ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[2]

Každý poet, každý umelec má svoju ästetiku, nie vypracovanú a sostavenú v paragrafoch, ale žijúcu v jeho duši, ktorá samovoľne vyviera odtiaľ na povrch a v drobných bublinkách a iskierkach prezrádza svoj hlboký obsah. Každý básnik je tedy odrazu prirodzene aj ästetikom, nie síce teoretickým, ale praktickým. Uňho je teoria už aj skutok, uňho sa teoria hneď aj uplatňuje a stelesňuje. Čo myslí, čo sa vzbudí v duši jeho, čo vidí, o čom sníva, za čím túži, nevie inakšie vysloviť, ako dľa pravidiel, dľa požiadaviek tej ästetiky, ktorá žije v jeho duši; ona dá tomu formu, ona mu dá rytmus, barvu a silu.

Básnik, ako takýto praktický ästetik, svojou praxou môže predísť teoriu, alebo ju môže sledovať. Jasná vec, že básnik ako ästetik predchádzajúci teoriu, je o veľa významnejší, než ten, ktorý ju sleduje. Taký dáva svedectvo samobytosti, individuálnosti, taký stáva sa svetlom vo tmách. On razí nové cesty, kráča chodníkmi neschodenými, a preto v dobe svojej býva často zaznávaný, neporozumený, opovrhovaný. Ale na jeho dielach vzdeláva sa vkus obecenstva, odchováva sa nové pokolenie. Druhý, sledujúci teoriu, môže tiež doviesť ďaleko, môže priviesť teoriu na jej výšku, môže ju rozvinúť; a poneváč vkus k jeho pochopeniu je už pripravený a vyvinutý, je obľúbeným, čítaným a spievaným, žije v srdci svojich súrodákov. Pravda, takto nemožno merať hodnotu básnikovu; závisí ona skôr a v prvom rade od jakosti podaného, bez ohľadu na teoriu. Ale prispieva to tiež ku básnikovmu významu kultúrno-historickému.

Ästetika určuje a označuje umelcov obyčajne dľa smerov, dľa podstatnej črty ich duchovného sveta, dľa toho, ako hľadia na svet, a vriaďuje ich do kategorie idealizmu, realizmu, symbolizmu atď. Avšak tieto smery, tieto kategorie netvoria ešte ästetiku, zvlášte nie ästetiku umelcovu. Často ästetika básnikova nedá sa vriadiť do žiadnej kategorie. Často označený smer básnikov nekryje celú hĺbku, celý obsah duše jeho. Tak u Shakespeara, tak u Goetha, na ktorých sa každá teoria môže rovným právom odvolávať, a dľa ich diel určovať svoje pravidlá. Shakespeare na pr. je práve tak idealistom, symbolistom, ako aj realistom. Pravý básnik stojí nad všetku teoriu, on lieta vysoko, pravidlá ästetické sú mu ľahostajné, často teoreticky neznámé, len tušené, cítené, i a priori určujú jakosť jeho ideí. A keď takýto umelec sníži sa k bežnému svetu myšlienok, ideí, obyčajne zavadí do niečoho, do nejakých pravidiel, preto, že alebo neprišla ešte doba jeho, predišiel teoriu, ľudia ho ešte nerozumejú, alebo v horšom páde svet už nenachodí v ňom svoju záľubu, opozdil sa. No, hovorím, ideál básnika, umelca je ten, ktorý stojí nad všetky premeny časové, ktorého nemýlia žiadne pravidlá ästetické, z ktorého každá doba má čo čerpať, má čomu sa učiť, má v čom sa tešiť a kochať. Takíto stávajú sa klassikmi v modernom slova smysle.

U takýchto umelcov-básnikov ästetika javí sa nie v nejakom skostnateľom systéme, ale v podrobnostiach, v nazieraní na svet a na dáky nahodilý predmet, v chápaní svojho poslania a povolania, v ponímaní úlohy svojej a v jednotlivých iskierkach, ktoré z ducha umelcovho prederú sa na vonok. Preto je aj ťažko sostaviť, v nejaký systematický poriadok uviesť ästetiku jednotlivých umelcov.

