Piesne, verše a rečňovanky

Vôkol našich domkov vtáčky poletujú a náš zemský život nám obveseľujú. Lietajú so spevom so stromka na stromček a pod jeho lístim staväjú si domček. V tom domčeku budú celé leto bývať a ích spev sa bude stále tu ozývať. Pán Boh stvoril vtáctvo, aby nám spievalo a aby nás ľudí obveseľovalo. Ono okrem toho čistí nám aj stromy: nuž nech len vždy lieta ponad naše domy! 1927

Bol raz jeden planý chlapec — volali ho Macom, — ten robieval vždy protiveň dievčencom i chlapcom. Psov do mačiek stále huckal a rozháňal sliepky, až rodičia so súsedmi mali stále škriepky. Po stromoch sa stále driapal, hniezda vtáčkom kazil, lastovičkám pod ústreším každé hniezdo zrazil. Raz na strome zazrel hniezdo — raz, dva: už bol hore, sotva z neho vajcia vybral, bác! — ležal na dvore… Zlomil nohu — a od tých čias celý život kríväl a každý sa naň len ako na mordára díval. Lebo vtáčkov vykynožil viac než všetky mačky, a že ho Boh tak potrestal tešily sa vtáčky. 1927

Ked Boh vyhnal v Svojom hneve prvých ľudí z rája, museli ísť hľadať si byt do pustého kraja, kde nebolo ani vtáčka, kríčka, ani stromu, ani plota, ani bránky, dvora, ani domu. Uchýlili sa do skrýše pod vysokú skalu, v nej si našli odpočinok a príchyľu stálu; ale aby im nebolo pred tou skrýšou pusto, Pán Boh nasial im trávičky i kríčkov dosť husto. Keď sa kríčky, stromky zmohly a rozzelenely, hneď za ľudmi všetky vtáčky z raja priletely a od tých čias všetkých ľudí stále obletujú: svojím milým štebotaním i nás potešujú. Preto vzdajme Bohu vďaku, že nám vtáčkov dáva a na stromoch nám ovocie chutné požehnáva, bo bez stromov a bez vtáčkov bol by náš kraj pustý, a kto stromky, vtáčkov ničí, Boh mu neodpustí. 1927

Niet na svete nič krajšieho nad zelený stromček, ktorý krášli, ozdobuje náš slovenský domček. A keby tých stromkov bolo mnoho v našom kraji, mohli by sme žiť blažene, skoro ako v ráji. Ovociny by sme mali vždy dosť, do sýtosti, bo by nám ju požehnával štedre Boh s výsosti. Stromky treba stále sadiť, opatrovať, čistiť a tak ku nim svoju lásku dokázať a zistiť. Ale u nás mach na stromoch a konáre suché ukazujú, že mnohí z nás majú uši hluché. Hluché uši, tvrdé srdcia a lenivé ruky, preto máme pusté brehy, záhrady i lúky. Cesty v zime označujú slamou a týčkami, nie, že by ich obsadili krovím a stromkami! A ak niekto strom zasadí, príde človek dravý, vylomí ho, vytne, zničí — oplanom sa spraví. Preto treba prísne trestať tých, čo stromky ničia, bo ovocia ani svojim deťom nedožičia. My budeme stromky sadiť, opatrovať, chrániť, i pred zlobou planých ľudí budeme ich brániť. Našu prácu odmení Boh, ktorý život dáva, nešlechetných ľudí tresce, dobrých požehnáva. 1927

Vtáčky, naše vtáčky, veselo spievajte: lásku k vám i k stromkom do sŕdc nám vlievajte. Učte nás pestovať stromčeky i kríky, bo kto ich nivočí, ten má hriech veliký. Učte nás milovať i stromky i seba: spolu ukazujte nám cestu do neba! 1927