E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Publicistika

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov

Z dolniakov

Nabesedovalo sa už poslednie časy tak mnoho o tom milom „felvidéku“, čujte teda pre premenu niečo aj o „alvidéku“. Kto by bol veril, že sa ten „zabország“ takým chýrnym kedy stane, že sa všetci oň uchádzať, všetci si ho anektovať, a oň tak sa trhať budú. Náš milý „felvidék“, tá víla tatranská by si veru z tejto príležitosti bezpečne a celkom primerane zaspievať mohla tú prostonárodniu pesničku:

„I zhora, i zdola
Každô na mňa volá,
Jakoby každému
Frajerôčkou bola.
I zhora, i zdola
Na mňa nevolajte,
Chudobné som dievča,
Len mi pokoj dajte!“

Ja chcem, aby náš horný vidiek mal pokoj, aby ho nik nebúril, lebo ináče bysťu prabysťu zvolám:

„Dupni nohou, zastaň seba,
Umom abo — päsťou!“

Tisíc básnických citácií tisne sa mi na jazyk, dosť ale na tej: „Nehaňte ľud môj ústa nečisté!“

Náš ľud je všade dobrý i nahor i nadol: len ho chráň Boh zvodcov. Pozrel som si ten pekný a bohatý ľud majetnej Békešskej Čaby. Tie úhľadné, čistotné i zvonku i vnútri domy jeho sú pravda pravou protivou našich hornovidieckych chalúp. I tam sa tie chalúpky čisto okalia, každú sobotu a pred každými sviatkami omažú, ale je to len hlina; na Čabe si spanilé panny svetlice penzlíkom spôsobne, rôznymi farbami vymaľujú. Obdivovať načim tú spôsobnú ruku jednoduchej dievky a preto keď na horniakoch spievame:

„Vari teba, dievča,
Čerti maľovali,
Že do tvojích líčok,
Toľkej krásy dali!“

tak by som ja takej peknookej, bielolícej dolničke zanôtil:

„Vari ti anjelia
Tú ruku vodili,
Keď ťa chyžku šumne
Maľovať učili.“

A keby ste videli takú čabiansku mladuchu, videli jej „štafírung“, jej rúcho, periny! Veru by ste prestali húsť tú starú:

„Bola to mladucha,
Mala tá periny,
Hej, štyri vozy tŕňa,
Piaty hrachoviny!“

a vymenili by ste ju nasledujúcou:

„Bola to maducha,
Mala tá periny,
Z hodbábu a z kmentu —
Z čistej páperiny!“

A šuhaji?

„Veselá to junač
Ako jeden všetci; —
Valaška im v pästi,
Mentiečka na pleci!

V nedeľu za rána
Ide do kostola,
Po obede v krčme
Tancuje do kola.

Podvečer dá zbohom
Milej, kývne na ňu!
Vyskočí na koňa
A letí na taňu.“

Bol prvý (ba tretí!) — nie máj — ale jún, bol krásny čas, nie „hrdličkin“, ale „Hrdličkov“ zval ma preč z Čaby hlas. Ta zval ma aj spolu so statným Vojtechom cez vinice nadol, na tú roveň rozsiahlu, ktorej nedovidno oku. Keď dolniak príde na horniaky, teremtetuje, že „zase vrch“, zase „briežok“, zase „kopec“, zase „strmina“ a keď horniak ide na dolniaky, diví sa díva ako vo vyjavení, že zas rovina a len rovina a samá rovina. Ja tešil som sa, keď som zase po toľkých rokoch videl raz vodomar — jachali sme k nášmu Andrejovmu Vodomarskému, jachali na jeho sivých dolnozemských behúňoch a prijachali najprv na rovný Bánhedeš. Tam sme navštívili národnieho Simenona túžobne vyzerajúceho tú spásu národa. Ale aký výhľad jeho? Kol do kola zeleň; zelené, jarabé nádeje, podľa ktorých sa nám v tom svete nedeje; a nad ním modré nebo — viera to jeho i cieľ púti krížaplnej.

