E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Hviezdoslav

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Mária Andrejčáková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Hviezdoslav: Krvavé sonety

[31]

Poklad národa, ukrývaný od 1914. vyšiel na svetlo. Vtedy, na začiatku vojny, v auguste a v septembri, pod prvými dojmami napísal Hviezdoslav túto sbierku sonetov, ktoré pre svoje idei, pre odsúdenie vojny, pre vzdychy a modlitby v záujme Slavianov prirodzene tlačené byť nemohly. A len pár dôverníkov básnikových bolo zasvätené do tejto tajnosti, ktorí srdečne túžili, môcť Krvavé sonety čítať tlačené.

Dnes ich už máme. Radosť nad radosť je to, sviatok národný. Nová sbierka básní od Hviezdoslava bola vždy nielen literárnou novinkou, ale národnou udalosťou u nás. A Krvavé sonety tieto majú zvlášť veliký význam a pôvab pre každého milovníka umenia básnického, Hviezdoslavovho. Nie práve s ohľadu na umenie básnické Hviezdoslavovo. To poznáme už a vieme, že stojí na výške v slovenskej literatúre pred tým neznámej. I vo forme sonetovej dosiahol už Hviezdoslav stupeň, ktorý presiahnuť nemožno. Ale tu upúta nás nadovšetko ideový obsah, citová plň týchto sonetov. Tu vábi nás zvedavosť, môcť nahliadnuť do duše básnikovej, poznať, ako smýšľal taký veliký duch o vojne, čo cítil, čo čakal od nej. A skutočne celá ubolená, súcitná, trpiaca, slovenská duša básnikova je obnažená v tejto sbierke krvavých sonetov, s jej úzkostlivosťou, bázňou, s jej zúfaním, pessimizmom, a s jej cez všetku beznádejnosť prebíjajúcou sa vierou.

Krvavé sonety sú nielen zato krvavé, že v nich hovorí básnik o krvi ľudskej, o vrahoch a krvožížnivcoch ľudstva, ale zvlášte preto, že sú písané krvou básnikovou. Do svojho srdca roztrpčeného načieral básnik pero, keď ich písal. A celé svoje krvácajúce srdce, celú svoju šľachetnú dušu vlial do nich s celým jej posvätným hnevom proti vrahom a s celým jej otcovským stýskaním, starostením o svoj ubitý národ.

Básnik odsudzuje vôbec vojnu, je ona ničením životov ľudských, je ona spúšťaním, vyciedzaním drahej krve

„— — — — — čo sa s duchom spári u veštca v zápal čela na oltári“,

čo ako vzácny mušt vrie v žilách a vedie k činom blahorodiacim. A vidí v duchu ako strašné príšery, všetkých tých desných sprievodníkov vojny, vidí zapadať

„— — — — — — výkvet človečenstva, života radosť smrtnej do chmúry, v prach purpur všeľudského dôstojenstva, v ssutiny jasný palác kultúry!…

Vidí „predčasné vdovy, siroty!“ A „ľudstva rozplakaný genij?

ten do večnej sa tône uberie!“

I pobúri sa jeho šľachetná duša, že vrahovia ešte i Boha na pomoc volajú. Vidí okolo seba „sveta špitál“, a bol by si prial radšej prv hlavu skloniť na večnosť, než dožiť sa toho.

Lebo vojna, vraždenie nevinných životov, akoby bola otriasla všetkými jeho citmi. Akoby sa bol sklamal vo všetkom tom, čo dobrého predpokladal o svete, o humanite, o kresťanstve, o láske k blížnym. Všetko sú to len prázdné heslá, len lož, faloš, klam a mam. Nikdy ľudstvo nebolo tak vzdialené od Krista. A človek, ktorý sa považuje za pána prírody, nikdy sa tak nezvrhol. Ešte

„i azurove čistí duchovia pohŕdli naraz veľkolepou dumou u dlátka, farieb, zvukov, u slova: šli v smes… Nuž, v barbarstva noc, v cinter rumov ťa, človeče, ta vracia výchova!?“

Zas vzdychá básnik, že prišlo mu, ktorý už toľko osudných úderov prežil, preniesť i tento. A vidiac, že všetka vynalezavosť umu ľudského je v službe vraždenia, s horkým sarkazmom skríkne:

„Vzdelanstvo — cha-cha-cha! — jak ľudožrút!…“

Zas hľadá, premýšla, že kto zapríčinil ten úpadok? A poznáva zárodok vojny v sebectve, v panovačnosti nadutej. Zas ho odvedie od dúm týchto skutočnosť, že válka len hučí ďalej ako krútňava. Potom predstaví sa mu smutný obrázok zo života svojho dedinského, keď po mraku vše podstena svolá všetkých dohromady; kde predtým radosť, veselosť, žart sa družily, tam teraz smútok, muka.

„Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády; u nôh mu čupí žena, starena, sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená: a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí. — V kuchyňke nevesta; priam sprace riady, a prisadne k nim, muka zrosená. Len dcéra umkla v sad, i s inou strelou v srdiečku, neboliacou ostatných: veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smelou do kosby, krv kde rosou, riasou vzdych… Kto odpovie i za tých trpiteľov? ich strasti, slzy, snáď i ztraty ich?“

A volá po bohatierovi, gavalierovi, šlachticovi srdca, ktorý by vedel rozkázať tej krvavej práci: stoj!

