ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri potôčku na údolí stojí jeden biely dom a tam jedna ostarelá panna sama býva v ňom. Dávno to, jak jej do vojny vzali Janka milého; jemu ona venovala lásku srdca verného. Kým sa z vojny nenavráti, nebude sa vydávať, srdcom lásky a vernosti, že ho bude vyčkávať. Idú roky za rokami, domov jej neprichodí, vo dne, v noci naňho myslí a z umu jej neschodí. Aj, v pitvore predo dvermi stojí človek zbiedený, bol on statný mladý vojak, teraz vekom sklonený. „Pekne pýtam vás, gazdinká, požehná vás Kristus pán.“ — Ako dáva mu chlebíka, myslí a díva sa naň. „Odkiaľ ste vy, dobrý človek?“ On ju pozná hneď a hneď, že mu tak vernou ostala, žiaľ mu staví odpoveď. „Čože vám tak ľúto prišlo a stavila sa vám reč?“ Ale on nič neodpovie, sberie sa a ide preč. Šírym svetom sa potĺka, nedá sa jej viacej znať, keď už minula jej mladosť, on je takže starý ďaď. Ale ona v zimnej dobe pri kozúbku sedáva a z knižky sa zaň modlieva, vždy ho ešte vyčkáva.