Jednako novej vede ästetickej veľmi mnoho záleží práve na ästetike jednotlivých umelcov, zvlášte básnikov, ktorí prezradia často mnohé tajnosti svojej práce, tajnosti umeleckého tvorenia a dajú nahliadnuť do tej svätyne, ktorá je ešte vždy zavretá, neznáma pred teoretikmi, do ktorej len s básnikovou rovno naladená duša môže vojsť, niečo vidieť a pochopiť. Ale pri veľkých osobnostiach zaujímavé a pútavé je poznať aj každý prejav smýšľania, každý ich názor na veci sveta tohoto.

Čo povedané, platí i o Hviezdoslavovi v mnohom. Vriaďujeme ho do smeru realistického, ale stojí nad ním. Práve tak by sme ho mohli vriadiť i do smeru idealistického, keby nám Slovákom-idealistom nepostačovalo milovanie skutočnosti a pravdy už k tomu, aby sme ho pomenovali realistom. Uňho realizmus a idealizmus sa slieva, spojuje. Najviac nad významom a obsahom týchto kategorií by sme sa mohli škriepiť; ale z ästetického stanoviska je Hviezdoslav práve tak idealistom, ako realistom. On sám v duši svojej je idealistom, ako každý veľký duch; život mu je krásny, milý, len niektorí jednotlivci ho kazia a špatia. On vidí tú zkazu a špinu, i spomenie ju, poukáže na ňu, ale nezastane pri nej, ponad ňu hľadí ďalej k ideálu, k dokonalosti. Stojí tiež vysoko nad časovými premenami, lieta ponad zemské prúdy a smery. Jeho ideál je ďaleko a vysoko. Forma jeho myšlienok, oblek jeho ideí sa snáď zostarie, premení s módou, so smermi umeleckými, ale obsah ostane večný.

Dľa formy súdiac, prišiel neskoro, a predsa tak predčasne. U iných národov, keď Hviezdoslav vystupoval, už po uspávajúcom realizme budily sa iné smery, ba následkom škodných výhonkov realizmu, začínal sa prebúdzať nový idealizmus. U nás ešte mátožila blúznivá romantika, ale už umierala, keď on vystúpil s heslom nového života, s heslom realizmu. Prišiel neskoro. Avšak vkus náš nebol ešte vzdelaný k prijatiu nového hesla, pre nás samých prišiel predčasne; my ešte vždy nevieme ho dostatočne pochopovať, nevieme s ním cítiť, s ním hľadieť na svet a osvojiť si myšlienky jeho. Nás predišiel. Ale nech prišiel kedykoľvek, máme ho, a on, oslavovateľ hviezd, svetov iných a ďalekých, sám svieti nám čo hviezda na oblohe nášho národného života, vysoko nad premenami časovými, nad prúdami myšlienkovými, takže svietiť nám bude, dokým národom ostaneme.

Hviezdoslav málo rozjíma o samom umení, ako vôbec o všetkých abstraktných otázkach. Nie je básnikom reflexívnym, alebo práve metafyzickým. Aspoň v predošlých tvorbách niet reflexií, niet filozofických problémov. V neskorších, posledných jeho básňach, v „Dozvukoch“ už vždy viac stretáme i otázky metafyzické, čo je pochopiteľné, keď ako sám hovorí, „zhasína plameň mladého zápalu“, keď pálčivé otázky skutočného života tratia na význame, a vždy určitejšie vystupuje pred dušu jeho problém posmrtného života. Ale vo všeobecnosti málo najdeme uňho reflexií na umenie sa vzťahujúcich. Uňho ten umelecký názor na svet je už niečo hotového, v duši jeho a priori jestvujúceho, a básnik necíti potrebu toho, aby určoval sebe, alebo predpisoval druhým a poúčal druhých o zásadách svojho umenia. Samovoľne bez pričinenia básnikovho uplatní sa jeho ästetické smýšľanie v jednotlivých poznámočkách, iskierkach duchovných, a v celkovitom chápaní jeho básnického poslania.

