E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Hviezdoslav

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Mária Andrejčáková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Kain — Byronov a Hviezdoslavov

[22]

Porovnávanie literárnych diel obľahčuje porozumenie dvoch alebo viac duší, individuí, tvoriac akoby bránu do najkrajšieho chrámu, do duše človeka. A má to aj istý pôvab v sebe, keď dve individua jedným a tým istým predmetom sa zaoberajú. Takýto literárny zjav akoby bezprostredne budí v nás zvedavosť ohľadom príčiny toho, čo viedlo jedného i druhého básnika k tomu istému predmetu, zvedavými nás robí na to, ako ponímal jeden i druhý tú istú vec alebo udalosť, ktorú stránku jej zachytil, ako charakterizoval tú istú osobu, čo chcel docieliť jeden i druhý svojím dielom.

Každé dielo, ak je literárne cenné, má na sebe známku pôvodcu svojho tak, že chcejúc pochopiť dielo, potrebné je uvážiť i osobnosť básnikovu i dobu jeho. Umelecké dielo je takto syntézou charakteristických čŕt osobnosti básnikovej i doby jeho.

Byron a Hviezdoslav sú veľmi rozdielné charaktery, úplné protivy. Byron je sanguinickej nálady, Hviezdoslav melancholickej; jeden je ľahkej mysle, druhý zádumčivý; jeden prudký, druhý vážny a hlboko tichý; u jedného ohnivý cit srdca spravuje, vedie myšlienky, u druhého v prevahe je rozum nad srdcom, myšlienka nad citom.

I časy, v ktorých žijú, sú veľmi rozdielné. Duch Byronovho času, začiatok 19. storočia, cele presiaknutý bol skepticizmom, tým smerom, keď človek pochybuje o všetkom jestvujúcom, pochybuje i o samej možnosti toho, že by niečo správne, dôkladne mohol poznať a preto za daromné, ničomné považuje všetko, i sám život. Toto chápanie života dostane výraz v literatúre ponajprv v Goetheovom Götz von Berlichingen, v ktorom panuje túžba po minulých, slávnych časoch, keď ešte jestvovaly ideály, jestvovaly veľké obživujúce myšlienky a človek vedel ešte vykonávať i veľké skutky; a ešte tuhšie sa vyráža tento skepticizmus v Goetheovom románe Werthers Leiden, kde myšlienka úplného zrieknutia sa všetkého milého, celého života, opanúva celý román. A zvlášte tieto dve diela maly vliv na Byrona, týmto duchom sú prejdené všetky jeho básnické tvorby; on bol prvým a nejväčším hlásatelom wertherizmu v Anglicku. K tomu pripojuje sa romantika, keď básnik usiluje sa dať slobodný výraz svojim túžbam, svojim myšlienkam, keď fantázii svojej dá slobodný let a hľadí sa cele vymaniť zpod ťarchy foriem dávnejších, zpod jarma klassicizmu. Romantizmus ešte sjednotiť chce ideál a skutočnosť, poeziu a život, a poneváč v prítomnosti nemôže pod dojmom Humeho skepticizmu, tedy to v stredoveku hľadá uskutočniť. Tam, v ďalekej minulosti hľadá predmety, ktoré by odvrátily myseľ jeho od prázdnej, ničomnej prítomnosti a pozdvihly by ju nad svet tento smyselný.

Pod vlivom tohoto romantizmu stojí i Hviezdoslav. On osvojil si ho z diel Puškina a Mickiewicza, ktorí tiež od Byrona sa učili, a z diel Sládkoviča. Ale Hviezdoslav ukazuje ďalší vývin romantizmu v svojich spisoch, vlastne čo dobrého bolo v romantizme, toho sa pridŕža a uvádza do literatúry. Pozdejšie však, po francúzskej revolúcii, prehnanosť romantizmu stretne sa s reakciou, realizmus a z toho vyplývajúci materializmus prichodí vždy viac ku vláde v literárnom svete. A u Hviezdoslava i tieto majú svoj vliv, tak že v dielach jeho v umeleckej harmonii najdeme spojený romantizmus, realizmus a materializmus. Tohoto následkom je, že on v dielach svojich obráti myseľ svoju k ľudu, ku nižšej triede spoločnosti, tam hľadá dušu, tam hľadá krásu a poeziu. Preto i dialekt ľudový uvádza do literárnej reči. Ten zjav, že k ľudu obracia pozornosť svoju, je výplyv realizmu, že u ľudu hľadá krásu, vznešenosť duše ľudskej, je účinkom romantizmu.

Forma Byronovho Kaina je tragédia a v užšom smysle dramatická báseň. Sú v diele tomto všetky podmienky, ktoré ho tragédiou robia. I tu je človek v boji s osudom. Tragédia — tak určuje ju Kirchner[23] — predstavuje mohutné náruživosti a veľké záujmy ľudského života. Vždy je jedno strašné nešťastie, ktoré hrdinu zastihne a pozorujúceho strachom a súcitom naplňuje. Človek vždy sa stretá s pomermi, predsudkami nepriaznivými, s nepriateľom, a hotová je srážka s nimi, v ktorej hrdina tragédie padne; Kain nie síce fizicky, ale mravne, lebo zavraždí druhého. Všetky tieto črty, charakteristické pre tragédiu, najdeme i v Byronovom Kaine, ale najdeme ešte i viac. Sám Byron menuje svojho Kaina „mysteriou“, a síce, jeho slovami, „prispôsobniac sa starým nadpisom, pripojeným ku drámam podobného predmetu, ktoré sa menovaly: ,mysterie alebo morality‘“. Tieto mysterie u Egyptčanov, Grékov a Rimanov boly tajné učenia a kulty na poctu Bacchusa, Zeusa, Isidy atď. a obsahovaly tajnosti života, problémy bytu, smrti, nesmrteľnosti. Je to tedy dramatická báseň, ktorá sa zaoberá nie natoľko samým človekom, ako skorej s osudom človečenstva.

