E-mail (povinné):

Ondrej Seberini:
Publicistika

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Katarína Tínesová, Hana Heldiová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov

Pešťbudínske výlety

„Zdáli také Saul mezy proroky?“ zvolali ste istotne, ctený pane redaktor, keď ste tento môj list, s tým sľubom, že vám mesačne dopisovať budem, do rúk dostali. No darmo je, aj my laici začíname tušiť že bez cirkevnieho smeru ďaleko nezajdeme, a to nám dalo podnet k tomu, aby sme sťa Saul prorokovali s prorokmi. (Ba vítaný nám je príchod Váš a rozumie sa samo sebou, keď Cirkev evanjelická nie je cirkev hierarchov, ale národ svätý, ľud Kristov, jeho krvou vykúpený, v ktorej podiel berú i majú na všetkých daroch milosti všetci, slušno teda, aby každý živý úd jej šíril ju a mal vedomie o nej. A my sme k žiadosti mnohých starších čitateľov C. Listov, ktorí velice pohrešovali už „pútnika“, rubriku to bývalú C. L. práve otvárali, v ktorej máte miestečko vždy hotové a aj Kollegov už znamenitých, ktorí zase po horniakoch sa prechádzať budú. Pán Boh sprevádzaj Vás. — pozn. red. C. L.)

Bola by slušná vec hneď v prvom liste tunajší cirkevno-mravný život vyobraziť, ale odpustite, že učiníme krátky výlet na vidiek. Mám dobrého priateľa v J-ši, ten dávno prosil ma, aby som ho navštívil, vhod mi prišli výročité slávnosti Božieho narodenia. Prekvapil som pripomenutého priateľa, a ten prijal ma, s celou jeho rodinou srdečne, priateľsky. Jak dobre mi padlo ten milý Svätvečer na vidieku v kruhu domácom, a nie po veľkomestsky a v hostinci stráviť. Pravda už aj tu nenašiel som tak, ako to v dome mojich rodičov bývalo, bo o domácej nábožnosti ani chýru ani slychu. Makové opekance a deťom rozdané dary bolo všetko, čo nás upozorniť malo na tú velikú milosť Božiu, že dal Syna svojho na svet, aby každý, kto verí v neho nezahynul, ale mal život večný.

Túžil som po tom duchovnom pokrme, milerád by bol začal spievať, ale darmo, sťa hosť musel som sa podrobiť domácim obyčajom, a miesto domácej Bohoslužby spokojný byť s dobrým čajom. Myslím si, uzimenému aj toto dobre padne, ale pritom predsa mohli sme aj Pánu Bohu dať čo je jeho. Pri tom rozvinul sa medzi nami nasledujúci rozhovor.

„Zajtra pôjdeme do chrámu Božieho?“

„Istotne Vám neznám odvetiť, driev musíme vedieť či zajtra budú maďarské služby Božie. Znáte, ja do kostola nechodievam, no predsa nazriem doňho kedy-vtedy maďarčine kvôli.“

„Čo nerieknete? Nuž a či na J-ši v maďarčine odbavujú sa služby Božie?!“

„Ach áno, každú druhú nedeľu, to uviedli sme, aby sa zmaďarčil ľud.“

„Keď ale J-ša je číro čistá slovenská cirkev, znal som neboštíka M-ho, ten ani neznal maďarsky.“

„Tak je, ale M-či privolil k tomu a ochotne káže maďarsky, máme nádej, že v krátkom čase cele zaniknú slovenské služby Božie.“

„Nuž a ľud čo k tomu?“

„Spočiatku sa to nezdalo, keď sa maďarsky kázalo ľud neprišiel do kostola, ale teraz už privykol k tomu.“

„K čomu? Snáď k tomu nechodiť do chrámu Božieho?“

„Máte pravdu! Nie div tomu, ľud tento v blízkosti Pešťbudína v deň nedeľný najlepšie utŕži v meste, ide to všetko s hydom.“

„Ale snáď len od toho času, ako sa slovenčina vytíska už len aj zo svätého miesta.“

„Áno, bo s maďarčinou stane sa ľud vzdelanejším, osvietenejším.“

„Odpustite, ale v tomto nesúhlasím s vami.“

Pokračovali sme ďalej v pro a contra, aj konečne ja rozhovor previedol na predošlý predmet už aj zo zvedavosti, či to tá maďarizácia systematicky koná sa. Vskutku je tomu tak; škola je tiež fele maďar fele tót.[13] Úbohé dietky všetky vedy mondokujú maďarsky, slovenčina sa len tak z milosti trpí.

