ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chváľme Hospodina, Otca všetkých národov, že už i národ náš obdaroval svobodou. Národ cudzí krute panoval nad nami a Hospodin spravil veľké veci s nami. Boli sme otrokmi rečou, duchom i telom: a dnes už národ náš známy je v svete celom, máme svoj vlastný štát, vlastnú domovinu: nuž vzdávajme zato vďaky Hospodinu! Chváľme Hospodina a prosme Ho srdečne, by nás i národ náš chránil časne i večne a sám aby naše kroky tak spravoval, by sme neztratili, čo nám On daroval.

Hospodine, v Tvojej sile raduje sa dnes národ náš, ktorý s vďakou k Tebe plesá, lebo spásu, ktorús mu dal, silne cíti — veď jej nemal dlho v svojom živobytí. Dal si mu to, Hospodine, o čo prosil, strhnul si mu ťažké putá, ktoré nosil, predišiels ho Svojím hojným požehnaním, ozdobils mu hlavu Svojím smilovaním. Dals mu život, dľa žiadosti, dávnoveký a predĺžils mu dni žitia až na veky, veliká je v Tvojej spáse jeho sláva: dôstojnosťou priodetý vďak Ti vzdáva. Bo postavils ho za príklad prehojného požehnania Tvojho, večne mu daného, rozveselils ho radosťou tváre Svojej a udelils mu do tela sily novej. A poneváč on vždy dúfa v Hospodina, nie k ľuďom, lež k Najvyššiemu ruky vzpína, nepohne sa s miesta svojho až na veky, hoc dorážať budú naňho pekla vzteky. Ruka Tvoja najde jeho nepriateľov, dočiahne ich a pritisne silou celou, v hneve Svojom uvrhneš ich v pec ohnivú a vyhladíš každú dušu v hriechoch živú. Veď proti nám ukladali zlostné siete, siali víchor, a mysleli, že nás smetie, chceli spáchať na nás hroznú nešlechetnosť, ale Tys ich odrazil zpäť až na večnosť. Hospodine, Ty si s nami zázrak spravil, Ty si pri nás Svoju silu svetu zjavil a my zato budeme Ťa oslavovať, Tvoje meno až na veky zvelebovať!

Vyslyšals nás, Hospodine, v deň súženia, pozdvihnuls nás z hĺbky nášho poníženia, poslal si nám zo svätine pomoc Svoju, posilňovals so Siona ľud Svoj k boju. Spomenul si na modlitby naše vrelé, keď sme v obeť prinášali srdcia celé: dal si nám to, čo žiadaly duše naše, priviedols ľud ujarmený k večnej spáse. Dnes už môžme prespevovať o spasení, ktorés nám dal v našom ťažkom ponížení, keď sme vzniesli v Tvojom mene prápor slávy, veriac, že nás Tvoja ruka jarma zbaví. A poznali sme i teraz, už v pokoji, že Hospodin zachoval nás v ťažkom boji, že vyslyšal prosby ľudu jarmeného a že spása je len v silných rukách Jeho! Tí vo vozoch, v koňoch, zbraniach dúfavali, my len meno Boha nášho sme vzývali: oni padli, sklúčení sú; my stojíme a vzmužení padlých sa viac nebojíme. Hospodine, vďaka Ti buď za tú milosť a za Tvoju večne platnú spravedlivosť! Ráč vyslýchať prosby naše i pozatým, zachovaj nás a riaď Svojím slovom Svätým.

Vrátil si nám, Bože, čo si nám chcel vrátiť, nedal si nám náš ráj naveky utratiť. Vrátil si nám náš ráj, ktorý neposlušné duše utratily…; zmenils časy krušné! Teraz sa už i nám svoboda usmieva a jarné slniečko údy nám zohrieva. Stojíme na svojom, sme už v svojom ráji; nie sme viac otrokmi v podtatránskom kraji. Stojíme svobodne na vlastnom podstení v kruhu svojich bratov; nie sme opustení. Nuž vďaka Ti, Bože, za Tvoju dobrotu, žes nám vrátil právo k lepšiemu životu. A daj, aby sme tak v našom ráji žili, že by sme ho už viac nikdy neztratili.