A v tomto smysle by bol i Hviezdoslavov Kain dramatickou básňou, i tu sa zaoberá básnik osudom celého človečenstva, ale tu chybujú elementy, ktoré by báseň túto práve dramatickou urobily. Jednotného deju, čo dráma vyžaduje, tu niet, osoby nekonajú, ale rozprávajú a cítia viac, hrdina básne neprijde do boja s predsudkom, s nepriateľom, z čoho by povstala srážka, ako základ tragédie. Len rozhovor osôb nás mýli, lebo dáva básni vonkajšok drámy. V pravde však je to epická báseň, v ktorej nám zväčša básnik rozpráva a zapletá do svojej rozprávky dialogy a chór osôb básne. Ani nebol to úmysel poetu, aby dramatickú báseň napísal, on sám medzi epické básne vriaďuje dielo svoje. A smele tvrdíme, že báseň Hviezdoslavova, ako epická báseň, je o mnoho dokonalejšia, lebo je zaokrúhlenejšia, jednotnejšia, než báseň Byronova ako dramatická báseň, lebo v tejto chybuje jednotná, panujúca myšlienka, ktorá po celom diele by sa tiahla a objasňovala by cieľ básnikov. I tomu, čo prednesie Hviezdoslav v svojej básni Kaine, najlepšie zodpovedá tá forma epickej básne, ktorú jej dal; už menej vidíme tejto harmonie medzi formou a obsahom v Byronovej básni, lebo tu niet deja nijakého, osoby všade len rozhovor vedú, a až na konci jest trochu konania. A dramatická forma práve dej žiada.

Aby sme však vedeli, čo je vlastne vo veci, v krátkosti prezreme obsah jedného i druhého Kaina.

Pri raji, ale už von z neho, shromaždená je prvá rodina: Adam a Eva, Kain a Ábel, Adah a Zillah, ráno, aby s vychádzajúcim slnkom odrazu preukázali obeť Stvoriteľovi svojmu. Z úst každého odznievajú chválospevy k Bohu, každý sa ponáhľa velebiť Všemohúceho, iba Kain ostáva nemý. Všetci so zadivením a s pohoršením obrátia sa k nemu, prečo sa nepokorí pred Bohom, prečo ho nechváli; on s výrazom opovrženia pozerá, a povedá, že nemá prečo, že keď mu i život dal, ale mu ho i vezme. (Odkiaľ vie to už Kain, že umreť musí? Veď Lucifer povie mu to len pozdejšie.) I ženy ho prehovárajú, aby opustil mrzutosť, hnev, aby nezúril. Potom odídu a Kain ostane sám, aby rozmýšľal o živote, a myšlienky jeho vždy len k tomu výsledku ho zavedú, že všetko zlé, čo je medzi nimi, i ten samý hriech, ktorý Eva spáchala v raji, on, sám Boh chcel. Ovocie božieho konania je horké, prečo by mal byť teda Boh dobrý, azda preto, že je všemohúci? Načo ho tak vychvaľovať, tak velebiť? A ako takto dumá a proti Bohu zúri, tu sblíži sa k nemu Lucifer a vyvinie sa medzi nimi rozhovor. Lucifer schvaľuje Kainovo zúrenie a povzbudzuje ho, lebo to nesmrteľná čiastka hovorí z neho. Shovárajú sa potom o živote, že človek je vlastne stvorený len preto, aby umrel, potom o smrti. Lucifer vábi Kaina, aby sa mu pokoril, aby ho uznal za pána svojho a nasledoval ho. Kain náklonný je s ním isť, ale vtedy prijde Kainova žena Adah a volá ho, aby už šiel medzi nich, i dietky že ho čakajú. Adah sa dohaduje s Luciferom o rozličných otázkach, nepopúštajúc zo svojej viery v Boha. Konečne Lucifer predloží Kainovi dve cesty, ktoré jedna druhú vytvárajú: alebo hľadá vedu a ide s Luciferom, alebo chce lásku a ide s Adou. Kain volí vedu a nechá ženu.

