ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[37]

Aby sme naznačili smer, akým sa ženie tento nadaný básnik, stojte tu slohy z jedného oddielu zbierky, nazvaného „Hymna Lazarova“. Čujme:

Musíme vyznať, že nám takáto a podobná poézia nejde k srdcu, ani sa nad ňou nezadumáme. Že zem požičiava od slnka, atď., túto vysokú myšlienku známe dávno zo Saphirovej^[38] anekdoty o zadlženom komediantovi. Aj tam stojí, že komediant premýšľa: potok žobre od prameňa, prameň od oblakov, mesiac od slnka atď. Komediant takto vyhovára svoje ľahtikárske robenie dlhov. Možno, že i básnik odľahčuje takto svojmu svedomiu — za tie pôžičky z cudzieho sveta, z cudzieho ducha!

My hovoríme, že nám nejde k duhu táto „knihová vyčítaná poézia kolosálnych perspektív, ktorá neuzrela na českej pôde“, ako poznamenal Pypin vo svojom slávnom diele o slavianskych literatúrach. Inšia vec je, ako vec poníma sa v Čechách. Možno, že tam už tak vyprahli srdcia, že sa nestrepocú pri zvuku opravdivej, ľudskému citu a duchu blízkej poézie, že už nieto v Čechách oná krásna, detinná naivita sŕdc, tešiacich sa z pôvodného domáceho kvetu: možno, keď sa chcú pozdvihnúť tamojší ľudia do krážov poézie, potrebujú k tomu najmenej egyptskú pyramídu alebo celkom novú myšlienku: že je Boh žobrák. Longfellow síce vedel i bez toho pohnúť srdcami ináč dosť blazírovaných Amerikánov. Veľmi smutné, jestli je tomu tak, no dovoľujeme si pochybovať o tom. Že by ale český duch tak hladný bol za touto V. Hugovskou poéziou „kolosálnych perspektív“, to nezdá sa nám, keď vidíme, aké sú tie druhé (?) vydania básnikových diel! Staré ležiaky s novou obálkou. Potrebou teda sotva stali sa tieto folianty veršov.

Veď to ani nemožno! Kdežeby to mohol potroviť národ, boriaci sa za svoje jestvovanie! Veď to nenie ani žiadúcne — a konečne ani možné, aby jeden človek za krátky čas splodil celé knihy samých superlatívnych veršov. Jedna báseň opravdivá odváži celú túto masu, a síce trebárs báseň samého Vrchlického.

Lebo my naskrze neupierame jemu veliké nadanie a umeleckú cenu pripisujeme nejednému jeho dielu. Tak i v tejto, nebárs šťastnej zbierke, našli sme v mase trosiek zlatú žilku poetickej myšlienky. Tak veľmi vzletná je báseň „Ne, nesmíš zmlknout, bouřná moje písni!“, takže ani polemická príchuť nenie vstave pokaliť jej hymnický tón. Veľmi dojemná, bez zvyčajného jemu bubnovania, je báseň: „Dítěti básnika“; snáď práve preto, že „chtěl báseň psát“, ale na šťastie „vyšlo, co na srdci leží“, podarili sa mu tieto pekné slohy! Hia, pane! nepíšte „básně“ s vypočítavým úmyslom, ale povedzte, čo „vám“ a nie dákemu Francúzovi lebo sportugalčenému Hispanovi „na srdci leží“, a budete básnikom. Talentu dosť, jazyk pekný, len menej pozitúr teatrálnych a viacej pravdy, ktorá na srdci leží, ale nie v „Legende stoletia“, v zlatoreze zaviazanej. Dokázalo sa to u samého Vrchlického pri úvodnej básni ku skvelému dielu, Ottom vydávanému, „Čechy“. V tej skvelej, peknoduchej skladbe, pravda, neprichádzajú také slohy, ako vo „Sfinxi“ na str. 81.:

O mesiaci pohovorili povolaní i nepovolaní poeti mnoho všelijakých vecí, no porovnať ho chudáka so sťatou hlavou a oblak s pytlom — nie — to už je omnoho lepšie:

Tu nepomáha žiadna vytrvalosť — žiaden dážď polemických veršov. My sme nevystavili večné, nezmeniteľné pravidlo, že básnik môže byť len vtedy veľkým, i od sveta obdivovaným, keď stojí na svojej národnej pôde. To stará pravda. Či Turgenev blúdi snáď po parížskych boulevardoch, lebo predvádza nemecké typy? A predsa jeho diela sú slávne i vo francúzskych i nemeckých prekladoch, napriek antipatii západných národov proti Rusku. A čo Gogoľ, Mickiewicz, Puškin, čo konečne velikí cárovia vo vozdušnej deržave^[39] poézie — Homér a Shakespeare? „Domoj!“ — volá Aksakov petrohradským cudzotárom, „domoj!“ voláme i my talentóznemu, bohatému duchu Vrchlického, lebo ináč málo čo zostane pre národ z desiatok jeho „sbírek“, a keď pre národ málo, teda pre svet a ľudstvo už zhola nič.

*

Na poetické „zbierky“ je dnešná česká spisba bohatá. Spomenieme z mnohých dvoch mladých „epigónov“ nestarého ešte Vrchlického. „Malby a písně“, verše Aloisa Škampu, vyšli nákladom J. Kárníka v Kolíně. Táto knižka má štyri oddiely: „Jaro“, „Léto“, „Podzim“, „Zima“. — lenže „Podzim“ má dva pododdiely: „Podletí“ a „Jeseň“. Nuž zručný pisateľ veršov je pán Škampa, a mnohý obrázok z prírody je verný a chutný. Pravda, prečítajúc knižku, nevieme, čo si počať s týmito večnými maľbami, ktoré sa navzájom vytískajú z našej hlavy. Pochybujeme, že by čisté a púhe opisovanie postačilo k vyvolaniu estetických nasladení. S úsmevom čítame v „Odě na přírodu“:

hovorí o prírode, ba čo viac, uisťuje ju na konci, že príroda

Nuž to mu uverí každý. Takýmto tónom o „básnikoch“ a básňach píše a spieva jeho „mistr“ Vrchlický. Naivne dojemný je „Předslov“, kde sa lúči básnik s knihou, posielajúc ju do sveta. „Ty jsi mé dítě, první má kniha! Oh, jaká radost prsa mi zdvihá, že moje mládí otcem Tvým jest! Tisknu Tě k sobě v plesu a rdění, s důvěrou vítám Tvé narození“ atď. Veríme na opravdivosť týchto slov.

Druhá kniha: „Františka X. Svobody Básně“. Mnoho sa básni v Čechách: táto jediná knižka obsahuje asi stošesťdesiat básní, a je už treťou zbierkou mladého ešte básnika. Stošesťdesiat básní! Náš Chalupka lebo Botto a Sládkovič nenapísali ani tretinu tohoto počtu za celý dlhý život. Česká kritika vyslovila sa o týchto básňach panegyricky. My to držíme za prehnané. Svoboda ukázal nemalú zručnosť v písaní veršov — no sily poetickej nevidíme v týchto veršoch. V básni „Píseň věčného žida“ prichádza verš:

Týmito veršovanými reflexiami unavený duch veľmi príjemne odpočinie a okreje pri Karla Legera básni „Pohádka z naší vesnice“ (Kolín, u Josefa Kárníka). Karel Leger má poetickú žilu, má humor, vtip a jeho verše plynú nenútene; jeho skromnosť prekvapí nás, lebo sme zvyklí na samé veľké slová. Zdravý humor jeho neobráža; už je to dobrým znakom pre básnika, keď človek s úľubou prečíta celú básničku, a pritom sa skoro pri každej stránke musí usmiať. „Pohádka“ nenie žiadnym nárokom na „večnosť a slávu“, je „pohádkou“, pretkanou zdarilými časovými narážkami; no my nemôžeme nevysloviť svoju úplnú, srdečnú radosť nad zručnou dikciou tohoto dielca. V ňom je mnoho šťavy, a keď preminieme niektoré nezrozumiteľné miesta, môžeme byť veľmi spokojní s básňou. Veselou i citnou, rozmarnou i vtipnou je ľahko podkasaná umka Legerova. Odporúčame toto dielko priateľom ľahkej pohádkovej i satirickej poézie.