Aká pobúrená, rozochvená bola myseľ básnikova! Ako hľadá čo by ho potešilo, kde by mohol utkvieť nádejou nejakou!

Vedel by sa i uspokojiť, keby tie obete mnohé, obete krvi, života, priniesly ovocie. A takým uspokojivým ovocím vojny by bolo, že by pravda odveká sadla za stôl, že by právo bolo pre všetkých právom, chleba hojnosť bola by pre všetkých, že by nebolo treba pút, zbraní, že by česť bola daná práci, že by sebeckosť znežnela na milosrdenstvo, pýcha by skrotla pokorením. Keby to všetko nastúpilo po vojne, tak nebola úplne daromnou, tak smieril by sa s ňou.

Aký to duch sa tu ozýva! Ako všetky tieto zásady žiadané básnikom ešte r. 1914 od vojny prichodia teraz k uznaniu a platnosti!

Ale básnik v samom človečenstve, po spoznaní už takej falošnosti, neľudskosti, zvrhlosti a zverskosti jeho, nevie skladať svoju nádej. On obracia sa k Bohu. Len Boh vie, ako sa to skončí. Zaujíma ho i otázka, že ako môže Boh hľadieť na vojnu. Tie pochopy ľudské, že by to bol trest alebo zkúška, sú mu nízke pojmy; Boh, súc láskou, nepotrebuje toho.

„Ak pozeráš tak na ten mravčí boj, snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhy drgľujú — broj prv, teraz v práci zbroj —: Len tríbenie — cvik — vývoj ľudstva púhy, až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…“

A keď prehovoril v básnikovi človek nežnej ľudskosti, humánnosti, človek nepodvratnej viery, na konci ozve sa v ňom i človek národovec, Slavian a Slovák. A tu muky jeho sú nie menšie, veď zo všetkých ľudských rodín najbližšia je srdcu jeho slavianská a slovenská rodina.

„Krváca srdce mi, môj duch sa postí: — och! dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti: jak z toho strašného vĺn príboja Slavianstvo vyjde? — — — — — — Viem, hrešilo, ach! hrešilo tak veľa; však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj —“

Vysvetľuje si, odôvodňuje, že nebol by ho poslal Boh k zahynutiu; bojí sa i myšlienky, že by zázrak ten telom sa mal rozpadnúť na články; prebúdza sa v ňom i tu viera, že čo sa ešte kryje v Slavianstve, ako ešte mnoho sa kryje, „raz musí slncom vzísť!“ A volá

„Pomiluj, Bože, Bože, pomiluj!… Ťa kolenačky prosí duša moja dňom-nocou, žertva muky, nepokoja — Veď hrozné i len pomysleť si, juj! od čoho naveky ho zavaruj! —: by Slavianstvo len hŕbou bolo hnoja na cudzie lány — —“

Hviezdoslav nemyslel a neveril na taký prevrat, aký vojna priniesla. Ba bol pessimistom skoro dokonca. A keď prichodily radom víťazstvá ústredných mocností, keď Rusko sa rozsypalo, tu i viera básnikova akoby bola slabla, zúfalstvo sa ho chytalo, ktoré len akútnejším robily rodinné údery. Ale o tom niet reči v Sonetoch, zbásnených na začiatku vojny. Len jeho nedôveru vidíme, len obavy, či vôbec obstojí Slavianstvo a či niečo získa z vojny. Jeho cit spravedlnosti, ľudskosti nedovolí mu krivdiť druhým. Od vojny by žiadal „právo všetkým“. Preto hovorí

„som patriota, bárs som Slavian pritom! Nežiadam zamak krivdy nikomu, a na vlasť mal bych shŕňať pohromu? Lže, kto by tvrdil! — V Slavian-duši bytom dlie dobrota, čo v korci okopitom sa sdieľa s bližným z domu do domu… I Slovák objíma zem rodnú s všetkou ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít; sťa pozostatky ctí si kosti predkov — Nemusím tedy pokrytstvom sa kryť, keď, nezľakaný utrhačstva pletkou, som v srdci zladil svätý dvojný cit“.

Tojest, keď ako uhorský Slovák stŕpa i za bratov Slavianov za hranicami.

Obete Slovákov samé v sebe, ich služba, ich krv, ich plač, ich rany zaslúžia už odmenu, i keďby sa to nepozdávalo neprajníkom Slovákov. Slovák vykonal službu vlasti, právom čaká uznanie, odmenu od nej. Ó šťastie a vďaka Bohu, že nie od tej bývalej vlasti, ktorej slúžil, obdržal Slovák odmenu. Básnik bol by býval iste ťažko stihnutý novým sklamaním.

A ako pre biednu, úslužnú Slovač, tak žiada básnik i pre seba odmenu, veď

„Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo, i ranený som, v srdce bodnutý —“

a za to žiada

„Raz aspoň chcel bych pozreť na rod hrdo: s odplatou za strasť toľkých dotknutí —“

Ó šťastie, ó vďaka Bohu, že splnil túto žiadosť jeho! Básnik pozerá na rod svoj hrdo, a má odplatu za strasti a bôle, za vzdychy a modlitby svoje.

Čítaj každý, a budeš mať pôžitok veľký, hod duchovný. Budeš hosťom bohatého, citného srdca básnikovho, jeho šľachetného ducha, jeho ľudského, humánneho citu, ktorý sa sblížil ideálu kresťanstva, láske všeľudskej Kristovej.



[31] Mladé Slovensko 1919. Ročník I. Čís. 4. Str. 76.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.