ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[44]

Pekné a početné obecenstvo vítali sme si včera ku dňom augustovým. Z bližších i ďalších strán verne dorazili dobrí starí známi a medzi nimi i dosť nových. Menovite Liptov poslal nám tiež svojich milých hostí z Čiech, a proti predošlým rokom pozorovali sme i potešiteľný prírastok spomedzi katolíckeho kňazstva.

Po ubytovaní o štvrtej hodine popoludní zasadol výbor Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripraviť dnešné valné zhromaždenie, a večer o ôsmej hodine počalo sa divadelné predstavenie.

Dvorana bola zaplnená po posledné miesto a zvedavosť veliká. Ochotníci naši vybrali si totiž kus, na ktorý sa môžu podobrať len sily dobre vyskúsené. A povedzme hneď: usilovnosť ich štúdia, neodškriepiteľný talent herecký a zapálenie pre peknú vec domácej Tálie včera slávili triumfy.

Najprv niekoľko slov o kuse samom.

„Mariša“, dráma v piatich dejstvách od bratov Mrštíkovcov, je čisto ľudový kus, ale veru nič nie idylický, ako pred časmi bolo vo zvyku hneď očakávať idylu, keď osoby sú z prostého ľudu a dej ide na dedine. Mrštíkovci „Marišou“ priviedli na české dosky kus ibsenizmu. Ale nám je ďaleko hovoriť o školách a smeroch, veď i tak obyčajne nevychodí z toho nič. Autor sadá ku stolíku a píše to, čo videl asi v živote, a má-li talent, vládze-li formou, nechýba-li mu na hlavnom, na látke, ktorú voláme fantáziou, nuž vyjde vždy niečo podareného.

„Mariša“ je drámou nie knihovou, ale doskovou, ožívajúcou len na divadelnom javisku. A to je už mnoho. Má v sebe dramatické imponderabile,^[45] ktoré je tak ťažko pochytiť i geniálnym poetom. Predmet je trápny, osoby najviac z tých, od nichž odvraciame sa, aspoň ich nemilujeme. Vyšší princíp mravný zastúpený je jedinou epizodickou osobou, Marišinou babičkou, ktorá, rozvitá náležite, bola by v „Mariši“ Tolstého Akimom^[46] v sukni, ale takto jej slabý hlas ani len nevmieša sa v nepekný huriavok dedinského románu.

Majetný sedliak Bartoš (v preklade A. H.)^[47] má dcéru Marišu, ktorú predáva majetnému mlynárovi Vavrovi, vdovcovi s troma deťmi, napriek tomu, že dievča už ľúbi chudobného Petra, nadto ešte i regrúta, odoberajúceho sa na počiatku drámy „na vojnu“. Bartoš vykáže ho z domu, urobiac škandál pred celou dedinou. Peter je pri vojsku, Marišu, vzpierajúcu sa zo všetkých síl, prinúti otec a mať, nahovorí teta Sajdáčka ísť za Vavru. Po dvoch rokoch vráti sa Peter, a počne svojím neurvalým spôsobom líškať sa vydatej žene Vavrovej, ktorý medzitým, ako dobre šípila Mariša, vylúpil sa ako človek nedobrý, surový, lebo ju i bije a tesťa žaluje pre sľúbené veno.

Pokušenie je tu: Mária odolá pokušeniu víťazne, a v tom vrie jej dramatická krv; v tom okamihu, keď ju, umučenú, Peter volá a zvádza ubehnúť s ním do Prešporka, a ona, milujúca Petra, nenávidiaca surového muža svojho, okamih váha, ale zrazu mravne vystrie sa ako prút zohnutý vetrom, je závažie drámy, je svetlý bod ponurého, smutného kusu.

Erotickému zvoditeľstvu^[48] odolala… ale príde i pád, a v tom je zas tragika kusu. Neodolá pomste: ja som pre teba odhodila životnú slasť, srdce som si otrávila, trp i ty — a ona muža otrávi.

Priznávame, že Mariša mala dosť príčiny nenávidieť suchého, surového Vavru, ale tráviť ho nemala dosť príčiny, a na konci vyjde z heroíny… prostá zlodejka, materiál pre súdnu kroniku a väzenie.

Toto je v krátkosti jednoduchý priebeh deja, zabarveného v akcidenciách^[49] pravdivou barvou lokálnou, moravsko-slovenskou, ktorá je, pravda, v preklade valne vyblednutá; v pôvodine celý kus písaný je nárečím moravsko-slovenským, silným, verným. Byt tamojšieho ľudu i v maličkostiach zrkadlí sa.

Čo týka sa charakteristiky, ona je silnými črtami kreslená, pri osobách vydržaná, figúry vystupujú plasticky. Dej nenie povrchný, ale psychologicky prehĺbený.

Mariša budí útrpnosť ako obeť mŕtvych výpočtov nepekného otca, ktorý proti nej je tvrdý, a keď je zle, ešte ju zvádza, aby muža opustila. I tu Mariša víťazí. „Predali ste mňa, teraz som jeho ženou, i ostanem.“ V nej od druhého dejstva zobudila sa vzdorovitosť, a neopúšťa ju do konca, až zlomená vlastným zločinom, klesá v plači na kolená, vyznávajúc svoj hrozný čin.

