Ľúbosť

Janík na kraji jazera, zamyslený sa nazerá, v hladkom zrkadle vody. Tichým duchom sa čuduje a spanilú obdivuje krásu svojej podoby. A Ozvena, tá devica, zaľúbená jazyčnica volá naň: „Obozri sa! Veľká k tebe láska moja, ak ju neodmení tvoja, nuž v podobe ztratím sa. Ale Janík tej Ozveny tú lásku mnoho necení, ani nepozerá ta; keď každému, kto sa hlási, usmieva sa a ohlási, načo mu ľúbosť taká? Opovržená v ľúbosti ztratila sa od ľútosti, zostal po nej iba hlas, ktorý vrchovatým hájom, v horách pasúcim šuhajom ozýva sa v každý čas.