E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Hviezdoslav

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Mária Andrejčáková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Hviezdoslavova ästetika

[2]

Každý poet, každý umelec má svoju ästetiku, nie vypracovanú a sostavenú v paragrafoch, ale žijúcu v jeho duši, ktorá samovoľne vyviera odtiaľ na povrch a v drobných bublinkách a iskierkach prezrádza svoj hlboký obsah. Každý básnik je tedy odrazu prirodzene aj ästetikom, nie síce teoretickým, ale praktickým. Uňho je teoria už aj skutok, uňho sa teoria hneď aj uplatňuje a stelesňuje. Čo myslí, čo sa vzbudí v duši jeho, čo vidí, o čom sníva, za čím túži, nevie inakšie vysloviť, ako dľa pravidiel, dľa požiadaviek tej ästetiky, ktorá žije v jeho duši; ona dá tomu formu, ona mu dá rytmus, barvu a silu.

Básnik, ako takýto praktický ästetik, svojou praxou môže predísť teoriu, alebo ju môže sledovať. Jasná vec, že básnik ako ästetik predchádzajúci teoriu, je o veľa významnejší, než ten, ktorý ju sleduje. Taký dáva svedectvo samobytosti, individuálnosti, taký stáva sa svetlom vo tmách. On razí nové cesty, kráča chodníkmi neschodenými, a preto v dobe svojej býva často zaznávaný, neporozumený, opovrhovaný. Ale na jeho dielach vzdeláva sa vkus obecenstva, odchováva sa nové pokolenie. Druhý, sledujúci teoriu, môže tiež doviesť ďaleko, môže priviesť teoriu na jej výšku, môže ju rozvinúť; a poneváč vkus k jeho pochopeniu je už pripravený a vyvinutý, je obľúbeným, čítaným a spievaným, žije v srdci svojich súrodákov. Pravda, takto nemožno merať hodnotu básnikovu; závisí ona skôr a v prvom rade od jakosti podaného, bez ohľadu na teoriu. Ale prispieva to tiež ku básnikovmu významu kultúrno-historickému.

Ästetika určuje a označuje umelcov obyčajne dľa smerov, dľa podstatnej črty ich duchovného sveta, dľa toho, ako hľadia na svet, a vriaďuje ich do kategorie idealizmu, realizmu, symbolizmu atď. Avšak tieto smery, tieto kategorie netvoria ešte ästetiku, zvlášte nie ästetiku umelcovu. Často ästetika básnikova nedá sa vriadiť do žiadnej kategorie. Často označený smer básnikov nekryje celú hĺbku, celý obsah duše jeho. Tak u Shakespeara, tak u Goetha, na ktorých sa každá teoria môže rovným právom odvolávať, a dľa ich diel určovať svoje pravidlá. Shakespeare na pr. je práve tak idealistom, symbolistom, ako aj realistom. Pravý básnik stojí nad všetku teoriu, on lieta vysoko, pravidlá ästetické sú mu ľahostajné, často teoreticky neznámé, len tušené, cítené, i a priori určujú jakosť jeho ideí. A keď takýto umelec sníži sa k bežnému svetu myšlienok, ideí, obyčajne zavadí do niečoho, do nejakých pravidiel, preto, že alebo neprišla ešte doba jeho, predišiel teoriu, ľudia ho ešte nerozumejú, alebo v horšom páde svet už nenachodí v ňom svoju záľubu, opozdil sa. No, hovorím, ideál básnika, umelca je ten, ktorý stojí nad všetky premeny časové, ktorého nemýlia žiadne pravidlá ästetické, z ktorého každá doba má čo čerpať, má čomu sa učiť, má v čom sa tešiť a kochať. Takíto stávajú sa klassikmi v modernom slova smysle.

U takýchto umelcov-básnikov ästetika javí sa nie v nejakom skostnateľom systéme, ale v podrobnostiach, v nazieraní na svet a na dáky nahodilý predmet, v chápaní svojho poslania a povolania, v ponímaní úlohy svojej a v jednotlivých iskierkach, ktoré z ducha umelcovho prederú sa na vonok. Preto je aj ťažko sostaviť, v nejaký systematický poriadok uviesť ästetiku jednotlivých umelcov.

Jednako novej vede ästetickej veľmi mnoho záleží práve na ästetike jednotlivých umelcov, zvlášte básnikov, ktorí prezradia často mnohé tajnosti svojej práce, tajnosti umeleckého tvorenia a dajú nahliadnuť do tej svätyne, ktorá je ešte vždy zavretá, neznáma pred teoretikmi, do ktorej len s básnikovou rovno naladená duša môže vojsť, niečo vidieť a pochopiť. Ale pri veľkých osobnostiach zaujímavé a pútavé je poznať aj každý prejav smýšľania, každý ich názor na veci sveta tohoto.

Čo povedané, platí i o Hviezdoslavovi v mnohom. Vriaďujeme ho do smeru realistického, ale stojí nad ním. Práve tak by sme ho mohli vriadiť i do smeru idealistického, keby nám Slovákom-idealistom nepostačovalo milovanie skutočnosti a pravdy už k tomu, aby sme ho pomenovali realistom. Uňho realizmus a idealizmus sa slieva, spojuje. Najviac nad významom a obsahom týchto kategorií by sme sa mohli škriepiť; ale z ästetického stanoviska je Hviezdoslav práve tak idealistom, ako realistom. On sám v duši svojej je idealistom, ako každý veľký duch; život mu je krásny, milý, len niektorí jednotlivci ho kazia a špatia. On vidí tú zkazu a špinu, i spomenie ju, poukáže na ňu, ale nezastane pri nej, ponad ňu hľadí ďalej k ideálu, k dokonalosti. Stojí tiež vysoko nad časovými premenami, lieta ponad zemské prúdy a smery. Jeho ideál je ďaleko a vysoko. Forma jeho myšlienok, oblek jeho ideí sa snáď zostarie, premení s módou, so smermi umeleckými, ale obsah ostane večný.

Dľa formy súdiac, prišiel neskoro, a predsa tak predčasne. U iných národov, keď Hviezdoslav vystupoval, už po uspávajúcom realizme budily sa iné smery, ba následkom škodných výhonkov realizmu, začínal sa prebúdzať nový idealizmus. U nás ešte mátožila blúznivá romantika, ale už umierala, keď on vystúpil s heslom nového života, s heslom realizmu. Prišiel neskoro. Avšak vkus náš nebol ešte vzdelaný k prijatiu nového hesla, pre nás samých prišiel predčasne; my ešte vždy nevieme ho dostatočne pochopovať, nevieme s ním cítiť, s ním hľadieť na svet a osvojiť si myšlienky jeho. Nás predišiel. Ale nech prišiel kedykoľvek, máme ho, a on, oslavovateľ hviezd, svetov iných a ďalekých, sám svieti nám čo hviezda na oblohe nášho národného života, vysoko nad premenami časovými, nad prúdami myšlienkovými, takže svietiť nám bude, dokým národom ostaneme.

