Zlatý fond > Diela > Piesne, verše a rečňovanky


E-mail (povinné):

Jozef Gašparík-Leštinský:
Piesne, verše a rečňovanky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jozef Benedikovič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 53 čitateľov

Deň 28. a 30. oktobra

Chváľme Hospodina…

Chváľme Hospodina, Otca všetkých národov, že už i národ náš obdaroval svobodou. Národ cudzí krute panoval nad nami a Hospodin spravil veľké veci s nami. Boli sme otrokmi rečou, duchom i telom: a dnes už národ náš známy je v svete celom, máme svoj vlastný štát, vlastnú domovinu: nuž vzdávajme zato vďaky Hospodinu! Chváľme Hospodina a prosme Ho srdečne, by nás i národ náš chránil časne i večne a sám aby naše kroky tak spravoval, by sme neztratili, čo nám On daroval.

Hospodine, v Tvojej sile…

(Zo žalmu 21.)

Hospodine, v Tvojej sile raduje sa dnes národ náš, ktorý s vďakou k Tebe plesá, lebo spásu, ktorús mu dal, silne cíti — veď jej nemal dlho v svojom živobytí. Dal si mu to, Hospodine, o čo prosil, strhnul si mu ťažké putá, ktoré nosil, predišiels ho Svojím hojným požehnaním, ozdobils mu hlavu Svojím smilovaním. Dals mu život, dľa žiadosti, dávnoveký a predĺžils mu dni žitia až na veky, veliká je v Tvojej spáse jeho sláva: dôstojnosťou priodetý vďak Ti vzdáva. Bo postavils ho za príklad prehojného požehnania Tvojho, večne mu daného, rozveselils ho radosťou tváre Svojej a udelils mu do tela sily novej. A poneváč on vždy dúfa v Hospodina, nie k ľuďom, lež k Najvyššiemu ruky vzpína, nepohne sa s miesta svojho až na veky, hoc dorážať budú naňho pekla vzteky. Ruka Tvoja najde jeho nepriateľov, dočiahne ich a pritisne silou celou, v hneve Svojom uvrhneš ich v pec ohnivú a vyhladíš každú dušu v hriechoch živú. Veď proti nám ukladali zlostné siete, siali víchor, a mysleli, že nás smetie, chceli spáchať na nás hroznú nešlechetnosť, ale Tys ich odrazil zpäť až na večnosť. Hospodine, Ty si s nami zázrak spravil, Ty si pri nás Svoju silu svetu zjavil a my zato budeme Ťa oslavovať, Tvoje meno až na veky zvelebovať!

Vyslyšals nás, Hospodine…

(Zo žalmu 20.)

Vyslyšals nás, Hospodine, v deň súženia, pozdvihnuls nás z hĺbky nášho poníženia, poslal si nám zo svätine pomoc Svoju, posilňovals so Siona ľud Svoj k boju. Spomenul si na modlitby naše vrelé, keď sme v obeť prinášali srdcia celé: dal si nám to, čo žiadaly duše naše, priviedols ľud ujarmený k večnej spáse. Dnes už môžme prespevovať o spasení, ktorés nám dal v našom ťažkom ponížení, keď sme vzniesli v Tvojom mene prápor slávy, veriac, že nás Tvoja ruka jarma zbaví. A poznali sme i teraz, už v pokoji, že Hospodin zachoval nás v ťažkom boji, že vyslyšal prosby ľudu jarmeného a že spása je len v silných rukách Jeho! Tí vo vozoch, v koňoch, zbraniach dúfavali, my len meno Boha nášho sme vzývali: oni padli, sklúčení sú; my stojíme a vzmužení padlých sa viac nebojíme. Hospodine, vďaka Ti buď za tú milosť a za Tvoju večne platnú spravedlivosť! Ráč vyslýchať prosby naše i pozatým, zachovaj nás a riaď Svojím slovom Svätým.

Vrátil si nám, Bože…

[1]

Vrátil si nám, Bože, čo si nám chcel vrátiť, nedal si nám náš ráj naveky utratiť. Vrátil si nám náš ráj, ktorý neposlušné duše utratily…; zmenils časy krušné! Teraz sa už i nám svoboda usmieva a jarné slniečko údy nám zohrieva. Stojíme na svojom, sme už v svojom ráji; nie sme viac otrokmi v podtatránskom kraji. Stojíme svobodne na vlastnom podstení v kruhu svojich bratov; nie sme opustení. Nuž vďaka Ti, Bože, za Tvoju dobrotu, žes nám vrátil právo k lepšiemu životu. A daj, aby sme tak v našom ráji žili, že by sme ho už viac nikdy neztratili.