Ale slovenský poet ani nestihne, ani nemôže premýšľať o problémoch metafyzických, o problémoch krásy, umenia, o otázkach stvorenia i zaniknutia. Životné potreby, záujmy národa ho až priveľmi tlačia. On má zvláštné položenie. On musí sa zriekať mnohého, čo blaží iných poetov šťastnejších národov.

no, nemôže. Biedy národa volajú k nemu o pomoc, o radu:

Slovenský poet tedy akoby ani nebol pravým poetom. Vo svojej velikej skromnosti Hviezdoslav akoby chcel tým ospravedlňovať seba, svoju poeziu, na ktorú on sám nemá pochvalných slov. On vedel by tiež spievať o kráse, ale bráni mu v tom to povedomie, že on „tiež je rodu členom“, a preto „kým trpí rod, on trpeť musí tiež“. (Sobr. diela II. 100.) Ale keď aj spolu trpí s rodom, je predsa vyšší v ňom; on bdie, on stráži nad národom. Preto je on

Je pastierom, on liek, nôž, oheň znamená, je kazateľom, je vodcom, Mojžišom národa, je ochrancom jeho, ktorý poukazuje na hroziace nebezpečenstvo a odoháňa ho, je prorokom jeho; tak nakladá poetom vzhľadom na národ:

Tak vyzýva poetov slovenských:

On volá proti zlobe hroziacej národu „neškrť!“ (II. 204). On musí hájiť mravy, čistiť reč.

A takéto zvláštné položenie poeta slovenského určuje i zvláštny smer jeho myšlienok. Nie vidiny, nie preludy, nie kvety obrazotvornosti ho zaujímajú, krídla jeho sú poviazané tak, že často závidí Ikarovi ten smelý vzlet k jasnému slnku. Skutočnosť biedna ho drží tu dolu. Preto, ač zrak svoj nemôže povzniesť do ríše pravej krásy, musí hľadať svoje uspokojenie, ukojenie svojich túžob tu dolu, kde „svit potápajú v blato“, kde však predsa nachodí sa zlato. I slovenský poet nachodí krásu tu dolu, v ľude, v prírode, alebo ešte skôr nachodí ju vo svojich túžbach, snoch, ďalekých vidinách. On skôr len túži po nej, okúsiť ju nemôže. Jeho zrak je obrátený nadol, k zemi. Preto od slovenského poeta akoby žiadal Hviezdoslav, aby ostal na zemi. Slovenský poet má byť realistom.

Sám Hviezdoslav je básnikom reality. Skutočný život ho nadchne, keď aj nie k spevu spokojnému, k ospievaniu túžob ukojených, žiadostí splnených, vidín uskutočnených, predsa však ku spevu, ktorého obsahom je nespokojnosť, túžba nesplnená, plameň neuhasený. To, čo je a aké je, musí ho v prvom rade zaujímať. Slovenský básnik musí si všímať skutočného života národa, ako to robí Hviezdoslav:

Ale toho pravého básnika a tú pravú poeziu si predstavuje Hviezdoslav inakšie. Pravý básnik lieta vysoko nad touto biednou skutočnosťou. Jeho krídla nie sú polámané, nie obťažené, duch jeho je v pravej službe, nie v službe iných, mimo poezie padajúcich záujmov. Preto i jeho domov, kde šťastným, blaženým sa cíti, je nie táto zem, ale je už tu v časnosti tušená, cítená ríša nesmrteľnosti. On má v sebe niečo od Boha, má ducha Božieho, príbuzný je Bohu, a preto poznáva niečo z tých tajností, ktoré ani vedomec nie je vstave pochopiť; on je

a keď ide popri otvorených hroboch:

a človek, tá krehká nádoba

Poet je „božský genij v človeku“ (S. d. II. 66), je „veľprorok, ducha bohatier“ (S. d. II. 334), je „žrec Múz“, je „posol“, „lúč“, „klas“, je on „skromný brat“ svetiel nesmrtných, hviezd. (Sonet 8.)

Ako človek, v spoločnosti ľudskej postavený, poet má predsa významnejšie miesto vyznačené. On má dary ducha vo vyššej miere, on vidí viac, počuje viac, než druhý jednoduchý človek, on cíti inakšie, hlbšie, intenzívnejšie, on vidí krásu a nachodí ju i tam, kde ju druhý nevidí:

Uňho je hlavným cit popri obrazotvornosti, ktorá je už sama v sebe niečo umeleckého u človeka. Cit, vyšší, hlbší, mocnejší a živší cit, ktorý ovládze všetkými smyslami, ten robí človeka básnikom:

Tedy dar od Boha, božský genius, hlboké cítenie, obrazotvornosť, a k tomu usilovná a často namáhavá práca určujú človeka za básnika. Áno, i práca sa žiada, akokoľvek by bola poezia pôžitkom umelcovi tvoriaciemu.