Hviezdoslav málo rozjíma o samom umení, ako vôbec o všetkých abstraktných otázkach. Nie je básnikom reflexívnym, alebo práve metafyzickým. Aspoň v predošlých tvorbách niet reflexií, niet filozofických problémov. V neskorších, posledných jeho básňach, v „Dozvukoch“ už vždy viac stretáme i otázky metafyzické, čo je pochopiteľné, keď ako sám hovorí, „zhasína plameň mladého zápalu“, keď pálčivé otázky skutočného života tratia na význame, a vždy určitejšie vystupuje pred dušu jeho problém posmrtného života. Ale vo všeobecnosti málo najdeme uňho reflexií na umenie sa vzťahujúcich. Uňho ten umelecký názor na svet je už niečo hotového, v duši jeho a priori jestvujúceho, a básnik necíti potrebu toho, aby určoval sebe, alebo predpisoval druhým a poúčal druhých o zásadách svojho umenia. Samovoľne bez pričinenia básnikovho uplatní sa jeho ästetické smýšľanie v jednotlivých poznámočkách, iskierkach duchovných, a v celkovitom chápaní jeho básnického poslania.

Ale slovenský poet ani nestihne, ani nemôže premýšľať o problémoch metafyzických, o problémoch krásy, umenia, o otázkach stvorenia i zaniknutia. Životné potreby, záujmy národa ho až priveľmi tlačia. On má zvláštné položenie. On musí sa zriekať mnohého, čo blaží iných poetov šťastnejších národov.

„Slovenský poet — ó! tiež toho neba rád znal by šťastný príkrov nad sebou, zabudnul na svet, na samého seba — a uchvátený citov velebou, by strún sa dotýkal v hold samej kráse“ — — —

no, nemôže. Biedy národa volajú k nemu o pomoc, o radu:

„No on je najprv poslom k svojmu ľudu, hry voľnej kúzlo má len pridané. Kým spevci kol si ako vtáci hudú, on v ľude musí plniť poslanie; len kuknúť ak môž’, čo je za obzorom, tak zaľahol mu srdcom jeho ľud: bdie ani matka pri dieťati chorom — Nie, nestihne sa túlať meteorom: Kde rozožal sa, tam povinen je zahasnúť.“ („Dozvuky“. S. P. 1909. 646.)

Slovenský poet tedy akoby ani nebol pravým poetom. Vo svojej velikej skromnosti Hviezdoslav akoby chcel tým ospravedlňovať seba, svoju poeziu, na ktorú on sám nemá pochvalných slov. On vedel by tiež spievať o kráse, ale bráni mu v tom to povedomie, že on „tiež je rodu členom“, a preto „kým trpí rod, on trpeť musí tiež“. (Sobr. diela II. 100.) Ale keď aj spolu trpí s rodom, je predsa vyšší v ňom; on bdie, on stráži nad národom. Preto je on

„lekár — básnik — — — z chorôb ťažkých veštiaci o bujarom zdraví.“ (S. d. I. 8.)

Je pastierom, on liek, nôž, oheň znamená, je kazateľom, je vodcom, Mojžišom národa, je ochrancom jeho, ktorý poukazuje na hroziace nebezpečenstvo a odoháňa ho, je prorokom jeho; tak nakladá poetom vzhľadom na národ:

— — — — — — zo sŕdc svojich, z duší — — — — — — — — — — — — — ho živte, hudúc útechu mu v uši — Bôľ jeho kojte — — — — — — — —“ (S. d. I. 328.)

Tak vyzýva poetov slovenských:

„Hoj, ktorým srdce tuchou pracuje a máte neba dar: ó, sypte mannu a živým prúdom haste ducha smäd, až… prijde Jozue!“ (S. d. II. 104.)

On volá proti zlobe hroziacej národu „neškrť!“ (II. 204). On musí hájiť mravy, čistiť reč.

A takéto zvláštné položenie poeta slovenského určuje i zvláštny smer jeho myšlienok. Nie vidiny, nie preludy, nie kvety obrazotvornosti ho zaujímajú, krídla jeho sú poviazané tak, že často závidí Ikarovi ten smelý vzlet k jasnému slnku. Skutočnosť biedna ho drží tu dolu. Preto, ač zrak svoj nemôže povzniesť do ríše pravej krásy, musí hľadať svoje uspokojenie, ukojenie svojich túžob tu dolu, kde „svit potápajú v blato“, kde však predsa nachodí sa zlato. I slovenský poet nachodí krásu tu dolu, v ľude, v prírode, alebo ešte skôr nachodí ju vo svojich túžbach, snoch, ďalekých vidinách. On skôr len túži po nej, okúsiť ju nemôže. Jeho zrak je obrátený nadol, k zemi. Preto od slovenského poeta akoby žiadal Hviezdoslav, aby ostal na zemi. Slovenský poet má byť realistom.

Sám Hviezdoslav je básnikom reality. Skutočný život ho nadchne, keď aj nie k spevu spokojnému, k ospievaniu túžob ukojených, žiadostí splnených, vidín uskutočnených, predsa však ku spevu, ktorého obsahom je nespokojnosť, túžba nesplnená, plameň neuhasený. To, čo je a aké je, musí ho v prvom rade zaujímať. Slovenský básnik musí si všímať skutočného života národa, ako to robí Hviezdoslav:

„Veď môj rod, ach, tak chudobný je, tak ošumelý jeho šat: i rád bych, chcel bych ducha jasom tú biedu na ňom zpozlácať; a smutný tak i nešťastný je, až nemôž’ často ani riecť, len nalomením naznamenať šije: i chcel bych, rád bych týmže časom do duše zhorklej mu vše vtiecť akkordom aspoň sladkej harmonie —“ (S. d. II. 315.)