Nebolo tak, ako je dnes…

Nebolo tak, ako je dnes, pred rokom, keď bol Slovák v svojej vlasti otrokom; nebolo tak, ako je dnes, ani tu: slovenčina nesmela výnsť z úkrytu. I my, dietky, v porobe sme upely, krivdy, nátisk a bezprávie trpely: cudzou rečou trápili nás v učení — už aj v školách bývali sme mučení. Vďaka Bohu, putá spadly s otroka: už svobodu máme i my od roka, slovenská reč ozýva sa svobodne a škola nás vychováva národne. Už nás škola cudzou rečou nemučí, ani bájkam o Árpádoch neučí; ona chce nás v našej reči vychovať, ňou nás učí národ i vlasť milovať. Dnes svätíme prvý sviatok svobody pod ochranou našej slávnej Dohody, nuž ďakujme predne Bohu na nebi: nech Ho zato celý národ velebí! A ďakujme i tým Božím nástrojom, ktorí krvou, smrťou, umom i znojom vydobyli nám svobodu a voľnosť: zachránili nás i našu národnosť. Pritom i my hľaďme tak žiť i robiť, by nemohol si nás nik viac podrobiť: milujme si svoju reč i rodinu a bráňme si vydobytú otčinu! 1919

Boli dvaja bratia…

Boli dvaja bratia spoločne väznení, ale veľmi hrubým múrom predelení. Obidvaja tvrdo museli pracovať, ale sa nesmeli ani ponosovať. Bo jednoho strážil nafúkaný Michal a druhého Pišta vždy fúzami pichal. Ale vznikla búrka po celej Europe a Pišta si myslel, že nám už hrob kope. Väzenie sa striaslo, hrubé múry padly a obidvom väzňom s nôh okovy spadly. Keď boli svobodní, podali si ruky a dnes stoja pevne sťa vysoké buky. Svorne si vlasť bránia, svorne ju milujú a na zrúcaninách svoj dom si budujú. Daj, Bože, by v láske a v svornosti žili a svornosťou každý nápad odrazili! 1919

Zavreli sokola…

Zavreli sokola do železnej klietky, väznili ho a s ním i slovenské dietky. Väznili sokola v ťažkej tmavej klietke; vzdychal za mrežiami — veď neboly riedke! Väznili sokola dlhých tisíc rokov: z nás slovenských dietok robili otrokov. Väznili sokola…, by nerobil kriky, nám, slovenským dietkam, rezali jazyky. Väznili sokola, krídla mu viazali: nás, slovenské dietky, k zrade navádzali. Väznili sokola, na smrť mu čakali; chceli ho pochovať, ale sa sklamali. Väznili sokola tisíc liet bezmála, kým tú ťažkú klietku hrdza nezožrala. Väzeň vystrel krídla, klietka sa rozpadla: krivda zmizla s trônu, pravda za stôl sadla. Náš slovenský sokol už svobodne lieta a kliesni nám cestu do šíreho sveta. Náš slovenský sokol nebude viac väzňom; kto by chcel otročiť, musel by byť bláznom! 1919

Berlín, Viedeň…

Berlín, Viedeň s Pešťou chceli nad Európou panovať, nás tým zničiť a Slavianstvo vo vývine hamovať. Nastrojili strašnú vojnu, všetky sily napäli, ale sa im nedarilo tak, ako si rátali. Dosiahli len opak toho, čo si za cieľ vztýčili: ľud priviedli na mizinu, lež aj seba zničili. Trôny sa im ztroskotaly, ríše sa im rozpadly, oni zmizli, no my sme tu a putá nám s nôh spadly. Už od roka sme svobodní; kráľ nám vraždiť nekáže, ani povraz cudzej reči jazyky nám neviaže. Hovoríme svojou rečou, do škôl svojich chodíme, k svobode sa priprávame, k svobode sa rodíme. Nuž, vďaka Ti, Pane Bože, že sme putá shodili a daj, by sme sa k svobode pravej znovuzrodili! 1919

Dnes tri roky…

Dnes tri roky smiloval sa Hospodin i nad nami, keď nám slnko zasvietilo nad našimi Tatrami: spadly putá tisícročné so slovenských našich nôh, — veľké veci spravil s nami všemohúci večný Boh! Predtým boli sme otrokmi, pre iných sme robili, krvopotnou prácou našou cudzinci sa zdobili; mučili nás cudzou rečou, našu reč nám hanili: už nám spievať i hovoriť po slovensky bránili. Teraz máme už svobodu, robíme len pre seba; naša krásna slovenská reč vznáša sa až do neba; máme svoje vlastné vojsko, úrady i peniaze a manželstvá nám už nik viac po maďarsky neviaže. V spoločnosti s bratmi Čechmi máme už svoj vlastný štát: treba nám len svorne robiť i na stráži svorne stáť; treba nám len verne ľúbiť tú zem, na nejž stojíme a pracovať usilovne, kým bied ťarchu zhojíme. Preto i dnes ďakujeme Bohu za ten veľký dar, že nám doprial tej svobody, že nám zimu zmenil v jar. Len už teraz orme, sejme a pracujme pre seba, aby bolo v našej vlasti pre každého dosť chleba. A ak by nás kradmou rukou chcel zas niekto podmaniť, Slovák i Čech majú cepy, dovedú sa obrániť a hoc by aj krv v tom boji musela tiecť potokmi, Čech a Slovák v svojej vlasti nebudú viac otrokmi! 1921

