ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Mne Hviezdoslav otvoril cestu do ríše malej, ale milej literatúry slovenskej.

Bol som malý chlapec, asi 12 — 13-ročný. Mohol som chodiť do druhej alebo tretej triedy meštianskej školy v rodnom meste. A iste nás už učili aj po nemecky, lebo som sa bol pribral prekladať akýsi sonet z nemčiny do maďarčiny. Myslím, bol to sonet od Uhlanda, ktorého diela mali sme v rodičovskom dome v illustrovanom vydaní, a ktoré mám ešte i dnes donesené z domu vo svojej knižnici. Nebol som tisnutý nikým k prekladaniu, ale pokúšalo ma to asi, sprobovať svoje rečové známosti.

Prirodzene, nielen sám preklad, ale i reč nemecká mi robila veľké ťažkosti. Pamätám sa jasne, ako som sedel chvíľkou predvečernou, po škole, za velikým stolom a prehŕňal som sa v hrubom slovníčku Loosovom a písal preložené slovká rad za radom, ako boly v pôvodine, mysliac, že sa to bude rýmovať samé od seba. Potom som prehadzoval preložené slovká, hľadajúc rým. Nešlo to nikam. A o rytme nebolo ešte ani tušenia; veď poetiku som sa ešte vtedy neučil.

Sestra — už nebohá — ktorá mi bola odokryla hieroglyfy nemeckých litier ešte pred školskou povinnosťou, sedela blízko mňa, pri stole, snáď pri nejakej ženskej ručnej práci. Od nej som si pýtal radu. Pomohla mi. Veď mala tiež niečo z tých vyšších darov ducha. I sama skladala verše pre zabavenie seba i svojich. Aj zasmiali sme sa neraz pri počutí jej posmešných rýmujúcich slov o niekom známom. Tie vzletnejšie, obsažnejšie verše písala však po maďarsky. I uverejnily boly za onoho času „Uj Idők“ niečo z nich.

Podobné snahy u mňa sa jej tedy pozdávaly. Pomáhala mi, poslúžila radou, poučila ma neraz.

Raz, neviem z akej príležitosti, upozornila ma na Hviezdoslava. Nebolo to u nej pravé hodnotenie básnika. Len hrdá bola naňho, že v blízkosti, že známy blízky človek je taký veliký duch, že býva v rodnom meste, že môže vídavať človeka veľkého, významného, uznaného. Upozornila ma na „Hájnikovu ženu“, i na druhé mnohé básne jeho. Už, vraj, toľko a takých veršov popísal! To je on, Hviezdoslav, tu v našom meste býva… to je on, to je on!

Pre mňa to bolo nemožné, nepochopiteľné. Po slovensky aby niekto verše písal! V slovenskej reči, so slovenským smýšľaním aby mohol byť niekto veľkým, chýrnym, takým, ktorého spomínajú, na ktorého poukazujú!

Toto bol pre mňa rozhodujúci dojem. Bol som hrdý, že mám krajana, ktorý je dakým, ktorý vyčnieva z radu biednych, opovrhovaných Oravcov. Dojem tento ma sprevádzal po študijných cestách. Neskoršie stala sa mi Orava totožná s celým Slovenskom. Ak sa posmievali z jej chudoby, cítil som, že to padá na celý národ, a že Orava dala národu Hviezdoslava, ktorý ho zachráni a ubráni proti všetkej hane. A vtedy rástla vo mne hrdosť, že máme Hviezdoslava!

Začal mi imponovať Shakespeare, Goethe aj Schiller pre svoju hĺbku citov a myšlienok. A v tom čase, vhĺbiac sa do diel Hviezdoslavových, poznával som, ach, veď i my máme básnika hlbokého, v ktorom sú myšlienky, jest jadro. Často som ho nerozumel, ale práve tá jeho hlbokosť ma pútala, práve to, že nebol tak ľahko porozumiteľný, mi imponovalo. To dvíhalo, budilo moju hrdosť rodácku a spolu národné povedomie.

Je to vážny moment psychologický. Mnohých pritiahla kultúra maďarská práve tým, že zaimponovala. Ukázať človeku svetlo, jas, nadvládu duchovnú — alebo hoc i telesnú a ide za ním, ako mucha. Preto boli aristokrati maďarskí kamaráti aj so sedliakom, dokým ho nezískali. A to imponovanie nadvlády odobralo nám už mnohých. Nám často nemá kto poukazovať na nadvládu našu duchovnú.

Mne mal kto poukázať na Hviezdoslava, chvalabohu! A našiel som v ňom to, za čím mi duša túžila: predmet svojej národnej hrdosti. Našiel som v ňom bohatstvo myšlienok, krásu výrazov, poklady reči, hĺbku citov. Našiel lásku k reči materinskej, lásku k ľudu svojmu! Lásku k všetkému, čo je drahé, milé a vzácné človeku.

Od toho času stal sa mi sprievodčím Hviezdoslav. Mal som ho každý rok sebou v škole, na vakaciách tiež sebou doma. So mnou bol aj v Nemecku. Tam v tom cudzom svete, ktorý ma nechápal, a ktorý som ja nechápal, ktorý sa mi zdal prireálnym — tam som mal krajana; jednoho svojho, ktorý by mňa porozumel, a ktorému som rozumel ja. Po vykonanej študijnej dennej práci jeho diela mi bývaly modlitbou.

V ňom a s ním som sa učil ctiť si všetko slovenské. Za ním som sa oddal do čítania aj ostatnej literatúry našej. On mi otvoril bránu k národu môjmu.