E-mail (povinné):

Pavol Bujnák:
Hviezdoslav

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jana Kyseľová, Mária Andrejčáková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 46 čitateľov

Psychologické štúdia z poezie Hviezdoslava

[3]

Individuum a individualizmus je heslom doby našej a spolu heslom nového umenia. Ako niet dvoch rovnakých listov na strome, tak niet ani dvoch úplne rovnakých ľudí a duší. Každý človek a každá duša ľudská je dôležitá, integrárna čiastka makrokozmu, jednotka v celku, bez ktorej je celok nie celý. A nasledovne každá duša má v sebe svoje zvláštné hodnoty, ktorými obohacuje náš život; svojimi myšlienkami obohacuje myšlienky celého sveta, svojimi citmi stupňuje intenzitu citov všeobecných, svojimi fantazmatami vyhovuje obrazotvornosti ostatných ľudí. K tomuto však žiada sa, aby tá duša bola skutočne vyššia ako naša, bohatšia, složitejšia, vzácnejšia. V tomto spočíva význam individualizmu pre život, a v prvom rade pre literatúru a vôbec pre umenie, v ktorom ten život poznávame a požívame.

V umení individualizmus má hlboký význam. Učí nás chápať a oceniť každý produkt ľudský a vedie nás ku tomuto hlbšiemu chápaniu života ľudského, toho života, ktorý odohráva sa v duši; vedie nás ku poznaniu a ku osvojeniu si toho bohatstva, ktoré skrýva sa v hĺbke tajomnej duše ľudskej, ktoré bohatstvo až do nedávna ukrývané bolo mnohými paragrafmi poetík a ästetík. Dnes umelec môže smele vysloviť to, čo prechováva v duši svojej, a môže to tak vysloviť, ako len sám chce. A poneváč každému vnútornému duševnému stavu zodpovedá zvláštny stav zovnútorný, prirodzené je, že cez dielo umelcovo prichodíme k jeho duši, poznávame nové hodnoty životné a umelecké, osvojujeme si nové bohatstvo myšlienok a citov, túch, nádejí a preludov, ktoré sú drahocenným majetkom duševným. A práve preto nie na diele samom, ale na duši básnikovej a umelcovej, ktorá javí sa v tom diele, záleží svetu. Čo dáva tá duša zo seba, čím obohacuje život? Aké nové krásy vidí v živote a ako ich robí i pre nás viditeľnými a prístupnými pre pôžitok? Toto sú hlavné otázky, ktoré povstávajú v nás pred dielom umeleckým. Preto hovorí Taine, že literatúra je psychologiou národa.

Takto i literárno-umelecká kritika stáva sa vždy viac literárno-umeleckou psychologiou. Kritika táto zrieka sa práva posudzovať dielo umelca, ako to prvej robila a tak ubila nejednoho genia a považuje za svoju úlohu pochopiť a vysvetliť dielo umelcovo, touto cestou pochopiť dušu jeho a tak toto nové bohatstvo prístupným a pochopiteľným urobiť pre druhých.

Duša Hviezdoslavova! Aké to bohatstvo citov, myšlienok, túžob a nádejí! Koľko oduševnenia za krásu, za život, za národ a jeho budúcnosť! Toto bohatstvo, ktoré Hviezdoslav znamená a podáva národu svojmu a s tým spolu celému človečenstvu, tolo bohatstvo poznať, pochopiť, osvojiť si, je úlohou celého národa. Bohatstvo, ktoré sa nepovedome skrýva v národe a ktoré duša básnikova našla, poznala a v sebe prečistila, to on robí nám prípustným, privádza do nášho povedomia. Preto je privilegiumom básnika, aby ho cely národ v srdci nosil, aby celý národ mu hol zaviazaný, podlžný a povďačný.

K tejto duši Hviezdoslavovej chceme sa priblížiť, chceme poznať a osvojiť si to bohatstvo, ktoré nám ona podáva. Chceme poznať to, ako hľadí básnik na svet, aké krásy vidí v ňom, aké city a myšlienky budia krásy tieto v duši jeho. Cez diela jeho, cez dušu jeho imaginárnych osôb chceme prísť k duši jeho a poznať ju.

*

Individualizmus je nie smer literárny a umelecký, je to len heslo, ktoré hlása hodnotu každého jednotlivca. Nemá ničoho s nijakým smerom, ale v každom smere môže sa uplatniť. Smerov literárno-umeleckých je mnoho — aby som spomenul len tie, ktoré u nás maly svojich zastupiteľov: klassicizmus, romantizmus, realizmus, impressionizmus a novšie symbolizmus — a predsa niet ich toľko, koľko je individualít umeleckých. Znamená to toľko, že každá individualita musí prináležať nejakému smeru, musí sa dať vriadiť do nejakej kategorie, čo však naskrze sa neprotiví zásade individualizmu, takého, ako sme ho vyššie označili. Lebo smery vzťahujú sa na spôsob, individualizmus na podstatu. Pravý umelec, nech patrí ku ktorémukoľvek smeru, podáva vždy seba, svoju dušu, svoje zvláštné hodnoty. To vidíme i u Hviezdoslava.