Ale toho pravého básnika a tú pravú poeziu si predstavuje Hviezdoslav inakšie. Pravý básnik lieta vysoko nad touto biednou skutočnosťou. Jeho krídla nie sú polámané, nie obťažené, duch jeho je v pravej službe, nie v službe iných, mimo poezie padajúcich záujmov. Preto i jeho domov, kde šťastným, blaženým sa cíti, je nie táto zem, ale je už tu v časnosti tušená, cítená ríša nesmrteľnosti. On má v sebe niečo od Boha, má ducha Božieho, príbuzný je Bohu, a preto poznáva niečo z tých tajností, ktoré ani vedomec nie je vstave pochopiť; on je

„— jasný herold nesmrtnosti duše —“ (S. d. II. 52.)

a keď ide popri otvorených hroboch:

„— — — cítil zrazu kéhos’ vzťahu ruch, cez sĺz závoj som zrel svetlú dráhu,“ (S. d. II. 62.)

a človek, tá krehká nádoba

„— — — — ač aj navráti sa v prach zas, obsahom tým predsi len vznesená je nad premeny, zmary prírody, tým jadrom večne smrti odolá, i v dielach zdajších trvá bez konca.“ (S. d. II. 64. „Pred Madonnou Sixtinskou.“)

Poet je „božský genij v človeku“ (S. d. II. 66), je „veľprorok, ducha bohatier“ (S. d. II. 334), je „žrec Múz“, je „posol“, „lúč“, „klas“, je on „skromný brat“ svetiel nesmrtných, hviezd. (Sonet 8.)

„A komu v oko božskej zo zrelnice svit frkol jasný: ten by nemal bdieť, keď oblohou hviezd tiahne na tisíce? preds’ kynú mu: poď medzi nás! a svieť…“ (S. d. II. 203.)

Ako človek, v spoločnosti ľudskej postavený, poet má predsa významnejšie miesto vyznačené. On má dary ducha vo vyššej miere, on vidí viac, počuje viac, než druhý jednoduchý človek, on cíti inakšie, hlbšie, intenzívnejšie, on vidí krásu a nachodí ju i tam, kde ju druhý nevidí:

„— — — — — — pozorovateľ a poslucháč a dojmov lovec, krás sberateľ pilný.“ (S. d. II. 362.)

Uňho je hlavným cit popri obrazotvornosti, ktorá je už sama v sebe niečo umeleckého u človeka. Cit, vyšší, hlbší, mocnejší a živší cit, ktorý ovládze všetkými smyslami, ten robí človeka básnikom:

„— — — — — — lebo básnik srdce má i v bujnej hlave, srdcom cíti, srdcom myslí, objíma svet, ľudstvo celé.“ (S. P. 1910. 206. „Dozvuky“.)

Tedy dar od Boha, božský genius, hlboké cítenie, obrazotvornosť, a k tomu usilovná a často namáhavá práca určujú človeka za básnika. Áno, i práca sa žiada, akokoľvek by bola poezia pôžitkom umelcovi tvoriaciemu.

„Čo je básnik? Baník — ovšem v ducha bani, ale predsa s oným rovno zamestnaný.“ (S. d. II. 315.)

Ako taký pracovník je on aj potrebný človečenstvu. Čo najdrahšieho má, čo za najvzácnejšie uznáva, to sbiera on a podáva ľudu svojmu, aby ho potešil, aby slzy jeho premieňal v perly radosti, aby prácu jeho milšou mu urobil, aby kojil hlad a žížeň duše. On podáva národu pokrm najvzácnejší; on je kuchárom, ktorý pripravuje svojmu národu obed:

„nezvyklé radosti, zármutky… — — — — — — — — — — — — úprimného srdca obeť.“ (S. P. 1909. 602. „Dozvuky.“)

Preto môže on spievať o sebe:

„— článku velereťaze tej, jejž som ohnivôčkom, — — — —“ (S. d. II. 331.)

Áno, je on ohnivkom, ale akoby zlatým medzi železnými, ktoré sa prezrádza, ktoré svieti na ďaleko, ktoré sa odráža svojou individuálnosťou od druhých. Snáď práve tento pomer mu bráni povzniesť sa ta, kde sídli čistá krása, kde je vlasť pravého umenia. Alebo snáď označiť chce básnik to stíhanie a nikdy nedostihnutie krásy? Že mení sa vekom, že ako by utekala pred človekom-umelcom, ktorý túžiac po nej, a chcejúc ju prikovať, zachytiť, zbadá, že zas je len pri hmote, zas mu unikla? Či preto tá večná, nikdy nenasýtená, neuhasená túžba za vyšším, vždy vyšším?

Lebo čo je snahou umelca? Najsť krásu, spojiť sa s ňou, s ňou a v nej žiť. V čomže ju však poznáva, kde ju nachodí? Každý umelecký smer má za svoj vyznačený cieľ: uskutočniť, stelesniť tú krásu, ktorú za pravú uznáva. Za takýto smer určuje Hviezdoslav smer realistický, ač cieľ je ideálny.

Mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj!“ (S. d. II. 89. „Letorosty“ 1.)

Touto cestou chce prísť k cieľu, ktorý je však vzdialený, nadzemský:

Cieľ: v modrej diali blaha sihote.“ (S. d. II. 94. „Letorosty“ 7.)

Tie slová, označujúce smer, ktorým sa Hviezdoslav chce dostať k „blaha sihoti“, sú ale spolu aj ukazovateľom toho, kde hľadá on tú sihoť.

Človeku je to prirodzené, aby túžil po šťastí, aby hľadal tú „blaha sihoť“, zvlášte, keď je k tomu človekom citlivým, senzitívnym, keď je básnikom, ktorý každý úder, každú ranu cíti stupňovane, ktorého uráža i to, čo druhý ani nezbadá. Básnik tedy aj stupňovane túži po blahu. A keď ho aj nedosahuje, keďže je ono „v modrej diali“, a keď je ono aj vôbec nedosažiteľné, lebo veď chvíľky blaha lietajú a chytro uletujú, predsa cestou domáhania sa k nemu básnik nachodí oddýchnutie, úľavu na stupňoch umeleckého tvorenia, keď čiastky toho blaha: krásu a pravdu myslí nachodiť a poznávať.

Za to pravé blaho je náhradou krása a pravda. Týchto dvoje chodí vždy spolu; jedno bez druhého nemôže jestvovať. Krása je vždy pravdivá; ak chybí z nej pravda, prestala byť krásou; a podobne i pravda je už následkom svojej podstaty a povahy krásou. Hviezdoslav pojmy tieto skoro vždy spolu spomína:

„kde pravda, jejžto trón krás tvoria kryštále.“ (Sonet 12. S. d. II. 81.)

„Chcem roľu obrobenú mať tiež — — — — — — — — kde rodí sa pravda a krása“ (S. d. n. 285.)

