ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Sl. K. pod rokom dvoch kňazov volili a Pán života a smrti len jednoho povolal z tohoto údolia plaču do raja radosti. — Nuž a druhého pána farárov nekrológ? Ten neznáme, ale známe toľko, že umrel svojmu úradu duchovnému, aby ožil svojmu hospodárstvu.^[6] Predsa to len dobre tá naša luteránska chudoba a bieda, lebo akby všetci kňazi zbohatli a všetci úradov sa zriekli, plakal by Pán nad Sionom a privolal by pastierom: kde poklad váš, tam aj srdce vaše. Nazdali sme sa, že len krajinskí ministri zrieknu sa torby, keď sa naplnila, a hľa, aj Verbi Divini ministri!^[7] Keď by zlomyseľnosť bola v nás, riekli by sme: debuisset pridem! Ach, ale nie, my odstúpivšiemu želáme: requiescat in Csárda!

Ako hovoríme, pod rokom dvoch kňazov volili na Sl. K., ale ako? Ach divne, predivne. Jestli to všade tak pôjde, nuž veru vskutku budú sa preberať v kňazoch ako v hnilých hruškách, len aby potom cirkvám nedostali hniličky. Pri prvej voľbe, povedala cirkev, aspoň tak to chyrovalo, že návodom a úpravou bývalého, a už teraz odpočívajúceho kňaza — že vraj Senior a Seniorát do voľby kňaza nič nemá a dľa svojej autonomie môže povolať koho chce, skadiaľ chce. Povolala slovutná cirkev dvoch na próbu, ale na šťastie takých, ktorí do próby na Sl. K. veru ísť nechceli, poneváč boli rozumnejší ako cirkev, totiž že reči cirkve neznali, a tak vyhnulo sa konfliktu. No vznikla druhá autonomická hádka: dáme vraj kňazovi toľko, koľko sa len nám ľúbi. Nešťastná homeopathia, keď aj vokátor ňou liečiť žiadajú, perse, sami alleopathicky statkov a rozkoši sveta požívajúc.

Vyrovnalo sa to, a cirkev zvolila syna zaslúžilého zvečnelého otca. To dobre! Vždy si ctíme tú cirkev, ktorá ctí zásluhy bývalého kňaza. Dobre vypadla voľba, bo vyvolený je rodom Maďar, a veríme, že sťa slovenského kňaza syn rozumie aj slovenskej mluve. Verže to v tomto prevrátenom svete veľké šťastie, keď slovenská cirkev dostane kňaza znajúceho reč ľudu.^[8]

Ako hovoríme, na Sl. K. pod rokom dvoch kňazov volili. Nuž a toho druhého ako? Pekne, krásne, dľa písma svätého: že poslední budú prví, a prví poslední. — Pán senior vypustí obežník aby z pánov farárov prihlásili sa tí, ktorí chcú do próby ísť na Sl. K. Nuž tak? Čo ozaj nebol v Ballagiho časopise vypísaný súbeh? Neznáme čo to malo znamenať, aby vraj nebolo rečeno, že sa ignorujú miestni, a neberie sa ohľad na „utašitáše“. Ale prosím dľa ktorého „utašitášu“ bol k miestnym pripojený prespoľný? Lež na Sl. K. pri mlyne a pod mlynom druhú pieseň zaspievali, a žiadali tohoto aj tohoto kandidácie. Na to pán senior k tým pripojil ešte iných, a tak bolo kandidátov v okrúhlom počte 12, povedz dvanásť. Práve toľko ako apoštolov, no 13-ho nepripomenieme, bo ten čítal strieborné a presťahoval sa do odpočinku. Akože sa radí pri mlyne a vo mlyne? Takto:

Šipip: „Nedajme sa, páni bratia, za nosom vodiť, vyvoľme si mi dľa našej vôle.“

Šukrak: „Pravdu máte, veď nás páni len za nástroj majú.“

Nacham: „Tak je! Ja znám jednoho, je to z nášho roľníckeho rodu, toho si my vyvoľme, mi je aj mne pokrvný, ale načo cudzím ľuďom žičiť, keď môžeme našim.“

Štribric: „Cele z môjho srdca hovoríte, páni bratia. Natískajú nám páni jednoho, lebo že vraj je horlivý Maďar. Čo nás do toho, keď už raz vo slepo volíme, vyvoľme si svojho.“

Práve na ten čas, pokiaľ táto rada trvala, zišli sa aj vzdelanejší, aby rozhodli kto má byť kňazom na Sl. K.

U.: „Dľa môjho zdania by M. bol k nám najsúcejší.“

B.(učiteľ): „Pravda je, ale chyruje o ňom, že Nár. Novinám telegramy posiela a že je veľmi prísny na tých pánov, ktorým poverená je ľudová výchova. Ja žiadam kňaza, aby rechtorov rešpektoval.“

Všetci učitelia hlavou kývali.