Cesta vedie ich do bezdušnej prázdnoty — toto je druhé dejstvo. Letia povetrím, Lucifer posmeľuje Kaina slovami: „Maj dôveru vo mne, a povetrie, nad ktorým ja panujem, ťa ponesie.“ Potom vo výške Lucifer ukazuje Kainovi množstvo telies nebeských, ktoré všetky sú podobné zemi, na ktorých tiež ľudia bývajú a mrú a po smrti prichodia do Luciferovho kráľovstva. Takto zvedavým ho urobiac na tú krajinu, kde po smrti má sa zdržovať, ta obrátia svoj smer a spúšťajú sa, pred nimi sa zatmieva, a blížia sa ku svetu fantómov, ku svetu tône a ztratia sa v oblakoch; tak prídu do Hadesu. Kain obdivuje tie čierné, nemé, ohromné svety a ich veľké obyvateľstvo, o koľko väčší sú títo ľudia, než tí na svete, ku ktorým i Kain patrí. Tu Lucifer vysvetľuje mu, že Kainovi potomci ešte menší budú, lebo tí, čo sú tam, tiež na svete žili pred Adamom, ale človečenstvo krpatie vždy viac a viac. V ďalšom svojom rozhovore popretriasajú všetky otázky metafyziky, etiky, teologie i ästetiky. Konečne Kain žiada, aby mu ukázal, kde sa zdržuje on a kde Boh; Lucifer nechce mu to k vôli urobiť, lebo veď i tak sa dostane na jedno miesto, a napomína ho, aby krotil svoje baženie, svoju ambíciu, lebo zahynie, keď vidí jedno z tých dvoch miest. Smrť je začiatok poznania týchto krajín; a tak Kain viac nemá toľký strach pred smrťou, keď ona k takémuto niečomu určitému vedie. Lucifer nazpäť chce zaviesť Kaina na zem, kde množiť má plemä Adamovo, jesť, piť, robotovať, triasť sa, smiať sa, plakať, spať a umierať. Iba jedno dobré pošlo z prekliateho jablka, a to je: rozum. Trpieť a myslieť má človek, v srdci si utvoriť osobitný svet, kde nemýli ho nič, takto sa sblíži k duchom, a takto môže víťazne bojovať so samým sebou. — Prijde na zem, zas v blízkosti raja najdeme Kaina so ženou Adou, a, obzerajúc spiace dieťa svoje, Kain vzdychá, že i to nevinné decko musí trpieť trest za hriech prvých rodičov; Adah prejaví svoju úfnosť, že azda príde spása, ktorá oslobodí rod od tej pokuty. Dôjde Ábel a osloví Kaina, aby na tých dvoch oltároch, ktoré on postavil, kým Kain preč bol, zavďačili sa Bohu obeťou voňavou. Kain dlho sa zdráha, hovoriac, že jeho i tak nemá rád Boh, ale konečne ide, obetujú a modlia sa. Kainov oltár vietor smetie na zem, a Kain v rozhorčení povie, že viac on nestavia oltára, ani nestrpí nijakého, a chce i Abelov oltár porúchať, v čom Ábel oproti sa mu postaví. To ho ešte viac dráždi. Ábel mu ponúka, aby ešte raz obetovali, ale Kain hrozí v hneve, aby ho pustil, lebo ináče nová obeť Ábel bude. Ale Ábel stane si pred neho, lebo že milší mu je Boh, ako život. Tu Kain schytí kôl a zabije ho s tými slovami: „Zanes život Bohu svojmu, ktorý žiada život.“ Kain omámený stojí a díva sa na Ábela, nemohúc pochopiť, že by mu už koniec bol, že by život len taká chatrnosť bola, aby tak chytro sa skončil. Shrnie sa celá rodina, a preklínajú Kaina. Ohlási sa Boh z neba, sostúpi anjel a udre pečať na čelo Kainovo, aby ho všade poznali a jeho trest, odobraním mu života, nemenšili. Kain so ženou odídu túlať sa.

Takto končí sa Byronova báseň, a Hviezdoslavova je práve pokračovanie toho deju, ktorý vidíme v básni Byronovej. Už vykonaná je bratrovražda, už odznela kliatba božia a súd sosypal sa už na hlavu Kaina: vtedy on všetkým tým zronený, nemý, odulý, s rozmetanou hrivou pustil sa v cestu, utekajúc pred údermi, pred trestom svojho vlastného svedomia; dorazil k hore a zmizol v nej. Otec Adam, ustatý od zúrenia, ticho sa opre o kmeň olivy a dumá. Matka Eva zas čupí u šiatra s rozcuchranými vlasmi a časom zdýma, zahľadiac sa pred seba, vše pozrúc na otca, zas v tú stranu, kde Ábel leží, alebo za Kainom. Adam obráti sa ku horám a, akoby za Kainom, posiela ukrutné hrozby, až na krik jeho sbehnú sa dcéry a tíšia otca, že veď azda prebudí sa ešte Ábel, že zájde slnko, rosa ovlaží mu údy zomdlené a ovce teplým dychom prebudia ho. Ale Adam už chápe, že Ábel je korisťou smrti. „Cupol prvým jablkom s jablone bôľu.“ Do jeho ťažkých, bôľnych rečí zamieša sa Eva a celý hriech svojho syna Kaina na seba chce prevziať, ona, prvá hriešnica je vina všetkého, ona nech je predmetom hnevu otcovho, ona nech znáša celú bolesť ztraty dvoch synov. Potom Adam pošle dcéry pre telo Ábelovo, aby ho zakopať mohli. Chór sestier spieva nad mrtvolou brata Ábela, iba jedna z nich, Dina, nemo počúva, pritom myslí na muža svojho, Kaina, a vzdychá za ním. Telo Ábelovo pochovajú a jeho sestry sa porozchodia sbierať kvety a ozdobia prvý hrob, pritom spievajú v chóre. V tom ozve sa matkin hlas, odbehnú ku šiatru; iba Dina akoby k zemi pribitá, stojí a po krátkom váhaní dá sa do behu v protivnú stranu, ide hľadať muža Kaina. A sotva že sa ztratila s očú rodiny a zanikla v nočných tôňach, žalostivým hlasom volala za Kainom; bez strachu „nesená mocnejším citom“, uteká ta, kde predtým oddychúval, odtiaľ zas ďalej beží, ťarchu cesty umenšujúc milými rozpomienkami na ich spoločné mladé časy; vše oddýchne a tu celé hajno dávnych obrazov predstaví sa jej mysli a dodá jej sily k ďalšiemu hľadaniu. Všetky jeho milé miesta prebehne, zavše ozýva sa jej hlas: Kain, Kain! Vidí, že búra toho dňa, Kainov hrozný skutok rozdvojil svet tak, že rozpadnutím hrozí a ona v sebe cíti povinnosť sceliť ho, ona, slabá žena, cíti sa povolanou na velikú úlohu smieriť svet. V tom mesiac osvieti okolie, zazre Kaina, utiahnutého, skrčeného, nemo sedieť. Volá naňho, prihovára sa mu, prehovára ho, či ju nepozná, či sa hnevá na ňu; ale Kain mlčí, len keď spomenie, že otec odpustí mu, vtedy trhne ním, a odpovedá jej, že on nechce odpustenia, lebo „či odpustil ten záhradník tam skúpy, pravý sebec, rodičom, že si jedno mizerné odtrhli plánča?“ Nech si podrží otec svoj hnev, Kain tiež zachová svoj hriech a preobraziť chce ním svet. Žena Dina pripomína mu dávné blažené časy, sväzok lásky, a svojím upením, vzdychaním chce zaceliť rany. Kain nepoddáva sa, prichodí zas ku sebavedomiu, „prijíma zlo za svoj remek“, a úmysel má v hriechu ostávať. Dyna vytýka mu pýchu a odvoláva sa na srdce jeho, či ľúbil ju niekedy, lebo ľúbosť rastie ako potok, teda i jeho väčšia by mala byť teraz. A v týchto slovách pozná on svoju ženu, i v ňom vzbudia sa rozpomienky na minulé krásne dni a vidí ruka v ruke kráčať šťastný pár. Tento obraz, tieto rozpomienky už-už privedú ho k žene, zatúži zas po blahu manželskom, lenže prekazí mu vždy snahu jeho myšlienka kliatby otcovej, ktorá mu dobíja na myseľ. Dina všetko na láske zakladá, láska je všemohúca, ona prinesie i úplný mier do duše jeho. Kain nakloní sa slovám ženy a vo svite rannom spúšťa sa nadol, aby s Dinou začal nový blažený domáci život. V tom však zjaví sa padlý anjel, Lilita, a zvábi Kaina slovami, ktoré v ňom zas prebudia sebavedomie a pýchu. Darmo volá Dina, aby sa nedal zmiasť, aby spomenul na zásvit v duši, aby ustúpil a uskočil rýchle. Dve ženy bojujú, až zvíťazí Lilita, padlá žena, a úplne zvábi Kaina: spolu odídu a Dina padne. A končí básnik: od toho času sa vo dva prúdy rôzni človečenstvo; jeden má žriedlo v skamenelých srdciach, je „sám svár a lesť a ziskobažnosť kalná… brehy trhá s útulky cnosti, s pravdy oltármi, s majákmi svetla; zaplavuje nivy s ich krásou, dobrom, korisť zaberá skvost nádeje i práce hotovizeň, v púšť obracajúc sľubný Kanaán…“ Druhý je tajného pôvodu, „snáď pŕška z neba je mu roditeľkou i dojkou“ a konanie jeho je blahonosné. Tieto dva prúdy závodia prvenstvo a vždy neresť, prúd s jedopenou, zhubca obdrží víťazstvo. —