Jednomu iba v šír sa porozloží, jednomu — tebe: s pravdou hneď i krásu“ (S. d. II. 52.)

a kde to ani nepovie, cítime príbuznosť pojmov týchto:

„— — — — — — čisté zvuky varita, bez sváru dňa a rmutu bez prímetu; z nichž krása dúhou z rosy zasvitá“. (S. P. 1909. 646. „Dozvuky.“)

K týmto dvom pojmom pojí sa ešte tretí, už nie tak úzko, nie je úplne rovnocenný s nimi, nie je súrodý, ale vyplýva z nich, a síce pojem dobra.

„Hej, chtenie dobra — praj ho! — túženie po kráse — posilň ho! — a snaha verná ku pravde — stvrď ju! — toť vôd jarných prúdy, toť slnka lúče nové, ktoré ľad sú povolané stopiť — — —“ („Veni Sancte.“ S. d. II. 22.)

Ale dokým krásu nachodí Hviezdoslav všade, i na zemi, zatiaľ samostatnej pravdy nenachodí nikde, mimo krásy, a tým menej dobra. Len tam v ríši krásy je dobro pre básnika, ba krása a jej ríša, totiž umenie, je dobrodením pre celé človečenstvo. Preto vzdychá:

„O, šťastný, kto zná túžiť po kráse!“ (S. d. II. 190.)

Krása táto pre „pozorovateľa“, pre „dojmov lovca“, pre „krás pilného sberateľa“ rozprestiera sa všade:

„Ó, krásny je tvoj azur, Bože! no krásny i ten zemský kraj: že človek, nech len chce, vždy môže najsť na ňom ztratený svoj raj.“ (S. d. II. 54.)

„Ó krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože! na vonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar.“ (S. d. II. 83. Sonet 18.)

Krása sa tedy nachodí objektívne, je ona vo svete, v prírode, i v samom ľude. Tak opisuje Hviezdoslav do podrobna tie prvky, z ktorých sa skladá krása ľudu:

„tu, ajhľa, žije vyšším životom môj ľud! Ač v práci trvá najtuhšej, preds’ odený je v krásy zlatohlav, je šťastný, plesá plnou radosťou, je otvorený, citný, spevavý, prírody zjavom rýdzim, rozkošným; jak keby myseľ jeho pod nebom jediným kvetom kvitla, náladu vzduch čerpal z jeho duše výlučne: tak vonia vôkol jeho srdečnosť, tak zvšadiaľ hudie jeho milota… Tu vidím jeho voľné pohyby, šij hrdú, krepkosť, zdravie pevnotu.“ (S. d. II. 365.)

Áno, krása je niečo objektívneho, čo lpí na predmetoch. A predsa jestvuje ona len pre subjektum, len pre pozorovateľa a „pilného sberateľa“, len pre toho, kto si vie jej prvky poskladať, pospájať. Jej prvky sú tam, dané mimo nás, sú objektívné, ale samy v sebe netvoria ešte krásu, musí k tomu prísť ten tvorivý genius. Sama krása tedy, ako niečo úplného, je v nás, je výtvorom ducha nášho. My ju projektujeme na predmety tak, keď jej prvky, ktoré sú dané predmetmi, avšak bez poriadku, spojíme, uvedieme v harmoniu. To je tedy ten raj, ktorý človek môže najsť, to je tá ríša blaha, ktorú si človek sám môže utvoriť: raj a ríša umenia, kde krása, pravda, dobro prebýva a blaží človeka. Toto projektovanie subjektívnej krásy na vonok krásne vyslovuje Hviezdoslav:

„a krása pred ňou (dušou) obluk stavia dúhy“ (S. d. II. 52.)

alebo:

„A obraznosti mojej jaké kúzla mi predstávaly zavše pred oči! Len tknul som sa ich bájočného uzla: a hneď sa priadza jeho roztočí, a spojí znovu v krásy obrazy, čo svieťa vôkol v ducha môjho sieni —“ (S. d. II. l90.)

Spomína „krásu vidiny“, alebo o týchto chvíľkach krásy tvorenia hovorí:

„To svet, čo zo mňa pošiel, môj svet maľovaný“ (Sonet 3. S. d. II. 76.)

Keď zajde slnko, vstúpi poet

„v sieň, ktorú vyzdobily vidín maľovidlá. Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí, z pút smyslov uniknul jak vtáča nástrahe, a žije plným žitím pre seba a v sebe“ (Sonet 1. S. d. II. 75.)

Z tohoto nasleduje, že krása záleží vo forme; ten „večný foriem tvar“ je už sám v sebe krásou.

Básnik túto krásu nachodí v poezii, poťažne svoje krásné vidiny stelesňuje on slovami. Preto mu je poezia tak vzácnou a drahou, lebo mu dopomáha k tomu blahu, kde prah zeme sa ho nedotýka, kde žije v čistej sfére krásy, snov a vidín svojej obrazotvornosti. Ona mu dopomáha

„— k tomu ostrovu, kde blaha pučí kvet, — — — — — — — — — — — — — duch sa v pravde pouhostí“ (Sonet 4.)

kde

„— — — — obraz vteľuje sa túhy, — — — — — — — — — — v stráň, kde kvet, pod nebo, kde najčistejšie dúhy.“ (Sonet 3.)

Prečo tedy dáva sa niektorý človek na to, spievať, skladať verše? Odpoveď na otázku túto nám rozlúšti v duchu Hviezdoslavovom jednu z najvážnejších otázok modernej ästetiky, že z čoho, ako vzniklo umenie? Dľa Hviezdoslava poezia, a vôbec snaha umelecká, je dar neba:

— — — dar daný piesne z ríše nebeštianstva“ (Žalm. S. d. II. 17.)

„čo ti zviera v duši, nenie žiadosť obyčajná, nízka, sestra hrudy; ale túžba veľká, čistá, jak v svit sfrklá krupaj s čela anjela.“ (S. d. II. 210.)

