*

„Ale to sú maličkosti,“ pokračoval môj mudrc, „ale krásne vám je to u nás, ako sa uskutočňuje to pravidlo štátnikov: štátne blaho, najväčší zákon.“

„A čo ráčite pod štátnym blahom rozumieť?“

„Čo iné, než vlastenectvo.“

„Áno, vlastenectvo, aby každý občan miloval svoju vlasť, plnil zákony, platil dane, napomáhal osvetu a vzdelanosť, popri tom hmotný dobrobyt, trval v pokoji a v svornosti so spoluobčanmi, konečne v čas potreby udatne bojoval za vlasť!“

„Ha, ha, ha!“ rozosmial sa z chuti môj mudrc. „Tak by náš mesiac bol štátom ako sú iné štáty. U nás je vlastencom ten, kto tú najväčšiu obeť činí, a to nie hmotnú, ba opačne hmotnú odmenu vezme, jestli zaprie svoju národnosť. Môže u nás rabovať, vraždiť, luhať, smilniť, daň neplatiť, korheľovať, loptošovať, to všetko zahladí kvákanie a vyznanie toho, že samospasiteľné vlastenectvo je kvákanie.

A práve preto, najznamenitejší vlastenci sú nie rodom vrany, ale straky, vrabce, kuviky a bohvie akí odkundesi, ktorí skade ruka, skade noha votreli sa na náš mesiac. Vidíte, pane, aj ja som bol kukučkou, a stal som sa vlastencom, takže kvákam odušu, k tomu vydal som spisy, že po potope, ktorá na mesiaci bola, vrana prvá kvákala a priniesla do korábu ratolesť. Pravda, tomu ani sám neverím, ale mi je dobre, vyberám v hodnostiach ako v hnilých hruškách. A predsa, pomyslite si, nájdu sa tak nezmyselní, ktorí vzdorujú tomu štátnemu blahu.

Napríklad holuby, a to poznáte, že sú inak pokorní a pokoj milujúci vtáci, založili ústavy, v ktorých sa cvičili v kvákaní, ale pritom pestovali svoje tubúk, tubúk, hrkútanie. Lež čo sa stalo? Na vranu premenený dudok stal sa udavačom, všetky pravomocnosti vyzval, že holuby protivlasteneckého ducha pestujú a rozširujú, chystajú odboj, vyzývajú všetky holuby Urana, Jupitera, Saturna, aby prileteli a opanovali mesiac a úbohé vrany na jeden obed zjedli. No, vznikla z toho šarapata. Bývalé vrabce najviac čvirikali, pripojili sa k nim netopiere, jastraby, až konečne tie biedne ústavy rozprášili, ad maiorem kvákaniu gloriam.[21] Ináče ľutujem to úbohé, ani žlče nemajúce vtáctvo, ale kto môže z toho, keď sa dopúšťajú protivlasteneckého ducha, lebo jeden holub keď vraj kvákať musel, pyštek si vodou oplákol, a na ruku idú cudzozemským holubom.“

„A či to vskutku dokázané je, že by tí svoj hlas pestujúci, a pritom dľa krajinských zákonov spravujúci sa vtáci, v pomere stáli s cudzozemskými?“

„Ach, to veru nie, a je to len vymyslená príčina, ako ten vlk ovcu napadol, že mu múti vodu, vzdor tomu, že ovca dole nižšie pila, a k nej od vlhka voda tiekla. Lež vidíte, aj to má svoje odôvodnenie, ako aj pri tom vlkovi, lebo keď sa mu ovca prosila; vĺčku milý, nechaj ma pri živote! Odvetil vlk: vidíš, ovečka milá, ty si slabá, ty sa nemôžeš obrániť, a práve preto ja dobre mienim s tebou, zjem ťa, a tak budeme obaja silní. V politike to nestojí, aby baran zostal, aj vlk bol sýty.“

„Ojže vás, aj s vašou politikou!“ myslel som si, ale pritom mlčal, aby som ešte viac počuť mohol.

Docielil som to, čo som chcel, môj mudrc asnáď v tej mienke, že ja obdivujem ich fígle, rozprával s najväčšou ochotou. Na moju otázku čo k tomu obecná mienka a či majú časopisectvo, rozpriadol sa nasledujúci rozhovor.