Nebolo tak, ako je dnes, pred rokom, keď bol Slovák v svojej vlasti otrokom; nebolo tak, ako je dnes, ani tu: slovenčina nesmela výnsť z úkrytu. I my, dietky, v porobe sme upely, krivdy, nátisk a bezprávie trpely: cudzou rečou trápili nás v učení — už aj v školách bývali sme mučení. Vďaka Bohu, putá spadly s otroka: už svobodu máme i my od roka, slovenská reč ozýva sa svobodne a škola nás vychováva národne. Už nás škola cudzou rečou nemučí, ani bájkam o Árpádoch neučí; ona chce nás v našej reči vychovať, ňou nás učí národ i vlasť milovať. Dnes svätíme prvý sviatok svobody pod ochranou našej slávnej Dohody, nuž ďakujme predne Bohu na nebi: nech Ho zato celý národ velebí! A ďakujme i tým Božím nástrojom, ktorí krvou, smrťou, umom i znojom vydobyli nám svobodu a voľnosť: zachránili nás i našu národnosť. Pritom i my hľaďme tak žiť i robiť, by nemohol si nás nik viac podrobiť: milujme si svoju reč i rodinu a bráňme si vydobytú otčinu! 1919

Boli dvaja bratia spoločne väznení, ale veľmi hrubým múrom predelení. Obidvaja tvrdo museli pracovať, ale sa nesmeli ani ponosovať. Bo jednoho strážil nafúkaný Michal a druhého Pišta vždy fúzami pichal. Ale vznikla búrka po celej Europe a Pišta si myslel, že nám už hrob kope. Väzenie sa striaslo, hrubé múry padly a obidvom väzňom s nôh okovy spadly. Keď boli svobodní, podali si ruky a dnes stoja pevne sťa vysoké buky. Svorne si vlasť bránia, svorne ju milujú a na zrúcaninách svoj dom si budujú. Daj, Bože, by v láske a v svornosti žili a svornosťou každý nápad odrazili! 1919

Zavreli sokola do železnej klietky, väznili ho a s ním i slovenské dietky. Väznili sokola v ťažkej tmavej klietke; vzdychal za mrežiami — veď neboly riedke! Väznili sokola dlhých tisíc rokov: z nás slovenských dietok robili otrokov. Väznili sokola…, by nerobil kriky, nám, slovenským dietkam, rezali jazyky. Väznili sokola, krídla mu viazali: nás, slovenské dietky, k zrade navádzali. Väznili sokola, na smrť mu čakali; chceli ho pochovať, ale sa sklamali. Väznili sokola tisíc liet bezmála, kým tú ťažkú klietku hrdza nezožrala. Väzeň vystrel krídla, klietka sa rozpadla: krivda zmizla s trônu, pravda za stôl sadla. Náš slovenský sokol už svobodne lieta a kliesni nám cestu do šíreho sveta. Náš slovenský sokol nebude viac väzňom; kto by chcel otročiť, musel by byť bláznom! 1919

Berlín, Viedeň s Pešťou chceli nad Európou panovať, nás tým zničiť a Slavianstvo vo vývine hamovať. Nastrojili strašnú vojnu, všetky sily napäli, ale sa im nedarilo tak, ako si rátali. Dosiahli len opak toho, čo si za cieľ vztýčili: ľud priviedli na mizinu, lež aj seba zničili. Trôny sa im ztroskotaly, ríše sa im rozpadly, oni zmizli, no my sme tu a putá nám s nôh spadly. Už od roka sme svobodní; kráľ nám vraždiť nekáže, ani povraz cudzej reči jazyky nám neviaže. Hovoríme svojou rečou, do škôl svojich chodíme, k svobode sa priprávame, k svobode sa rodíme. Nuž, vďaka Ti, Pane Bože, že sme putá shodili a daj, by sme sa k svobode pravej znovuzrodili! 1919

Dnes tri roky smiloval sa Hospodin i nad nami, keď nám slnko zasvietilo nad našimi Tatrami: spadly putá tisícročné so slovenských našich nôh, — veľké veci spravil s nami všemohúci večný Boh! Predtým boli sme otrokmi, pre iných sme robili, krvopotnou prácou našou cudzinci sa zdobili; mučili nás cudzou rečou, našu reč nám hanili: už nám spievať i hovoriť po slovensky bránili. Teraz máme už svobodu, robíme len pre seba; naša krásna slovenská reč vznáša sa až do neba; máme svoje vlastné vojsko, úrady i peniaze a manželstvá nám už nik viac po maďarsky neviaže. V spoločnosti s bratmi Čechmi máme už svoj vlastný štát: treba nám len svorne robiť i na stráži svorne stáť; treba nám len verne ľúbiť tú zem, na nejž stojíme a pracovať usilovne, kým bied ťarchu zhojíme. Preto i dnes ďakujeme Bohu za ten veľký dar, že nám doprial tej svobody, že nám zimu zmenil v jar. Len už teraz orme, sejme a pracujme pre seba, aby bolo v našej vlasti pre každého dosť chleba. A ak by nás kradmou rukou chcel zas niekto podmaniť, Slovák i Čech majú cepy, dovedú sa obrániť a hoc by aj krv v tom boji musela tiecť potokmi, Čech a Slovák v svojej vlasti nebudú viac otrokmi! 1921