Ale týmto básnik označil len všeobecný prameň vlohov umeleckých, tak, ako sa s tým spokojovali starí básnici. Pozná on aj iné, subjektívnejšie základy a príčiny, z ktorých sa rodí krása, z ktorých povstáva spev. A myslíme, že tu Hviezdoslav uhodil na pravdu, že, ačpráve on to píše len o speve, o piesni, a síce zvlášť o ľudovej piesni, jednako tým označil subjektívny prameň každej krásy, vôbec prameň krásocitu:

„Kto vyzkúma, uhádne: kedy, jak sa rodí? aké vrstvy pretečie, aké prejde brody, akú zvládze ťažkosť: až piesňou vo svet zhudie? Ale najskôr s pôrodom jeho tak to bude: radosť slietne s výšiny duše, zora zlatá, žiaľ podijde z hlboka, horou smútku chváta — i kde dumy poľaň, kde križujú sa cesty, stretnú sa, zasadnú jak ženích u nevesty: ona smavo zasvitne v obličaj mu čierny, on zas tklivým zrakom jej všeteč skrotí, zmierni, až si porozumejú, uvyknú si celky, ruka v ruke, v duši duch zamenia sľub veľký! — i nadpriada zatým reč jaro hneď, hneď jeseň… zuní mluva rozkošná, zádumčivá pieseň… Niekdy radosť prerazí: svet podskočí celý! niekdy smútok prevládne: deň zatmie sa biely… — Akokoľvek: spievaj! oj, spievaj, ľud môj milý! Tvoje piesne tak či tak, lež sa narodily z tvojho lona jedine, z duše tvojej plna: za vzdychnutím vzdychnutie, za vlnôčkou vlna…“ (V žatvu. S. d. I. 309.)

Tedy: radosť a žiaľ spolu tvoria prameň krásocitu, k tomu ešte duma, a krásocit sa prejaví v piesni, alebo v básni a v umení vôbec. Jedni estetici by chceli hľadať pôvod krásy len v radosti, v prehoji sil, v nadbytku ducha, v hre; druhí zas len v žiali samom (Guyau, Pilo, Spencer, Bergson, a väčšina, — druhí: Ribot, Marshall i v bôľnych, smutných prejavoch nachodia krásu). Hviezdoslav spojuje tieto dva pramene, a len v ich spojení poznáva pravý prameň krásy. A zjavné je, že aspoň k smutnému, tragickému prejavu musí sa družiť pocit radosti nejakej, aby sme mali dojem krásy. A čo je humor v základe? Radosť vonkajšia, ktorú mýli vnútorný žiaľ. Alebo čo je melancholia, tento prvok krásy poezie zvlášte Hviezdoslavovej? Žiaľ, smútok z vonku stretajúci sa s vnútorným pocitom radosti, sily, zdravia. A taký výraz na pr. „smiech cez slzy“ či neoznačuje to isté?

Tak i v tom slove:

„a zo sĺz, svetla vzplanie ti dúha, i splesáš clivou lahodou slov…“ (S. d. II. 159.)

označuje Hviezdoslav ten istý prameň, tie isté prvky básne a vôbec krásocitu.

Keď básnik hovie poezii, vtedy je vždy v službe vyššej, v službe svätej. V tejto službe ducha vykonané dielo má väčší význam, vyššiu cenu, než všetko zlato, než „všetky sveta statky, poklady, — — blysky parády i koruny a šarláty“ (S. d. II. 10.) Takéto dielo trvá, a zabezpečuje i básnikovi trvanie, večnosť, nesmrteľnosť.

„— — — Bo veď iba to ľudské strvá dielo, čo, jak genij pokynul berlou čaromoci: z hlbín duše zjavením prudkým vyletelo, vyluplo sa ako svit hviezdny z oka noci, perlou frsklo z morských vôd, pod úsmevom mája z šípa ružou vybĺklo — — —“ (S. d. I. 8.)

„Ó, duchu — — — — len v službe tvojej platí práca naša —“ (S. d. II. 126.)

A služba táto nech je akokoľvek ťažkou, je predsa rozkošou, pôžitkom už sama v sebe:

„no, v službe najvyššej preds’ ľudská trvá hruď, je vône zkudlením i žalobný jej vzdych, a sladšie nemôže stiecť nikdy srdca krv!“ (S. d. II. 10.)

Ona dopomáha poetovi k nesmrteľnosti:

„Som atóm, iskra len, lež s jadrom trvalým.“ (Sonet 8.)

„Ja za tým vláknom triafam v portál chrámu.“ (S. d. II. 307.)

„Si blahý, nesmrtnosť už zakusuješ v básni.“ (S. d. II. 161.)

A je pôžitkom poezia sama v sebe i pre tvoriaceho umelca, je ona „nekonečná rozkoš“ (S. d. II. 210), je „zbožie víd“ (S. d. II. 211), je „pokrm duše“ (S. d. II. 295), je „boží ples“ (Sonet 10.), znamená ona

„Z citov zlaté raziť zvuky.“ (Sl. Pohľ. 1910. 651. „Dozvuky.“)

ona „vznáša do veleby“, ona vedie zo smútku v rozkoš, v úsvit zo zápače.“ (S. d. II. 204.)

Zvlášť moho krásnych miest je v poezii Hviezdoslavovej, kde označuje jej význam a hodnotu pre seba i pre celý národ.

„— — — — — — hviezdo poezie! — keď ľudstvu padlému raj zmizol bez chýru: ty prvá svitla si mu techou z vesmíru a sestrou otroku si padla kolo šije. — — — — — — — — — — — — Ó, hviezdo! tebou človek, hľa, raje odmyká; znáš prietrž utajenú cherubovmu oku a noci pod stínmi vše pustíš básnika; tys’ predchuť blaha, kvapkou z nesmrtnosti toku — —“ (Sonet 5. S. d. II. 77.)

„— — — Čo bolo ľudu Izraela? — — — Mal vodcu — — — Čo u vôd babylonských mu? Mal svoje harfy milé…“ (S. d. II. 37.)

A sám básnik by nevedel ani žiť bez nej:

„Och, nech by tak nie zvučný jarček piesne, čo občas dušou touto preteká —: to bolo by len žitie prebolestné! najbiednejšieho žitie človeka. Boh smiloval sa, k strastí ostude pridelil skvost, dal ružu za tŕň každý… Lež mladosť hynie! — nech si odbude! — Ja viem, až zdroj ten prepadne sa navždy, zdroj piesní: ni mňa viacej nebude! („Za mladosťou.“ S. d. II. 186.)

alebo:

„Mne pieseň bola od prvoti útechou života; svit duši vo tmách neistoty, jak za sychravej nesnáh sloty zas srdcu teplota; na mračnách pasmo dúhy milé, boj poviazavšie v mier; krst očisty, zdroj ku posile; po robotizni kratochvíle nebeskej svätvečer…“ („Dozvuky.“ Sl. Pohľ. 1910. 669.)

alebo ešte poezia, ten veniec z ratolestí:

„Bol útechou mi v dobách smútku, bol slasťou po horkostiach dňa, po práci oddych, svetlo v noci kútku, vták rozspievaný na zelenom prútku; bol túžba-súžba moja radostná!…“ (S. d. II. 377.)

