ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dolinke „Peňažnom“ ľudia vravievajú, že sa tam peniažky v noci presúšajú; vedľa tej dolinky bujné zbožie rastie, medzi zbožím ľany belavo-kvetasté a pomedzi zbožie nevädza, ladníček, a medzi ľančekom bielušký ručníček. „Čo to za ručníček, čo to za šatôčka? čo sa v tom ľančeku sivejú za očká? Či sa to červenie poľnia makovička, či to dievčatkine ružovasté líčka?“ Vidno to tam driečnu, ľúbeznú dievčinu, jak z ľančeka škodnú vyplieva zelinu. Preberá, prezerá v ľane zanorená, ani nevie ako, — taká zamyslená; preberá ten ľanček samučká na poli, akoby jej nebol dákosi po vôli. Necháva na medzach zelinu v hŕbočkách; bude to dievčatko už vo svojích rôčkach. V myšlienkach vytrhne i ľanček zelený, nevie vraj, čo robí človek zamyslený. Len myslí a myslí a nič si nespieva, ani sama nevie, že ľanček doplieva. Už ľanček doplela, k zbožiu sa dostala, ešte jej myšlienka po svete lietala; už nemá čo robiť a predsa nestáva, rúčky má složené, na bok pokukáva. Ani je nie smutná, ani nie veselá, ešte neviem, kam jej myšlienka letela. „Ej, ty dobré dievča, na čos’ len myslelo, veď si ty, bodaj ťa, cudzí ľan vyplelo!“ Dievčina jak zore hneď očervenela; oj viem ja už teraz na koho myslela!