C.: „Nuž prosím, a čože by ste ráčili riecť na pána B.?“

Všetci naraz: „Pansláv,pansláv! Veď aj novomanželov panslavisticky ohlašoval, neriekol Lehocký Jánoš s Trhan Žužanou, ale po horniacky Jano Lehocky so Zuzanou Trhan.“

D.: „A čo poviete na pána R., veď nám je to sused?“

Všetci naraz: „Apage Satane! Známe celý jeho rod, sťa inkarnatých pánslavov.“

Š.: „A môj brat by nevyhovel? Vyprobovaný Maďarón!“

Niektorí: „Rozhadzuje sa na kancli ako herec.“

O.: „Dictum factum,^[9] páni, nepozostáva iné, ako vyhlásiť za kandidáta C., ten krem toho zaprel meno otcov, nám k vôli zaprie aj spasenie.“

Všetci naraz: „Éljen!“

Pri voľbe dostal Š. 2 hlasy, C. 14 (celá intelligencia s dvoma zvonármi), M. 86 a pod mlynom kandidovaný 286.

Tak vám načim, páni!

Ctíme si vyvoleného, bo je šľachetný mladý muž, ctíme aj autonomiu, ale pomaly s dobrým, lebo dnes-zajtra, pri voľbách kňazov, nebude kandidatia, ale z mesta do mesta, z dediny do dediny bude chodiť bubeník s ohlasom: „Szabad a vásár“.^[10] A tá takzvaná intelligencia zostane na lade, keď kladie na váhu maďarónstvo, ľavičiarstvo a tým podobné veci a nie nadšenosť, schopnosť pravú a vieru a iné opravdivého luteránskeho kňaza ozdobujúce vlastnosti a cnosti.

Veď aj ale aj na A-u, pri Dunaji volili kňaza: Nuž a tam? Vyvolili dvoch miesto jednoho a skoro oba sadli medzi dva stolce. Za úbohú, ale ináče krotkú sirotu zaujal sa pán učiteľ a za ohnivého brata (niekde ho Slováci aj Šarkanom menujú) pán notár.

Bol to boj udatný a snaha z jednej aj z druhej strany šľachetná, bo sa jednalo o tom faru ubezpečiť synáčkom. V prvom boji zvíťazil ohnivý brat a sirota musela ustúpiť. Ale sa to zmenilo, lebo brat v prvom boji vydal onoho ohňa a oslabol, sirôtok ale opatrovník je Hospodin.

Prvú voľbu, sťa nie zákonnú, bo nebola týždňom prv oznámená, znivočil pán senior, a to bol tým ctihodnejšie, že spomenutá hlava bratstva s vyvoleným v pokrvnosti stojí. Nie dosť na tom, že prvú znivočil, ale aj druhú voľbu, možno v tej nádejí, že ona aj teraz priaznive vypadne, sám previedol a hľa, čo sa stalo? Na sirotou zmiloval sa pán Boh a on obra tak silného premohol. Úradne oznámilo sa to biskupovi vyvolenému s tým naručením aby pospiechal do A-u, čo aj bez vokátora, bo vraj v bratstvu P. kňazi zaujímajú fary bez vokátorov (či nie aj sine vocatione?) Dokiaľ sa toto dialo, brat zmocnel, získal si prívržencov (pán inšpektor zrovna vyslovil, že na toho strane bude, kto sľúbi cirkev zmaďarčiť) a strana jeho predostrela vec Seniorátu. Tento vyniesol ortieľ, že prosiaci majú pravdu, a že tá prvá voľba bola zákonná a že superintendent nemá práva dozerať na poriadky; predsa ale zo šetrnosti, poneváč vyvolený už na mieste je, potvrdzuje voľbu! Pravda nezostala v tom, lebo patriční utiekali sa k dištriktu, hovoriac, že oni nie na základe šetrnosti, ale na základe pravdy a zákonov chcú mať kňaza. Divne to v tom bratstve P. — Senior bol činiteľom voľby, on sám vyšetril vec, on sám zrušil prvú voľbu a nariadil druhú, on sám naručil znovu zvolenému aby čo aj bez vokátora prišiel na svoje miesto; a potom skrz seniorát on sám dal všetko toto za nezákonné vyhlásiť. Nie tým istým perom písali sa správy biskupovi a seniorátu. Dosť na tom, druhá voľba dištriktom potvrdená je. — To sú hľa naše voľby kňazov! Mohli by sme viac príkladmi slúžiť, ale načo? Sapienti pauca.^[11][12]