Smer Hviezdoslavov, to jest spôsob, na ktorý on podáva nám svoje vidiny, je realizmus; smer, ktorý za prehnanosťami fantázie romantickej nevyhnutne musel prísť, ktorý hlása, že netreba hľadať krásu nad oblakmi, alebo v šedej dialke, v „modrom kvete“, ako to robila romantika, ale že krása je na zemi, všade okolo nás, v samom živote každého človeka, bohatého tak ako chudobného, v živote aristokrata tak ako v živote prostého sedliaka alebo úbohého žobráka; len vidieť ju treba. Realizmus tedy, hľadajúc túto krásu, ktorú poskytuje každý život, nachodí skutočne v každom živote. Z toho nasleduje, že realizmus so zvláštnou záľubou obracia sa k ľudu pospolitému, nízkemu, pracujúcemu, ku sedliakovi, remeselníkovi a nádenníkovi, alebo k nižšiemu intelligentovi, slovom k nižším, každodenným, menej významným existenciám.

Ľudia, s ktorými nás oboznamuje Hviezdoslav, sú nám blízki a rovní; nehľadíme na nich s neporozumením, pri pohľade na nich necítime sa malými, ubitými, biednymi, ale cítime s nimi, radujeme sa, smútime s nimi, žijeme s nimi, lebo sú to ľudia ako my, majú srdce, majú krv v žilách, ba čo viac, majú i žalúdok. Postavy poezie Hviezdoslava majú telo, majú mäso, ktoré tiež žije, majú nervy a žijú na zemi, žijú s nami, tak ako my. Nič zvláštneho, nič neobyčajného nevidíme pri ľuďoch týchto, zvláštnosť je len v tom, ako nám ich predvedie a predstaví básnik; slovom, pri čítaní týchto diel, Eža Vlkolinského, Hájnikovej ženy atď., neobdivujeme osoby, ale obdivujeme samého básnika, obdivujeme pri ňom, ako dôkladne pozoroval život týchto ľudí jednoduchých, ako verne ho zobrazil, ako i v tomto jednoduchom živote videl krásu a pôvabnosť. Slovom, máme pri tom čiste umelecký pôžitok.

Ale i tu poznávame istý postup u básnika. V „Hájnikovej žene“, hoci je dej prirodzený, možný, a nenajdeme v ňom ničoho zvláštneho, predsa je u nás neobyčajný: žena hájnikova zavraždí pána, ktorý ju chce zviesť; — tak že v tomto diele básnik i samým dejom chce pôsobiť na nás. Alebo v druhých svojich dielach z tejto prvšej doby svojho tvorenia, z rokov 80-ych básnik hľadá ešte nejaký zvláštnejší dej, spracúva predmety biblické, v ktorých sám dej je pútavý. Pozdejšie v ďalšej tvorbe svojej upúšťa od toho, aby samým dejom nás uchvátil, zavedie nás do jednoduchého domu gazdovského, alebo do famílie našich zemanov a oboznámi nás s ich každodenným životom; jednoduché udalosti v živote ľudu nám predstavuje, ako na pr. pytačky a svadbu v „Ežovi Vlkolinskom“, priadky pri mesačnom svetle, práce okolo sena v „Gáborovi Vlkolinskom“, alebo ako si kúpi gazda mladé voly, ako mu je všetkým jeho statok v „Prvom záprahu“, atď.

Realistický spôsob predstavenia je, že básnik uloží svoje osoby do istého okolia a dôkladne určí, opíše milieu, v ktorom sa osoby jeho pohybujú, v ktorom žijú. Je to i prísna a oprávnená požiadavka realizmu, ktorý analyzuje osoby, rozoberá ich charakter, chce pochopiť a odôvodniť ich život a každý skutok. Milieu, v ktorom človek žije, má naň veliký vliv, môže premeniť i jeho charakter, jeho smýšľanie, jeho morálné náhľady a pochopy; toto je asi hlavným pravidlom a učením smeru realistického. V istých určitých pomeroch ako bude konať istý človek, dá sa vopred viac-menej dokonále určiť. Tak na pr. v „Hájnikovej žene“, aby sme pochopiť mohli celý dej, i charakter osôb, básnik dôkladne opíše nám horu s jej životom, vysoké vrchy a stromy s vtačím spevom a ozvenou, krásné doliny so žblnkotom vôd horských, so skokmi sŕn a jeleňov. Tu potom pochopíme, ako vraždí útla žena svojho svodcu, ako jej muž prevezme na seba skutok: lebo ten hôrny život robí človeka smelým, odvažným, budí v ňom sebapovedomie, robí ho slobodným, ctnostnejším a mravnejším.

„Len okamih tam pobudnutia: už mrtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje; len jeden pokyn, zášum lesný, len jeden horskej riavy skok; a duša už sa ladí k piesni, tkne sa jej bičík prečudesný — a srdce hupká vozvysok; len jedno orla skolotanie, len jeden švihot sokola, prez horu mužné zahvízdanie, na holiach jeden záblesk vatry: a nás už chváce povoľa, duch už sa zažal, už sa jatrí, plamenným krýdlom šibe hor, jak v nebo nazpäť meteor…“

Alebo v „Ežovi Vlkolinskom“, prvej ako by sa začal dej, láska Ežova ku Žofke Bockovie so zálety a so všetkými príjemnosťami i ťažkosťami, básnik opíše nám náladu jarnú v prírode, ktorá sama tak budí ľúbosť v srdci ľudskom, ktorá i vode v potoku velí bystrejšie a veselšie žblnkotať a k citu pohne i najchladnejšie srdce:

„Je svätodušné ráno rozkošné. Sťa oko čistý blankyt nebeský sa šíre rozpial ponad svet a hôr kdes’ za okruhom na zem pooprel: a po ňom ako modrým kobercom si vykračuje slnce, panovník ten svetla. S pliec mu skvúci splýva plášť, a pred i za ním v slávy jasote chór spevných škorvánkov… I nálada kol vozduchu je taká sviatočná — — — — — — — — — — — — — Bez šumu porozlial sa priestorom sťa jazero — — — — — — — — Doň hravo tečú bujných zo zahrád tu stínov sladkých vodopády, tam stých vôní jarky, ručaj vtačích nôt; doň spŕcha rosa s líček pivonij, veň ľavendule dechot plynie, doň svoj opojný kvet striasa orgován…

A vtedy mládenci stavajú máje svojim milým dievčinám.

Ale spôsob tento nakoľko je logický, natoľko je i nebezpečný, ľahko sa dá básnik zachvátiť požiadavkou toutou a vedie ju potom až do krajnosti. Hviezdoslav, hoci tu prejavuje svoju genialitu, tu vylieva bohatstvo duše svojej, tie krásne obrazy, metafory, a tu sa dokazuje skutočným básnikom — predsa upadá tiež do tej chyby realizmu, že vpúšťa sa do podrobností, že priobšírne nám opisuje milieu, že tých obrazov je až primoc na jednom mieste, ako bariev na pallette maliarovej. Spomeniem tu len „Hájnikovu ženu“, kde skoro 12 strán zaujíma opis hory a jej života. Krásny je tento opis, — a keby išlo o samý opis, videli by sme tu, o koľko vyššie stojí poezia ako umenie nad maľbou — ale je príbohatý. Vie niekde básnik i na krátko nám predstaviť milieu, do ktorého stavia svoje osoby. Tak na pr. v „Ežovi Vlkolinskom“ keď povie:

„— — — jak to rodostrom vám stvrdí povesený v sypárni, keď odhrniete pláchu pavučín, prach zofúkate — — —“

týmto jedným obrazom predstavil nám pred oči celú kúriu zemiansku, s jej starobou, a my už tušíme vopred, akí to budú ľudia, s ktorými nás básnik oboznámi. — Táto istá chyba javí sa ďalej u Hviezdoslava v tom, že na široko roztiahne dej, ten jednoduchý dej; na pr. svadbu v „Ežovi Vlkolinskom“ opíše nám so všetkými jej podrobnosťami, opíše nám pytačky, družbov a družice, starejších, sobášny pochod, sobášnu hostinu, všetko do podrobna. Reálné a verné je to, pravda, ale je na úkor umeleckého dojmu a pôžitku, lebo záujem, ktorý básnik vzbudil v nás na začiatku hnevom matkiným, sa tratí, pozornosť našu obráti na iné, nie na to, čo na začiatku sľuboval. A celé umelecké dielo robí tak dojem etnografickej štúdie. Pravda, ako sme podotkli, je to realistické, a básnik tým chce ukázať, akého velikého, životného významu je pre gazdu sobáš, ktorý trvá i za tri dni; ale dojmu umeleckému to škodí.

Tak pozorovať, tak zachytiť každú charakteristickú maličkosť, ako to Hviezdoslav robí, vie len málokto. V literatúre našej v tomto ohľade po boku jeho môžeme spomenúť len Kukučina; ale i tu je veliký rozdiel. To, čo vyznačuje Hviezdoslavov realizmus, čo ho robí takým pútavým, je láska jeho k svojim osobám, láska k ľudu, ktorej u Kukučina nenajdeme, alebo len v malej miere. Kukučinovi je ten prostý sedliak smiešny, a vždy s tejto smiešnej strany nám ho predstaví. Alebo na pr. u Tajovského sedliak je jednoduchý predmet umelecký, povedal by som modell, naproti ktorému je básnik úplne ľahostajný, a práve tak, ako toho sedliaka, tak chladne, ľahostajne by nám opísal i čokoľvek iné. U Hviezdoslava vidíme, že jeho osoby prešly i cez srdce básnikovo, že sú to nie jednoduché objekty umelecké, ale deti srdca a fantázie básnikovej. Slovom u Hviezdoslava vidíme nie jednoduchých, nám ľahostajných ľudí, ale ľudí nám sympatických. To je možné len tak, že básnik žil medzi týmito ľuďmi, obcoval s nimi za dlhý čas, a že i teraz ešte v duchu žije s nimi.

Táto láska a sympatia k ľudu je základom opravdového realizmu, základom toho, že básnik tak verne, tak pravdive nám predstavuje tieto osoby. A nech nám ich predstavuje zovnútorne, v ich zvykoch a obyčajoch, alebo nech nám ich predstavuje v ich duševnom živote, v ich smýšľaní, jeho obraz je vždy verný, pravdivý, reálny.