Mnoho hry, mnoho citov, mnoho kontraverzií je tu — medzi riadkami, ponechané interpretom. Mariša konečne utratí našu plnú sympatiu: jej heroizmus voči zvoditeľovi i voči otcovi ju vysoko pozdvihol, ale klesla, poddajúc sa citu pomsty, no neutratila útrpnosť.

Peter je prázdny furiant a vystupuje surovo, nemá ohľadov iných, než vyplnenie svojho želania, mať Marišu.

Bartoš je tyran a slaboch v jednom. Jeho žena, ktorá skoro zmizne z dosiek, je obecná, necitná žena. Tieňov je v dráme mnoho, upomína na niektoré ruské pesimistické drámy, menovite nám napadá „Majorša“, pravda len preto, že i tu na konci zaujme nás tieseň a temná, nezodpovedaná otázka: A teraz čo? Čo vyniesli sme z tohoto pravdivého, opravdu umeleckého, živého, plastického obrazu? Mohlo tak stať sa všetko. O nepravdepodobnostiach niet reči. Verné je vozdušie, ľudia sú živí a nie figuríny. Jesto i poézia, jesto i psychologická hĺbka. Ale tak stínny nenie život; bez svetlých lúčov nemožno žiť človeku. No — to je už raz suverénne právo poetu, ako hľadí na život a čo v ňom najvypuklejšie videl. Dojal nás, city v nás vzbúril, napäl nás, nevoviedol do mieru — to je pravda; ale on môže opýtať sa, či žitie nás voždy uspokojuje, či dáva nám umeleckú tichosť, rovnováhu a mier?

Dráma zobrazuje hriech a pošetilosť ľudskú, a ty slúchateľu, sám si vyviesť musíš, čo učí fabula. Ona je základne mravná. Bez mravných kolízií nebolo by drámy. Na prknách nehrajú sa na slepú babu a nedúchajú do idylických šalmají,^[50] ale predstavujú búrku náruživostí a pád charakterov.

Naše ochotníctvo tedy raz vybralo si dosť tvrdý orech na lúskanie. Divadelné kusy, v nichž dej ide viac vnútorne, než viditeľne, kde sú mnohovýznamové pauzy a dej napreduje posunkom, jedným východom za kulisy atď., sú pre dobrých hercov vítané, no i požiadavky na nich veľké.

Postavenie „Mariše“ na naše javisko je iste pokrok, lebo plytké, najviac z nemčiny preslovenčené, chatrne lokalizované kusy neúčinkujú vychovávateľsky na obecenstvo. Dnes naši ochotníci podali nám kus hlbší, o ktorom treba premýšľať; ten blen, ktorý autori primiešali do svojej hry, musíme už zniesť. Musíme hľadieť na javisko ako na zrkadlo, ktoré odráža krivonosému nos krivý, krivohubému ústa krivé. Odstraňovanie z dialógu každého silnejšieho slova, ako stávalo sa u nás následkom prudérie a falošného pochopu o tom, čo je mravné a slušné, je len na škodu mravnému dojmu i dojmu umeleckému.

Ťažké, prehĺbené, komplikované úlohy kusu ochotníci naši pojali k úplnej spokojnosti obecenstva i prítomného spisovateľa, p. Al. Mrštíka (spoluautor pán Vilém Mrštík, bohužiaľ, nestihol zavítať medzi nás). Od výstupu k výstupu rástol záujem na znamenitých výkonoch menovite sedliaka Bartoša (p. Halaša), jeho dcéry Mariše (p. Halašovej), jeho ženy (p. Rolkovej), Vavru, mlynára (p. Socháň) a regrúta Petra (p. Križko). Ťažký vnútorný boj nešťastne ľúbiacej a nešťastne vydatej Mariše našiel u predstaviteľky úlohy také pochopenie i prevedenie, že by sa zaň nezahanbilo ani veľké stále javisko; a práve tak i držgroš Bartoš, jeho drasticky tvrdá žena, žiarlivý mlynár a ľahtikársky milovník vojak boli hrané s vervou a poňaté šťastne. I z ďalších spoluúčinkujúcich (panie Straková a Matulová, sl. Ivanková, Cablková a Ursínyová, páni Gašparík, J. Stacho, Horáček, oba Jesenskovci, Július Švehla, Pivko, Galanda, Horvát, Turzo, M. Pietor) každý bol na svojom mieste. Réžii kusu treba uznať s pochvalou, že hromadné ľudové výstupy, muziky, ruvačky, kostymovanie atď. naštudovala a previedla veľmi precízne, verne a podarene, najmä scény v treťom akte páčili sa napospol. Vďačné publikum uznanlivo tlieskalo, často i pri otvorenej scéne vprostred výstupu, a po treťom dejstve dva razy vyvolalo si pána autora a uctilo ho vavrínovým vencom.

Po predstavení pri znamenitej hudbe Piťovej posedeli sme v srdečnom priateľskom besedovaní.