Ľúbosť

Čo to tam za panna v noci po cmiteri chodí a len hľadá, sem tam sliedi, a obzerá hroby? V tvári závojom zastretá sťa kajúca mníška, v pravej ruke prútik, v ľavej modlitebná knižka. A tým čarovným prútikom na hrob poklopkáva: „Čože robí môj milenec, keď hore nevstáva? Padnul si za domovinu v ukrutečnom boji a mňa nechals’, ach kto mi môj ťažký žiaľ ukojí? Nespi, nespi, ó zobuď sa! v tejto jasnej noci, k tebe, k tebe ma doviedly lásky tajné moci.“ V tom sa pukne vo dve poly ten hrob uderený a z neho na vrch vystúpi vojín ozbrojený. Karabínik s pleca složí a šabľu odpáše: „Duša moja, žijú ešte verné sľuby naše? Keď sa milý s milou ľúbi, city lásky kojí, karabínik, pištol, šabľa, nech sú na pokoji! Nech tak ležia tie krvavé, tie nástroje boja, lebo láska nenávidí vraždu, duša moja!“ Sedia, sedia na tom hrobe v ľúbeznom objatí, a nad nimi Kristus Ježiš na kríži rozpätý. Blädý mesiac na oblohe tiahne poza chmáry a tajno díva sa na nich, svieti jim do tvári. Ale viac sa nezjavujú tam tie jich podoby, bo miesto jedného hrobu, vídať už dva hroby.