ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[31]

Sledujúc vývin spisby českej, s radosťou pozorujeme živý ruch a v ňom čerstvé hýbanie sa mladej spisovateľskej vrstvy, plodnej a činnej až k neuvereniu. Vplyv českej spisby na nás je veľký a v mnohom ohľade rozhodný — už zemepisne a etnograficky vec berúc, nútení sme opierať sa o svojich českých bratov, ani nehovoriac o nepomerne početnejších dielach, ktoré my, Slováci, mať nemôžeme, asnáď aj nepotrebujeme. Tak ako je nám reč slovenská prepotrebným každodenným chlebom pre duševný život náš, tak konečne bol by luxus veľké encyklopedické alebo veľmi špeciálne diela vydávať u nás, keď môžeme celkom správne použiť ruské a české. Čiastočne platí to samé i Čechom, vzhľadom na väčšiu spisbu ruskú a poľskú. Nemôžeme ku pr. súhlasiť s prekladom objemného diela Pypinovho do češtiny,^[32] lebo práve žiadať môžeme od každého českého literáta a vzdelanca, že ako taký nepotrebuje prekladu, ale originálu.

Medzi mladšími spisovateľmi českými vyniká Jaroslav Vrchlický svojou nevídanou plodnosťou, úhľadnosťou formy, bohatosťou myšlienok a opravdu poetickým vzletom. Čo do sily básnickej poistené má miesto v prvom rade. Jeho reč je plasticky krásna, priehľadná; on vniká ľahko do hlbín ducha ľudského a tvorí samostatne, pôvodne. Až v posledné časy pridalo sa mu, že sa opakoval, čo sa konečne stáva i veľkým umelcom. Myslíme, že je toto veľmi pochlebný úsudok, a my ho prednášame hlboko presvedčení o jeho pravdivosti. Ale práve pre vplyv, ktorý má na nás Slovákov literatúra česká, povinní sme smelo a otvorene vyznať, že geniálny tento muž vtrhnutý je panegyrizmom českej kritiky na mylnú cestu. Ale ani jeho blúdenie nebolí nás tak (veď tak silní duchovia môžu prísť na pravú stezku) ako lož, ktorá si vedela cestu nájsť do stĺpcov niektorých českých časopisov. Pre nás nie je poézia príjemnou hračkou na stole koketnej dámy, pre nás je ona životnou potrebou, veľkým etickým činiteľom, majúcim veľké krásne úlohy. A preto žiadame právne, aby i kritika bola seriózna, vážna a nezažmurovala oči pred falšou, lžou a manierovanosťou básnikov. Už v „Eklogách a písňach“, ktorých opravdivú vysokú cenu básnickú veľmi radi uznávame, nachádzajú sa miesta, ktoré dajú kritikovi príležitosť k rozmýšľaniu. Keď ku pr. hovorí tam básnik vo venovaní o svojej milej, že ani Boh nevie, čo v nej drieme, nuž tedy nutno vyznať, že povedal nejapnosť. A aká škoda to v básni ináč umeleckej od počiatku do konca! Tiež časté opakovanie slova sen, sny, sniť, snivý, snění, do snů zunuje čitateľa. Človek stojí pred týmto večným snívaním s otázkou na perne: nuž ale, či už len sen je hoden toľkých krásnych slov a spomienok? V „Eklogách a písňach“ niet skutočne jednej jedinej básne, kde by nebolo reči o snoch. V niektorých ale v každej slohe sníva básnik, takže sme v rozpakoch, kedy vlastne má času básniť. Nemožno nepozorovať s citom nepríjemným, keď v jednej osemslohovej básni „První láska“, str. 23, slovo sen a podobne deväť ráz prichádza. Ale krása niektorých básní v zbierke tejto ľahko nás zmieri zas. Sú tam opravdivé skvostné tvorby, bezúhonné a pôvodné.

