ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[12]

Obzvlášte vrelým citom obracia sa srdce naše k slávnej krajine českej, k bratskému národu českému, rado, že nemusí smútiť nad duchovným zmätkom, nad zatemneným zmyslom pre pravdu a česť národnú, ale plesať v ústrety jasnému, veľkému svetlu, v ústrety pravdivo slavianskej dobrote a hlbokému, súčasne i umeleckému ponímaniu nášho života.

Svatopluk Čech svätí šesťdesiatu ročnicu svojho požehnaného života. Narodil sa 21. februára 1846 v Ostriedku neďaleko Benešova, odbavil juridické štúdiá v Prahe, zakončiac ich štátnymi skúškami i rigorózom. Roku 1869 bol fejtonistom „Pokroku“, roku 1871 redaktorom „Světozora“. Ako advokátsky koncipient v Slanom počal pilno pracovať literárne. Pozornosť obrátil na seba epickou básňou „Adamité“ (1873). Múza odtrhla ho na čas od právnickej praxe, koncom roku 1873 stal sa spoluredaktorom „Lumíra“. Roku 1876 zase vstúpil do advokátskej kancelárie až do roku 1879, v ktorom s bratom Vladimírom a dr. Servácom Hellerom^[13] založil mesačník „Květy“, ktoré priniesli mnoho jeho prozaických i veršovaných prác. Od tejto doby Svatopluk Čech oddal sa celkom literatúre — a s tým končí sa celý zovnútorný priebeh jeho života, života tichého, utiahnutého, ale počína sa bohatstvo života vnútorného, tvorivého, celý národ blažiaceho a pozdvihujúceho. Ako Svatopluka Čecha osobne zná iba veľmi obmedzený krúžok najbližších priateľov, práve tak po dielach a duchu pozná ho celý jeho národ, pozná i široký slaviansky svet. Len silou a váhou prenikol z kabinetu do sveta: jemu nepomáhala reklama a kritika reklamná. Osobne temer neuloviteľný, dával sa vídať iba „v tichom háji múz“, ako hovorí veliký nemecký poeta.

Jeho prvé básne (vydané v zväzku 1874), „Bouře“, „Adamité“, „Snové“ a „Anděl“, pozdvihli ho do radu najlepších, zbierkou druhou roku 1882 s básňami „Evropa“, „Čerkes“, „Jan Žižka“, „Ve stínu lípy“, „Handžár“ atď. stal si bezsporne na prvé miesto českého Parnasu.

Nasledovali skoro veľké básnické tvorby: „Petrklíče“, „Hanuman“ (satirická báseň o civilizovanom opičiakovi, trochu-trochu upomínajúca na Atta Trolla),^[14] „Lešetinský kovář“ (skvostná, v duchu národnom spievaná báseň, ktorá bola konfiškovaná; sto exemplárov dostalo sa k nám, a my sme ich potom nazad predávali do Čiech). Zvlášte lyrické vložky sú v nej nesmrteľné a samé by poistili Čechovi veľké meno v národe. „Slavia“, veľký všeslovanský epos (alegorický), v ktorom vyrastá Svatopluk Čech pred nami ako Slavian a duchovne preniká užšiu hranicu kmeňa svojho; „Dagmar“, epos z českej histórie, „Václav z Michalovic“, epos z časov náboženských smút v Čechách, dielo veľkej koncepcie.

Potom vyšli satirické básne „Pravda“ a „Šotek“, zbierky „Jitřní písně“ a „Nové písně“. Za báseň (konkurzuálnu) na Calderona, príležitosťou dvestoročnej pamiatky španielskeho veľducha, Čech dostal zlatú medailu od madridskej akadémie… jedna z nemnohých verejných osláv básnika, ktorým sa vyhne, kde len môže. Veľkého šumu narobili jeho „Písně otroka“, pravda, viac šumu politického než umeleckého. Umelecký vehlas ani v Čechách nekvituje sa tridsiatimi vydaniami a státisícami exemplárov. „Písně otroka“ pri mnohých perlách poézie tým nás mýlia, že stoja na akomsi rozhraní medzi reálnou skutočnosťou a alegóriou — jedno druhému mieša. Pravda, sú tam miesta, ktorými autor sám seba prevyšuje.