Rozhovor týchto prostých ľudí je jednoduchý, trhaný, krátke slová, nie sú schopní k väčším koncepciám, ale namiesto toho hovoria zväčša v prísloviach a porekadlách, aby dodali váhy, pravdivosti svojim rečiam. Pri tom neužívajú pohybov, najviac ak hovoriaci dotkne sa svojich pŕs, na dôkaz, že pravdu hovorí. A len v slávnostných prípadoch vedia spustiť i reč dlhšieho dychu, ale vtedy táto reč nemá konca-kraja, započínajú od Adama, a plná je príkladmi biblickými, lebo veď toto je ich stálé a skoro výlučné čítanie. A jednako ľudia títo sú veľmi shovorčiví, ba čo viac, sú úprimní, otvorení, radi majú i veselosť, fígle, uštepačné poznámky, ktorými sa naberajú, dráždia, ale bez opravdového hnevu. K takýmto neškodným rozhovorom slúži im čas nedeľný pred službami božími a priestor pred kostolom. Toto je ich kasíno, kde si dovolia pokritizovať pomery politické, cirkevné, tu sa poshovárajú o hospodárstve, o počasí, ba tu sa začínajú i srdcové záležitosti a odtiaľto sa dostávajú do širšej vedomosti („Gábor Vlkolinský“). Potom ako žijú ľudia títo spolu so svojím statkom! Pekné voly mať, to je ích pýcha; gazda hrdo si kráča po dedine popri voloch svojich, a dobre mu padne závistný pohľad súsedov. A vôbec celý život tohoto ľudu je v úzkom spojení so životom statku; nielen že sa porozumejú, že gazda pozná pohnútky každého pohybu svojich volov, že tieto tiež rozumejú slovám gazdovým („Poludienok“), ale voly majú účasť i v srdcovom živote svojich majiteľov. Keď mladý šuhaj ženie voly dedinou, pred domom svojej milej pľaskne bičom, aby ju upozornil („Prvý záprah“). A keď sú pohnevané dva domy, to tiež vyrovnajú voly, pomeria ich („Prvý záprah“). Slovom, básnik predstavuje nám týchto ľudí v úplnom súvise s ich milieu, vidíme, ako oni zo zeme žijú, z nej berú všetku svoju silu, svoje zdravie, svoju múdrosť, svoje názory.

Ľud tento, ako nám ho Hviezdoslav predstavuje, je rozumný, má svoj prirodzený rozum, zdravý úsudok, v morálnych otázkach súdi zväčša zdravo. Shováraju sa dve matky v Ežovi Vlkolinskom a vtedy tak súdia o šuhajovi Ežovi:

„— — — — — — Črepa z ocele je síce; zato srdce má čo vosk —“

a nato odpovedá druhá matka, s ktorej dcérou by chceli spriasť Eža:

„Veď práve v takom rady bujnejú náruživosti, verte, kmotrička! a tŕň len v dobrej zemi vyhúka —“

Vidíme tu i náklonosť ľudu tohoto ku abstrakciam, ku filozofii. Radi si domýšľajú ľudia títo, radi z maličkosti zatvárajú na veliké veci, radi predpovedajú. A sám básnik tak ich charakterizuje

„— — — — — — hodný ľud i zdravý, rýdzi, pekných schopností: len pribujný. Tie staré vrtochy zemianske stále ešte burcujú v nich, z krvi nejde jaksi nešplecha…“

a v národnom ohľade

„— — — — — ľud ten chápe sa už dačoho raz?“ „Zťažka, bohužiaľ; no nezúfať. — Sú z mladších pojedni — —“

Najkrajšia duševná vlastnosť tohoto ľudu je smelosť, mravná sila, ktorú budí v ňom zem a ten úzky život s prírodou; duševné zdravie, čistota názorov, rýdzosť smýšľania. Tak nám ho opisuje Hviezdoslav. Mravy sú tam čistejšie, zdravšie, ako u intelligenta. Čo hlavne mu je na zreteli, to je čistota, nepoškvrnenosť domáceho krbu a života. Rozličné teorie a špekulácie majetkové ho ešte nenakazily. Celkom prirodzene jeden sa vzmáha hmotne, ten, ktorý dbá na mravy, ktorý sa pridŕža zeme, druhý hynie, padá následkom alkoholu; ale tam je hneď výrok ľudu, ktorý ho odsúdi. A ľud tento je sebavedomý, povedomý svojej hodnoty ľudskej, ktorú hodnotu si chráni všemožne; keď táto je ohrožovaná, vie sa i vzbúriť. Keď nebezpečenstvo hrozí jeho domácnosti, jeho čistým mravom, schopný je i hrdinstva, ako Hájnikova žena a jej muž Michal Čajka.

Toto duševné zdravie robí to, že ľud tento je veselý, žartovný, moc ráz vtipný, že rád má spev a umenie, že keď čas práce prestane, dbá i o dušu svoju. Tejto jarosti, životaschopnosti výsledkom je, že má vlohy i ku krásam, ku pôvabnému, ktorým ozdobuje každý kútik bytu svojho, každý nástroj a všetko čo k životu jeho prináleží. Je to celé bohatstvo duševné, ktorým si spríjemňuje život.