Ako taký pracovník je on aj potrebný človečenstvu. Čo najdrahšieho má, čo za najvzácnejšie uznáva, to sbiera on a podáva ľudu svojmu, aby ho potešil, aby slzy jeho premieňal v perly radosti, aby prácu jeho milšou mu urobil, aby kojil hlad a žížeň duše. On podáva národu pokrm najvzácnejší; on je kuchárom, ktorý pripravuje svojmu národu obed:

Preto môže on spievať o sebe:

Áno, je on ohnivkom, ale akoby zlatým medzi železnými, ktoré sa prezrádza, ktoré svieti na ďaleko, ktoré sa odráža svojou individuálnosťou od druhých. Snáď práve tento pomer mu bráni povzniesť sa ta, kde sídli čistá krása, kde je vlasť pravého umenia. Alebo snáď označiť chce básnik to stíhanie a nikdy nedostihnutie krásy? Že mení sa vekom, že ako by utekala pred človekom-umelcom, ktorý túžiac po nej, a chcejúc ju prikovať, zachytiť, zbadá, že zas je len pri hmote, zas mu unikla? Či preto tá večná, nikdy nenasýtená, neuhasená túžba za vyšším, vždy vyšším?

Lebo čo je snahou umelca? Najsť krásu, spojiť sa s ňou, s ňou a v nej žiť. V čomže ju však poznáva, kde ju nachodí? Každý umelecký smer má za svoj vyznačený cieľ: uskutočniť, stelesniť tú krásu, ktorú za pravú uznáva. Za takýto smer určuje Hviezdoslav smer realistický, ač cieľ je ideálny.

Touto cestou chce prísť k cieľu, ktorý je však vzdialený, nadzemský:

Tie slová, označujúce smer, ktorým sa Hviezdoslav chce dostať k „blaha sihoti“, sú ale spolu aj ukazovateľom toho, kde hľadá on tú sihoť.

Človeku je to prirodzené, aby túžil po šťastí, aby hľadal tú „blaha sihoť“, zvlášte, keď je k tomu človekom citlivým, senzitívnym, keď je básnikom, ktorý každý úder, každú ranu cíti stupňovane, ktorého uráža i to, čo druhý ani nezbadá. Básnik tedy aj stupňovane túži po blahu. A keď ho aj nedosahuje, keďže je ono „v modrej diali“, a keď je ono aj vôbec nedosažiteľné, lebo veď chvíľky blaha lietajú a chytro uletujú, predsa cestou domáhania sa k nemu básnik nachodí oddýchnutie, úľavu na stupňoch umeleckého tvorenia, keď čiastky toho blaha: krásu a pravdu myslí nachodiť a poznávať.

Za to pravé blaho je náhradou krása a pravda. Týchto dvoje chodí vždy spolu; jedno bez druhého nemôže jestvovať. Krása je vždy pravdivá; ak chybí z nej pravda, prestala byť krásou; a podobne i pravda je už následkom svojej podstaty a povahy krásou. Hviezdoslav pojmy tieto skoro vždy spolu spomína:

a kde to ani nepovie, cítime príbuznosť pojmov týchto:

K týmto dvom pojmom pojí sa ešte tretí, už nie tak úzko, nie je úplne rovnocenný s nimi, nie je súrodý, ale vyplýva z nich, a síce pojem dobra.