V tom samom roku vydal Vrchlický novú zbierku, „Dojmy a rozmary“, ktorá nás presvedčila, že sila talentu nenie vždy bezpečným prezervatívom proti blúdeniu, nepochopiteľnému u muža, obdareného jasnou mysľou a tvorivým duchom. Keď sme dychtivou zvedavosťou otvorili novú zbierku túto a čítali prvú znelku „Mně v hloubi srdce vždycky láska zpívá“, zaplesali sme nad krásou a silou dozretého, hotového už básnika. Ale ďalšie čítanie presvedčilo nás, že máme dočinenia s pochybeným smerom, s manierou, nehodnou toľkého marenia básnických síl. Ďaleko od nás, aby sme vo zle pochopenom moralizovaní neuznávali slobodu umenia a radi neodpúšťali umelcovi také výrazy a obrazy, ktoré konečne filisterská, zúžená myseľ pokladá za prismelé. My chceme možno ďaleké a široké hranice ťahať poézii. Ale čo nám podáva Vrchlický vo svojich „Dojmoch“, to prestupuje ďaleko i tie najliberálnejšie a najširšie hranice. Sám postaral sa dostatočne o to, aby žiadnemu čitateľovi neprišla pochybnosť o tom, koho ospevuje vo svojich básňach. A pritom je tak indiskrétny hovoriť: „jak měsíc z mlh jim kyne usmívavě tvůj bílý prs, jenž dobývá se z řízy“, ďalej: „Ty jsi pro mne teď má svatá“ a skoro zatým: „… O nádhero tvých nahých štíhlých údů! O nekonečno touhy ve tvém oku! O sílo vášně v úběhu tvých boků!“, ďalej v tej samej znelke: „vše na mně křičí z úbělu tvých boků, a vše mne láká v ráj tvých štíhlých údů. Zavírám oči, tma se na mne řítí, z tvé šíje hvězda touto nocí svítí, mně zdá se, že jsem objal v tobě Krásu. O mysterium! ohni políbení! křte plamenných slz, bezdno zapomnění! o prsou poupata! o zlato vlasů!“ A aby sme odbavili razom tento boľavý vred jeho básní, citujeme nasledujúce výkriky manierovaného adamitstva: „Před svými soudci náhle stála nahá“ (str. 25), o Briseide: „před ním (Achillom) že tvá spustila se říza“ (vyjadruje už samo sebou nepoetické, ktoré nevdojak vyvoláva sarkastickú poznámku), str. 122: „plaše zřím k ní časem (k ľaliji), jak by mělo po tichu nahé tělo tvé z jejího vstoupat kalichu“, potom str. 127: „Ty si spala na mých ňadrech; první blesk tu v mraku vzplál, sup mé vášně rozpjal křídla, košilku ti z ňader sňal, a tvé telo v náručí mém začalo svíjet se a chvít a já trnul, jaký náhlý zářící blesk v klín mi slít!“

Neradi citujeme tieto slohy, svedčiace o nepochopiteľnom a v našej spisbe márne hľadanom zabŕdnutí v nemožné, absurdné bludárstvo. Sú literárne výplody, ktoré ešte silnejšie barvia, ale nenárokujú miesto v honetnej spisbe. Mnoho dá sa prehliadnuť slobodnému synovi umenia, a my naskrze nehaníme Goetheho pre jeho „Rímske elégie“, bárs ony nie sú preto krásnymi, že pohybujú sa puncto pomeru k žene neviazane, ale pre niečo inšie. Ale takéto holé, bezcieľne odkrývanie — povedzme pravdu: naho, keď sme už pri nahote — manželského paplóna pred celým svetom zaslúžilo by pádne rany kritiky, odsúdenie nie tak zo strany morálky, ale zo strany samého umenia. S nechutnými takýmito nuditášmi^[33] nezdemoralizuje veru nikoho, lebo holé výkriky o nahote nebudia zmyselnosť, ale skôr cit odporný; avšak umenie jeho utrpelo nimi veľkú štrbinu. Veď pomer výtvarného umenia k poézii je už dávno, pradávno určený, a niet rozumného estetika, ktorý by nevedel, že čo je dovolené skulptúre, čo tam neuráža, ale pozdvihuje a zušľachťuje, nemusí byť dovolené poézii. Stojac pred sochou, my vidíme naozaj „vim superbam formae“,^[34] ale výrazy „nahé osudy“ atď., ešte nič nepredstavujú, nič nezobrazujú, len jedine a výlučne márne honenie sa básnika za smutnou originálnosťou, práve tak ako opakovanie slova „antika“, „antické“, ešte nedodáva jeho znelkám antickej vlastnosti a ceny.