A túto jarosť, túto veselú náladu ľudu tohoto Hviezdoslav krásne vie podať. Po všetkých epických dielach jeho sa vznáša táto sila životná. Keď ich čítame, ako by sme cítili ten opravdový život, také akési zdravšie povetrie dýcha z nich a ovinie nás. Cítime, že tu je sila, tu je život, tu je budúcnosť národa. V tomto ľude vidí básnik element, ktorý tvorí základ, koreň, podstatu celého národa. A na tomto základe — ako by sme videli do duše básnikovej — stavia on svoje nádeje, že takýto zdravý, silný a mravný národ má budúcnosť. Že predsa slabo napreduje tento národ, toho príčinou je nie sám ľud, veď ten vie sa oduševniť za všetko krásné i za národ, príčina je mimo neho. Ako básnik hovorí:

„ďaleko ešte k zemi Kanaánu, ba ďalej nežli bolo naposled, a Mojžiša nám neni, neni, neni…“[4]

Pri takých pomeroch, v akých žil, pod toľkými údermi dosť že žije tento ľud, že sa zachoval; udržala ho práve ta vnútorná, mravná sila.

Ku tomuto zdravému jadru, koreňu národa, prechováva básnik lásku. On žil dlho medzi týmto ľudom a žil s ním v úzkom, duševnom spojení, a poznal jeho vnútornú hodnotu. Túto lásku a sympatiu básnikovu k ľudu poznávame tedy ako najhlavnejšiu vlastnosť duše jeho. Bez tejto sympatie nemožno nám podať tak verný obraz, nemožno tak hlboko porozumieť smýšľaniu ľudu a zvlášte nemožno byť humoristom. A u Hviezdoslava, v jeho epických dielach často sa stretneme s jemným humorom, ako na pr. v básni „Prvý záprah“, kde po celej sa rozlieva taká jemná, humorová nálada. Otec si kúpi mladé volky a v noci ich vedie domov, aby ho nevideli gazdovia, lebo by ho vysmiali. Ale cez zimu ich chovajú dobre, tak že moc ráz žena i hromží, že všetko dobré doprajú volom, a svini neostane nič. Na jar zavčasu idú potom s volkami, ani nie natoľko po práci, ako skorej ukázať sa a popýšiť. Starý gazda zaostane, počúva vďačne chvály súsedov, a ide potom s nimi vypiť oldomáš. Syn však ženie ďalej záprah, pred domom svojej milej pľaskne bičom, aby ju upozornil, tá však je nie doma. Na poli sa stretne s ňou; vezme ju na voz, ona sa zdráha, že len po dedinu, aby ju svet nevidel. Ale v milom, ľúbostnom rozhovore ani nepobadajú, že sú už v dedine, tu zabreše pes, mladé, nezkúsené volky sa zľaknú, dajú sa do behu. Dievča sa hanbí, zakrýva tvár svoju; šuhaj darmo sa usiluje zadržať voly, tie zastanú iba vo dvore gazdu svojho. Vybehne gazdiná, kričí na syna, že hnal voly, vadí sa s dievkou, vyhodí jej na oči staré hriechy, pre ktoré je s jej matkou v hneve, ale potom, keď sa dievča s hanbou vyhovára a keď začne i pomáhať vo dvore, gazdiná sa udobrí, už nebude viac prekážať synovi v láske.

Takýto krásny humor najdeme i na viac miestach; vybral som práve toto, ako najkrajšie, ako najcharakteristickejšie. Podstatnou čiastkou tohoto humoru je sympatia básnikova k ľudu. Bez sympatie, bez lásky niet humoru, je to vtedy len ironia. Ale keď básnik cez smiešnosť vie urobiť niečo i sympatickým, a keď i v nás vzbudí sympatiu, vtedy povstáva humor. Ako v tomto páde my sympatizujeme s tými mladými, ľúto nám je ich, že tak zle obstáli, že tak boli zahanbení, a predsa sme radi, lebo veď im to dopomohlo ku šťastiu a smejeme sa na nich, akým spôsobom prišly ich srdcové tajnosti na verejnosť a potom k uznaniu.

Tedy opakujem, tu, v epických dielach, lásku a sympatiu k ľudu sme poznali za najpodstatnejšiu vlastnosť duše básnikovej. A v tomto ľude vidí básnik koreň celého národa. Koreň tento je zdravý, mravne nepokazený, životaschopný, preto národ má budúcnosť.

*

Hľadáme dušu básnikovu, chceme ju rozobrať, chceme ju poznať. Bližší prístup k nej dovolia nám jeho lyrické básne, v ktorých básnik podáva nám seba, svoju dušu v jej nahote, s jej citmi a vášňami, s jej bolesťami a ranami, s jej vzdychami i nádejami. Tu je básnik úplne subjektívny. Ktosi dávnejšie bol prirovnal Hviezdoslava ku Goethemu, hovoriac, že Hviezdoslav je slovenský Goethe. Neviem, na čom sa zakladá toto prirovnanie; či len na samých epických dielach Hviezdoslavových, v ktorých s takou gréckou plastičnosťou nám predstavuje svoje osoby, alebo azda na bohatstve tvorenia, a či je to len prázdna fráza; prirovnanie toto je mýlné, povrchné. Goethe bol predsa objektívnym básnikom, a to dopúšťala, ba žiadala ästetika klassicizinu. V tom čase verilo sa ešte v objektívnu krásu. Ale odvtedy veľmi sa premenily časy, a veľmi sa premenilo i smýšľanie ľudské. Krása z objektívneho sveta utiahla sa do ľudskej duše. Dnes neveríme viac v objektivitu krásy, dnes každá pravda je nám len relatívna, každý dojem je nám len subjektívny, a tak krása je niečo takéhoto subjektívneho, relatívneho. Dnes žiadame od básnika, aby podal verne seba, aby podal to, čo skrýva sa na dne duše jeho, a len vtedy môže mať nároky na to, aby sme ho uznali, aby sme požívali krásu jeho tvorieb; slovom, básnik nech nehľadá krásu v diaľke, ale nech podáva obsah duše svojej, len vtedy prispieva on niečím k obohateniu nášho života duševného.

