ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesiac svieti ponad hory na tichú dedinku, svieti oknom do komory na spiacu Marinku. Že ju ktosi ľúba v tvári, o tom sa jej sníva a to čo ten mesiac žiari a na ňu sa díva. Tichunko šepce zo spania: „Ty si to môj Janík? je to tvojich úst ľúbanie či kto je to, či nik? Svätá tichosť je na zemi, noční vetrík drieme, anjel v ľúbeznom nadšení ľúba dieťa zeme. * Pri obloku v noci jasnej sedí zaľúbená a do jednej hviezdy krásnej hľadí zamyslená. „Čo tak hľadíš do hviezdy tej Marienka stydlivá, či ťa kto z výšky nebeskej do raja vyzýva?“ „Ach, koho ja vidím rada, toho niet na zemi, ta ma k sebe privoláva anjel zaľúbený.“ Aj hľa, v tichom vetra viatí z tohto zeme kraja, v nadšenom duší objatí už letia do raja. Letia zajdení v ľúbosti ponad Tatier skaly, v diaľke nebeskej výsosti tratia sa pomaly. Lež tam dolu u obloka do neba pozerá, slzou vyperlenou z oka mrtvá zeme dcéra.