Ale dokým krásu nachodí Hviezdoslav všade, i na zemi, zatiaľ samostatnej pravdy nenachodí nikde, mimo krásy, a tým menej dobra. Len tam v ríši krásy je dobro pre básnika, ba krása a jej ríša, totiž umenie, je dobrodením pre celé človečenstvo. Preto vzdychá:

Krása táto pre „pozorovateľa“, pre „dojmov lovca“, pre „krás pilného sberateľa“ rozprestiera sa všade:

Krása sa tedy nachodí objektívne, je ona vo svete, v prírode, i v samom ľude. Tak opisuje Hviezdoslav do podrobna tie prvky, z ktorých sa skladá krása ľudu:

Áno, krása je niečo objektívneho, čo lpí na predmetoch. A predsa jestvuje ona len pre subjektum, len pre pozorovateľa a „pilného sberateľa“, len pre toho, kto si vie jej prvky poskladať, pospájať. Jej prvky sú tam, dané mimo nás, sú objektívné, ale samy v sebe netvoria ešte krásu, musí k tomu prísť ten tvorivý genius. Sama krása tedy, ako niečo úplného, je v nás, je výtvorom ducha nášho. My ju projektujeme na predmety tak, keď jej prvky, ktoré sú dané predmetmi, avšak bez poriadku, spojíme, uvedieme v harmoniu. To je tedy ten raj, ktorý človek môže najsť, to je tá ríša blaha, ktorú si človek sám môže utvoriť: raj a ríša umenia, kde krása, pravda, dobro prebýva a blaží človeka. Toto projektovanie subjektívnej krásy na vonok krásne vyslovuje Hviezdoslav:

alebo:

Spomína „krásu vidiny“, alebo o týchto chvíľkach krásy tvorenia hovorí:

Keď zajde slnko, vstúpi poet

Z tohoto nasleduje, že krása záleží vo forme; ten „večný foriem tvar“ je už sám v sebe krásou.

Básnik túto krásu nachodí v poezii, poťažne svoje krásné vidiny stelesňuje on slovami. Preto mu je poezia tak vzácnou a drahou, lebo mu dopomáha k tomu blahu, kde prah zeme sa ho nedotýka, kde žije v čistej sfére krásy, snov a vidín svojej obrazotvornosti. Ona mu dopomáha

kde

Prečo tedy dáva sa niektorý človek na to, spievať, skladať verše? Odpoveď na otázku túto nám rozlúšti v duchu Hviezdoslavovom jednu z najvážnejších otázok modernej ästetiky, že z čoho, ako vzniklo umenie? Dľa Hviezdoslava poezia, a vôbec snaha umelecká, je dar neba:

Ale týmto básnik označil len všeobecný prameň vlohov umeleckých, tak, ako sa s tým spokojovali starí básnici. Pozná on aj iné, subjektívnejšie základy a príčiny, z ktorých sa rodí krása, z ktorých povstáva spev. A myslíme, že tu Hviezdoslav uhodil na pravdu, že, ačpráve on to píše len o speve, o piesni, a síce zvlášť o ľudovej piesni, jednako tým označil subjektívny prameň každej krásy, vôbec prameň krásocitu:

Tedy: radosť a žiaľ spolu tvoria prameň krásocitu, k tomu ešte duma, a krásocit sa prejaví v piesni, alebo v básni a v umení vôbec. Jedni estetici by chceli hľadať pôvod krásy len v radosti, v prehoji sil, v nadbytku ducha, v hre; druhí zas len v žiali samom (Guyau, Pilo, Spencer, Bergson, a väčšina, — druhí: Ribot, Marshall i v bôľnych, smutných prejavoch nachodia krásu). Hviezdoslav spojuje tieto dva pramene, a len v ich spojení poznáva pravý prameň krásy. A zjavné je, že aspoň k smutnému, tragickému prejavu musí sa družiť pocit radosti nejakej, aby sme mali dojem krásy. A čo je humor v základe? Radosť vonkajšia, ktorú mýli vnútorný žiaľ. Alebo čo je melancholia, tento prvok krásy poezie zvlášte Hviezdoslavovej? Žiaľ, smútok z vonku stretajúci sa s vnútorným pocitom radosti, sily, zdravia. A taký výraz na pr. „smiech cez slzy“ či neoznačuje to isté?

Tak i v tom slove:

označuje Hviezdoslav ten istý prameň, tie isté prvky básne a vôbec krásocitu.

Keď básnik hovie poezii, vtedy je vždy v službe vyššej, v službe svätej. V tejto službe ducha vykonané dielo má väčší význam, vyššiu cenu, než všetko zlato, než „všetky sveta statky, poklady, — — blysky parády i koruny a šarláty“ (S. d. II. 10.) Takéto dielo trvá, a zabezpečuje i básnikovi trvanie, večnosť, nesmrteľnosť.