„jas, súlad, vyplnená žiadosť, chuť neba, pýcha života!“ („Dozvuky.“ Sl. P. 1909. 654.)

A jej účinok, pôsobenie je tiež veľké:

„Duch ľudský — — — — — — — — — — — — — — — — — odvracal sa od bied ku vidinám vzhľady: upijúc krásy, ozdravel i telom — Je pravdou i smrť: krása kriesiteľom.“ (S. d. II. 307.)

„Aj neraz divy zviedol hudby sladký zun, hlahol piesne — — —“ (S. d. II. 295.)

ona umenšuje bolesti, žiale:

„— — — — hovor strún a prívet piesne snáď najskorej mi zčičíkajú žiale“ (S. d. II. 295.)

„A bez jej hudby šťastnej harmonie môj život bol by nepotrebný celý, bol škripot, veteš, púšte piesok vrelý, večitý povraz kol otrockej šije.“ (S. d. II. 307.)

„a zo sĺz, svetla vzplanie ti dúha, i splesáš clivou lahodou slov…“ (S. d. II. 159.)

Tejto poezie, a vôbec každého umenia predmetom je

život vo svetle krásy zobrazený.“ (S. d. I. S.)

Tedy sám život a príroda podáva látku umeniu. Ale život, tak aký je, nie je sám v sebe ešte dielom umeleckým, najviac ak tá príroda je dielom umeleckého ducha božieho. K tomu skutočnému životu musí pridať niečo ešte aj „božský genij v človeku“, a ten mu pridá práve svojej vnútornej krásy, ten ho zobrazí. A práve toto posledné slovo je závažné. Skutočnosť musí byť zobrazená, ak má byť dielom umeleckým. Sama v sebe, nech je akokoľvek krásna, nie je dielom takým.

A takéto dielo čistého umenia má velikú hodnotu pre všetky veky človečenstva. Krásne vystihuje sám básnik hodnotu túto:

„Hej, diela diel sa tiahnu v ľudskom žití sťa reťaz vrchov črtou účinnou a v obzor ľudstva vyhúknu jak štíty mu k zvelebe, bo plajú vidín svity: — tak prestáva byť život pustinou. Na méty tie je človečenstvo hrdé, bo slávnymi sú umien chrámami, sú sopky ducha, hradby pravdy tvrdé.“ („Dozvuky“. Sl. P. 1911. 727.)

Týmto prišli sme ku problému umeleckého tvorenia. Problém tento zaujíma zvlášť významné miesto v súdobej ästetike, ktorá obyčajne delená býva na problém tvorenia a na problém zažitia umeleckého. Ohľadom posledného problému, to jest zažitia diela umeleckého, umeleckého pôžitku pri dielach umenia, od jedneho básnika, ktorý sám tvorí, nemôžeme veľa požadovať; ba ani by nebola jeho mienka veľmi smerodajná, lebo ide o to, ako pôsobí dielo umelecké vôbec, a nie práve na dušu umelcovu. Ale tým viac môžeme očakávať, že nám prezradí tajnosti tvorenia umeleckého, že nám dá zvedeť, v čom záleží pôžitok tvorenia.

Podstatnými podmienkami tvorenia umeleckého, okrem toho, že sa žiada k tomu dar od Boha, sú cit a obrazotvornosť. Alebo snáď práve tieto sú tým darom božím. Cit veliký, tak že i hlava je srdcom, i hlava cíti, a obrazotvornosť, fantázia bystrá. A k týmto subjektívnym podmienkam druží sa podmienka objektívna: sloboda.

Ale pri umeleckom tvorení rozdiel musíme robiť medzi chvíľkou vnuknutia a medzi jeho prevedením.

Cit a obrazotvornosť sú podmienkou pri vnuknutí. Obrazotvornosť však môže sa už uplatniť, ba potrebná je i pri prevedení vnuknutia, i pri samom tvorení. Vnuknutie, to jest najdenie toho „citného zrna“, z ktorého má vzklíčiť a vyrásť dielo umelecké, je pôžitkom. Ale uskutočnenie diela je už spojené s prácou, často ťažkou.

Z roztrúsených mienok Hviezdoslavových dá sa sostaviť takrečeno úplný obraz vnuknutia a tvorenia umeleckého.

Spomína „tvorčí nepokoj“, „tvorby nepokoje“ a volá „Ó veľrozkoš tvorenia!“ (S. d. II. 342; I. 9.)

Týmto posvietené je tiež na pôvod umenia; nielen poezia už hotová je rozkošou, ale i samé tvorenie. Veď je to práve uplatnenie tých síl v človeku, ktoré každodenný život nespotrebuje; preto je chvíľka tvorenia svätou, preto je to pre umelca sviatkom a hodom, keď ho navštívi genij, nadchnutie:

„Kde lampu srdce kráse zapáli, sa teší s ňou, s ňou hoduje… a v duši trvalý mier, nad hlavou krov hviezdnej povaly, snom usne lepších snov…“ („Dozvuky“. Sl. P. 1909. 586.)

Preto najlepšie zodpovedá nadchnutiu chvíľka večerná, keď už svet zaspal, keď zatíchly životné, denné záujmy:

„Zasvitla lampa — som zas v službe ducha.“ (S. d. II. 124.)

„Až svetlá bielodňa na dobre zotlejú, obraznosť v svoju ma hneď pozve aleu.“ (S. d. II. Sonet 3.)

„Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry, len vtedy octne sa zas človek na dráhe, po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.“ (S. d. II. 75. Sonet 1.)

A chvíľka tá tvorivá skutočne sa podobá v mnohom snu; umelec vtedy „snom usne lepších snov“. Je to tedy „lepší sen“ než obyčajný, v ktorom sa nachodí tvoriaci umelec. Od básnika nemôžeme žiadať, aby nám bližšie a dopodrobna určil podobnosť alebo rozdiel medzi snom obyčajným a snom tvorivej chvíľky. Dosť, že nám poukázal na to. Bližšie skúmanie otázky tejto je úlohou filozofa-ästetika. Aj skutočne v novej ästetike je rozšírená mienka, že chvíľka umeleckého tvorenia podobná je v mnohom ohľade snu. Tak menovite Bergson vo viacerých prácach svojich poukazuje na to a aj určuje tú podobnosť. Ale bližšie poukázanie na vývody Bergsonove nemá tu miesta, kde zaoberáme sa výlučne s ästetikou Hviezdoslavovou. Odviedlo by nás to od predmetu nášho, a znamenalo by imputovať básnikovi také ďaleké dôsledky, aké on sám nestiahol, ani na ne snáď nemyslel. Preto uspokojme sa tým, že Hviezdoslav dotknul sa vhodnými slovami tohoto vážneho problému.