Ta ďalej v rozhovore:

„Nuž a či to seniorát trpí? Či tí páni farári zaviazaní sú ľud v jeho reči učiť, potešovať, napomínať, jemu velebné sviatosti prisluhovať, to môžu dopustiť?“

Ha, ha, ha, rozosmial sa môj priateľ a odvetil.

„Čudujem sa vašej nevedomosti, že v Pešťbudíne bývate a neznáte, že to v celom senioráte podobne ide. Počkajte, len o 20-30 rokov nemáte v celom senioráte slovenskej cirkvi.“

Vtom uderila jedenásta hodina a my, uznali sme za dobré prethnúť rozhovor a dať sa na odpočinok.

V noci dosť tuho mrzlo, ale tým príjemnejšie bolo teplo, ktoré ma zarazilo, keď som sa vzbudil. Krátko, ale vrúcne som sa pomodlil, ďakujúc Hospodinu že až potud pomáhal. Po malej chvíli prišiel priateľ pre mňa, že sú raniny hotové. Vtom ozývali sa malé, ale zvučné zvony.

„Volajú nás do chrámu Božieho.“

„No, dobre. Vám kvôli pôjdem aj ja, krem toho má byť ofera pre kňaza, a tá zlatka dobre padne bedárovi. Však znáte, že je zadĺžený po uši. Chcel nasilu vydávať luteránske maďarské kázne, ktoré nikto neodberal, to ho hrozne zamorilo. Krem toho zdal sa s Miškoleckým „Kiházasító egylető“-om,[14] aj tam sa popálil pater tekvíc. Ináče chlap na mieste. Veď ste toho svedkom boli na dištriktuálnom konvente, že žiadal aby sa zápisnica viedla v maďarčine a biskupa nikto neopovážil sa napadnúť krem neho. Lež tu je čas aby sme išli.

A my šli sme do kostola, kde už ozýval sa zvuk varhanov, ľud dosť húfne prítomný, nie veľmi zúčastnil sa v nábožnom speve, bo veď maďarčine nerozumie. Konečne vystúpil na rečnište pán farár, fúzy vykrútil a horlive kázal, že poneváč svetíme dnes pamiatku narodenia Pána našeho Ježiša Krista: nekünk is újjá kell születnünk,[15] a síce v hmotnom živote, hospodáriť, rozšafne gazdovať, aby sme stali sa zámožnejšími (asnáď mu ľúto bolo, že sa cirkevníci tak húfne zhromaždili a nešli s hydom do mesta, alebo cielil na oferu, aby mohli udeliť nudznému) potom v druhej čiastke pobočne pripomenul, že znovu zrodiť sa máme duševne, zvláštne vraj v osvete a pokračovať s časoduchom, lebo zavrel kázeň s tým duchaplným výrazom hí a haza![16] Čakal som na éljen!, ale sa mu nedostalo.

Po týchto nedostatočných službách Božách, riekne môj priateľ:

„Nenavštívime pána farára? Je to priateľský človek, a pritom veľmi vzdelaný, veď ste čuli jeho kázeň.“

„Ako sa vám ľúbi, nedbám, poďme.“

Pán farár nás vskutku po priateľsky prijal, srdečne sa usmieval, už či len jedným okom a či dvoma, to neznám. Tešil sa, že zo sídelného mesta mal poslucháča, a poznamenal, že veliký rozdiel je medzi pešťanským a Jšanským chrámom a obecenstvom, a že aký to pôžitok vzdelaným rečniť. No aj ja som si vzal voľnosť učiniť poznámky, menovite doptával som sa, že pri ohláškach zasnúbených obyčajne hovoriac: poctivý mládenec a poctivá panna, a to som tu nečul.

