Hviezdoslav

^[33]

Len kultúrny národ má básnika, a zase básnik tvorí prácou svojou kultúru národa. Kultúra však je ovocím všetkých duševných síl.

Jeden básnik tedy všetky svoje sily venuje národu, obetuje národnej kultúre.

Hviezdoslav všetkými svojimi silamí stal si už za mladi do služby národa. Tak že 70. narodzeniny jeho znamenajú odrazu i 50 rokov služby národnej, tej najvyššej, najvznešenejšej, ale i najťažšej a najnevdačnejšej služby.

Koľko prekážok musel prekonať! Matka, spoločenské pomery, úrad stavaly mu do cesty ťažkosti, prekážky; tie šťastne premohol. Potom uznanie, sláva sveta, v ktorej by sa bol mohol ohrievať, a ktorej sa mu len tak skromne dostávalo: to tiež skôr vábilo ho opustiť započatú cestu, než vytrvať v duchovnej službe národnej. I to, ó neraz s horkosťou, so sebazaprením najprísnejším, premohol.

A venoval všetko svoje, celého seba národu. Svoje pohodlie, svoje noci, svoje prechádzky. I keď jeho citné srdce neraz preplnilo sa žiaľom, horkosťou, i keď vše vylial tento obsah srdca svojho a utíšil sa, už pošiel zas „dojmy loviť“ zo sveta vonkajšieho. V nociach duchom vhĺbal sa do tajomství všehomíra, na prechádzkach zas sbieral zrnká duchovné, ktoré príroda rozosiala po svojich plodoch. Zas vnoroval sa do duše národa svojho, aby z nej vyvážil to dobré i zlé, čo v nej väzí. Alebo zašiel do ďaleko-minulej doby, aby z nej sprítomnil nám odveké pravdy.

Všetko to k vôli národu svojmu! K jeho obohateniu, okrášleniu, povzneseniu!

Prečo to? Čo mal za to? O uznaní nehovorme. Mal v prvom rade odmenu sám v sebe, v tom pôžitku, ktorý mu pôsobila služba ducha. V inom ničom. A predsa ešte v niečom: v tej nádeji, ktorou kojil sny svoje o budúcej sláve! Ó, veľký duch jeho videl, keď aj temno, bojazlive, videl tieto dni. Pochyboval často, neveril svojim nádejam, a premáhal v sebe zlého ducha, ktorý mu šepkal o zatemnení nádejí a slávy jeho. A zavše zas precítnul v ňom duch lepší a pobádal ho, len ver, len dúfaj!

70. ročný starec dožil spln svojich snov, túžob a nádejí. Vieme, teší, raduje sa z celého srdca svojho; duch jeho omladol, stal sa v radosti detským, je mu azda od veľkej radosti do plaču. Jeho sny, jeho proroctvá sa splnily! Ako bezžistne slúžil národu svojmu v celom živote, kým sníval, spieval, kriesil, budil, tak i ovocie práce jeho, spln nádejí jeho dozrieva pre jeho národ.

Je odmenou i vidieť uskutočnenie svojich túžob a snov. Ale ako i sny jeho patrily národu, ako i práca jeho životná bola v službe národa, tak aj pôžitok z toho pripadá národu.

Málo takých bôľno-radostných životov, kde i tú poslednú radosť spríkri myšlienka: sny sa mi splnily, ale sníval som pre druhých! Toť: tragikum života Hviezdoslavovho, znázornené v jeho veľkej tragédii.