Chvíľka tvorenia začína sa vnútorným nepokojom. Umelca chytá zápal, tiahne ho dákasi tajná struna vyššie od zeme, odtrhuje ho od života fyzického a dáva mu zabúdať na telo:

„— — — — — — — s tvárou rozháranou jak podniesol si zraky k horám, k výšam zlatým. To chvíľa, znám ju dobre, chvíľa, keď vše ztratím ťa cele; zadúmaš sa, pohneš peruťama: huš! huš! — a niet ťa — — —“ (S. d. II. 161.)

Vtedy svet tento prestal jestvovať preňho. Ale chvíľku túto predchádza ešte duma:

„dívam sa vo svoju hruď — — — — — — — — vyzerám úsvit, ohliadam hory, kedy zbronejú, kedy zazorí zas — advent duše!“ (S. d. II. 211.)

Keď sa zadumal poet, umelec, keď už dúm je plná hlava, vtedy čaká a

„— — — — — — keď tajomné vrenie zhrá ti v mysli — švižký kľúč zory bezdnom šerým, či jak miazgy živný mok keď k vetviciam tenie; nevieš, zkadial? nevieš, kam nesie ťa kás’ túha? podrazivšia delfínom pod tvoj člnok plachý: no, ni nedbáš, že ťa vĺn sádže prez opachy silou víchra: požívaš slasť už z plavby letu, smysly kúzlom zamrely, unikol si svetu!… V chvíľke však sa ocítiš vládcom, zachvieš sa ztuha nepokojom horúcim: i jak perál dúha osype sa dušou ti myšlienka i pieseň; si strom obrodený, nímž vďačná striasla jeseň…“ (S. d. I. 9.)

Krajšie, úplnejšie sotva ktorý učenec opísal chvíľku tvorenia, nadchnutia, ako Hviezdoslav v slovách týchto.

Hviezdoslav poznáva v tvorení niečo nepovedomého: „nevieš, zkadiaľ? nevieš, kam nesie ťa kás’ túha?“ Realistická psychologia síce nepripúšťa nič nepovedomého. Ale len z príčin teoretických, logických tak dôvodiac, že čo je nie povedomé, nemôže byť v duši, nemôže sa v nej diať. To by nás však tiež ďaleko viedlo: bližšie rozberať otázku túto vzhľadom na umelecké tvorenie. Dosť na tom, že nepovedomé v umeleckom tvorení zodpovedá zase teorii o podobnosti medzi chvíľkou tvorenia a sna.

V tejto chvíľke tvorenia zástoj citu sme už spomenuli; je to práve to „tajomné vrenie“; a obrazotvornosť sa uplatní v tej slasti „z plavby, letu“. Fantázia nesie umelca do tých iných, vyšších svetov, a cit, senzibilita pomáha mu i tam život ľudský stvoriť.

„Veď obraznosť je čarodejník, kavkliar: jej priestor, čas je nič; zná presadiť, kam chceme len.“ (Herodes a Herodias. 89.)

A pomocou fantázie je to, že

„— — — — — umelec, ten figliar, vie ti prelstiť prírodu, až zmätie sa“ (Herodes a Her. 124.)

Senzibilita snáď práve tým sa dokazuje, že nedovoľuje fantázii až príliš „prelstiť prírodu“, že udržuje ju vždy v hraniciach ľudovosti.

Teraz už, keď pominula sa rozkošná chvíľka inšpirácie, nadchnutia, umelec zchvie sa „nepokojom horúcim“, „ocítne sa vládcom“, prebudí sa zo sna umeleckého, a duša jeho je už naplnená myšlienkou a piesňou; je stromom obrodeným. Ostatné je prevedenie, technika, rutína, spojená s prácou, často ťažkou, krvopotnou:

„Keď boží páliš oheň, pri tymiana mrve, tú najčistejšú obeť tráviš srdca krve.“ (S. d. II. 161.)

„Prv slzami som písal, toto píšem krvou.“ („Dozvuky.“ Sl. P. 1911. 725.)

Alebo krásne opisuje Hviezdoslav i chvíľku nadšenia, i celý priebeh tvorenia v nasledovných dvoch citátoch:

„bratanie sa so svitom, hold hviezdam, sfär návštevy, triumf horovania, vrcholenia prestol — oheň túžby, snáh horúčka, záľub — útech kúzla, ctižiadosti osteň, záchvat vôle, nádej, trôfalosť — — —“ („Dozvuky.“ S. P. 1909. 586.)

to sú všetky motívy a momenty nadchnutia. A ku prevedeniu:

„treba ovšem dumať hlavou o zŕňatko vidiny: ale to len snenia práca; ňouž sa človek udrgáca: tá len ešte nasleduje: bedliť, či sa zrnko kľuje, rúčim perkom čiže vzchodí? — a keď plod už účinný: aby rástlo ani z vody, polievať ho teplou šťavou zo srdečnej hlbiny. (Hej, v ten čas už srdce hlavou —)“ (S. d. II. 245.)

Tedy v chvíľke nadšenia i hlava je samý cit, pri uskutočnení diela ale i srdce je hlavou.

A ešte jednu, objektívnu, mimo umelca stojacu podmienku tvorenia musíme na krátko spomenúť. Je to sloboda. Nemyslíme tu na slobodné uplatnenie zbytočných síl v človeku; to dostatočne vysvitá z prvej uvedených slov básnikových. Ale tu na pamäti má to dávne slovo: „inter arma silent musae“. Tedy sloboda dýchania a života vôbec, pokoj dookola, blaho a dobrobyt národa i umelca je to, čo je podmienkou rozkvetu umenia.

„Umenie krásné pod nebom sa rodí, kde zdar má pôvod na dni, za noci, v mrak búrky večne slnce nezachodí: hej, voľnosti kde chutné zrejú plody, pych panský nezúri a neškrípu otroci…“ („Dozvuky.“ S. P. 1909. 647.)

„Naplňte voľným žitím doliny, nakloňte k nim svetlá výšiny. — — — — — — — — — — — — I uvidíte krásu vidiny!“ (S. d. II. 100.)