Ján, syn jeho, velil vranky svoje priahať a pár milých rečí vrelé rukotisky — zbohom, ži rodina! — už sme zmizli boli v oblakoch prachových. Na Mezove Andrejov i s Paľkom zapustili koreň a kde maďarská Thalia bola hospodou a my sme strávili tri hodinky milé. Šumný park, drahocenná koniareň i kostra koňa Napoleonovho — zaslúži to vidieť; lež ani mne nie sú: „čriedy a bravy a koniarne ver nie národ!“ i tak hajde ďalej, hajde na Ambrozku, k živému, milému — kostrovi. Rodinka, kmotrovia, vždy ťa pekne príjmu, vždy pekne oslovia a nielen s cinkotskou, ale i s cinkotským si s tebou podvoria. A zas oblak pred nami, za nami; až Pitvaroš kynie s dobrými srdciami. Zelená besiedka, priateľský rozhovor, výborné vínečko, — to je tu farský dvor. Ale do paroma!

Veď ja píšem v rýmoch! Čo div nadchnúť musia človeka toasty, ktoré nie vravené, čítané tu boli a ktoré povravel furták pri vínečku v samej dobrej vôli. U Andrejova milo i veselo, úprimne i pohodlne. Štepených krásnych ruží plno vôkol domu statných mužov, utešených ruží bieleho pohlavia plno v dome, plno vôkol stola. Ako mnoho má človek planých dní v živote, ako mu ho osláviť vie jeden jediný pekný, v rubom kole milých bratov a sestier strávený deň! Aká veľká patrí vďaka nášmu Andrejovi, keď on to tak vie spojiť, spolčiť bratov do bratského kola. Nás všetkých túžba tam verejne vyslovená bola, aby sme sa na rok opäť zišli takto. A kto by nevolil putovať radostne k zbratraným srdciam nás aj míle zeme, keď v ich spoločnosti ku bojom života tým trápnym tak milo kreje, tak mohutne sa otúži? Na brehoch Maruše, tej mutnej vodičky, pekné to tam mesto, majetný to tam ľud v slovenskom Nadlaku. Hla, tam „sporiteľňa“, čo si dobre stojí, úver má neporušený, keď v Makove mrzky závratnícky udrel do banky prask. Vkusný a veľký mestský dom, utešené, priestranné mestských notárov domy a byty, cirkevné nespomínam — však je to metropola!

Ale všetko vám nevyklebetím, bo by som na rok nemal čo povedať a nám tam tak znelo to bratské lúčenie — že zas na takto rok, dá Boh — dovidenia!

Dolnozemské mestá i osady, všetko seberovné akoby si len z oka vypadli. Kde Slovák a Maďar, býva tam čistota, záhrady, úhľadnosť, kde iní — tam nie tak! Cez také osady šlo sa cez Makov a Segedín! A v Segedíne — pri víne, bratia štyria si besedovali aj s jednou sestričkou. Čierny orol prijal nás do svojho lona a kým tam von lialo sa to tak zriedkavé nebeskej rosy požehnanie, my besedovali sme si ľúbo, výborne. Ako na pustine zelená oáza tak mi prichodila ctená Ollíkova rodina, ktorú som navštívil. A náš Ružobrežský? Tu držím s Jankom Kráľom: „za takých šuhajov dal bych dušu moju!“

„Kde si mutná Tisa
Tak lenive plynie,
Nám bystro bežal čas
V starom Segedíne! —

Šuhaji čo Hron, Váh
Pili, i pri víne,
Pri „halászlé“ svoji
Boli — v Segedíne!“

Včas ráno o tretej letel s nami rušeň zo Segedína k Nagy K?rösu. Na tomže vlaku šiel minister Ristič na kongres do Berlína. Či spal tiež tak ako píšu o Petar Božovičovi s čižmami vo vozni a či „pasíroval potom pruskú hranicu v štrimfľach“ neviem: nepozerám na nohy a čižmy, ale na hlavu a tvár človeka!

V Naď Kőrösi pozrel som si môjho Sama zatáraného. Požehnanú má rodinu — pravý maďar ember a to veru „talpra esett!“[25] S celým učbárskym zborom sme sa v „népkerte“ výborne zabavili. I na fel — i na alvidéku môžme si my pekne rúče žiť pospolu, len by nám kadekto na veky nechal dobrú vôľu.

Nikdy Dunaj nepotečie
Do lenivej Tisy;
Koho akým pán Boh stvoril,
Ten takým byť misí.

Had sa plazí, orol bystrý
V povetrí si lieta:
Keď sme raz tu, milujme sa,
Na to dal Boh sveta!



[25] talpra esett (maď.) — z jedného kusa

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.