Avšak Čech je nielen veršom majster českej literatúry, ale i prózou. Jeho drobné povesti, noveletky atď., skrýval pod rozmanitými pseudonymami (Fr. Bažant, Otakar Čerych, Jan Kazda, Václav Malina, Palát, A. Rousek, J. Stára, Volavec, Giovani Vranini, Viola Tešínska atď.), ale sa sotva ukryl pred skúsenejším literátom: takej prózy sotva bolo vtedy, ktorú by bolo možno zameniť s Čechovým dielom. Konečne vyšli tieto drobné prózy v štyroch sborníkoch: „Povídky, arabesky a humoresky“ (1878 — 1883). Román „Kandidát nesmrtelnosti“ vyšiel r. 1884.

Roku 1887 vydal dva zväzky pod názvom „Humoresky, satiry a drobné črty“ a hneď nato „Různé črty žertovné i vážné“.

Nasledovali jeho prozaicko-poetické, fantastické, ale vždy duchaplné knihy „Pravý výlet pana Broučka na Měsíc“^[15] a „Nový epochální výlet pana Broučka do patnáctého století“^[16] (1888). Roku 1890 vyšli „Pestré cesty po Čechách“.

Niektorí kritici chceli by obecenstvu nahovoriť, že čo umelec je Čech najvyšší v svojich kozmopolitických partiách, a to je klam a mam. V tom ohľade by nemohol rovnať sa prvým veľduchom Anglie a Francie. On je veľký čo syn svojho národa a Slavianstva, a tam, kde chytá svoj ľud za srdce, je jeho prorokom a paladínom. Realistická, bezduchá kritika necháva po sebe pustý prach, dym a smrad, pravdy nehovorí. Najlepší kritik je národ sám a tá potešiteľná vec, že Čech je v ústach a srdciach ľudu, keď si i nevydobyl valnej ozveny u supermudrlantských realistov. Ostatne, poriadny muž ani tej dôvery nepotrebuje.

Ako čistý Čech a Slavian Svatopluk Čech od vzniku sympatizoval s naším národom slovenským a s ťažkou borbou našou za jazyk a čistotu slovenskej národnosti! Ako by duchu takému vznešenému, prenikavému, zošľachtenému vysokými pomyslami, nebol blízky náš pôvodný, o skyvu duchovného chleba poslednými silami boriaci sa kmeň podtatranský! Jeho nemohli zmýliť oplanské hlasy nadutých prázdnych kritikasterov a pľuhavých haniteľov národa, prežívajúceho, možno, priamo katastrofálne okamihy svojho politického, vzdelanostného i religiózneho, mravného života. V tomto ohľade Svatopluk Čech má iba jedného, kongeniálneho šľachetína u boku svojho, Juliusa Zeyera, svojho priateľa a súdelníka na ideálnej roli národa českého, Juliusa Zeyera, ktorý šiel ešte ďalej a napísal v predmluve k „Radúzovi a Mahuliene“ pravý ľúbostný list na slovenský národ, plný ohnivého posmeľovania a silnej viery.

Myslíme, že konáme milú, ale prísnu povinnosť v zmysle a s odobrením celého nášho národa slovenského, všetkých čestných, osvietených, umom a srdcom zdravých synov jeho, keď splna srdca blahoželáme drahému Svatoplukovi Čechovi mnohé a blahé letá, v ktorých by dožil spasného okamihu, v ňomž vyplnili by sa zbožné jeho želania národu nášmu.

Čech má za sebou veľké, už-už krásnym, smelým akrotériom^[17] korunované dielo krásneho, pilného, geniálneho života. My mu želáme, aby sa ešte dlho tešil s jeho klasickými formami a okrasami polychromickými^[18] ako s nejakým dórickým chrámom! Nad akrotériom jeho stavby vznáša sa kresťanský kríž, keď i nie okázalými črtami, teda iste v duchu a pravde. On je náš celý a my ľneme k nemu s celou hĺbkou a iskrennosťou lásky a oddanosti! Nehynúca sláva veľkému poetovi a prorokovi!!