„Hľa prosím úctive, driev aj to tu tak bolo, ale od jedného času zaniklo, lebo pri novom pokolení je to tu veľmi dubium.“

„Lepšie to takto, poznamenal môj priateľ, lebo z toho vznikli rozličné reklamy, proteštácie. No darmo, terajší ľud je vzdelanejší a nedá na také maličkosti.“

„Toto novodobé ohlašovanie,“ poznamenal ja, „nastalo s maďarskými Bohoslužbami!“

„Áno, áno,“ odvetil pán farár.

Nejdeme komentár písať, sapienti pauca.

Neznám či je pravda, ale tvrdil to jeden z pánov farárov, že keď terajší banský biskup stal sa biskupom, spýtal sa pána prechodcu, čo myslí, ktorý seniorát by najnutnejšie potreboval kanonickú vizitáciu, na to vraj odvetil bývalý pán biskup, najneporiadnejší je pešťanský stoličný seniorát, tam by bolo treba nazrieť; lenže je ťažko: darász fészekbe nyölni! Sit fides penes auctorem,[17] ale to je isté, že sa tam hrozne maďarizuje.

*

Predsa vám môžem aj z Pešťbudína niečo zaujímavého hneď v tomto prvom liste zdeliť. To znáte, že ostrihomský arcibiskup stal sa kardinálom a že zemepán ráčil vlastnoručne buret odovzdať. Činil to iste nie ako uhorsky kráľ, ale ako úd rímskokatolíckej cirkvi, a to dobre, regis ad exemplum totus componitur orbis!,[18] ale nápadné je nám, že v sneme, kde sa s tak velikým hlukom prijala tá zásada múdrca vlasti, voľná cirkev vo voľnom štáte, pripravuje sa pre nového kardinála nové kreslo, aby vyznačený bol rímského pápeža hodnostár.

Neznáme ako zmýšľajú v tejto veci v smerodajných kruhoch, ale nám je to nápadné, že povýšenie skrz rímskeho pápeža má vplyv na slobodnomyseľný (?!) krajinský snem, a že vlasteneckí luteránski a kalvínski biskupi nemajú miesta v tomto sneme, v ktorom rímsky pápež v osobe svojho podriadeného kardinála má zastupiteľa. Ozaj, jestliby nemecký cisár niektorého z našich biskupov poctil istou hodnosťou, či by bol ohľad na to, aby sa jemu v jeho vlastnej vlasti príslušná šetrnosť a česť dokázala. Oj veru sotva!

Podobného významu je aj druhá udalosť. V Pánu usnulý Riedl bol učbárom nemeckej reči a spisby na Pešťbudínskej univerzite. Od viac rokov zastupoval ho Gustáv Heinrich, muž to spôsobný, a predsa pán minister kultu zdráha sa vymenovať ho za riadneho učbára, lebo horrendum dictu,[19] priznáva sa k augšpurgskému vyznaniu. Zavierajú z toho niektorí, že vláda začína závažie klásť na konfesionálnosť. Dal by Boh, aby tomu tak bolo a aby konfesie v krajine jestvujúce nielen rovné povinnosti, ale aj rovné práva mali, nielen rovno ťarchy znášali, ale aj vo výhodách zúčastnili sa; lež my pochybujeme o tom, a akože maďarizmus grasuje nad nemaďarmi, tak aj papizmus nad nekatolíkmi. Svedčí tomu tá krajinská podpora, svedčí kreslo kardinála a nevymenovanie Gustáva Heindricha.

No zbohom, dovidenia! Tak cestuje a zapisuje videné a slušené.



[13] fele maďar, fele tót (slov.-maď.) — pol Maďar, pol Slovák

[14] kiházasító egylető (maď.) — manželská poradňa

[15] nekönk is újja kell születnük (maď.) — musíme sa ohradiť

[16] hí a haza (maď.) — vlasť volá

[17] darász fészekbe nyülni! (maď.) — vopchať si ruku do osieho hniezda

[18] regis ad exemplum totus componitur orbis — všetci sa správajú podľa príkladu kráľa

[19] horredudum dictu (lat.) — je to hrozné vypovedať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.