„Časopisectvo máme, a to tvorí obecnú mienku. Bola doba, keď časopisectvo bolo v rukách najvzdelanejších a najvýtečnejších mužov. Pravda, písalo sa na ten čas bezplatne, a za veľkú česť bolo pokladané žurnalistom byť. Časopisy zvolili si za heslo: zásady! Udatne, ale čestne bojovali proti, alebo za. No, na tento čas výtečnejší mužovia odstúpili od časopisectva, lebo naskytlo sa im iné pole činnosti, napríklad sťa otcom vlasti v krajinskom sneme, alebo stať sa úradníkom, ministrom, hodnostárom vo verejnom živote, a denná spisba padla do rúk rozličného druhu a rázu ľuďom, a stala sa ona obchodom s tým veľmi praktickým heslom: „kde vietor, tam plášť“. Najhlavnejší činitelia dennej spisby sú Izmaeliti. Bol to ľud potlačený, ale vždy prefíkaný a životaschopný, zatiaľ čachril kým nezbohatol a pri všetkej potlačenosti, vždy si vedel peniazmi v smerodajných kruhoch vplyvu nadobudnúť. Keď straky panovali a rapotali, väčším dielom aj oni v dome a verejne rapotali. Teraz keď kvákať treba, pravda divne, ale s celou dušou kvákajú. Toto pokolenie opanovalo časopisectvo. Holobradkovia obratne píšu za peniaze. Ctihodným mužom na cti strhať, výtečníkov špinou a blatom zahádzať je ich najmilšia chúťka, a to podľa toho, kto lepšie platí.“

„Nuž a či to trpí obecenstvo?“

„Pravdaže trpí, ba čo viac, časopisectvo dáva smer. Keď pán dudok začal alarmovať proti holubom, všetky časopisy ako na komandu trúbili, bubnovali a docielili to, že aj rozumnejší, vážnejší a krkolomnú politiku neodobrujúci mužovia mlčali a dopustili prenasledovať ústavy, a vládu k tomu prinútili, aby ich zakázala. Tak sa zdá, že vás toto zaujíma, a tak môžem vám jedno druhé zdeliť o našich časopisoch jak velikou šikovnosťou vyznačili sa, práve v prv spomenutej otázke.“

„Prosím úctive, ráčte pokračovať!“

„Jeden z najhlavnejších denníkov je Vlasť, časopis to slobodomyseľný, napríklad v národnostnej otázke vypovedal zásadu: „na politickom poli nič — na kultúrnom všetko.“ Oj ale, čítali by ste terajšie čísla tej liberálnej Vlasti, ako dopúšťa pole kultúry nekvákajúcim národom, ako sa zasadzuje za ústavy osvety a vzdelanosti. Všetkým vynikajúcim dala by krky vylámať. Je to na mesiaci moderný liberalizmus. Hlavnieho mesta denník, stará to tetka slávne panujúcej vlády, roztrubovala a schvaľovala zlaté slová mudrca vlasti: že mládež najlepšie môže sa vzdelať v tej reči, ktorú najlepšie pozná, a tak v materčine. A čo teraz? Počiatkom bola miernejšia a radila nechať živoriť národnostným ústavom, lež na súbeh ich vyzvať a postaviť pri a podľa nich štátne, dobre zriadené. Konečne sa aj pani tetka rozkrákorili, a len tak klebetiť ráčia, ako iné časopisy. Prúdom moderného časoducha vedená privoláva pereat všetkému, čo nekváka. Kvákačia politika pri svojom vzniku pretiahla národnostným stránkam medový motúz cez ústa, keď zvolala: aká to malichernosť od vlády, rozdráždiť národnosti! A teraz? Alto supercilio rozpráva: demokratická vláda nie je dosť silná na uzde držať nespokojné národnosti, ale my, veľmoži, povolaní sme konpeškovať nespokojníkov. Lež dosť na ukážku, lebo veď v podobnom smere píšu všetky malé i veliké, závažné a nepatrné časopisy, ešte len aj stračie. Napríklad Handlbus, medzítko to obchodníkov, handlerov, zvlášť Izmaelitov, rapoce za kvákanie, lebo darmo je, to donáša groše. Predsa nemôžem zamlčať, aby som vám nepripomenul jeden šialený časopisíčok, ktorý si tým vydobyl povestné meno, že špintá do svojho vlastného hniezda. Zvolili si to krásne meno Edešik a chce dokázať, že čierne je biele, okrúhle štvorhrané, že mesiac stojí a slnko koluje.“

„A či sú ľudia, ktorí zveria takým blúzninám?“

„Horkýže sa nájdu! Učinili pokus v blázninci rozširovať tento časopis, aby aké také obecenstvo mal, lež aj tam ho vysmiali?“

„Nuž a prečože ho podporujú?“

„Vidíte, ein jedes warum, hat sein darum.[22] Vranám to vhod príde odvolávať sa na tento časopis, sťa na verejnú mienku holubov, a to sú kuvici.“