Svätíme deň založenia…

Svätíme deň založenia našej republiky: nuž ďakujme i dnes Bohu za ten dar veliký, bo taký dar mohol nám dať len Hospodin z neba, ktorý videl, že nám už raz tej voľnosti treba. Nedal nám ju bez prosenia, nedal nám ju darmo: veď sme predsa celé veky niesli ťažké jarmo, vzdychali sme, bojovali slovom, perom, prosbou, ba i mečom a — nepriateľ stál nad nami s hrozbou. Ale nebo zrachotilo, putá naše padly: zmizli všetci zlí duchovia, čo nad nami vládli, a sotva sa našim ušiam ztratil rachot hromu, už sme boli svobodnými pánmi svojho domu. Svoboda a samostatnosť, to sú veľké veci, ktorým máme sa vždy tešiť a radovať všetci, či sme Česi, či Slováci a či bratia iní; za otroctvom niet čo žialiť, smútiť niet príčiny! Len pracujme svedomite, spravedlive deľme, nikdy jeden zpred druhého chlebík si neberme, ochotne vždy plňme všetky svoje povinnosti a vždy žime ako bratia v láske a v svornosti. Tak nám bude všetkým dobre v našej drahej vlasti: budeme si žiť blažene v pokoji a v šťastí, bo len bratská spravedlivosť zaručuje svornosť a len v láske môž byť pravá svoboda a voľnosť. 1927

Tridsiaty oktober…

Tridsiaty oktober, deň pamäti hodný, keď Slovák vyriekol, že je už svobodný. Tridsiaty oktober, deň nášho vzkriesenia, keď nám s hrdla spadlo jarmo utrpenia. Tridsiaty oktober, deň veľký a slávny, keď nám Boh navrátil život starodávny. Tridsiaty oktober, prvý deň svobody, keď stal Slovák medzi svobodné národy. Tridsiaty oktober, keď znely z úst zvuky… a svobodní bratia podali si ruky. Tridsiaty oktober, keď sa divy staly a dvaja bratia si vernosť prisahali. Tridsiaty oktober deň velikej ceny, keď bol osud bratov láskou spečatený. Tridsiaty oktober, buď nám vždy na mysli, ako deň, v ktorý sme z pút otrockých vyšli. Tridsiaty október: Bohu zaň ďakujme a za Jeho milosť dnes Ho oslavujme! 1919

Bolo to dňa 30. oktobra…

Bolo to dňa tridsiateho oktobra, keď sa Slovák von vydriapal zpod — šógra, ktorý držal ho pod sebou tisíc liet, hoc už videl, že v ňom žiadnej sily niet. Šógor volal: Kedveš teštvér, vráť sa sem! Ja som tvoj brat! Ja ťa ľúbim, ja ťa chcem! Budeme žiť, ako bratia, vždy spolu; rozumie sa, ja navrchu, ty dolu! Lenže Slovák už nič nedal na sľuby: nevrátil sa do predošlej záhuby, ale Pištu odkotúľal za hrádzu, kde ho ani kolmi zdvihnúť nevládzu. A keď spadly so Slováka okovy, podal ruku svobodnému bratovi, ktorý vtedy strčil orla do vreca a vyhodil ho Michlovi na plecia. Od tých čias sa Slovák cíti svobodným a nedá sa mýliť ľudom podvodným, ale s bratom ruka v ruke pracuje a s hrdla si ťažké jarmo shadzuje. A keď prišiel Slovák s bratom k svobode, bude s ním žiť v bratskej láske a shode: oba budú brániť svoju otčinu a pracovať pre spoločnú rodinu. 1919

Nebolo nás mnoho…

Nebolo nás mnoho, ale v jednej mysli do poradnej siene v Tatre sme sa sišli. Nebolo nás mnoho, ale všetci smelí: riekli sme, čo dotiaľ vyriecť sme nesmeli. Vyriekli sme slovo, ktoré svetom ztriaslo, hneď maďarskej stráži v lampe svetlo zhaslo. Vyriekli sme slovo, a putá nám spadly, s nimi padli aj tí, čo nad nami vládli. Vyriekli sme slovo, a hneď, ako včely, zo starého úľa v nový sme vleteli. Vyriekli sme slovo, ktoré dosiaľ zneje a v ňom plnia sa nám túžby i nádeje. Vyriekli sme slovo, ktoré dosiaľ zuní, a náš národ sa už hreje na úslní. Vyriekli sme slovo pre budúce časy, v nichž slovenský národ dožije sa spásy. 1919



[1] Zo sbierky „Jarné piesne“, kde najde sa i viac podobných rečňovaniek; dobre sa hodí i báseň „Slovákov ráj“.




Jozef Gašparík-Leštinský

— vydavateľ, kníhkupec, publicista, autor mnohých textov piesní evanjelického spevníka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.