Tento veliký rozdiel vo dvoch Kainoch. Že také rozličné momenty prvej tragédie svetovej zachytili básnici, to vyplýva z rozdielu ich charakteru. Byronova prudkosť, náruživosť, jeho prchkosť a vzdorovitosť žiadaly dej ukrutný, žiadaly srážku hrdinu s predsudkami a z toho vyplývajúcu smrť, a takejto povahe zodpovedala i dramatická forma. Hviezdoslavovej zádumčivosti, jeho vážnosti a tichosti zodpovedalo práve opísať duševné položenie Kainovo po ukrutnom skutku, predstaviť trápenie jeho svedomia, a tejto povahe a tomuto predmetu zas úplne primeraná bola forma epickej básne.

A teraz už dajme sa do hlbšej úvahy a kritiky dvoch diel. Keď hľadáme cieľ v Byronovom Kaine, keď opýtame sa, čo chcel básnik dokázať, akú pravdu v tomto diele svojom, keď žiadame odpoveď na otázku, prečo volil tento predmet, čo ho ponúkalo napísať Kaina: — nevieme nič odpovedať, ako to, aby v tejto osobe Kaina, ktorého charakter zodpovedá jeho povahe, predniesol svoje myšlienky, svoje náhľady o svete, živote, smrti, Bohu; aby v osobe Kaina predstavil svetu seba. Toto síce Mickiewicz za zásluhu pokladá, keď hovorí, že: „to mocné tušenie potreby spoetizovania svojho žitia, sblíženie ideálu ku skutočnosti určuje celú cenu poetickú Byrona,“ a Byron že je poetom žitia skutočného; čo uznáme ochotne i my, že je zásluha Byronova, ale za cieľ poezie položiť sa predsa nemôže, lebo i vtedy, keď poet ospevuje seba, keď opisuje svoj duševný stav, i vtedy má stáť v službe vyššieho cieľa, i vtedy podriadiť má seba vyššej pravde, ktorú chce dokázať. Naproti tomu u Hviezdoslava najdeme odpoveď na predložené otázky. Jeho viedla hlboká myšlienka; on delí ľudí na dobrých a zlých, všeobecne vidí vo svete prevahu zlých, zkusuje panovanie hriecha a neresti, tohoto pôvod vidí v Kainovi. Túto myšlienku stelesnil on v básni Kain, a túto pravdu vložil do poetickej formy. Pred oči nám stavia domášny krúžok najstaršej spoločnosti ľudskej. A okrem toho i druhý hlbší cieľ ho viedol ku Kainovi, nakresliť psychologiu človeka vražedlníka. Ako sa mu to podarilo, uvidíme ďalej pri charakterizovaní jeho Kaina.

Keď podať chceme charakteristiku Byronových osôb v Kaine a i vôbec, prácu máme dosť ľahkú, lebo nám dostačí jednu osobu charakterizovať a máme obraz, pochop o všetkých osobách. V pravde u Byrona nenajdeme rozličných osôb, všetky sú rovné, vo všetkých takrečeno samého básnika poznáme, len mená sú rozdielné, len po týchto ich rozoznávame. Hippolyt Taine v svojich Dejinách anglickej literatúry hovorí o ňom: „Ak len hlupáci môžu privlastňovať mu hriechy jeho hrdinov, tak zase len slepí nemôžu vidieť v ňom city jeho osôb; toto je tak pravdivé, že vlastne len jedinú osobu stvoril. Childe Harold, Lara, Džaur, Korzár, Manfred, Sardanapal, Kain, jeho Tasso, jeho Dante a ostatní, vždy ten istý človek, v rozličnej odeve, vo viacerých krajoch, s rozličnými výrazmi, ale tak, ako maliari robievajú, keď s premenením šiat, ozdoby a položenia z tej istej vzorky päťdesiat podobizní maľujú.“[24]

