ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[26]

Dobrí ľudia, verní, čestne trudiaci sa za svoj národ, ešte i bolestnými ranami a horkou smrťou prospejú svojmu národu a umierajúc telesne, pohnú národ bližšie k méte dôstojného, slobodného, národného života.

Smrť Svatopluka Čecha,^[27] všeobecná sústrasť, smútočné pohnutie, nesčíselné prejavy všenárodnej sympatie, jeho kráľovské pohrebovanie zaváži v živote národa tisícero iných, hoci i politických zjavov a emócií. Ba až srdcu uľaví sa, ušiam odľahne, keď možno odvrátiť sa od pustého, politicko-volebného huriavku a utiahnuť sa na posvätné miesto, čo i do tieňov českého panteónu, v ktorom vozdvihli grandiózny katafalk mŕtvemu bardovi.

Nenie prepínaním, keď české časopisy píšu, že k rakve Svatopluka Čecha prišiel celý národ a menom celého národa kráľovské mesto Praha vystrojila mu slávnostný pohreb. Všade po uliciach viali čierne zástavy, uličné lampy v smútočných flóroch. Na Václavskom námestí rady majákov so smútočnými práporcami, pred múzeom v mohutných flambónoch posmrtné ohne a po uliciach a námestiach okolo múzea vlniace sa more ľudstva, nie hnaného lacnou zvedavosťou, ale ľudstva povedomého toho, čo deje sa v onom skvelom stavisku na vyvýšenine Václavského námestia.

Pravda, z tých státisícov, ktorí prišli pokloniť sa prachu svojho poetu, len málo vyvolených mohlo prísť do slávnostnej auly múzea, panteónom zvanej. Boli tam iba reprezentanti a najvyšší činovníci. Mesto, literatúra, novinárstvo, vysoké školy, politika. Prišiel minister dr. Fořt, minister dr. Randa, dr. Herold, gróf Schönborn, Žďarský. Za mesto dr. Groš s celým sborom obecných starších. Z Moravy boli tam temer všetky významné osobnosti a reprezentácie spolkov a ústavov, taktiež zo Sliezska, univerzita pražská, technika, akadémia (prezident Hlávka), štátne vojenské úrady, námestník Coudenhove, predseda krajinského vrchného súdu, podmaršal Rummer; pripomíname tieto jednotlivosti označiť, že zúčastnila sa celá krajina, vrchnosti, úradníctvo, meštianstvo i ľud.

V panteóne zaspieval Hlahol smútočný chorál. Starosta dr. Karel Groš povedal hlavnú smútočnú reč, viac všeobecnú, básnik Vrchlický potom podal obraz celého literárneho diela nebohého. Medziiným povedal: „Vo svojom bohatstve poézia Čechova pripomína nám veliké rieky amerikánske, ktoré pri ústiach rovnajú sa temer moriam, ale na ich vlnách voždy trasú sa obrazy a stíny pobrežných lesov, na nich leží celá sláva Východu i Západu. A toto tvorenie je čisto české a slavianske.“

Z múzea kondukt šiel v báječnom poriadku na Vyšehradský cintorín, kde nad otvoreným hrobom menom novinárstva prehovoril redaktor „Národných listov“ Anýž^[28] a oslavoval ho ako mnohoročného spolupracovníka českého denníka.

Avšak všetky opisy pompy funebrálnej, všetky duchaplné panegyriky^[29] vzletných rečníkov blednú pred výrečnou prítomnosťou tichého, nič nehovoriaceho národa, ktorý hlboko pocítil netrebnú prózu dňa, zámoty hláv, rozpálených nízkou náruživosťou a zjavil sa oddýchnuť si pod vysokým katafalkom mŕtveho poetu, v hlbokom, iskrennom smútku a v ušľachťujúcom bôli duchovne pookriať a veseliť sa nádejou, že nie profánna vrava zvíťazí, ale zvíťazí veliká idea národného vajdelotu, volajúceho národ k svornosti, svetlu, k pravde a čistote, ku kráse a k plemennej jednote, k posluchu a koreniu sa Neznámemu, ktorý koncom-koncov drží osudy národov v ruke svojej.

Svatopluk Čech, keď i zaplatil nevoľnú daň zo všetkých strán ako hmla tisnúcej sa skepse, v základnom tóne svojej poézie a múdrosti, zostal verný pozitívnym ústrojom života, lebo nijaká západná skepsa nebola taká silná sklátiť v ňom Slaviana, pomútiť slavianskeho ducha jeho, tieňom nabubreného modernizmu pokaziť čistotu jeho duše.

A národ bez reflexií a hĺbania vycítil to v ňom, keď priľnul k nemu láskou všenárodnou, oddanosťou bez výnimky a podmienky, keď dušou vyhľadával ukrytého samotára, skromného pustovníka ríše duchovnej, vyhľadával ho citom a prostou zaľúbenosťou, ktorá rástla, čím hermetickejšie uzavieral sa poeta-anachorét do tichých svojich kútov.

Láska národa (monumentum aere perennius,^[30] najvyšší dar národný, najskvostnejší veniec oslavný) z pohrebovania jeho nevdojak nevyrátane, nevoľne utvorila grandiózny sviatok všenárodný, keď i pokrytý tieňom smútku a zavlažovaný slzami, sviatok duchovného sústredenia národných síl a osvieženia národného, velikého cítenia, bez nehož by z národa stala sa netrebná masa bezúčelných tiel.

Z hlbiny poroby, z katakomb národného uníženia, netratiac nádeje a viery, voláme Svatoplukovi Čechovi: Večná pamäť!