ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[40]

Dňa 9. septembra 1912 v Domažliciach umrel veľký český básnik Jaroslav Vrchlický. Toto je dátum jeho telesnej smrti, duchovnú sposobnosť^[41] vzala mu už pred niekoľko rokmi neúprosná, tvrdá choroba mozgová. Mesto Domažlice dalo veľkodušne azyl chorému poetovi, čin, s akým sa v povšednom živote zriedkavo stretáme. Domažliciam to robí česť a slávu v časoch egoizmu a honby za efemérami a hmotou.

Jaroslav Vrchlický (Emil Frida) narodil sa dňa 17. februára roku 1853 v Lounach v Česku, kde jeho otec Filip Jakub bol kupcom. Študoval v Slanom, Klatovoch a Prahe. Rodičia chceli mať z neho kňaza i dali ho do katolíckeho seminára, z ktorého skoro vystúpil, stal sa vychovávateľom v bohatej rodine, s ktorou šiel na rok do Itálie. Básnickú činnosť počal veľmi skoro. Pozornosť literárneho sveta českého vzbudila zbierka jeho básní: „Z hlubin“ (1875). Roku 1876 zjavilo sa niekoľko jeho básní v VI. ročníku „Nitry“, redigovanej dr. Jozefom M. Hurbanom a tlačenej v Skalici. A potom už nasledovala zbierka za zbierkou a budila veliké sympatie v českom národe, ktoré sa i u nás rozšírili. Vydal nákladom J. Ottu: „Sny o štěstí“ (1876), „Rok na jihu“, „Symfonie“ (1878), „Eklogy a písně“ (1879), „Dojmy a rozmary“ (1880), „Poutí k Eldoradu“ (1881), „Pantheon“ (1881), príležitostná báseň na „Národné divadlo“ (5 vydaní), „Viktoria Colonna“ (1879), „Epické básně“ (1879), „Mythy“ (1879), dve knihy „Nové básně epické“ (1880), „Hilarion“ (1882), „Písně poutníka“ (1895), „Sonety samotáře“, „Poslední sonety samotáře“ (1890 — 1895), „Fresky a gobeliny“ (1897), „Co život dal“, „Sfinx“, „Jak táhla mračna“, „Moje sonáta“, „Skvrny na slunci“, „Pavučiny“, „Perspektivy“, „Dni a noci“, „Zlatý prach“, „Hlasy v poušti“, „Na sedmi strunách“, „Selské balady“, „Dědictví Tantalovo“, „Zlomky epopeje“, „Motýli všech barev“, „Různé masky“, „Překročen zenit“, „Bozi a lidé“, „Čarovná zahrada“, „Twardowski“, „Bodláčí z Parnasu“, „Rok básnikův“, „Žamberské zvony a jiné básně“, „Já nechal svět jíti kolem“, „Má vlast“, „Brevíř moderního člověka“, „Hudba v duši“, „Hořká jádra“, „Potulky královny Mab“, „Duše-mimosa“, „Prchavé iluse a věčné pravdy“, „Tiché kroky“, „Život a svět“, „Staré zvěsti“, „Píseň o Vinetě“, „Fanfary a kadence“, „Svlačec na úhoru“, „Západy“, „Barevné střepy“, „Korálové ostrovy“, „Skryté zdroje“, „Zaváté stesky“, „Strom života“, „Legenda o sv. Prokopu“, „Bar Kochba“ atď. atď. Počítajú 75 básnických zbierok: rekord pravdivo svetový. K tomu príde ešte asi dvadsať dramatických prác a niekoľko prózou písaných poviedok. Už z púhych titulov kníh možno zatvárať na fenomenálnu plodnosť a širokosť tém básnikových… A potom preklady! Jeho preklady cudzích autorov robia už veľkú bibliotéku: Prekladal: z nemčiny, taliančiny, francúzštiny, španielčiny, angličtiny a maďarčiny atď. Preložil Danteho velikú trilógiu („Commediu divinu“),^[42] „Oslobodený Jeruzalem“ od Torquata Tassa, „Zúrivého Rolanda“ („Orlando Furioso“) od Ariosta, „Fausta“ od Goetheho a mnoho, mnoho z lyriky nemeckej, francúzskej a talianskej.