Lebo pozrime len Kaina, jeho obraz už dosť jasne stojí pred nami. V celej básni iba v prvom dejstve najdeme črtu Kainovu, keď sa oproti postaví ostatným osobám, keď sa stane srážka medzi ním a predsudkami jeho bližných. Tu vidíme ho ako vzdorujúceho, protiviaceho sa prijatým náhľadom, on, nespokojný so všetkým svoje náhľady by chcel všetkým osobám nanútiť, chcel by jestvujúci poriadok prevrátiť a svoju vôľu uplatniť. Teraz už očakávali by sme, aby jeho charakter vyviňoval sa v tomto smere, aby rástla jeho zúrivosť a nespokojnosť, aby rovno kráčal ku svojmu vyznačenému cieľu, to jest preobraziť svet dľa svojej vôle, aby bojoval za tento svoj cieľ. Ale u Byrona Kain síde sa s Luciferom, a miesto toho, aby vykonali niečo k cieľu vyznačenému, rozhovor vedú so sebou, v ktorom rozhovore raz Lucifer je múdrejší ako Kain, raz zase Kain ako Lucifer, len preto, aby sa rozhovor nepretrhol. A nemôžeme tvrdiť, že by tento ich rozhovor slúžil k cieľu; ani povzbudenia neobdrží Kain od Lucifera k jeho snahe, veď Kain je od začiatku zlý, zúrivý, nespokojný a často povie väčšie blasfemie, ako sám Lucifer. Je pravda, že sám v sebe tento rozhovor medzi Kainom a Luciferom je dramatický a z dramatického ohľadu dokonalý. Macaulay, v úvahe o Byronovi hovorí, že Byron „jedinú scénu písal, ktorá i formálne je dramatická, scénu medzi Luciferom a Kainom. Rozhovor je živý a obe stránky živo sa zúčastnia v ňom,“ ale pokračuje ďalej, „iba na podobu je dialog, v podstate je monolog. Vlastne zhrýzanie je to, len jedného nespokojného a pochybujúceho ducha. Otázka a odpoveď, protirečenie a rozlúštenie: všetko plynú z jedného charakteru.“[25] Sám Lucifer je vlastne nič inšie, ako Kain v druhom vydaní, v druhej podobe, s druhým menom, ale vlastnosti, povahu, charakter má tie isté, čo Kain. A v treťom dejstve ešte väčšmi potvrdí sa nám mienka, že Kain je slabá dramatická osoba. V celom kuse nevidíme cieľa, ktorý by Kaina mal viesť, tak ako to vidíme na príklad v Shakespearovom Hamlete, kde Hamlet od prvého počiatku vždy k jednému cieľu sa dobíja a so všetkým, čo mu je v ceste, bojuje. Kaina nijaká určitá túžba nevedie, on nemá vymeraného cieľa, a práve preto v treťom dejstve prekvapene pozeráme s otázkou, či takáto maličkosť môže rozhnevať človeka ku vraždeniu; bez všetkého priechodu v Kainovi vzbĺkne hnev a vraždí. Tu chybuje práve dramatický element, a čo v dráme očakávame, aby hrdinov skutok bol akoby výplyvom jeho celého predošlého konania, jeho držania sa, akoby nevyhnutná konzekvencia jeho duševného stavu, to nenajdeme u Byrona. Kain len v momentánnej nálade vraždí, bez rozvahy, bez cieľa; ani psychologicky je nie odôvodnený jeho skutok. Už citovaný Macaulay hovorí, že „v geniuse lorda Byrona nebolo nič dramatického. On skutočne je protiva veľkých dramatistov, dokonalá antitezis.“[26]

Keď pozreme i ostatné osoby tajto básne Byronovej, nenajdeme na nich nič, čo by bolo práve charakteristické. Eva nemá nič takého na sebe, čo by ju matkou robilo, ak len nie to, že Kaina menuje synom; a žena Kainova, Adah, svoju ženskosť len tým prezradzuje, že Kaina volá do rodinného kruhu, vábi ho od Lucifera a proti sa postaví tomuto svoditeľovi svojho muža a na konci že s Kainom sa dá v cestu. Tak že i mužskí Byronovi sú vlastne úplne jednakí, a podobne i ženy; rozdiel, aký medzi nimi najdeme, je len ten, ktorý je nevyhnutne potrebný, ktorý rozdiel je výsledkom veku, položenia a vonkajšej podoby. Aby som v tomto ohľade auktorite dal slovo, odvolávam sa zas na Macaulaya, ktorý tvrdí, že „lord Byron vedel stvoriť len jedného muža a jednu ženu, jedného pyšného, mrzutého, cynického muža, so vzdorovitosťou na čele, s neresťou v srdci, opovrhujúceho svojím pohlavím, v pomste neúprosného, ale hlbokej a silnej lásky schopného; a jednu ženu, ktorá je samá krotkosť a nežnosť, ľúbiť a ľúbenou byť žiada, ale ktorú táto vášeň je schopná premeniť v tigra. Ešte ani tieto dva charaktery, ani jeden svoj charakter nevedel dramaticky maľovať. Nie na spôsob Shakespearea, ale na spôsob Clarendona ich maľoval. Analyzoval, skrze samých seba ich analyzoval. Ale pôsobive nepredviedol ich pred nás.[27] Takto súdi o ňom i Puškin, a zaujímavé je veľmi, že práve Puškin, ktorý v tak mnohom bol žiakom Byrona, takú prísnu kritiku vyniesol nad ním: „aký maličký je Byron, ako tragik, pred Shakespearom! Tento Byron, ktorý nikdy nestvoril viac, než jediný charakter — a to je jeho; (ženy nemajú charakteru, ony majú vášne v svojej mladosti, a toto je, prečo tak ľahko ich maľovať), tento Byron tedy rozdelil medzi svojimi osobnosťami jednu-druhú črtu svojho charakteru: svoju pýchu jednému, svoju nenávisť druhému, svoju melancholiu tretiemu, etc. — a takto z jedného plného, tmavého, energičného charakteru urobil viac nevýznamných charakterov — toto však nie je tragédia!“[28]