Svätíme deň založenia našej republiky: nuž ďakujme i dnes Bohu za ten dar veliký, bo taký dar mohol nám dať len Hospodin z neba, ktorý videl, že nám už raz tej voľnosti treba. Nedal nám ju bez prosenia, nedal nám ju darmo: veď sme predsa celé veky niesli ťažké jarmo, vzdychali sme, bojovali slovom, perom, prosbou, ba i mečom a — nepriateľ stál nad nami s hrozbou. Ale nebo zrachotilo, putá naše padly: zmizli všetci zlí duchovia, čo nad nami vládli, a sotva sa našim ušiam ztratil rachot hromu, už sme boli svobodnými pánmi svojho domu. Svoboda a samostatnosť, to sú veľké veci, ktorým máme sa vždy tešiť a radovať všetci, či sme Česi, či Slováci a či bratia iní; za otroctvom niet čo žialiť, smútiť niet príčiny! Len pracujme svedomite, spravedlive deľme, nikdy jeden zpred druhého chlebík si neberme, ochotne vždy plňme všetky svoje povinnosti a vždy žime ako bratia v láske a v svornosti. Tak nám bude všetkým dobre v našej drahej vlasti: budeme si žiť blažene v pokoji a v šťastí, bo len bratská spravedlivosť zaručuje svornosť a len v láske môž byť pravá svoboda a voľnosť. 1927

Tridsiaty oktober, deň pamäti hodný, keď Slovák vyriekol, že je už svobodný. Tridsiaty oktober, deň nášho vzkriesenia, keď nám s hrdla spadlo jarmo utrpenia. Tridsiaty oktober, deň veľký a slávny, keď nám Boh navrátil život starodávny. Tridsiaty oktober, prvý deň svobody, keď stal Slovák medzi svobodné národy. Tridsiaty oktober, keď znely z úst zvuky… a svobodní bratia podali si ruky. Tridsiaty oktober, keď sa divy staly a dvaja bratia si vernosť prisahali. Tridsiaty oktober deň velikej ceny, keď bol osud bratov láskou spečatený. Tridsiaty oktober, buď nám vždy na mysli, ako deň, v ktorý sme z pút otrockých vyšli. Tridsiaty október: Bohu zaň ďakujme a za Jeho milosť dnes Ho oslavujme! 1919

Bolo to dňa tridsiateho oktobra, keď sa Slovák von vydriapal zpod — šógra, ktorý držal ho pod sebou tisíc liet, hoc už videl, že v ňom žiadnej sily niet. Šógor volal: Kedveš teštvér, vráť sa sem! Ja som tvoj brat! Ja ťa ľúbim, ja ťa chcem! Budeme žiť, ako bratia, vždy spolu; rozumie sa, ja navrchu, ty dolu! Lenže Slovák už nič nedal na sľuby: nevrátil sa do predošlej záhuby, ale Pištu odkotúľal za hrádzu, kde ho ani kolmi zdvihnúť nevládzu. A keď spadly so Slováka okovy, podal ruku svobodnému bratovi, ktorý vtedy strčil orla do vreca a vyhodil ho Michlovi na plecia. Od tých čias sa Slovák cíti svobodným a nedá sa mýliť ľudom podvodným, ale s bratom ruka v ruke pracuje a s hrdla si ťažké jarmo shadzuje. A keď prišiel Slovák s bratom k svobode, bude s ním žiť v bratskej láske a shode: oba budú brániť svoju otčinu a pracovať pre spoločnú rodinu. 1919

Nebolo nás mnoho, ale v jednej mysli do poradnej siene v Tatre sme sa sišli. Nebolo nás mnoho, ale všetci smelí: riekli sme, čo dotiaľ vyriecť sme nesmeli. Vyriekli sme slovo, ktoré svetom ztriaslo, hneď maďarskej stráži v lampe svetlo zhaslo. Vyriekli sme slovo, a putá nám spadly, s nimi padli aj tí, čo nad nami vládli. Vyriekli sme slovo, a hneď, ako včely, zo starého úľa v nový sme vleteli. Vyriekli sme slovo, ktoré dosiaľ zneje a v ňom plnia sa nám túžby i nádeje. Vyriekli sme slovo, ktoré dosiaľ zuní, a náš národ sa už hreje na úslní. Vyriekli sme slovo pre budúce časy, v nichž slovenský národ dožije sa spásy. 1919