Hviezdoslav je čisto subjektívnym básnikom. Nejde nikdy do ďalekých svetov za látkou pre svoju poeziu. Jeho duša je dosť bohatá na to, aby z nej čerpal, a aby ostal pre nás vždy pútavým. Nech píše o čomkoľvek, vždy je to duša poetova, ktorá sa chveje v slovách, ktorá sa zrkadlí v obrazoch. A týmto je práve Hviezdoslav synom svojej doby, týmto je on práve moderným, a len na tomto základe môže on večne žiť v pamäti a úcte národa. Lebo duša, ktorá sa prejavuje v jeho dielach, bude vždy cennou dušou pre národ, z ktorej stále bude prijímať národ isté hodnoty, isté posilnenie, obohatenie. Diela jeho budú večným skladom tohoto duševného bohatstva. Nová ästetika žiada od umelca, aby bol čo možno najsubjektívnejším, čo možno najvernejším k sebe. V dielach Hviezdoslava, kdekoľvek pozreme a čítame, všade je to sám básnik, ktorého najdeme a poznáme. Jeho duša sa rozlieva po dielach jeho a dáva im zvláštnu farbu, dáva im individuálny ráz.

Tak, čo sme poznali v epických dielach za najpodstatnejšiu vlastnosť duše Hviezdoslavovej, lásku a sympatiu k ľudu, ku tomuto zdravému koreňu a základu celého národa, to je takrečeno jediným motívom i v jeho lyrických dielach. I tu spieva poet zväčša o národe, o jeho jednotlivcoch v poťahu k celku, zaujíma ho v prvom rade život národa a jeho osud, a len kde-tu podotkne i nejaký problém metafyziky. Ale ako cele iné tóny vyludzuje táto láska k národu z duše básnikovej tu v lyrických dielach jeho! Z veselej nálady, ktorá sa tak rozlieva po epických dielach, ktorú sme tam tak obdivovali, z tej nenajdeme nič v lyrických prácach básnikových. Tu samé vzdychy, samý bôľ, moc ráz zúfalosť básnikova, často zriekanie, melancholia, často až skoro beznádejnosť, pessimizmus nás prekvapuje. Nie div, veď tam, v epických dielach svojich, básnik vžil sa do duše ľudu a podal nám reálne to, čo žije v národe; veselosť, životaschopnosť, ktorá je v národe a ktorej účastníkom ako syn národa, je i sám básnik; tu, v lyrike opisuje, čo cíti on sám, básnik, keď myslí na národ. Ten národ nie je povedomý svojich bied národných, každý jednotlivec cíti iba svoje osobné žiale a tých je málo, tie zamení i radosť. Ale básnik cíti za všetkých, za celý národ, on, jeden človek, cíti biedu, strasti celého národa. On je povedomím, svedomím národa, v ňom samom, v jeho duši a v jeho dielach žije celý národ, a preto, keď hynie národ, vzdychá nie ľud, ale básnik jeho.

Takto, hľa, prišli sme ku pochopu pravého básnika. Duša básnikova je zrkadlo, kde sa odráža život celého národa; duša básnikova je čočka, v ktorej ako lúče slnečné, sbehnú a spoja sa city a túžby tisícich a tisícich ľudí, v ktorej cit je sto- i tisícnásobný a vládze zohriať celý národ. A len keď básnik udrel na citnú strunu duše, ktorá najde rezonanciu u druhých, vtedy je populárnym. Keď vysloví to, čo bolí a trápi, čo teší a povznesie nás mnohých, vtedy nás okúzlil a ziskal pre seba.

Básnik môže sa vhĺbiť do minulosti a vtedy pôsobí tým, že v krásnych obrazoch vyvoláva a fixuje pred nás minulosť, pohybuje sa v kruhu starých ideí a názorov; menujeme ho následkom toho konzervatívnym, a najde vždy istý kruh ľudí tiež konzervatívnych, ktorí ho chápu. Môže básnik kráčať so svojou dobou, to je najobyčajnejší prípad, keď básnik dáva výraz tomu, čo nachodí sa v každej súčasnej duši, a vtedy je básnik populárnym, obľúbeným. A konečne básnik môže predísť svoju dobu, môže spievať o tom, čo mnohí ešte necítia, k čomu sú ľudia ešte nedospelí, aby to pochopili a vtedy básnik je sám na svojich výšinách, volá bez ozveny, vzdychá bez súcitu druhých. Tento posledný je prípad Hviezdoslavov. Nechcem tým povedať, že Hviezdoslav hlása neviem aké idei dnešnému svetu nepochopiteľné, že si stáva do radu prorokov, ako to vidíme pri mnohých terajších básnikoch a spisovateľoch, ktorí na pr. v románe rozriešiť chcú otázku štátnu na základe socialistickom, alebo ktorí sa zaoberajú otázkou ateizmu budúcnosti atď. Hviezdoslav spieva o národe, ktorý žije v duši básnikovej, pozná jeho biedy, pozná, čo mu chybuje i koná to, čo je v moci jeho, pomáha národu k osvete; ale národ ho ešte nechápe, národ je ešte neprebudený, nepovedomý, necíti ešte svojich bied národných, a tak nerozumie hlasu, vzdychom a napomínaniam básnikovým. Hviezdoslav predišiel svoju dobu a svoj národ, on cíti to, čo pocítia len najprednejší mužovia národa, ktorí tak ako Hviezdoslav na srdci nosia osud národa. Preto je taká malá ozvena na slová básnikove.