A služba táto nech je akokoľvek ťažkou, je predsa rozkošou, pôžitkom už sama v sebe:

Ona dopomáha poetovi k nesmrteľnosti:

A je pôžitkom poezia sama v sebe i pre tvoriaceho umelca, je ona „nekonečná rozkoš“ (S. d. II. 210), je „zbožie víd“ (S. d. II. 211), je „pokrm duše“ (S. d. II. 295), je „boží ples“ (Sonet 10.), znamená ona

ona „vznáša do veleby“, ona vedie zo smútku v rozkoš, v úsvit zo zápače.“ (S. d. II. 204.)

Zvlášť moho krásnych miest je v poezii Hviezdoslavovej, kde označuje jej význam a hodnotu pre seba i pre celý národ.

A sám básnik by nevedel ani žiť bez nej:

alebo:

alebo ešte poezia, ten veniec z ratolestí:

A jej účinok, pôsobenie je tiež veľké:

ona umenšuje bolesti, žiale:

Tejto poezie, a vôbec každého umenia predmetom je

Tedy sám život a príroda podáva látku umeniu. Ale život, tak aký je, nie je sám v sebe ešte dielom umeleckým, najviac ak tá príroda je dielom umeleckého ducha božieho. K tomu skutočnému životu musí pridať niečo ešte aj „božský genij v človeku“, a ten mu pridá práve svojej vnútornej krásy, ten ho zobrazí. A práve toto posledné slovo je závažné. Skutočnosť musí byť zobrazená, ak má byť dielom umeleckým. Sama v sebe, nech je akokoľvek krásna, nie je dielom takým.

A takéto dielo čistého umenia má velikú hodnotu pre všetky veky človečenstva. Krásne vystihuje sám básnik hodnotu túto:

Týmto prišli sme ku problému umeleckého tvorenia. Problém tento zaujíma zvlášť významné miesto v súdobej ästetike, ktorá obyčajne delená býva na problém tvorenia a na problém zažitia umeleckého. Ohľadom posledného problému, to jest zažitia diela umeleckého, umeleckého pôžitku pri dielach umenia, od jedneho básnika, ktorý sám tvorí, nemôžeme veľa požadovať; ba ani by nebola jeho mienka veľmi smerodajná, lebo ide o to, ako pôsobí dielo umelecké vôbec, a nie práve na dušu umelcovu. Ale tým viac môžeme očakávať, že nám prezradí tajnosti tvorenia umeleckého, že nám dá zvedeť, v čom záleží pôžitok tvorenia.

Podstatnými podmienkami tvorenia umeleckého, okrem toho, že sa žiada k tomu dar od Boha, sú cit a obrazotvornosť. Alebo snáď práve tieto sú tým darom božím. Cit veliký, tak že i hlava je srdcom, i hlava cíti, a obrazotvornosť, fantázia bystrá. A k týmto subjektívnym podmienkam druží sa podmienka objektívna: sloboda.

Ale pri umeleckom tvorení rozdiel musíme robiť medzi chvíľkou vnuknutia a medzi jeho prevedením.

Cit a obrazotvornosť sú podmienkou pri vnuknutí. Obrazotvornosť však môže sa už uplatniť, ba potrebná je i pri prevedení vnuknutia, i pri samom tvorení. Vnuknutie, to jest najdenie toho „citného zrna“, z ktorého má vzklíčiť a vyrásť dielo umelecké, je pôžitkom. Ale uskutočnenie diela je už spojené s prácou, často ťažkou.

Z roztrúsených mienok Hviezdoslavových dá sa sostaviť takrečeno úplný obraz vnuknutia a tvorenia umeleckého.

Spomína „tvorčí nepokoj“, „tvorby nepokoje“ a volá „Ó veľrozkoš tvorenia!“ (S. d. II. 342; I. 9.)