„No dobre, ale iste vláda nevšíma si kuvičí hlas?“

„Pravdaže nie, ale no použije. Financie sú veľmi rozcapartené, nespokojnosť je všeobecná, a tak treba bolo čo to predstaviť občanom, aby nevolali: panem circenses.[23] Napríklad, jeden chudobný človek mal viac detí, a tie deti tú planú obyčaj mali, že keď boli hladné, pýtali jesť, a rodičov často postretol ten malheur, že nebolo chleba v dome. Nuž čo vykonal, keď deti mraučali? Mal on jedného maľovaného pajáca, tohoto vybral z truhlice, a ukazoval ho deťom, aby ich myseľ od chleba odstránil. Hľa, hľa, deti moje, či vidíte tohoto panáka, ten nepýta chleba, a deti začas mlčali. Nuž ten Edešik je taký pajác v rukách vlády, kedykoľvek zjavuje sa nespokojnosť. Dosť na tom, že z tohoto všetkého, môžete sa presvedčiť aké životaschopné je naše časopisectvo na mesiaci, a že my zaslúžime si pozornosť celého sveta, lebo mesiac je koruna všetkých štátov.“

Vtom zaspieval kohút, pravda nie kikirikí, to by bolo protivlastenecké, lež kva-kva-kva! Mňa to upozornilo, že skoro bude ráno. Tušil som, že aj môj mudrc milerád by učinil rozhovoru koniec, ale moja zvedavosť prekročila medze zdvorilosti a nútil som ho, aby čo ako stručne poučil ma o cirkevných veciach. Na to on len tak v krátkosti riekol:

„O tom by vám mnoho, veľmi mnoho mohol rozprávať, ale krátkosť času nedopustí. Vzdor tomu, predsa koľko-toľko. U nás sú rozličné cirkvi, ktoré predtým boli sväté ústavy viery, lásky a nádeje, aby tu fedrovali mravnosť, pokoj srdca, a nádej blaženej večnosti. Lež staré veci pominuli a nové nastali. Tie staré veci, jestliže chce použiť obecný ľud, nechže si ich má, ale vzdelanejší toho nepotrebujú.“

„A tak vystúpili z cirkvi, a neberú podiel v jej záležitostiach?“

„To ako vezmeme. Kedykoľvek dá sa cirkev v politických záležitostiach použiť, všetci sú cirkevníci. Nie dávno držala jedna cirkev všeobecný rákoš, jednalo sa tam o holubičích ústavoch, nuž čo sme tam videli? Nával veliký! Ľudia, ktorí babku neobetovali na cirkev a školy, papuľovali sťa patróni. Tam sa dostavil papagáj s divotvorným svojím nosom, a rečnil sťa úd cirkvi, vzdor tomu, že pred pár rokmi sám verejne, v podobnom cirkevnom sneme vyznal, že je on extra ecclesiam. Tam sa rozhadzoval Tvrdý Jakubko sťa cirkevní predstavení a tvrdil, že vierovyznanie je šuviks proti vlastenectvu, záležajúce v kvákaní, pekná to reč od slobodného murára. Bolo vám tam slobodných murárov kopa, ktorí nie stavať, ale rúcať prišli ústavy osvety. Vtrela sa medzi nich aj jedna stará líška, ktorá vyznala, že si ona od rokov zuby ostrí na holubov. Sviatočná hába nedela, meno má stračie, pôvodom je holub, ale besná vrana kvákala keď holuby prirodzeným hlasom tubúkali. Bola radosť vidieť pohromade tých mnohých horlivých cirkevníkov, ktorí z púhej lásky kresťanskej spojovala všetkých, a milovali sa jeden druhého ako koza nôž. Nuž vidíte, či tu na mesiaci nieto rozumu! Oj veru jesto!“

Vtom ožiarilo sa nebo, zazneli v mojich ušiach rozlične príjemné i nepríjemné hlasy, celé moje telo ako galvanickou mocou porazené sa strhlo oči otvorím, a čo vidím! Lúče vychádzajúceho slnca, telo moje na pohovke rozložené. Premýšľam o všetkom, čo som videl, počul a cítil, potom zvolal som sám v sebe: Ojže, Bože, ver že je to divný štát ten mesiac! Či to ozaj Hospodin dlho trpieť bude!



[20] ignota quantitas (lat.) — neznáme množstvá

[21] ad maiorem gloriam (Ad Maiorem Dei gloriam) (lat.) — Pre väčšiu slávu Boha

[22] ein jedes worum, hat sein darum (nem.) — každé prečo má svoje zato

[23] panem circenses (panem et circenses) (lat.) — chlieb a cirkusy





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.