Ale to neznamená, že by v úplnej slobode, vo všeobecnom dobrobyte každý človek mal byť umelcom. Videli sme prvej, aké dary sú k tomu potrebné. Len tie dary sa môžu skôr rozvinúť v pohodlnom milieu. Za to ani pre nadaného umelca

„S každým prúdom netenie nadšenie. Každý vietor, ktorý zfuní, neotrasie duše struny;“ — — — — — — — — — — (S. d. II. 314.)

a preto:

„— — — — truď sa nepredlene —“ (S. d. II. 316.)

a ešte:

„ale k tomu treba vloh poklad, aký v prach ten tela zriedka zakopáva Boh: Talent treba nebeský, v obrate čo pablesky zmení pŕť na cestu mliečnu, na zore šeď pomerov, obzor rozpne k nekonečnu blankytovou zásterou!… („Dozvuky.“ S. P. 1910. 651.)

Zostáva nám ešte zmieniť sa o mienkach básnikových o jednotlivých umeniach, o podrobnejších otázkach, o novej slovenskej poezii atď. Tu však, aby som nešíril už veľmi reči, nechám samého básnika hovoriť, bez všetkého kommentára. Tak z pár slov básnikových vidíme, čo, koho a ako si cení z umeleckého ohľadu. Ako si cení Shakespeara, vidíme z týchto slov:

„čo stredo-slnce vo stvorenstve, je Shakespeare navždy jeden v človečenstve“ (S. d. II. 61.)

alebo Petőfi mu je:

„plamenných ty duchu krýdel, miláčku mi za mladosti“ („Dozvuky.“ S. P. 1910. 204.)

O slovenskej reči hovorí:

„Slovenčina — samý rým, ktorý zvoní čarokrásne.“ (S. d. II. 338.)

O jednotlivých umeniach má tiež svoju mienku: tak maliar má

„— prsty, smyslom krásy ladené —“ (S. d. II. 64.)

O hudbe častejšie sa zmieňuje, spomína aký má účinok okúzlujúci, krotiaci i vznášajúci. Všetko však nemožno je nám už uviesť.

„— — — — — — melódij vzor, veterný ťah s kvetných záhonov, v tónine, jak med čistej, frygickej.“ (Her. a Her. 102.)

Ako pár slovami úplne ju charakterizuje! A o tanci:

„— — — — — — — tanec, ten vtelený už rytmus hudobný.“ (Her. a Her. 102.)

Potom o žalme, ktorého odboru nám tak skvelé perly vytvoril, akú hlbokú charakteristiku povie v pár slovách:

„— — — — žalm, v ktorom hlbokosť sa dôvery druží s výškou nádeje — — —“ (Her. a Her. 20.)

Spomienky hodné by boly i jeho mnohonásobné mienky o piesni, o jej pôsobení, o jej vznikaní. To všetko však, nakoľko nemusí byť pojednávané v kruhu tohoto článku, necháme teraz stranou, a zmienime sa pár slovami o tom, ako súdi Hviezdoslav o mladej slovenskej poezii.

„Nové zvuky čujem, svieže tóny, zvonné hlasy!… Teším sa a radujem, ako decko asi: — — — — — — — — — — — Ale čo to?… — — — — — — — — — — — — — — — — — — —: Čosi rúcha pošmurného — plaché, unylé, ako nočné motýle; trepoce sa, vzdychá, stene, ako vtáča uväznené… čo to? — Aha, móda ducha! Oblek hej na údy mladé — stiahnuť prsá, až im mdloba —“

Stanovisko toto voči mladej poezii slovenskej vyplýva už z udaných názorov Hviezdoslavových o pravej poezii. Ako pravá krása by mala byť bez všetkých škvŕn, ako ju nevie najsť i v blate, — ako to robia mnohé ästetiky „des Hässlichen“ —, tak aj od pravej poezie žiada, aby ostávala v ríši čistej krásy. Že v jeho poezii najdeme tiež mnoho smútku a žiaľu, za to sa on ospravedlňuje často, za to i podceňuje svoju poeziu, — ač neoprávnene.

Vedel by sa však smieriť i s tými zvukmi, keby v tom videl úprimnosť. U mladých vidí bezzákladné napodobňovanie západu. Mládež by mala byť veselá, bystrá, živá od prírody. K takému hlasu by ju nutkaly i rodné nivy, i charakter ľudu, keby úprimne zo srdca hovorila. Ale mládež nečerpá z prameňa, napodobňuje. Preto jej ani nepristanú také zvuky; preto v jej poezii

„prúd záchvatu neurčitý, bez kryštáľu city tekavý brod cez nálady bez myšlienky vlády — dojmy nedospelé k výreku, skepsi chlad i broj; číre hmly, smysel mdlý“ — — —

Za svojou smutnou poeziou žiadal by si Hviezdoslav, aspoň od mladých, o niečo veselšie hlasy. Vyplýva to i z jeho realistického stanoviska, že len pravdy si ctí prostý obličaj. Mládež zdravá by nemala smutne písať, to nie je v jej prírode, to je affektácia, neúprimnosť. A keď to už nejde, keď už i duch času doniesol sebou tie smutné tóny, načo za tým zabiehať k západu;

„A ak načim bôle, žiale, tmavé žiale, žhavé bôle: či nás nemá dosť čo boleť, zarmucovať neustále?“

Ale čistá poezia by mala stáť nad takýmito časovými premenami:

„Duch je predsa neodvislým od prieduchov s všakým menom.“

Smery literárné nie sú rozhodujúce pre ňu. Od poetu, nech spieva kedykoľvek, bárskde a o čomkoľvek, žiada sa úprimnosť, vernosť k sebe samému. Preto:

„Máš li srdce, plné citov, úrodné i zárodné, v hlave semä zlatých svitov: možnosť máš, bys’ novo vzkvitol, čo vieš, povieš pôvodne o tom aj, čo znajú všetci; áno, sám čo dodáš k veci, svoj úprimný obraz: to je to moderné, lebo — tvoje…“

Mnohý sa sháňa za dojmami exotickými, len aby bol individuálnym, moderným. Ale nech je len každý úprimný. Čo prežil, nech to podá, nech podá seba, bude moderným.

Konečne sa uspokojí:

„každá doba ťaršená je, každý vek sa ináč modlí…“ („Dozvuky.“ S. P. 1909. 593 — 6.)

a preto do toho „hlucha nášho“ nech len zneje akákoľvek pieseň, „čo priam i na zvláštny spôsob“, nech to len zneje u nás, nech ožijú háje a lesy, nech len pokrytstvo sa ztratí z nášho verejného života, nech popadajú modly a tú novú tvorbu nech vedie zápal a vysoké ideále.



[2] „Prúdy“ Ročník V. Číslo 3 — 4 (Január — Február 1914)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.