Týmto posvietené je tiež na pôvod umenia; nielen poezia už hotová je rozkošou, ale i samé tvorenie. Veď je to práve uplatnenie tých síl v človeku, ktoré každodenný život nespotrebuje; preto je chvíľka tvorenia svätou, preto je to pre umelca sviatkom a hodom, keď ho navštívi genij, nadchnutie:

Preto najlepšie zodpovedá nadchnutiu chvíľka večerná, keď už svet zaspal, keď zatíchly životné, denné záujmy:

A chvíľka tá tvorivá skutočne sa podobá v mnohom snu; umelec vtedy „snom usne lepších snov“. Je to tedy „lepší sen“ než obyčajný, v ktorom sa nachodí tvoriaci umelec. Od básnika nemôžeme žiadať, aby nám bližšie a dopodrobna určil podobnosť alebo rozdiel medzi snom obyčajným a snom tvorivej chvíľky. Dosť, že nám poukázal na to. Bližšie skúmanie otázky tejto je úlohou filozofa-ästetika. Aj skutočne v novej ästetike je rozšírená mienka, že chvíľka umeleckého tvorenia podobná je v mnohom ohľade snu. Tak menovite Bergson vo viacerých prácach svojich poukazuje na to a aj určuje tú podobnosť. Ale bližšie poukázanie na vývody Bergsonove nemá tu miesta, kde zaoberáme sa výlučne s ästetikou Hviezdoslavovou. Odviedlo by nás to od predmetu nášho, a znamenalo by imputovať básnikovi také ďaleké dôsledky, aké on sám nestiahol, ani na ne snáď nemyslel. Preto uspokojme sa tým, že Hviezdoslav dotknul sa vhodnými slovami tohoto vážneho problému.

Chvíľka tvorenia začína sa vnútorným nepokojom. Umelca chytá zápal, tiahne ho dákasi tajná struna vyššie od zeme, odtrhuje ho od života fyzického a dáva mu zabúdať na telo:

Vtedy svet tento prestal jestvovať preňho. Ale chvíľku túto predchádza ešte duma:

Keď sa zadumal poet, umelec, keď už dúm je plná hlava, vtedy čaká a

Krajšie, úplnejšie sotva ktorý učenec opísal chvíľku tvorenia, nadchnutia, ako Hviezdoslav v slovách týchto.

Hviezdoslav poznáva v tvorení niečo nepovedomého: „nevieš, zkadiaľ? nevieš, kam nesie ťa kás’ túha?“ Realistická psychologia síce nepripúšťa nič nepovedomého. Ale len z príčin teoretických, logických tak dôvodiac, že čo je nie povedomé, nemôže byť v duši, nemôže sa v nej diať. To by nás však tiež ďaleko viedlo: bližšie rozberať otázku túto vzhľadom na umelecké tvorenie. Dosť na tom, že nepovedomé v umeleckom tvorení zodpovedá zase teorii o podobnosti medzi chvíľkou tvorenia a sna.

V tejto chvíľke tvorenia zástoj citu sme už spomenuli; je to práve to „tajomné vrenie“; a obrazotvornosť sa uplatní v tej slasti „z plavby, letu“. Fantázia nesie umelca do tých iných, vyšších svetov, a cit, senzibilita pomáha mu i tam život ľudský stvoriť.

A pomocou fantázie je to, že

Senzibilita snáď práve tým sa dokazuje, že nedovoľuje fantázii až príliš „prelstiť prírodu“, že udržuje ju vždy v hraniciach ľudovosti.

Teraz už, keď pominula sa rozkošná chvíľka inšpirácie, nadchnutia, umelec zchvie sa „nepokojom horúcim“, „ocítne sa vládcom“, prebudí sa zo sna umeleckého, a duša jeho je už naplnená myšlienkou a piesňou; je stromom obrodeným. Ostatné je prevedenie, technika, rutína, spojená s prácou, často ťažkou, krvopotnou:

Alebo krásne opisuje Hviezdoslav i chvíľku nadšenia, i celý priebeh tvorenia v nasledovných dvoch citátoch:

to sú všetky motívy a momenty nadchnutia. A ku prevedeniu:

Tedy v chvíľke nadšenia i hlava je samý cit, pri uskutočnení diela ale i srdce je hlavou.