Vidíme tu i prameň, z ktorého pochodí pessimizmus básnikov. Nemali sme ešte básnika, ktorý by tak spolužil s národom svojím, v ktorom by sa život národa tak úzko spojil s dušou jeho, ako to vidíme u Hviezdoslava. Život národa je životom jeho. Čo robí národ, to prejde do duše básnikovej, stane sa jeho vlastnou bolesťou, a potom ako tichý vzdych, ako zúfalý výkrik, alebo ako hrozba vyderie sa z duše básnikovej. A celý pessimizmus Hviezdoslavov pochodí z tohoto jeho spolužitia s národom. Sám básnik hovorí:

„ach, pravda, žaloval som neustále; a zťažka k jarkej piesni podletím. Lež rozsúďte, ja mám byť vinen tým: keď prchne kvet a hviezda mizne v diale? Nekráčame-li denne podsvetím? a nepadá-li vždy viac rozstretým tieň krýdlom rodných duší na kryštále!? A básnik, myslím, tiež je rodu členom; alebo snížite ho na veteš? — — Nu, menujte ho akýmkoľvek menom, jak lahodí vám, medom, ak nie, blenom: kým trpí rod, on trpeť musí tiež!“

A utrpenie národa je veľké. I on znáša spoločný osud človečenstva, ktorý mu vymeral Bôh, že nemá moc potechy v samom žití, že život jeho je len trápením, tak ako pre každého, že väčšia čiastka života je len žiaľ, smútok, strasti a bôle. V tomto sme všetci rovnakí, to je zemský osud každého človeka. Lebo

„— — — — — Ach, ten život ľudský tak z rozličných sa stránok pojí, skladá! a vo tmách noci jaksi iba stinné sa s pamäti vĺn derú na povrch. Chceš k svetlu, ihneď zakryje ho oblak, mrak čiernych duchov; chceš-li ku pravde, už rohatá ti v ceste stojí lož a prístup bráni; chceš-li k žriedlu krásy, piť želajúci dojmy posvätné, tvár mrzkosti v tom zkalí v tebe chuť; a chceš-li k srdcu tisknúť, ešte k srdcu, čo blahom tu — smrť zrazu vyrve ti ho a miesto neho zanechá ti hrob, hrob pustý, hluchý — — — — —“

Alebo ďalej

„— — — — — — biedny človek, nemôže sa nijak oddeliť od zemských strastí, samé bôle v ňom a žiale jeho jak stín čierny za ním.“

K tomuto pripojuje sa utrpenie, ktorého príčinou je sám svet:

„— — — — — Ó, svet ten splanel tak veľmi! spodlel v plevel ničomnosti, je nešeredný, shnilý k základu; na bahno skvasili ho sluzi pekla a priestupníci božích zákonov.“

a konečne národ náš je tŕňom v oku celému svetu; druhé národy majú aspoň v tom ohľade pokoj, náš národ však práve s tejto strany je vystavený čo najväčším krivdám:

„jak z opršalým listím zachádza zášť sveta s ním.“ Hriechom je u nich naša krv vrelá, síl sviežosť, vzhľad ku osi nebies, i že prepasuje vzduch naša reč jak stužka dúhová.“

Nemožno mi tu v tejto krátkej úvahe označiť všetky nuance a odtienky smýšľania a cítenia básnikovho. Ďaleko by viedlo, keby som chcel vypísať i len najzvláštnejšie miesta z diel básnikových k dotvrdeniu, ako cíti a ako smýšľa o svete a o národe slovenskom. Tu len vo veľkých črtách chcem označiť obsah duše básnikovej, jej pohnútky, aby sme ju poznali aspoň koľko-toľko.

Hviezdoslav i v lyrike je realistom. Sám hovorí:

„mne odporným, čo prírode sa prieči, len pravdy si ctím prostý obličaj!“

Hľadá tedy pravdu, a len to chce podať, to si ctí, čo za pravdivé uzná. Toto je asi jeho umelecké kredo, toto je základ jeho celej ästetiky. Pravda, realita, vlastne lepšie povediac, pravdivosť, „pravdy prostý obličaj“ všade, vo všetkom! Preto nemá on videní a hallucinácií, nemá snov, nevidí duchov a mátoh, ako romantici a dekadenti, ako na pr. Byron, Hoffmann zpomedzi romantikov, alebo Poë, Verlaine, Baudelaire zpomedzi dekadentov. Hviezdoslav podáva jednoducho skutočnosť, prírodu okolo seba a prírodu v sebe samom, v duši svojej. Preto i básnická sila jeho spočíva hlavne v tom, ako vie podať túto prírodu, v tom spôsobe jeho, v tej názornej, obraznej básnickej reči. Ale tento cit pravdy u básnika, táto jeho pravdymilovnosť často prichodí do kollízie, do odporu so skutočným životom. Lebo v živote panuje lož, krivda, hana, pýcha, zrada a svevoľa, a to protiví sa prírode, protiví sa duši básnikovej, tak že ho to núti k takým prísnym slovám:

„Už sa hnusí všetko v duši! —“

Potom i krásocit básnikov je stále urážaný na zemi. Svet okolo neho nevzdelaný, barbarský, neoduševňuje sa za krásu, ba ani len nepozná pravej krásy, hľadá ju v bahne. A básnik darmo túži po svetle, po kráse, darmo chce povzniesť svet vyššie od čiernej zeme do sfär blaha, svetla, pravdy a čistoty, do sveta krásy, tu vidí sa vždy samotným, opusteným, do výšky nechce ho nikto nasledovať. Svet rád má nečistotu, tmu, blato:

„len tu dol, ach, svit potápajú v blato.“

Toto sú pramene a príčiny Hviezdoslavovho pessimizmu. Ako vidíme, nie je to pessimizmus absolútny, nie je to negáciou života, nie je to oslavovaním Nirvány, nie je to nihilizmus. Hviezdoslav nespomína a nežiada smrť, ako jediné možné uspokojenie, on nechce utiecť zo života pred jeho krivdami a biedami. To by sa protivilo slovenskej povahe a smýšľaniu. A kde básnik píše o sebe, tam tento pessimizmus mení sa na milú, jemnú melancholiu, jeho zúfalý výkrik prechodí v tichý, rezignujúci vzdych, v nemý smútok a žiaľ. So žiaľom spomína i pominuteľnosť, tú melancholiu života zdravého:

„Koľko ozaj lístkov včuľ vietor s našej lipy sdul?“

alebo:

„I ja mal túžob šumných v duši veľa — — — — — — — — — — — — — A tak to pôjde diaľ; až z túžob veľa zostane jedna — usnúť večite.“

Takúto melancholiu života, žiaľ nad pominuteľnosťou najdeme v jeho „Steskoch“.

Ale zato príčiny jeho pessimizmu a jeho melancholie ostávajú vždy tie zovnútorné, ktoré sme označili. Nie nejaká chyba v organizme básnikovom, nejaká nemoc duševná, ktorou presiaknutá bola celá doba romantizmu, ani nie nejaká nafúkaná sentimentálnosť, ani nevera, ani skepsis, ako u moderných pessimistov, je nie príčinou jeho nálady pessimistickej. Veď videli sme prvej, že básnik predstavil nám postavy zdravé telom i duchom; to možné je len tak, keď sám básnik je zdravý. Chorého ducha básnik, dekadent, pri všetkej svojej realite, nemôže sa zachrániť toho, aby zo svojho ducha nedal niečo svojim osobám. Hviezdoslav je zdravý a mravne i fyzicky zdravým vidí i celý národ, preto tu niet príčiny pre pessimizmus. Ale, áno, na tomto zdravom tele národa sa chová mnoho parazitov, krivditeľov, odpadlíkov, slabého charakteru osôb, ktoré ho kazia a prekážajú jeho vývinu. Sám národ je však zdravý, životaschopný, preto môže básnik spievať:

„O, ja sa chystám veľkej ku piesni, ja slabý k hymnu chystám sa, hej! Mňa chyce zápal veštby čudesný, hrá tucha vo mne akoby Vesny vrt kola jeden — tu slávy dej!“

Básnik tedy verí v budúcnosť národa, krivda bude pomstená, lebo veď tá krivda protiví sa prírode i Bohu. A táto lepšia budúcnosť zavíta pre národ vtedy, keď sa prebudí, keď si upovedomí svoju hodnotu; preto vzdychá básnik:

„Bože-otče národov, vzbuď však v ňom i snahy, túžby človeka a ľudstva člena zúčastniť sa pochodov k veľkým cieľom, závodenia, kým raj nie zpäť dobudnutý — Nech sa zbaví bludov služby, netrpí pút krýdlom púti za osvetou, slobodou!“

K tomu i sám život má i jasnejšie stránky, zasvieti niekdy i slnko cez chmáry a oblaky, a človek-básnik má vždy útočište v kruhu poezie a krásy, kde okreje, ožije.

Áno, i pri všetkom pessimizme je Hviezdoslav poetom, oslavovateľom a entuziastom života a v tomto je ešte moderný. Len žaluje na zlé pomery, ale verí v život, oduševňuje sa zaň. Ani nemôže byť mysliteľ a básnik, k tomu realista, a k tomu ešte Slovák, absolútnym pessimistom, nemôže negovať život. To, čo dáva hodnotu životu ľudskému, čo ho robí krásnym, vznešeným, to je práve tento hrdinský boj a vzdorovanie zlému osudu, krivdám, vytrvanlivosť a smelá nádej do budúcnosti, zápas o život. Ako tedy vidíme, i cez tieto tmavé farby, cez vzdychy prezradzuje sa jasná slovenská duša básnikova, jeho optimizmus, jeho nádej v budúcnosť národa, jeho dôvera v Boha, jeho viera v život, v pravdu a krásu. Azda práve táto miešanina nádeje a zriekania, vôle k životu a melancholie je podstatou duše slovenskej, iste však duše básnikovej.



[3] Slov. Pohľady. (R. 1909. Str. 81.)

[4] Sv.II., str.104.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.