Jaroslav Vrchlický, majúc v hlbokom srdci hojný prameň lásky k svojmu národu, svojím univerzálnym duchom zalietal do svetových literatúr a k všeľudským, už na Západe spracovaným a vyčerpaným témam. Jeho kozmopolitizmus, často i správne vytýkaný, nebol na škodu českej literatúre a jej úrovni; predsa učil, dával vzory, rozširoval duchovné obzory. Skutočné, veľké diela svetovej poézie arci bez výnimky majú národnú osnovu i pôdu, a z národnej, národno-subjektívnej ohraničenosti geniálnosťou tvorivého ducha vydobýjajú si platnosť na celom svete. Kto by uprel Faustovi priamo až šovinistický germanizmus? Don Quijote je Španiel do špiku kostí, no predsa jeho Rosinante víťazne vjechal do arény, ktorej hľadište je celý vzdelaný svet okršleka zemského.

Zato neslobodno sa zavierať do úzkeho kabinetu a obmedzovať sa neširokými chotármi svojho kraja, národa a jazyka. Možno i stuchnúť a zmalichernieť. Vrchlický usiloval sa ukázať široké voľné perspektívy, ktorými upozornil, že i za naším plotom je svet, i pred naším narodením rvali sa duchovia do výše a šírky. Antika, gotický i renesančný vek, romantika i novodobá eklektika, ideály humanistické, pátos filozofujúcej lyriky, „podlomený“ zmyselnosťou, láska k prírode, to všetko našlo ozvenu v jeho „odzyvčivej“^[43] duši a nútilo ho siahať do strún rozmanitých nástrojov, ktoré nie všetky boli produktami rúk českých alebo slavianskych.

Keď Otto vydával veliké dielo „Čechy“, opravdivý monumentálny bachant na vzor niekdajším kozmografiám, požiadal Vrchlického o úvodnú báseň. Vrchlický vyplnil svoju úlohu skvele a dokázal, akými úzkymi, intímnymi zväzkami je viazaný k svojej otčine, k jej prírodným krásam, zvláštnostiam, jej histórii i budúcnosti, a tým zahanbil niektoré nespravodlivé poznámky o cudzote svojej poézie.

Vrchlický mal na básnika malého národa kariéru dosť peknú. Z fakulty historicko-filozofickej priniesol si veľké známosti, ktoré mohol ihneď použiť pri výchove synov grófa Montecuccoli-Laderchiho. Jeho literárny vehlas zaopatril mu miesto tajomníka pri českej technike v Prahe. K tomu dostalo sa mu sekretárstvo pri skúškovej komisii pre učiteľstvo stredoškolské, až konečne obdarený čestným doktorátom (26. marca 1892), stal sa mimoriadnym profesorom všeobecnej literatúry na českej univerzite. Členom Českej akadémie bol menovaný r. 1890, dňa 2. apr. spolu i tajomníkom jej IV. triedy. Roku 1898 dňa 5. mája bol povýšený na riadneho profesora na univerzite. Dňa 13. marca 1901 bol povolaný za doživotného člena panskej snemovne vo Viedni. Tam i držal veľkú reč r. 1906 za všeobecné volebné právo. Z jeho dramatických diel rozmnožili mu slávu: „Drahomíra“, „Smrť Odysea“, „Noc na Karlštejne“, „Soud lásky“, „Rabínská moudrost“, „Pomsta Catullova“, „Námluvy Pelopovy“, „Smír Tantalův“, „Smrt Hippodamie“ atď.

Bohatý tvorivý život zhasol… Vrchlický vložil do duchovného života nášho velikého plemena mnoho skvostných periel a drahokamov! Nech mu je ľahká česká zem, ktorú tak miloval a oslávil!