Takýmto spôsobom každá osoba Byronova je tedy on sám, alebo aspoň čiastka z neho. Toto vidíme u Kaina a Lucifera, ktorí vlastne úplne sú jednakí a úplne Byronovu podobizeň majú na sebe. Už Ábelova osoba a povaha nemala pôvabu pre Byrona, Ábela charakterizovať sa ani nepokúsil, lebo len seba opisujúc v každej osobe, Ábelov charakter, ako úplne protivný jeho povahe, nemohol ho vábiť, a keby sa bol o to i pokúsil, nebol by ho mohol vytvoriť. H. A. Taine píše: „nikdy, ani v najslobodnejšom letku myšlienok nemôže utiecť od seba. O sebe sníva, seba vidí všade. Valiaci sa potok, ktorému skaliská stavajú prekážky. Niet jemu podobného veľkého básnika, ktorý by tak úzku obrazotvornosť mal; nevie sa v iných premeniť. Svoje nehody, svoje zúrenia, svoje cestovania vkladá do veršov, sotva premenené a usporiadané. Nebásni, ale pozoruje; netvorí, ale prepisuje. Jeho prepis prechodí do čiernej farby, ale predsa je prepis.“[29]

U Hviezdoslava je každá osoba dokonalý charakter. Dokonalejšie charakterizovanie ani hľadať, ale ani najsť nemôžeme, ako je Kainovo a jeho ženy Diny u Hviezdoslava, zvlášte zo psychologického ohľadu. Už v samom tom, že Hviezdoslav nie skutok Kainov volil za téma básne svojej, ale jeho duševný stav po vykonaní skutku, už v tomto dokázal geniálnosť. Lebo nie to je hlavné, čo koná človek, ale na tom sa zakladá všetko, že tento skutok človeka aký vliv má naňho, ako pôsobí na dušu jeho, slovom človek konajúci sám ako poníma svoj skutok, čo cíti, aké má povedomie, keď skutok svoj koná alebo vykonal. Toto predstavil Hviezdoslav, a toto je úloha každej charakteristiky.

Hviezdoslavov Kain po ukrutnom skutku so strašným hryzením svedomia, s desivým povedomím spáchanej neslýchanej vraždy, keď v jeho očiach ako by celý svet sa bol premenil, utiahol sa, skryl sa do húštiny horskej, len aby nevidel človeka, aby nemusel čítať na jeho tvári pohoršenie a opovrženie. Samota je mu potrebná, aby tam sám sa postavil pred sudcu svojho svedomia, aby sám sebe udelil veľkú pokutu: trápenie duševné. Od stáleho dobíjania svedomia na dušu jeho otupne celkom, ztratí smysel pre vonkajší svet, zapomenie i seba, len hriech mu je v mysli, nepočuje nič, len hlas kárajúceho svedomia. Darmo volá naňho žena jeho, nič sa ho nedotkne; iba keď mu spomenie, že mu odpustí otec, toto strasie ním a prebudí ho z ťažkých myšlienok; odpustenie je to, čo sa mu nemožným zdá, a tu žena mu sľubuje toho možnosť; tu vidí, že s odpustením vlastne ten, ktorý odpúšťa, zabúda na skutok; vzbudí sa v ňom nádej, že azda i pamiatka jeho zločinu zatemní sa v mysli jeho príbuzných. Ale nejde mu do hlavy, že by takéto niečo zabudnúť sa dalo, a to ho zadržiava. Tu nevie ešte ani kto mu to spomínal odpustenie, jeho samé to slovo zachytilo a prebudilo. Len keď i lásku a domáci kruh počuje spomínať, len vtedy v týchto slovách pozná ženu. A tu znovu dobíjajú sa na myseľ jeho pochybnosti, či by to žena vedela mu odpustiť a zabudnúť, zase vpadne nazad do predošlého trápneho položenia, kde nijaký lúč milosti nevnikne do jeho zatemnelej mysle. Len keď vzbudí žena pamiatku minulých sladkých časov spoločných a pred jeho oči postaví sa obraz blaha v dvoch osobách, keď obdrží istotu odpustenia v tých slovách ženy, že láska je všemohúca: len vtedy ako by prišiel na čisto so sebou a so životom svojím, ako by sa bol smieril so svedomím svojím, pohne sa. A vtedy razom zas prirútia sa mu trapné myšlienky, zatemní sa mu lúč nádeje, preblesne mu myšlienka o nemožnosti blaha, úplne zapadne do temnosti hriešnej. — Kain nebol zlý od prírody, len pyšný, ctižiadostivý a pochybujúci, takto ho kreslí Hviezdoslav; on i po skutku svojom túži po pokoji, po blahu, rád by chcel i pamiatku zločinu vymazať z mysle svojej, ale vidí, že nemožnosť je spáchané napraviť; on pocíti, že smrť on doniesol na svet, hriech on udomácnil a preto všetko zlé na neho pripadá. Tu je vyjadrená jeho tragičnosť. Kain u Hviezdoslava skutočne je nie osoba taká, ktorá pohoršenie a opovrženie vzbudí v nás, ale je tragická osoba v pravom slova smysle, ktorá padne bez svojej vôle, stane sa obeťou náruživosti a nerozvažitosti, a tak získa si našu sympatiu, poľutovanie. On nie je zatvrdilý zločinec, naopak, cíti hryzenie a počuje hlas svedomia, a cítime, počujeme spolu s ním i my: nemal som to urobiť a bol by som teraz dobrý, čistý, blažený. Toto je tragikum Kaina, a tu vídíme i silu tragickú a schopnosť charakterizovania Hviezdoslava.