A ešte jednu, objektívnu, mimo umelca stojacu podmienku tvorenia musíme na krátko spomenúť. Je to sloboda. Nemyslíme tu na slobodné uplatnenie zbytočných síl v človeku; to dostatočne vysvitá z prvej uvedených slov básnikových. Ale tu na pamäti má to dávne slovo: „inter arma silent musae“. Tedy sloboda dýchania a života vôbec, pokoj dookola, blaho a dobrobyt národa i umelca je to, čo je podmienkou rozkvetu umenia.

Ale to neznamená, že by v úplnej slobode, vo všeobecnom dobrobyte každý človek mal byť umelcom. Videli sme prvej, aké dary sú k tomu potrebné. Len tie dary sa môžu skôr rozvinúť v pohodlnom milieu. Za to ani pre nadaného umelca

a preto:

a ešte:

Zostáva nám ešte zmieniť sa o mienkach básnikových o jednotlivých umeniach, o podrobnejších otázkach, o novej slovenskej poezii atď. Tu však, aby som nešíril už veľmi reči, nechám samého básnika hovoriť, bez všetkého kommentára. Tak z pár slov básnikových vidíme, čo, koho a ako si cení z umeleckého ohľadu. Ako si cení Shakespeara, vidíme z týchto slov:

alebo Petőfi mu je:

O slovenskej reči hovorí:

O jednotlivých umeniach má tiež svoju mienku: tak maliar má

O hudbe častejšie sa zmieňuje, spomína aký má účinok okúzlujúci, krotiaci i vznášajúci. Všetko však nemožno je nám už uviesť.

Ako pár slovami úplne ju charakterizuje! A o tanci:

Potom o žalme, ktorého odboru nám tak skvelé perly vytvoril, akú hlbokú charakteristiku povie v pár slovách:

Spomienky hodné by boly i jeho mnohonásobné mienky o piesni, o jej pôsobení, o jej vznikaní. To všetko však, nakoľko nemusí byť pojednávané v kruhu tohoto článku, necháme teraz stranou, a zmienime sa pár slovami o tom, ako súdi Hviezdoslav o mladej slovenskej poezii.

Stanovisko toto voči mladej poezii slovenskej vyplýva už z udaných názorov Hviezdoslavových o pravej poezii. Ako pravá krása by mala byť bez všetkých škvŕn, ako ju nevie najsť i v blate, — ako to robia mnohé ästetiky „des Hässlichen“ —, tak aj od pravej poezie žiada, aby ostávala v ríši čistej krásy. Že v jeho poezii najdeme tiež mnoho smútku a žiaľu, za to sa on ospravedlňuje často, za to i podceňuje svoju poeziu, — ač neoprávnene.

Vedel by sa však smieriť i s tými zvukmi, keby v tom videl úprimnosť. U mladých vidí bezzákladné napodobňovanie západu. Mládež by mala byť veselá, bystrá, živá od prírody. K takému hlasu by ju nutkaly i rodné nivy, i charakter ľudu, keby úprimne zo srdca hovorila. Ale mládež nečerpá z prameňa, napodobňuje. Preto jej ani nepristanú také zvuky; preto v jej poezii

Za svojou smutnou poeziou žiadal by si Hviezdoslav, aspoň od mladých, o niečo veselšie hlasy. Vyplýva to i z jeho realistického stanoviska, že len pravdy si ctí prostý obličaj. Mládež zdravá by nemala smutne písať, to nie je v jej prírode, to je affektácia, neúprimnosť. A keď to už nejde, keď už i duch času doniesol sebou tie smutné tóny, načo za tým zabiehať k západu;

Ale čistá poezia by mala stáť nad takýmito časovými premenami:

Smery literárné nie sú rozhodujúce pre ňu. Od poetu, nech spieva kedykoľvek, bárskde a o čomkoľvek, žiada sa úprimnosť, vernosť k sebe samému. Preto:

Mnohý sa sháňa za dojmami exotickými, len aby bol individuálnym, moderným. Ale nech je len každý úprimný. Čo prežil, nech to podá, nech podá seba, bude moderným.

Konečne sa uspokojí:

a preto do toho „hlucha nášho“ nech len zneje akákoľvek pieseň, „čo priam i na zvláštny spôsob“, nech to len zneje u nás, nech ožijú háje a lesy, nech len pokrytstvo sa ztratí z nášho verejného života, nech popadajú modly a tú novú tvorbu nech vedie zápal a vysoké ideále.