Piesne, verše a rečňovanky

Dnešná smutná rozpomienka myseľ našu kalí a celý náš slovenský kraj rúškou smútku halí, lebo dnes je deň tragickej smrti Štefánika, spolutvorcu nášho štátu, borcu, bojovníka. On bol Slovák, ako i my, rástol v ujarmení, ale veril, že to jarmo Boh v svobodu zmení; vedou dvíhal sa do výšin, meral cesty neba: ukazoval, kam Slovákom z jarma hľadieť treba. Znal ho celý vzdelaný svet a keď vojna vzplála, čosi-kamsi jeho sláva na vrcholi stála: bol francúzskym generálom, v letku robil divy a pracoval pre svoj národ stále, kým bol živý. Tvoril s pánom Prezidentom, čo sa stvoriť dalo: stvoril nám štát, stvoril vojsko, ktoré sa zaň pralo. Jarmo padlo, voľnosť slietla i na hlavy naše: jeho dielo Čechom i nám dopomohlo k spáse. A keď letel, ako orol, na zem svoju rodnú, na ktorú sa s hora díval, ako na svobodnú, osud tak chcel: nekročila na ňu jeho noha, duša jeho vzlietla hore k nohám Pána Boha. A my žiaľom sme strnuli pri tom hroznom skutku; i dnes, keď naň pomyslíme, žalostíme v smútku, bo náš rozum nevie vniknúť, do presných ciest neba, ktoré meral náš Štefánik pre nás i pre seba. 1927

Mali sme my orla, orla obrovského, spolutvorcu štátu československého. Mali sme my orla, čo vysoko lietal a čo sa s mocnými mužmi sveta stretal. Mali sme my orla, čo znal cesty neba a boril sa na nich za nás, nie za seba. Mali sme my orla, čo lietal po nebi a stále sa staral o naše potreby. Mali sme my orla, čo nám hniezdo spravil a spoločnou prácou otroctva nás zbavil. Mali sme my orla, čo nad nami krážil a tak čo minister vojenstva nás strážil. Mali sme my orla, ale osud krutý, zničil ho, aby bol čím skôr zabudnutý. Mali sme my orla, aj ho stále máme, bo od jeho ducha vzdialiť sa nedáme! Oj, máme my orla, aj ho mať budeme, a kým sme na svete, naň nezabudneme. Oj, máme my orla, nášho Štefánika, jeho duch zvečnelý do duší nám vniká. Jeho meno sladko zneje nášmu uchu, preto sľubujeme vždy žiť v jeho duchu. 1927