My už v mene božom vydáme sa v nebezpečenstvo, že básnik, časom polemicky vystupujúci vo svojich básňach (čo je, úprimne vyznajúc, slabosť), nadá nám do „hlupců, sov a mloků“, alebo že povie, že sme tlmočníci „šklebu a závisti davu“, avšak povieme plnými ústami, že v „Dojmoch a rozmaroch“ nadto už podotknuté koketovanie s nahotou tropí idolatriu^[35] samého seba. On kľaká sám pred sebou v básni „Své matce“, končiac každú slohu refrénom: „juž řečí bohů mluvím deset roků“. Tam nachádzame medzi inšími samo-komplimentmi: „čas neskloní mne, ni hrot smrti v boku“ (zlý preklad Horatia), „kdo čekal na můj pád — můj vidí květ“ atď. Ale aby nebol sám predmetom nezmyselných chvál, vybral si zaslúženého a talentného spisovateľa Júliusa Zeyera ku modloslužobnému atentátu. O tom hovorí: „V šer našich dnů, nad věků hlubinami tvé poesie, věčné slunce svítí; tys ku chaosu řekl: ,Vstaň! Buď žití‘“ a ďalej: „sám Ariel ti k uchu v noci slétá“. Myslíme, že tým nezískal si vďaku Zeyerovu, lebo o tomto mladom talente nepredpokladáme, že by veril týmto bombastickým rečiam.

Nám, „naivným“ Slovákom, nemôže sa vytýkať, že by sme snáď stranícky súdili: my stojíme po strane a hľadíme celkom objektívne na vec. Ani nemáme príčiny k závisti, ani k hnevu: naopak, naše pokusy literárne prijímajú sa v Čechách veľmi bratsky a možno i s gavalierskym prehliadnutím pokleskov. My to zoznávame radi a neboli by sme tak otvorene a prísno zachodili s „Dojmami“, keby vec nemala hlbší význam. My svoju slaviansku prírodu chceme podržať všade a vo všetkom a túžime, aby ona zrkadlila sa čiste v našej poézii. Ale takéto zbožňovanie tela a samého seba je úder do tvári slavianskemu človeku. A predsa stretáme sa s kritikou, ktorá v panegyrizme prekračuje všetky dovolené hranice. „Dnes je vítězem on,“ hovorí istý kritik, „talent, jako Vrchlického, po šírém světě zůstal by úkazem zázračným“, „zůstane horou, a takovou, že i pozdní pokolení hledět na ni budou s pýchou“; „opakujeme, že ve svém neštestí šťasten jest náš národ, když zachytiť se může o takové kotvy. A tato zde jest pevná, těžká a z nezlomného železa“.

My opakujeme, že viac bolí nás tento chorobný panegyrizmus, ako samé poblúdenie básnika, ktorý sa môže ešte zmužiť k úprimnému sebapoznaniu. Profesor Jagič hovoril pravdu, keď zmienil sa vo svojej nástupnej reči o panujúcom u nás chvaľkárstve. A to je nemoc ťažká, ale nie nezhojiteľná! Zákony večnej pravdy a umeleckého dobra a krásna vydobyjú si naskore platnosti. Zaznanie talentu je hriech a len nízka duša spúšťa sa do špinavej mláky osobného kritikárstva a hanobenia mladých, pracovných síl, ale prepiaty panegyrizmus je šarkan požierajúci najkrajšie talenty a nádeje národa. Všetky skvelé stránky Vrchlického vidíme i v „Dojmoch“. Znelka „Na každé struně pěl jsem krásu tvoji“ patrí medzi perly západno-slavianskej poézie, a veru mnoho krásneho tríma v sebe zbierka táto: ale i to stojí, že nenie všetko zlato, čo pri rýchlej jeho produkcii ani nenie možné. Česká kritika obchádza okolo boľavých miest vrchlickovskej poézie ako okolo vrelej kaše; sám znamenitý Ferd. Schulz,^[36] dobre znajúci všetky nezdravé body, ťuká na ne jaksi nesmelo, akoby sa bál pritlačiť tuhšie. My povieme bez ohľadov: miesta citované (a im podobné) v básňach Vrchlického nevyvierajú zo svätej hypokrény poézie; tajnosti domáceho krbu (tie najintímnejšie) vynášať na verejné námestie nenie geniálnosti, ale smelosti znak markantný. Nie sme zvedaví! —