S Kainom parallelne až do detailov je vypracovaný charakter jeho ženy Diny. Keď otec zúri, ona ponáhľa sa utíšiť, uchlácholiť ho, ona nevidí už tak strašným skutok Kainov, ona v srdci odpustila mu už. Opravdová žena, ktorá hotová je trpeť, ba skutočne i trpí za svojho muža, lebo tie hrozby za ním posielané hlboko sa dotýkajú jej srdca. Ba tak nám predchodí, ako Lady Macbeth u Shakespearea, ktorá vo všetkom sa stotožní s mužom svojím, osvojí si jeho ctižiadosť, jeho nespokojnosť a schopná by bola i skutok jeho na seba prevziať. Všetky myšlienky jej sú mužove. Dina, kým jej sestry spievajú nad mrtvolou Ábela, nemyslí na neho, ona nespieva, ale všetky jej myšlienky sú s jej mužom, s Kainom. A keď sestry sbierajú kvety na hrob Abelov, ona ztratí sa hľadať muža. Len jedna túžba naplňuje jej srdce: najsť ho, veď ona dávno mu odpustila, a myslí, že už odpustili i ostatní. Ako opravdová žena, všetko na láske zakladá, touto chce muža zas získať svojou láskou chce zakryť celý čierny hriech Kainov, a na láske chce založiť celú budúcnosť. A keď cíti svoje sklamanie, keď vidí, že Kain neťahá sa ku nej, ale dá sa sviesť, to ju úplne zroní a padne.

Ešte i charakter matky Evy je dokonale nakreslený. Žiaľ odoberie jej hlas, ona len vzdychá, ba zúriť ani nevie, ani nemôže, v nej celá zloba roztopí sa v nemú žalosť, veď je matka, ktorá oboch synov miluje, a keď otec tresce, vtedy i hriešneho zastáva a radšej ona trpí, ako aby deti trpely. Tak prevezme na seba všetku vinu, ona je príčinou všetkého. — A takto dokonale sú charakterizované i ostatné osoby; ale zvlášte tieto tri vyčnievajú ako hlavné.

Vidíme tedy, že pokým Byron vo svojom Kainovi predstavil nám človeka, ktorý v skutočnosti jestvovať ani nemôže, pokým Byron minulosť predstavuje si ako niečo ohľadom osoby ľudskej veľkolepého, v ktorej človek bol telom, silou, duchom o mnoho väčší, nežli my slabí epigoni, a takýmto spôsobom i celú spoločnosť ľudskú akoby dokonalejšou vidí, ktorej všetci údovia sú takrečeno übermenschi, slovom stojí pod vlivom jednostrannej romantiky: dotiaľ Hviezdoslav i v minulosti hľadá nám podobných ľudí, hľadá všetky tie vášne a náruživosti, ktoré v nás prebývajú, on i v minulosti utvoruje spoločnosť ľudskú našej podobnú, v ktorej nič neprirodzeného nevidíme, do ktorej by sme sa i sami ľahko vedeli vžiť. V Kaine Hviezdoslavovom vidíme domáci krúžok, ktorého členovia sú nám podobní, nám sympatickí, nám príbuzní ľudia. Osoby jeho všetky žijú, prirodzene sa pohybujú, normálne konajú. Pokiaľ tedy Byron v Kainovi predstavil seba, predstavil nenormálneho Angličana, dotiaľ Hviezdoslavove osoby o mnoho lepšie zodpovedajú tomu veku a kraju, najviac o jeho ženských osobách by sme mohli povedať, že sú podľa povahy Slovenky.

Dlho som zostal pri charakteroch i Byronových i Hviezdoslavových len preto, aby sme videli veľký rozdiel medzi nimi, ako mnoho vyššie stojí v tomto ohľade Hviezdoslav nad Byronom. A práve charakterizovanie je to, čo dá cenu a hodnotu básnickému dielu. Vidíme to u Shakespearea, ktorý predmet ku svojim drámam bral zväčša zo starých kroník a keby nebol vedel utvoriť charaktery také dokonalé, dosiaľ by bol už zabudnutý a najviac dejiny literatúry by ho spomínaly ako kompilátora. Podobne i grécki dramatickí básnici klassickí látku ku tragédiam mali hotovú v bohatej mytologii a slávnej minulosti historickej národa svojho, ba i v eposoch Homerových a Hesiodových, a len charakterom v dielach svojich utvoreným môžu ďakovať, že až podnes slúžia za klassické vzory. Charakterizovanie je ako duša u človeka, ktorá — človek môže byť krivý, chromý — dá život do tela. Dielo básnické bez dokonalých charakterov je vlastne len množstvo slov, ktoré nespojuje nič. A charakterizovanie je najťažšia úloha básnika. Dosiaľ v tomto bol neprevýšený, a azda ostane na vždy Shakespeare. Ono je silnou stránkou i Hviezdoslava.

Vo svojich krásnych a hlbokých úvahách literárnych Emile Faguet povedá: „Sensibilité et imagination, c’est de quoi se compose un poete. Une seule suffit, si elle est exquise ou puissante. Le concours de toutes deux fait les oeuvres extraordinaires. Le caractere particulier de chacune d’elles et les proportions selon lesquelles l’une se mele a l’autre font la propre maniere d’etre du poete, son originalité, sa personne artistique.“[30] Vzťahuje sa to v prvom rade na poetov romantických, a len potom i na ostatných, všetkých. Dľa tohoto tedy, hľadajúc veľkosť a význam básnický u Byrona, nachodíme ho v jeho nesmiernej senzibilite. Všetko, čo povie, každé slovo jeho ide z hĺbky citného srdca, vo všetkom horí oheň oduševnenia. Nepotrebuje ani básniť, fantázia nepomáha mu, len city svoje opisuje. Čo vidí, čo počuje, to všetko dráždi, rozčuľuje ho, dobíja na smysly jeho a budí v mysli krásné opisy, obrazy. Všetkému dáva rečnícku formu, čo zmnohonásobní silu a vzlet jeho veľkých, hlbokých myšlienok. Zvlášte však, ako Taine hovorí, svojmu klassickému systému môže ďakovať, že medzi básníkmi vyzdvihol sa na prvé miesto. Týmto vlastnostiam treba pripisovať dojem, aký urobil na Goetheho, ktorý povedal: „Byron allein lasse ich neben mir gelten“ a „Byron’s Talent ist incommensurabel.“

Naproti tomu u Hviezdoslava fantázia prevyšuje všetku senzibilitu. Pomocou tejto fantázie vie sa vžiť do položenia rozličného, vie zachytiť práve najzvláštnejšie, najcharakteristickejšie pre osobu alebo situáciu, následkom čoho dokonále vie predstaviť najrozdielnejšie charaktery. I opisy, obrazy u Hviezdoslava sú krásné, malebné, ktoré uchvacujú svojou plastičnosťou. Viďme len opis pohrebu Ábelovho, potom zase keď Dina hľadá muža Kaina — kocháme se v krásnej prírode. A nakoľko je umelec v opísaní duševného stavu, videli sme pri charakterizovaní Kaina, Diny, Evy. Všetko živo sa nám predstavuje pred oči, tak že v tomto živote i my ožijeme a konáme s hrdinom. Zato však v samom opisovaní prírody, krásneho, jednotlivých obrazov Byron veľmi prevyšuje Hviezdoslava. U Byrona jedno slovíčko samé maľuje, samé budí obraz v mysli, zabúdame pri čítaní na všetko, len sám ten obraz nám ostáva pred očami. Hviezdoslav maľuje slovami ďaleký obraz, bohate, so všetkými jeho krásami nám ho predstaví, ale tak, že pritom vždy vidíme i pohyb maliarovej ruky a cítime i maliarovu prítomnosť.

Štýl Byronov je ľahký, už sám v sebe milý, pútajúci, reč harmonická, vzletná. Hviezdoslavov štýl je ťažký, ktorý požaduje už istú čítanosť, istý stupeň vzdelanosti. Jeho vážna reč nedovoľuje slobodnejší vzlet myšlienok, my pri čítaní jeho diel nemôžeme s ním letieť do výšin vzdušných, jemu domácich, ale cítime sa vždy k zemi pripútanými, cítime vždy isté putá, putá slabej mysle, ktorá nám obťažuje s ním lietať, s ním vidieť, s ním myslieť a tak i požívať krásy jeho diel.

Vliv Byrona na vek bol ohromný. Nielen že bol všade obľúbený, že mládež učila sa ho nazpamäť a hrdinov jeho básní napodobňovala, ale zvlášte na literatúru pôsobil, nie natoľko anglickú, ako skorej na francúzsku a slavianske. Celé 19. storočie je presiaknuté jeho duchom, jeho myšlienkami, jeho pessimizmom. Všetky veľké prúdy modernej poezie, tvrdí Eduard Engel v Geschichte der engl. Literatur, od Byrona dostaly najsilnejší impuls. Najvýznamnejší francúzski romantikovia, Victor Hugo, Alfred de Musset v svojich básňach prezradzujú Byronov vliv. Lamartine pokúsil sa ešte i doplniť Byronovu báseň „Childe Harold’s Pilgrimage“. V Nemecku Heine, v Taliansku Leopardi ukazujú najväčšmi Byronov vliv. Ale nadovšetko Slaviani mnoho učili sa od neho; ako sme už spomenuli, Puškin, Mickiewicz a Lermontov do Byronovej školy chodili. Tejto popularity základ nachodíme už v tých spomínaných dobrých vlastnostiach, v krásnych opisoch malebných, v pútajúcich myšlienkach hlbokých, v jeho rečníckom talente, ktorým so sebou tiahne i najchladnejšie srdce, a nadovšetko v jeho ľahkom štýle. Všetko toto na vek jeho a nasledujúci velmi pôsobilo. Za to však Macaulay prorokuje, že ešte moc takého, čo jeho súvekí ľudia obdivovali u neho, bude ako naničhodné odhodené, ale preto že zostane niečo i po najprísnejšem skúmaní také, čo iba s anglickou rečou zahynie.

Hviezdoslav je nie taký populárny ešte ani doma. Slováci žiadali by od škovránka, aby nelietal tak vysoko, lebo jeho spev neporozumejú, a od básnika by si priali, aby ľahšie písal, lebo ho nechápu: miesto toho, aby sami vyšli na vysoký vrch k vôli porozumeniu škovránka, miesto toho, aby sami sa učili a vzdelali k vôli pochopeniu svojho básnika. Predsa opovažujeme sa i my vysloviť presvedčenie, že časom, i najprísnejšími kritikami, Hviezdoslav len vyhrá, národ vždy viac a viac sa pozdvihne k nemu, pochopí ho a pozná v ňom svojho nehynúceho, nesmrteľného speváka.



[22] Slovenské Pohľady. 1907. Ročník XXVII. (r. 1907.) Čís. 8. Str. 463.

[23] Fr. Kirchner: „Wörterbuch der philosophischen Grundbegriffe.“

[24] H. A. Taine, Histoire de la littérature anglaise, IV.

[25] Lord Macaulay. Critical and historical essays, Lord Byron.

[26] Tamže.

[27] Tamže.

[28] Sočinenija A. S. Puškina, 4. Zapiski.

[29] Taine, Histoire de la littérature anglaise, IV.

[30] E. Faguet, Dix-neuvieme siecle, Études littéraires, Chateaubriand.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.